znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 6/03-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní   o sťažnosti   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   R.   CS   V.,   Č.   r.,   zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 173/01 z 29. apríla 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti s ručením obmedzeným R. CS V. podľa čl. 46 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Sž 173/01 z 29. apríla 2002 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky z r u š u j e   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 173/01 z 29. apríla 2002 a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 7. augusta 2002   doručené   podanie   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   R.   CS   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   Č.   r.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. D.   V.,   B.,   označené   ako   „Ústavná sťažnosť podľa ust. čl. 127 Ústavy SR o porušení ust. Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a ust. Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“ proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo:„Dňa 29. apríla 2002 vydal NS SR uznesenie sp. zn.: 6 Sž 173/01, ktorým zastavil konanie o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu – Ministerstva zdravotníctva SR – z 5. 9. 2001, ktoré započalo podaním sťažovateľa dňa 2. 10. 2001. Rozhodnutie   NS   SR   bolo doručené právnej   zástupkyni žalobcu   (sťažovateľa)   dňa 11. 6. 2002, kedy súčasne tiež nadobudlo právoplatnosť.

Máme za to, že právomoc Ústavného súdu je daná ust. čl. 127 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ust. § 250j ods. 4 OSP, lehota podľa ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení je dodržaná....

NS SR konanie zastavil z dôvodu, že sťažovateľ nebol osobou oprávnenou podať správnu   žalobu   v zmysle ust.   § 250d   ods.   3 OSP,   nakoľko dospel k záveru,   že žalobca (sťažovateľ)   nebol   účastníkom   správneho   konania,   ktorého   výsledkom   bolo   žalobou napádané rozhodnutie správneho orgánu a nemohol byť ukrátený na svojich subjektívnych právach.

NS SR za takéhoto účastníka považoval organizačnú zložku podniku sťažovateľa: R. CS, s. r. o. – organizačná zložka Slovenská republika, umiestnenú v N. Z....

Podľa ust. § 247 ods. 1 OSP (platného v čase správnej žaloby) preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená takýmto rozhodnutím.

Je zrejmé, že účastníkom konania môže byť len osoba, teda subjekt práva, ktorý môže byť rozhodnutím správneho orgánu ukrátený na svojich právach....

Podľa ust. § 7 ods. 1 ObZ sa organizačnou zložkou podniku rozumie odštepný závod alebo iný organizačný útvar podniku podľa tohto zákona alebo osobitného zákona. Podľa ust. 7 ods. 1 a 2 ObZ je odštepný závod organizačná zložka podniku, ktorá je ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu sa   používa   obchodné   meno   podnikateľa   s dodatkom,   že   ide   o odštepný   závod;   obdobné postavenie ako odštepný závod má aj iná organizačná zložka, ak zákon ustanovuje, že sa zapisuje do obchodného registra.

Podľa   ust.   §   5   ObZ   sa   podnikom   rozumie   súbor   hmotných,   ako   aj   osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) ObZ je podnikateľom osoba zapísaná v obchodnom registri.

Podľa ust. § 21 ods. 3 ObZ sa podnikaním zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky rozumie podnikanie tejto osoby, ak má podnik alebo jeho organizačnú zložku umiestnenú na území Slovenskej republiky.

Zriaďovateľom označenej organizačnej zložky R. CS, s. r. o. – organizačná zložka Slovenská republika je sťažovateľ.

Máme za to, že označená organizačná zložka má povahu časti podniku sťažovateľa, čo   však   ako   „podnik“   (=   súbor   hmotných,   ako   aj   osobných   a nehmotných   zložiek podnikania) nie je subjekt, ale objekt práva.

Máme za to, že skutočnosť, že sa organizačná zložka podniku (zahraničnej osoby) zapisuje do obchodného registra nemôže mať za následok vznik jej právnej subjektivity. Prijatím opačného záveru by totiž zrejme došlo k stotožneniu pojmov podnikateľ a podnik. Tvrdíme,   že   označená   organizačná   zložka   nemá   právnu   subjektivitu   a teda   ani nemohla byť účastníkom súdneho (ba ani správneho) konania....

