znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 599/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   mal.   Š.   V.   a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou B. V., právne zastúpených advokátom JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 265/2014-303 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou – matkou B. V., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 265/2014-303 z 30. apríla 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. augusta 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 34/2007-255 zo 17. apríla 2013 bola v celom rozsahu zamietnutá žaloba sťažovateľov ako žalobcov proti žalovaným B. L., Ľ. H., A. R., Ing. M. L. a Slovenskej republike – Ministerstvu   vnútra Slovenskej republiky o určenie, že konkrétne označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi J. L. Zároveň bolo rozhodnutie o trovách ponechané   na   samostatné   uznesenie.   Tento   rozsudok   okresného   súdu   bol   potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 284/2013-250 z 19. septembra 2013. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu. Konanie o sťažnosti je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. Rvp 64/2014, pričom v čase podania terajšej sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľom ešte nebol známy výsledok uvedenej skoršej sťažnosti.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   C   34/2007-264   z   11.   decembra   2013   bolo rozhodnuté   o   náhrade   trov   konania,   a   to   tak,   že   sťažovatelia   boli   zaviazaní   zaplatiť žalovaným L., R. a L. spoločne a nerozdielne 942,44 €, t. j. trovy prvostupňového konania, a to do 3 dní od právoplatnosti na účet právneho zástupcu týchto žalovaných. Zároveň boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť žalovanej H. náhradu trov prvostupňového konania vo výške 276,61   €,   a   to   do   3   dní   od   právoplatnosti   na   účet   jej   právneho   zástupcu.   Následným uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   265/2014-303   z 30. apríla   2014   bolo   uznesenie okresného   súdu   potvrdené   s   tým,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov odvolacieho konania.

Okresný súd pri rozhodovaní o trovách poukázal na ustanovenie § 137 a § 142 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a   vychádzal   zo   vzájomného   pomeru   úspešnosti a neúspešnosti účastníkov konania.

Sťažovatelia   v   podanom   odvolaní   žiadali   zohľadniť   ustanovenie   §   150   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, teda prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že sú maloletými deťmi a polosirotami žijúcimi len s jedným z rodičov. Táto   skutočnosť   ich   znevýhodňuje   tak   v   citovej   oblasti,   ako   aj   v   rodinnej   a   sociálnej v kontexte s možnosťami len jedného rodiča zabezpečiť celkovú starostlivosť o ich potreby. Poukázali aj na to, že ich príjmom je sirotský dôchodok a hoci sa stali dedením po J. L. podielovými spoluvlastníkmi niekoľkých nehnuteľností, nadobudnuté dedičstvo je zaťažené dlhmi.

Podľa názoru krajského súdu, ktorý uznesenie okresného súdu potvrdil, nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Uvedený   záver   krajského   súdu   považujú   sťažovatelia   za   rozporný   so   skutkovým stavom a vykonaným dokazovaním, pričom tento nezodpovedá ani platnej právnej úprave. Sťažovatelia trvajú na tom, že vo veci boli a sú naplnené dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Všeobecné   súdy   vôbec   nezohľadnili,   že   sťažovatelia   sú   maloleté   deti,   polosiroty žijúce od narodenia len s jedným z rodičov, čo zjavne zasahuje do ich postavenia a možností a   jednoznačne   ich   to   znevýhodňuje   tak   v   oblasti   citovej,   ako   aj   rodinnej   a   sociálnej v kontexte s možnosťami len jedného rodiča zabezpečiť celkovú starostlivosť a potreby sťažovateľov.   Krajský   súd   použil   formalistický   a   arbitrárny   výklad   ustanovenia   §   150 Občianskeho súdneho poriadku bez toho, aby posudzoval širšie okolnosti prípadu a hlavne dôvod   zamietnutia   žaloby   sťažovateľov.   Dôvodom   zamietnutia   žaloby   bol   totiž   údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Tento názor považujú sťažovatelia stále za nesprávny, a práve preto sa obrátili 10. januára 2014 na ústavný súd, ktorý   o   ich   sťažnosti   ešte   nerozhodol.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   prihliadať pri rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   aj   na   dôvody,   ktoré   viedli   k   zamietnutiu   žaloby. Ak totiž bola žaloba zamietnutá pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu, stalo sa tak až po viac ako 7 rokoch od podania žaloby, hoci existenciu naliehavého právneho záujmu musí súd skúmať z úradnej povinnosti, a to spravidla na začiatku konania tak, aby bola rešpektovaná   zásada   hospodárnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľov   všeobecné   súdy   svojím nesprávnym   postupom   napomohli   k   vzniku   trov   konania   a   túto   skutočnosť   možno jednoznačne považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 150 Občianskeho súdneho poriadku.

Pri akceptovaní názoru všeobecných súdov sa sťažovatelia dostávajú do paradoxnej situácie, keď síce sporné nehnuteľnosti nepochybne patrili v čase smrti poručiteľovi, avšak sťažovatelia   boli   vzhľadom   na   nesprávne   meritórne   rozhodnutie   o   zamietnutí   žaloby vylúčení z možnosti uplatňovať si právo dediť po poručiteľovi a boli navyše zaviazaní nahradiť   trovy   konania   žalovaným,   ktorí   jediní   mali   zo   sporných   nehnuteľností   zisk a úžitok. Takéto dôsledky uznesenia o trovách úplne a absolútne popierajú zmysel a účel ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   sú   v   príkrom   rozpore   so   zásadou spravodlivosti, na ktorej je vybudovaný právny poriadok Slovenskej republiky.

