znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 598/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Garajom, Hlavná 137, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 36/2015 a jeho uznesením sp. zn. 4 Co 36/2015 z 29. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom, Hlavná 137, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 36/2015 a jeho uznesením sp. zn. 4 Co 36/2015 z 29. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 172/2014. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 172/2014 z 24. novembra 2014 odmietol žalobu s odôvodnením, že sťažovateľ   napriek   písomnej   výzve „neodstránil   vady   návrhu   a neuviedol   v žalobnom návrhu   –   petite   žaloby,   akú   výšku   peňažného   plnenia   požaduje   od žalovaného   zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia a pre túto podstatnú vadu nie je možné vo veci ďalej pokračovať, pretože nie je uvedená výška predmetu konania“.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o odmietnutí jeho žaloby rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Je v rozpore s formálnou logikou práva, aby sťažovateľ určil presnú výšku sumy ako hodnoty   práva.   Prílišný   formalizmus   pri   posudzovaní   úkonov   účastníkov   občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam   pre   ochranu   zákonnosti,   nie   sú   v   súlade   s   ústavnými   princípmi   spravodlivého procesu. Výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Občiansky súdny poriadok priamo v § 136 pripúšťa možnosť kedy je výška určiteľná s nepomernými ťažkosťami aj pre samotný súd, aby výšku nárokov určil podľa svojej úvahy. Preto je v právnom štáte neprípustné, aby v danom prípade bolo nevymedzenie presnej výšky nároku už v žalobe dôvodom na jej odmietnutie.“

Podľa názoru sťažovateľa „sa súd v podanej žalobe zaoberá eventuálnym úmyslom sťažovateľa   zbaviť   sa   súdneho   poplatku,   a   flagrantne   prehliada   skutočnosť,   že   niekoho právo bolo porušené a jeho jedinou možnosťou je domáhať sa ochrany na súde. Napadnuté rozhodnutia   a   postup,   ktorý   im   predchádzal   je   výsmechom   právnemu   štátu   na   úkor presadenia   kapitalistických   princípov   do   vzťahu   súd   –   účastník   konania.   Odôvodnenie takého   postupu   kvázi   argumentmi,   že   nie   je   možné   žalobu   subsumovať   pod   konkrétne ustanovenie   §   80   OSP,   že   súd   nemá   poučovaciu   povinnosť   voči   právne   zastúpenému účastníkovi, alebo že nie je zrejmé čoho sa žalobca domáha, sú iba frázami. Ak by bolo pravým cieľom súdu ochrana a úcta k právam osôb, čo je primárnym zmyslom súdnej moci, druhostupňový a prvostupňový súd by sa nezaoberali vyúčtovaním súdneho poplatku, ale konali by tak, ako im to zákon v aktuálnej podobe umožňuje s cieľom rýchlej a účinnej ochrany práv.

Navyše, napádaný postup odporuje princípu právnej istoty, keďže je bežnou praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky rozhodovať medzitýmnym rozsudkom...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „v napadnutom uznesení porušovateľa, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o odmietnutí žaloby úplne absentuje jeho vysporiadanie sa s rozhodnutiami súdov potvrdzujúcich názor sťažovateľa. Z tohto dôvodu je rozhodnutie porušovateľa absolútne nekonzistentné, a jeho argumentácia obsiahnutá v odôvodnení nedostatočne podporuje jeho záver. Premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako, ako   závery,   ku   ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel   nie   sú   dostatočne   prijateľné, racionálne a v neposlednom rade presvedčivé.“.

V písomnom   doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   7.   septembra   2015 sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd konanie o sťažnosti prerušil, keďže podal 13. júla 2015 vo veci dovolanie. Ústavný súd zistil, že dovolanie sťažovateľa z 13. júla 2015 okresný súd dosiaľ nepredložil dovolaciemu súdu, t. j. ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti o ňom nebolo rozhodnuté.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie porušené boli.

3. Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa 29. 4. 2015, sp.   zn.: 4 Co/36/2015, ako aj uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 24. 11. 2014, sp. zn.: 10 C/172/2014 a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy   konania vo výške 296,44 EUR (2 úkony právnej služby, 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. podanie sťažnosti + režijný paušál, 2 x 8,39 EUR).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z písomného doplnenia sťažnosti, ako i zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (13. júla 2015) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V   judikatúre   ústavného   súdu   sa   aj   pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015