Vlastníkom   podniku   (jeho   hmotných   a nehmotných   zložiek)   a prevádzkovateľom podniku je podnikateľ.

Máme za to, že uvedená skutočnosť odôvodňuje záver, v zmysle ktorého sa sťažovateľ mohol cítiť byť dotknutý na svojich právach, nakoľko predmetné rozhodnutie v prípade jeho vykonania by jednoznačne zasiahlo do majetku sťažovateľa....

Podľa ust. Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ust. Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR môže sa ten, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľ sa v zmysle Ústavy SR a spôsobom stanoveným OSP obrátil na NS SR tvrdiac, že sa cíti byť dotknutý na svojich právach vyššie citovaným rozhodnutím MZ SR a žiadal preskúmanie jeho zákonnosti.

Tvrdíme, že NS SR svojím uznesením sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom a tak   porušiac   Čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   SR   zasiahol   do   základných   práv   a slobôd sťažovateľa.“

Sťažovateľka   požiadala,   aby   ústavný   súd   jej   ústavnú   sťažnosť   pripustil   a po preskúmaní veci jej vyhovel a vydal nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6 Sž 173/01 z 29. 4. 2002, právoplatným dňa 11. 6. 2002, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa uvedené v Čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6 Sž 173/01 z 29. 4. 2002, právoplatné dňa 11. 6. 2002 sa zrušuje.

Vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti   upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistil ani ďalšie dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením z 22. januára 2003 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd sa 27. januára 2003 obrátil na predsedu   najvyššieho súdu   so žiadosťou o vyjadrenie sa k prijatej   sťažnosti.   Vo   vyjadrení   najvyššieho   súdu   z 18.   februára   2003   (Snj   29/03)   sa uvádza:

«Štátny ústav pre kontrolu liečiv (č. l. 7) vydal rozhodnutím č. 3/98 z 31. 3. 1998 súhlas pre zásobovaciu organizáciu R. SR s. r. o. N. Tento súhlas vyjadril takto:

„Predmetom   činnosti   tejto   novej   organizácie   bude   dovoz,   vývoz,   skladovanie a distribúcia v Slovenskej republike schválených a registrovaných zdravotníckych pomôcok, zdravotníckej techniky“.

Súhlas nevydal pre R. CS spol. s r. o., V., ČR. Strana 7 spisu. Ani na str. 12 spisu. Konajúci sudca JUDr. B. vyzval úpravou (č. l. 14) z 11. 10. 2001 napriek tomu, že na č. l. 1 (prvá strana) bol súdny poplatok zaplatený. Na to ho upozornila advokátka žalobcu (č. l. 15). Žalobca neuvádza aký vzťah, a či nejaký vôbec, je medzi ním a subjektom, ktorému bola pokuta uložená. Tento subjekt nie je označený žalobcom ako žalobca. Pokuta uložená podľa   výroku   rozhodnutia   správneho   orgánu   I.   stupňa   neznámemu   subjektu   (nad rozhodnutím   je   adresa   R.   CS,   spol. s r. o.   –   organizačná   zložka   SR,   P.   K.,   N.   Z. a v dôvodoch   rozhodnutia   sa   uvádza   v druhom   riadku   dôvodov   „...   bolo   zistené,   že spoločnosť   R.   CS,   spol.   s r.   o.   a R.   SK,   spol.   s r.   o.   so   sídlom   v N.   Z.   vykonáva veľkodistribúciu zdravotníckych pomôcok bez povolenia vydaného príslušným orgánom na túto   činnosť   a tovar,   o povolenie   nepožiadali.   Konateľom   obidvoch   firiem   v Slovenskej republike je P. K...“. Rozhodnutie o rozklade už v texte záhlavia rozhodnutia, že „... na základe žiadosti účastníka konania R. CS spol. s r. o. – organizačná zložka SR N. Z. z 20. 6. 2000... „o rozklade rozkladu vyhovuje a napadnuté rozhodnutie mení tak, že výšku pokuty 500 000 Sk znižuje na 250 000 Sk. Ostatné časti rozhodnutia zostávajú nezmenené. Takto rozhodnutie zaväzuje iného účastníka konania, nie však žalobcu. Ak zaviazaný subjekt má právnu   subjektivitu,   potom   žalobca   nebol   účastníkom   konania.   Ak   ju   nemá,   zaviazal správny   orgán   nejestvujúci   právny   subjekt.   To,   že   uložená   pokuta   môže   v konečných dôsledkoch postihnúť aj žalobcu je inou otázkou.

