znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 598/2025-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Luboša Szigetiho a sudcov̌

Petra Molnára (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podla cl. 127 Ústavy Slovenskeǰ̌

republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného JUDr. Petrom Konvičným, advokátom, Rázusova 1, Košice, proti postupu

Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 13CoP/154/2024 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. septembra 2025 domáha

vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd   a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom krajského súdu, vyslovenia príkazu krajskému súdu konať

bez prieťahov, priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania

pred ústavným súdom.

2. Sťažovateľ je účastníkom konania vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom,

ktoré je vedené na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. DK-2P/7/2020. Sťažovateľ,

argumentujúc existenciou prieťahov v tomto konaní, podal 17. októbra 2024 ústavnú

sťažnosť, ktorej čiastočne ústavný súd vyhovel nálezom sp. zn. IV. ÚS 561/2024 z 26.

novembra 2024, keď vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

postupom okresného súdu.

3. Konanie začalo 12. septembra 2019 a do dnešného dňa nie je právoplatne skončené.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresnému súdu doručil 9. mája 2024 odvolanie proti jeho

rozsudku, pričom tento nepostupoval podľa § 377 Civilného sporového poriadku

a bezodkladne nepredložil vec odvolaciemu súdu. Po jeho predložení označenému porušovateľovi krajský súd približne do mesiaca o odvolaní sťažovateľa rozhodol

rozsudkom sp. zn. 13CoP/154/2024 z 9. októbra 2024, ktorým rozhodnutie okresného súdu

formálne potvrdil bez toho, aby sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa

(najmä o tom, že okresný súd odignoroval záväzný právny názor krajského súdu vyjadrený

v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí). Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu

podal dovolanie z 20. decembra 2024, ku ktorému zaujala stanovisko aj Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky s návrhom na zrušenie rozsudku krajského súdu

dovolacím súdom.

4. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2CdoR/3/2025 z 30. júla 2025 dovolaniu sťažovateľa

čiastočne vyhovel, rozsudok krajského súdu v časti rozhodnutia o výživnom k maloletým

deťom zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (ďalej len „rozhodnutie dovolacieho súdu“).

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na relevantné časti odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu konštatujúceho, že sa odvolací súd riadne nezaoberal odvolacími

námietkami sťažovateľa.

5. Sťažovateľ zdôrazňuje, že formálnym rozhodnutím krajský súd neakceptovateľným

spôsobom v snahe rýchleho rozhodnutia (v akcente na predchádzajúce konanie o ústavnej

sťažnosti sp. zn. IV. ÚS 561/2024) v konečnom dôsledku nezákonne predĺžil konanie vo

veci o čas trvania dovolacieho konania, čo je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatujúceho viacero procesných pochybení krajského súdu. K dôvodnosti ústavnej

sťažnosti sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 93/2024.

6. Sťažovateľ zdôrazňuje, že ide o konanie vo veciach maloletých detí s dôrazom na zvýšenú

rýchlosť konania, a to aj poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 254/2015 z 22.

septembra 2015. Nesprávnym a nezákonným postupom krajského súdu, ktorý sťažovateľ

klasifikuje ako neefektívny, došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv a zákazu

denegatio iustitie.

7. Sťažovateľ nenamieta len prieťahy vo vzťahu k dobe dovolacieho konania a aktuálne

prebiehajúceho odvolacieho konania, ale prieťahy v konaní ako celku, teda neprimeranosť

celkovej dĺžky konania.

II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

9. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa smeruje primárne k prieťahom v postupe

krajského súdu, sekundárne k prieťahom v konaní ako celku.

10. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami v úvode opätovne

poznamenáva, že v predchádzajúcom konaní o ústavnej sťažnosti vedenom pod sp. zn. IV.

ÚS 561/2024 nálezom z 26. novembra 2024 vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu, priznal sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie 500 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom (ďalej len

„predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu“).

11. V predchádzajúcom rozhodnutí ústavného súdu boli konštatované prieťahy v konaní pod sp.

zn. DK-2P/7/2020, akcentujúc stav konania zahŕňajúci aj informáciu o vydaní rozsudku

krajského súdu z 9. októbra 2024 (pozn. ide o rozhodnutie, ktoré bolo v dovolacom konaní

zrušené a vec bola krajskému súdu vrátená na nové konanie a rozhodnutie). V konaní

o aktuálnej ústavnej sťažnosti je tak možné z dôvodu prekážky res iudicata zaoberať sa len

prieťahmi po právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu, ktoré

právoplatnosť nadobudlo 16. decembra 2024. Ústavný súd sa tak zameral na obdobie po

právoplatnosti prvého nálezu ústavného súdu a na priebeh konania ku dňu podania aktuálnej

ústavnej sťažnosti a jeho dĺžku.

