znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 599/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Slovenskou advokátskou   komorou   pod   sp.   zn.   792/11   a   Krajským   súdom   v   Trenčíne   pod   sp.   zn. 11 S 31/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr.   J. H.,   P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených   Slovenskou   advokátskou   komorou   (ďalej   len   „komora“)   pod   sp.   zn.   792/11 a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 S 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. novembra 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   predsedníctva   komory   sp.   zn.   792/11 z 21. januára 2011 bol sťažovateľovi pozastavený výkon advokácie, a to z dôvodu, že mal spáchať trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a prečin   marenia   výkonu   úradného   rozhodnutia   podľa   §   348   ods.   1 písm.   f)   Trestného zákona, za čo bolo proti nemu vznesené obvinenie políciou. Predsedníctvo komory rozhodlo bez účasti sťažovateľa, ktorý   sa   zasadnutia   predsedníctva   nemohol zúčastniť pre   vážnu chorobu,   čo   aj   oznámil,   no   napriek   tomu   sa   konalo   v   jeho   neprítomnosti.   Uznesenie predsedníctva komory nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2011.

Sťažovateľ súčasne s ospravedlnením zaslal komore aj rozsiahle vyjadrenie k veci. Ešte predtým poskytol nové výpovede svedkov, ktoré boli získané už v rámci trestného konania a svedčili o tom, že sťažovateľ je nevinný. Žiadosťou zo 14. februára 2011 požiadal o zrušenie pozastavenia výkonu advokácie, avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené.

Proti uzneseniu predsedníctva komory o pozastavení výkonu advokácie z 21. januára 2011   podal   žalobu   krajskému   súdu.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S   31/2011 z 21. septembra 2011 bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie.

Po   vydaní   odvolaním   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   na   základe   podnetu sťažovateľa došlo k zrušeniu uznesenia o pozastavení výkonu advokácie predsedníctvom komory. Následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 1/2012 z 30. júla 2012 bol rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011 zrušený a konanie bolo zastavené. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 17. septembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa tak komora rozhodnutím o pozastavení výkonu advokácie, ako aj krajský súd zamietnutím žaloby porušili čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, teda prezumpciu neviny. Skutočnosť, že proti sťažovateľovi bolo začaté trestné stíhanie, ešte neznamená, že daný skutok aj spáchal. Rozhodnutím o pozastavení výkonu advokácie však bola táto základná zásada popretá a na sťažovateľa sa hľadelo, ako keby bol daný skutok   aj   spáchal,   pretože   nemohol   vykonávať advokátsku   činnosť.   To,   že   prezumpcia neviny sa vzťahuje aj na iné konania ako trestné konanie (teda aj na správne konanie), vyplýva   jasne z   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie, podľa   ktorej   sa   prezumpcia neviny   uplatňuje   na konania   týkajúce   sa   porušenia   pravidiel   hospodárskej   súťaže vzťahujúcich   sa   na   podniky.   Bráni   teda   akémukoľvek   formálnemu   konštatovaniu   a   aj akémukoľvek náznaku zodpovednosti obvinenej osoby z daného porušenia. Pozastavenie výkonu advokácie treba považovať za určitú formu represie, čo znamená, že sťažovateľovi bola   uložená   sankcia   majúca   represívny   charakter.   Výrokom   rozhodnutia   predsedníctva komory bol sťažovateľ jednoznačne označený za vinného. Takisto výrokom krajského súdu bol označený za vinného.