Žalobcom   je   fyzická   alebo   právnická   osoba,   ktorá   o sebe   tvrdí,   že   ako   účastník konania bola rozhodnutím správneho orgánu poškodená na svojich právach. Žalobca nebol ani účastníkom konania, nepodal tam opravné prostriedky proti rozhodnutiu správneho orgánu I. stupňa. Žalobcom môže byť aj fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že s ňou v správnom konaní ako s účastníkom konať malo.

Žalobca v správnom konaní účastníkom nebol, ani sa s ňou konať nemalo, keďže sa počas   správneho   konania   o účastníctvo   neuchádzala.   Preto   žalobca   nemá   aktívnu legitimáciu.

Žalobca tvrdí, že účastníkmi správneho konania sú jeho organizačné súčasti. Ak ich nechal konať v správnom konaní, mali by byť samostatnými.

Žaloba trpí vadami, keď sa uvádza, že účastníkom správneho konania bola jeho organizačná zložka označená ako R. CS spol. s r. o. – organizačná zložka SR, N. Z. Týmto názvom zloženého z cudzích slov a skratkou CS a SR s cudzím slovom názvu R. Pri tisíckach subjektov, ktorý označujú svoje s. r. o. cudzími názvami a skratkami veľkých písmenami ministerstvo ani Najvyšší súd SR nechápali CS ako Česko a SK ako Slovensko. Advokátka žalobcu vie aké je jeho meno a domnieva sa, že to je samozrejmé, aby to vedeli i iné subjekty. Bolo povinnosťou zástupkyne žalobcu opísať zrozumiteľne názov žalobcu s rozlúštením písmen. Tiež to, v akom vzťahu sú tieto subjekty k žalobcovi.

Keď správne konanie na I. i II. stupni prebehlo bez toho, aby žalobca do konania vstúpil a omyl napravil, nechal prejsť celé konanie správnych orgánov azda s nesprávnymi, resp. neexistujúcimi subjektmi.

Preto aj Najvyšší súd SR mal za to, že žalobca nie je aktívne legitimovaný, čo za súčasného stavu neznalosti skutočného postavenia účastníka správneho konania a už bez administratívnych spisov správnych orgánov nie je s určitosťou vyriešené. Pretože žalobu podal   iný   subjekt   ako   sú   účastníci   sporu,   bola   pokuta   uložená   nie   žalobcovi,   ale neexistujúcemu subjektu. V takom prípade nie je rozhodnutie správneho orgánu exekučným a konanie malo byť zastavené.»

Vzhľadom   na   to,   že   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho pojednávania,   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľky   predovšetkým   zobral   do úvahy,   že   táto   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   zohráva v demokratickej   spoločnosti   natoľko   závažnú   úlohu,   že   pri   rozhodovaní   o podmienkach jeho   uplatnenia   neprichádzajú   zo   strany   súdov   do   úvahy   zužujúci   výklad   a ani   také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v predpísanom   ústavnom   a   zákonnom   rámci, rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu   v ich   postupe,   pričom   vylúčenie   svojvôle   sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci   samej.   Odôvodnenie   rozhodnutí   súdov   tvorí   v tomto   smere   súčasť   spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Európsky súd pre ľudské práva v prípade   Hadjanastssiou   v.   Grécko   uviedol,   že:   „Zmluvné   strany   (dohovoru)   požívajú širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne jasne uviesť dôvody, na   ktorých   sa   zakladajú   ich   rozhodnutia“   (sťažnosť   č.   20945/87   a   rozsudok   súdu zo 16. decembra   2002).   Požiadavka   jasného   a jednoznačného   odôvodnenia   súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy,   vystupuje   do   popredia   v prípadoch,   keď   sa   nimi   rozhoduje   o uplatnení   alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských   právach.   Z uvedených   hľadísk   (požiadaviek)   preskúmal   ústavný   súd rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. 6 Sž 173/01 z 29. apríla 2002 o zastavení konania a zistil,   že   ide   o rozhodnutie,   ktorým   sa   rozhodlo   o uplatnení   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tak, že konanie o jej žalobe v správnom súdnictve bolo zastavené. Zákonné náležitosti uznesení sú upravené v § 167 až 171 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov [ďalej len „OSP“ (súčasťou ktorých je aj odôvodnenie podľa § 167 ods. 1, pričom ustanovenie odseku 2 toho istého ustanovenia nevylučuje, aby sa na uznesenia použili aj ustanovenia o rozsudku, „ak nie je ďalej ustanovené inak“)].