12. Prihliadnuc na odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, je nepochybné, že rozhodnutie

krajského súdu trpí vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku,

v dôsledku ktorej bolo zrušené uznesením z 30. júla 2025. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

neuvádza, kedy mu dané rozhodnutie bolo doručené, nesporným faktom však je, že už 25.

septembra (t. j. ani nie dva mesiace po rozhodnutí najvyššieho súdu) doručil ústavnú

sťažnosť, ktorou sa opätovne domáha vyslovenia prieťahov. Je tak zrejmé, že sťažovateľ

nevyčkal na postup krajského súdu po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci najvyšším

súdom, ale v krátkom čase opätovne podáva ústavnú sťažnosť (o uvedenom svedčí aj to, že

sťažovateľ si nie je istý spisovou značkou, pod ktorou krajský súd vedie konanie po vrátení

veci najvyšším súdom).

13. Zohľadňujúc priebeh napadnutého konania v posudzovanom období (trvajúcom ku dňu

podania ústavnej sťažnosti približne 11 mesiacov), ústavný súd uvádza, že v takmer celom

rozsahu je dané obdobie tvorené dĺžkou samotného dovolacieho konania. Je toho názoru, že

napriek tomu, že ide o konanie vo veci maloletých (aktuálne je predmetom odvolacieho

konania výživné k maloletým deťom), od právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia

ústavného súdu zohľadňujúceho stav konania ku dňu jeho rozhodnutia (t. j. k 26. novembru

2024) do dňa podania aktuálnej ústavnej sťažnosti neuplynul čas dostatočne dlhý na nové

vyslovenie porušenia práv, čím sa opätovné vyslovenie prieťahov (tentoraz voči krajskému

súdu) ústavnému súdu javí ako predčasné. K poukazu sťažovateľa na obdobné rozhodnutie

ústavného súdu v konaní pod sp. zn. III. ÚS 254/2015 je potrebné uviesť, že v danom

rozhodnutí išlo o konanie, ktorého predmetom bol výkon rozhodnutia vo veci výchovy

maloletých s akcentom na (ne)možnosť budovania citových väzieb maloletého, a nie otázka

výživného pre maloleté dieťa tak, ako je tomu v prejednávanej veci, ktorej význam ústavný

súd samozrejme nijakým spôsobom neznižuje, avšak promptnosť rozhodnutia o úprave

styku rodiča s maloletým je potrebné (vzhľadom na možnú deštrukciu vzťahov, odcudzenie

a následnú sťaženú alebo až nemožnú možnosť ich obnovenia, pokiaľ styk neprebieha)

vnímať citlivejšie.

14. Obdobne tak k poukazu sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu v konaní pod sp. zn.

I. ÚS 93/2024 (v ktorom po formálnom rozhodnutí, ktoré bolo v opravnom konaní zrušené,

došlo k zbytočnému predĺženiu konania) ústavný súd uvádza, že v danom prípade od vrátenia veci opravným súdom na nové konanie a rozhodnutie do času podania ústavnej

sťažnosti ubehla doba viac ako jeden a pol roka. Hoci v prejednávanom prípade ide

o priorizovanú agendu, od rozhodnutia dovolacieho súdu do podania ústavnej sťažnosti

uplynuli necelé dva mesiace, čo nesignalizuje potrebu opätovného vyslovenia porušenia

sťažovateľom označených práv.

15. K možnému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy zbytočnými prieťahmi ústavný súd konštatuje, že (po tom, čo celkovú dĺžku

napadnutého konania namietanú sťažovateľom v predchádzajúcej ústavnej sťažnosti ústavný

súd vyhodnotil v prvom náleze ako nedostatočnú pre vyslovenie porušenia tohto základného

práva) ani s odstupom času pri posúdení aktuálnej ústavnej sťažnosti (a s prihliadnutím na

zostávajúci predmet konania) nemožno dĺžku konania označiť za takú, ktorou by došlo k

odmietnutiu spravodlivosti na strane sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 242/07).

16. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd uzatvára, že nesústredený postup krajského súdu

v posudzovanom období nedosahuje ústavnoprávne relevantnú intenzitu znamenajúcu zásah

do namietaných práv sťažovateľa, pričom ani celková dĺžka konania nedosahuje intenzitu

porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Na základe uvedeného ústavnú

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

17. V závere ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej [§ 55 písm. a) zákona o ústavnom súde], a preto nie je vylúčené, aby v prípade

trvania nečinnosti súdu sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť opakovane.

18. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2025

Ľuboš Szigeti

predseda senátu