Účelom prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred   vyslovením   výroku   o   vine   bez   toho,   aby   bola   jeho   vina   preukázaná   v   súlade so zákonom. Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek výrokom, ktorý sa   rovná   vysloveniu   jeho   viny   bez   toho,   aby   bola   táto   predtým   preukázaná   v   súlade so zákonom. Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny orgán (hoci aj správny orgán, alebo súd) nie je oprávnený vysloviť vinu alebo výrok, ktorý sa rovná vysloveniu jeho viny ešte   predtým,   ako   ju   vyslovil   príslušný   súd   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom. K porušeniu   prezumpcie   neviny   dôjde,   ak   výroky,   ktoré   sa   týkajú   osoby   obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. To znamená, že výrok predsedníctva komory, ako aj výrok   okresného   súdu   vyjadruje   názor,   že   je   sťažovateľ   vinný.   Aj   keby   absentovalo formálne konštatovanie viny, postačuje aj argumentácia nasvedčujúca   tomu, že správny orgán alebo súd považuje obvineného za vinného. Možno urobiť záver, že sa na sťažovateľa nehľadelo ako na vinného, ale práve naopak, došlo k jeho represívnemu postihu.

V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 S 31/2011 sťažovateľ žiadal, aby krajský súd podal návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákona) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. s čl. 6 ods. 2 dohovoru, avšak krajský súd sa s touto otázkou nevysporiadal.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 50 ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   (správne   má   byť   zrejme   čl.   6   ods.   2,   pozn.)   dohovoru v konaniach   vedených   komorou   pod   sp.   zn.   792/11   a   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 11 S 31/2011.

II.