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že žalobu v správnom súdnictve podala zahraničná právnická osoba, ktorá na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť prostredníctvom svojej organizačnej zložky so sídlom v N. Z. a ktorá podľa jej tvrdenia   bola   tiež   účastníkom   správneho   konania   pred   Ministerstvom   zdravotníctva Slovenskej   republiky   o uložení   pokuty   podľa   zákona   č. 140/1998   Z.   z.   o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach“).

Konanie   o jej   žalobe   najvyšší   súd   zastavil   s odôvodnením,   podľa   ktorého: „Z rozhodnutí   správnych   orgánov   z 24.   5.   2000   a 5.   9.   2001   je   zrejmé,   že   účastníkom konania bola R. CS s. r. o. organizačná zložka SR, N. Z. a nie žalobca“, a keďže „žalobca nebol   účastníkom   správneho   konania   nebol   osobou   oprávnenou   na   podanie   žaloby a nemohol   byť   ukrátený   na   svojich   subjektívnych   právach“. Žiadne   iné   odôvodnenie postupu   najvyššieho   súdu   v jeho   rozhodnutí   obsiahnuté nie   je.   Z predloženého   súdneho spisu ústavný súd zistil, že zistenia a konštatovania uvedené v jeho uznesení sa opierajú len o formálne posudzovanie obsahu napadnutých rozhodnutí správneho orgánu, v ktorom sa používajú   viaceré   nesprávne,   neúplné   alebo   právnemu   stavu   nezodpovedajúce   údaje. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je vôbec vyriešený vzťah medzi označeným účastníkom správneho konania a žalobkyňou z hľadiska toho, že sťažovateľka tvrdila   aj   v   konaní   pred   najvyšším   súdom,   že   napáda   rozhodnutie   správneho   orgánu z dôvodu, že sa týka jej organizačnej zložky zapísanej v príslušnom obchodnom registri Slovenskej republiky. Najvyšší súd bol preto povinný skúmať z úradnej povinnosti otázku procesnej spôsobilosti sťažovateľky v konaní pred ním vo vzťahu k procesnej spôsobilosti toho, komu bola pokuta uložená a až z týchto zistení mal vyvodiť (a aj odôvodniť) svoj záver o tom, či žalobu v správnom súdnictve podala oprávnená alebo neoprávnená osoba. Aj v prípade zistenia najvyššieho súdu, že účastníčkou správneho konania bola organizačná zložka sťažovateľky, bolo nevyhnutné zodpovedajúce odôvodnenie rozhodnutia o zastavení konania.   Keďže   označené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ale   nespĺňalo   ústavné   kritériá jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov, na ktorých bolo založené, ústavný súd rozhodol, že zastavením konania v posudzovanej veci ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde mu vrátil vec na ďalšie   konanie.   V tomto   konaní   je   najvyšší   súd   viazaný   podľa   §   56   ods.   6   zákona o ústavnom   súde   právnym   názorom   ústavného   súdu,   v súlade   s ktorým   rešpektovaniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy zodpovedá taký jeho postup, v rámci   ktorého   objasní   vzťah   medzi   sťažovateľkou   (žalobkyňou)   a jej   organizačnou zložkou   uvedenou   v napadnutom   rozhodnutí   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky a podľa toho o žalobe sťažovateľky rozhodne s náležitým odôvodnením.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003