Sťažovatelia sú presvedčení, že v odôvodnení uznesenia krajského súdu absolútne chýba odpoveď na otázky nastolené v odvolaní, hoci tieto majú pre vec podstatný význam. Krajský súd nedal jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nereagoval na argumenty uvedené v odvolaní a obmedzil sa na strohé konštatovanie,   že   dôvody   odvolania   sťažovateľov   neboli   takého   charakteru,   aby   mohli spochybniť vecnú správnosť uznesenia okresného súdu.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález v tomto znení: „1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 265/2014-303 zo dňa 30.04.2014 bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ a 2/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   spočívajúce   v   práve   na   súdnu   ochranu   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, základné právo sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve sťažovateľov 1/ a 2/ vlastniť majetok a dediť a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve   na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 265/2014-303 zo dňa 30.04.2014 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.407,62 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi(...)“

II.

Z odvolania sťažovateľov z 20. decembra 2013 podaného proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 C 34/2007 z 11. decembra 2013 vyplýva, že posudzovaný prípad bolo treba posúdiť podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Bolo treba prihliadnuť na to, že sťažovatelia   sú   maloleté   deti,   polosiroty   žijúce   od   narodenia   len   s   jedným   z   rodičov, čo zjavne   zasahuje   do   ich   postavenia   a   možností   a   jednoznačne   ich   to   znevýhodňuje v citovej,   rodinnej   a   sociálnej   oblasti   v   kontexte   s   možnosťami   len   jedného   rodiča zabezpečiť celkovú starostlivosť o ne a ich potreby. Jediným príjmom sťažovateľov je ich sirotský   dôchodok.   Pokiaľ   ide   o   ich   majetkové   pomery,   dedením   sa   stali   podielovými spoluvlastníkmi niekoľkých nehnuteľností v R., L., L. a O., ale dedičstvo je zaťažené dlhmi a na viacero nehnuteľností je už zriadené exekučné záložné právo.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 265/2014-303 z 30. apríla 2014 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 34/2007-264 z 11. decembra 2013. Podľa názoru krajského súdu vo všeobecnosti možno konštatovať, že ustanovenie § 142 Občianskeho súdneho poriadku vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania, čo znamená, že účastník, ktorý mal plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania. V tomto prípade je zrejmé, že sťažovatelia neboli úspešní, naopak, žalovaní úspešne bránili svoje práva. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol postup okresného súdu správny a s jeho závermi   sa   stotožňuje   aj   krajský   súd.   Sťažovatelia   v   odvolaní   nespochybnili   výšku priznaných trov, žiadali len posúdiť, či nie sú splnené podmienky na použitie ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Poukazovali na to, že sú maloletí, polosiroty, na čo by sa malo prihliadať. Na druhej strane sami pripustili, že ich majetkové pomery vzhľadom aj na prebehnuté dedičské konanie nemožno považovať za také, ktoré by osobitne boli   dôvodom   na   aplikáciu   ustanovenia   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku. Vzhľadom   na   zistené   skutočnosti   krajský   súd   nepovažoval   odvolanie   sťažovateľov   za dôvodné.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesením sp. zn. II. ÚS 474/2014 z 30. júla 2014 bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná sťažovateľmi proti rozsudku krajského súdu   č.   k.   9   Co   284/2013-250   z   19.   septembra   2013.   Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovatelia nevyužili možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej náhradu trov konania bolo treba posúdiť nielen   z   pohľadu   úspešnosti,   resp.   neúspešnosti   sťažovateľov   v   konaní,   ale   súčasne   aj z pohľadu ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda s prihliadnutím na dôvody osobitného zreteľa hodné na strane sťažovateľov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   argumentáciu   krajského   súdu   považovať   za dostatočnú a presvedčivú, a to aj napriek tomu, že je pomerne stručná. Nejaví sa ani ako arbitrárna, ale ani ako zjavne neodôvodnená.

Samotnú skutočnosť, že sťažovatelia sú maloleté deti a polosiroty, ktorých potreby zabezpečuje iba jeden z rodičov, samu osebe bez ďalšieho v danom prípade za dôvod hodný osobitného zreteľa považovať nemožno. Je totiž nesporné, že sťažovatelia zdedili viaceré nehnuteľnosti, a preto sú z tohto pohľadu majetnými osobami. S prihliadnutím na výšku trov, na náhradu ktorých boli zaviazaní, treba záver krajského súdu považovať za dostatočne presvedčivý.

Nemožno súhlasiť ani s argumentom, podľa ktorého bolo povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť na dôvod zamietnutia žaloby vo veci   samej.   Z   pohľadu   náhrady   trov   konania   je   podstatné,   či   bol   účastník   konania neúspešný, resp. v akom rozsahu bol neúspešný. V tejto súvislosti sa nejaví ako podstatné, že či žaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení alebo pre vecnú neopodstatnenosť žalobného nároku. Okrem toho treba zdôrazniť, že takýto argument sťažovatelia v odvolaní ani neuviedli a uplatnili ho až pred ústavným súdom.

V   podstate   to   isté   sa   vzťahuje   aj   na   námietku,   podľa   ktorej   za   dôvod   hodný osobitného zreteľa bolo treba považovať nesprávny postup okresného súdu, ktorý zanedbal povinnosť skúmať otázku danosti naliehavého právneho záujmu na začiatku konania, urobil tak až po dlhšom čase, čím vznikli zvýšené trovy, ktoré by nemali znášať sťažovatelia. Ani táto argumentácia nemôže obstáť, keďže je zrejmé, že žalovaní vytýkaný postup okresného súdu nijako nezavinili. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľov bol úradný postup okresného súdu   nesprávny,   majú   títo   možnosť   vyvodzovať   právne   dôsledky   z   toho   plynúce   od zodpovedného subjektu v predpísanom konaní. Aj tu možno dodať, že ani túto námietku sťažovatelia v podanom odvolaní neuplatnili.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014