Z uznesenia predsedníctva komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 vyplýva, že ním bol   podľa   §   8   ods.   2   písm.   b)   zákona   o   advokácii   pozastavený   výkon   advokácie sťažovateľovi. Po skonštatovaní skutočnosti, že uznesením polície z 10. decembra 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348   ods.   1   písm.   f)   Trestného   zákona   (a   po   podrobnom   oboznámení   skutkovej   vety popisujúcej skutok, ktorým mali byť činy spáchané), ďalej po skonštatovaní, že sťažovateľ bol   v   týchto   súvislostiach   od   13.   decembra   2010   do   29.   decembra   2010   vo   väzbe, predsedníctvo komory poukázalo na ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii, podľa ktorého komora môže pozastaviť výkon advokácie tomu, proti komu sa začalo trestné stíhanie za trestný čin, do právoplatného rozhodnutia vo veci. Následne skonštatovalo, že vzhľadom na závažnosť skutku popísaného v uznesení o vznesení obvinenia z 10. decembra 2010   je   predsedníctvo   komory   toho   názoru,   že   je   narušená   dôvera   v   bezúhonnosť sťažovateľa. V prospech pozastavenia výkonu advokácie svedčí aj skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo ku dňu rozhodovania predsedníctva komory o pozastavení výkonu advokácie zrušené ani po podaní sťažnosti zo strany sťažovateľa, pričom konanie v ňom popísané bolo navyše dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby. Konanie uvedené v uznesení   o   vznesení   obvinenia,   ktorého   sa   mala   dopustiť   osoba   zapísaná   v   zozname advokátov komory, poškodzuje dobrý obraz advokácie a znižuje dôveru voči advokátskemu stavu. Napokon predsedníctvo komory poukazuje na to, že sťažovateľ prevzal pozvánku na zasadnutie predsedníctva komory 13. januára 2011 a 19. januára 2011 zaslal komore ospravedlnenie svojej neúčasti na zasadnutí 21. januára 2011. Pripojil písomné vyjadrenie, ktoré predsedníctvo komory na zasadnutí 21. januára 2011 vzalo na vedomie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011 vyplýva, že ním   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   proti   uzneseniu   predsedníctva   komory   sp.   zn. 792/11 z 21. januára 2011. Podľa názoru krajského súdu žalobné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné. Namietal najmä porušenie procesných práv, nevykonanie dôkazov týkajúcich sa   jeho   trestného   obvinenia   a   určenie,   že   sa   trestnej   činnosti   nedopustil.   Namietal   tiež protiústavnosť ustanovenia § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rozhodovať o tom, či bola, alebo nebola spáchaná trestná činnosť, o vine a nevine môžu len orgány v trestnom konaní a ich rozhodnutie je záväzné pre iné orgány a súdy (§ 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Z tohto dôvodu ani komora, ale ani všeobecný súd nie je oprávnený vykonávať dôkazy v súvislosti s obvinením z trestnej činnosti ani hodnotiť už vykonané dôkazy v rámci trestného konania. Nedošlo ani k namietanému porušeniu procesných práv sťažovateľa.   V   zmysle   §   28   ods.   1   organizačného   poriadku   komory   bolo   povinnosťou komory   vhodným   spôsobom   upovedomiť   sťažovateľa   o   možnosti   osobne   sa   vyjadriť k dôvodom, pre ktoré sa rozhodovalo o pozastavení výkonu advokácie. Komora túto svoju povinnosť   aj   splnila,   keď   sťažovateľa   predvolala   na   21.   január   2011.   Rozhodla v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý zaslal aj obsiahle písomné vyjadrenie k veci, pričom krajský súd je zhodne s komorou toho názoru, že komora mohla takto postupovať. Poukaz sťažovateľa na Správny poriadok neobstojí, pretože na konanie podľa zákona o advokácii sa nepoužijú ustanovenia osobitného predpisu, ak nie je ustanovené inak v zmysle § 75 ods. 3 zákona o advokácii. Krajský súd nie je toho názoru, že by ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b) zákona   o   advokácii   bolo   v   rozpore   s   ústavou,   a   preto   neakceptoval   návrh   sťažovateľa na zabezpečenie   stanoviska   ústavného   súdu.   Pozastavenie   výkonu   advokácie   podľa   §   8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii nie je disciplinárne opatrenie, preto sa naň nevzťahujú ustanovenia o disciplinárnom konaní. Na nové skutočnosti v trestnom konaní, ktoré vyšli najavo po rozhodnutí komory, nemožno prihliadnuť, pretože pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia   je   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania   napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Možno konštatovať, že komora postupovala v súlade so zákonom, dostatočne zistila skutkový stav a pri prijatí právneho záveru   použila   povolenú   voľnú   úvahu   (správne   uváženie),   pričom   súd   voľnú   úvahu nepreskúmava, preskúmava len, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), a to v danom prípade nezistil.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 1/2012 z 30. júla 2012 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011 a konanie bolo   zastavené.   Po   podaní   odvolania   sťažovateľ   krajskému   súdu   oznámil,   že   mu   bolo doručené rozhodnutie komory, ktorým táto zrušila svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu a určil, že preskúmavané rozhodnutie komory bolo v čase od 21. januára 2011 do 2. februára 2012 nezákonné. Z uznesenia komory sp. zn. 787/12 z 3. februára 2012, ktorá postupom podľa § 71 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii zrušil rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie, vyplýva, že sťažovateľ 6. decembra 2011 doručil   žiadosť   o   prehodnotenie   rozhodnutia   o   pozastavení   výkonu   advokácie,   ktorú odôvodnil procesným vývojom trestného konania, podľa ktorého vykonané dokazovanie má preukazovať   jeho   nevinu,   ako   aj   skutočnosťou,   že   pozastavenie   výkonu   advokácie   má negatívne dôsledky nielen vo vzťahu k nemu, ale aj k jeho zamestnancom. Komora svoje rozhodnutie   odôvodnila   skutočnosťou,   že   hlavné   pojednávanie   v   trestnom   konaní   bolo po vypočutí svedkov opakovane odročované a nebolo prijaté žiadne rozhodnutie, ktoré by odôvodňovalo   ďalšie   bránenie   výkonu   povolania   sťažovateľovi.   Podľa   §   250i   ods.   4 Občianskeho súdneho poriadku (časť vety za bodkočiarkou) ak napadnuté rozhodnutie bolo medzitým zrušené alebo zmenené, súd konanie o žalobe zastaví. Z obsahu predloženého uznesenia komory sp. zn. 787/12 z 3. februára 2012 vyplynulo, že predsedníctvo komory postupujúc podľa § 71 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii zrušilo dňom prijatia rozhodnutia svoje   rozhodnutie   o   pozastavení   výkonu   advokácie   sťažovateľovi   sp.   zn.   792/11 z 21. januára   2011.   Podľa   §   10   zákona   o   advokácii   ak   odpadnú   dôvody   uvedené v ustanovení § 8, komora pozastavenie výkonu advokácie advokátovi bezodkladne zruší. V danej veci došlo po vydaní napadnutého rozsudku krajského súdu na základe podnetu sťažovateľa   k   zrušeniu   preskúmavaného   rozhodnutia   komory,   čím   odpadol   predmet súdneho prieskumu, na základe čoho je bez ďalšieho daný zákonný dôvod na zastavenie súdneho konania podľa § 250i ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné vysporiadať sa s vecou z procesno-právneho   hľadiska.   Za   štandardných   okolností   by   totiž   na   rozhodnutie   nebola   daná právomoc   ústavného   súdu,   a   to   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   jeho   právomoci vyplývajúci   z čl. 127 ods.   1 ústavy, keďže právoplatné uznesenie   komory   bolo   možné napadnúť v rámci správneho súdnictva žalobou podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho   poriadku,   pričom   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo prípustné   odvolanie   ako riadny opravný prostriedok.

Riešený prípad sa však zo štandardného rámca vymyká, keďže najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a to z dôvodu, že medzičasom došlo k zrušeniu rozhodnutia komory o pozastavení výkonu advokácie novším rozhodnutím   samotnej   komory.   Za   takéhoto   stavu   zákon   (§   250i   ods.   4   Občianskeho súdneho   poriadku)   neumožňuje   preskúmanie   medzičasom   už   zrušeného   rozhodnutia správneho orgánu, čo viedlo napokon k zastaveniu súdneho prieskumného konania.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že je daná jeho právomoc vecou sa zaoberať. Zároveň považuje sťažnosť za včas podanú v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011, treba uviesť, že tento bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 1/2012 z 30. júla 2012 zrušený a konanie bolo zastavené. Preto je už na prvý pohľad zrejmé, že námietky sťažovateľa smerujúce proti rozsudku krajského súdu stratili význam. Napokon, sťažovateľ postup najvyššieho súdu (zrušenie rozsudku krajského súdu a zastavenie konania) nijako nenamieta a nespochybňuje.

Možno konštatovať, že vznikla zriedkavá situácia, keď síce sťažovateľ ako dotknutý subjekt využil v plnom rozsahu možnosť súdneho preskúmania právoplatného rozhodnutia správneho   orgánu,   no   napriek   tomu   k   súdnemu   preskúmaniu   na   základe   zákonom ustanovených dôvodov nedošlo. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že správnosť uznesenia komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 musí preskúmať ústavný súd, a to aj napriek tomu, že medzičasom bolo toto uznesenie komory samotnou komorou zrušené. Podstatná je v   tejto   súvislosti   okolnosť,   že   komora   svoje   vlastné   rozhodnutie   nezrušila   v   rámci autoremedúry so spätnou účinnosťou (ex tunc), ale iba odo dňa vydania nového uznesenia s účinkami pro futuro (ex nunc). Sťažovateľ má nepochybne právo na súdne preskúmanie zákonnosti a ústavnosti uznesenia predsedníctva komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 za dobu jeho účinnosti, teda až do chvíle, kým bolo toto uznesenie neskorším uznesením predsedníctva komory zrušené.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej uznesením predsedníctva komory došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, resp.   čl.   6   ods.   2   dohovoru.   Okrem   toho   sťažovateľ   namieta   aj   procesné   pochybenie predsedníctva komory, keďže táto v jeho veci konala a rozhodla in absentia nerešpektujúc tým sťažovateľovo ospravedlnenie neúčasti zo zdravotných dôvodov.

Porušenie ústavou   a   dohovorom   garantovanej prezumpcie   neviny vidí   sťažovateľ v dvoch rovinách. Predovšetkým je toho názoru, že samotné ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii umožňujúce pozastavenie výkonu advokácie tomu, proti komu sa začalo trestné stíhanie za trestný čin, je v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru, pretože   bez existencie   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku   súdu   umožňuje advokáta sankcionovať pozastavením výkonu advokácie iba na základe tej skutočnosti, že bolo proti nemu vznesené   obvinenie   zo   spáchania   trestného   činu.   Okrem   toho   je presvedčený,   že v uznesení   predsedníctva   komory   je   vyslovená   jeho   vina   zo   spáchania   trestných   činov uvedených v uznesení o vznesení obvinenia.

V súvislosti s prvou námietkou treba uviesť, že konať a rozhodnúť o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily [v danom prípade o súlade § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii s čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. s čl. 6 ods. 2 dohovoru] možno iba na základe návrhu podaného kvalifikovanými subjektmi taxatívne vymenovanými v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, medzi ktoré sťažovateľ nepatrí. Tejto skutočnosti   si   bol   sťažovateľ   zrejme   vedomý,   a   preto   v   rámci   súdneho   prieskumného konania navrhol, aby krajský súd využil svoje oprávnenie vyplývajúce z čl. 130 ods. 1 písm. d)   ústavy   a   podal   ústavnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o   súlade   právnych predpisov, čo však krajský súd neurobil.

Možno uzavrieť, že uvedená námietka sťažovateľa je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

V   súvislosti   s   námietkou,   podľa   ktorej   z   rozhodnutia   predsedníctva   komory   má vyplývať, že táto považovala sťažovateľa za vinného iba na základe uznesenia o vznesení obvinenia, treba poukázať na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zásada in dubio pro reo, ktorá je špecifickým výrazom prezumpcie neviny, vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred zaujatého presvedčenia, že obvinený spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu. Tým sa však prezumpcia neviny v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru nevyčerpáva, pretože sa vzťahuje aj na prípady, keď z vyjadrení štátnych orgánov vyplýva, že sťažujúca sa osoba spáchala trestný čin, hoci príslušné trestné konanie ešte neprebehlo. Prezumpcia neviny je porušená, ak bez toho, aby bola vina obvineného predtým preukázaná zákonným spôsobom, súdne rozhodnutie jeho sa týkajúce bude odrážať myšlienku, že je vinný. Nie je pritom podstatné, že sporná formulácia sa neobjavila vo výroku rozhodnutia, ale iba v jeho odôvodnení (Adolf proti Rakúsku z 26. marca 1982).

Treba   uviesť,   že   uznesenie   predsedníctva   komory   ani   svojím   výrokom,   ale   ani odôvodnením   nedeklaruje, že   by sťažovateľ mal byť považovaný za   vinného v   zmysle uznesenia   o   vznesení   obvinenia.   Práve   naopak,   jasne   sa   v   ňom   uvádza,   že   proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie, teda že je zo spáchania trestnej činnosti podozrivý. Zároveň   sa   konštatuje,   že   došlo   k   narušeniu   dôvery   v   bezúhonnosť   sťažovateľa. Nekonštatuje sa teda strata jeho bezúhonnosti. Použité pomerne presné a jasné výrazové prostriedky neumožňujú vytvoriť dojem, že predsedníctvo komory považuje sťažovateľa za vinného.

Vzhľadom na uvedené je táto námietka tiež zjavne neopodstatnená.

K   rovnakému   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k   námietke   porušenia procesných   práv   sťažovateľa   tým,   že   predsedníctvo   komory   konalo   a   rozhodlo   v   jeho neprítomnosti   nerešpektujúc   písomné   ospravedlnenie   neprítomnosti   sťažovateľa zo zdravotných dôvodov.

Namietaný postup predsedníctva komory by mohol znamenať porušenie základného práva na inú právnu ochranu (na ochranu práva na inom orgáne Slovenskej republiky) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo však sťažovateľ nenamieta. Takáto námietka v žiadnom prípade nezakladá porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 2 dohovoru. Okrem toho treba tiež uviesť, že sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že popri   ospravedlnení   svojej   neúčasti   na   zasadnutí   predsedníctva   komory   zo   zdravotných dôvodov požiadal aj o odročenie prerokovania jeho prípadu na neskorší termín (teda že by trval na svojej osobnej účasti).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012