znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 598/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Rímskokatolíckej cirkvi,   Trnavskej   arcidiecézy,   Jána   Hollého   10,   Trnava,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou,   MAPLE   &   FISH,   s.   r.   o.,   Rajská   15/A,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Komárno   č.   k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 145/2013-973 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Jána Hollého 10, Trnava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   178/2006-915   z   3.   apríla   2013, uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   145/2013-973 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. júla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom sťažovateľkou ako žalobkyňou proti Slovenskému pozemkovému fondu ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) o vydanie nehnuteľností v rámci cirkevných reštitúcií, teda podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon o cirkevných reštitúciách“), a to potom,   ako   vo   veci   samej   bolo   žalobe   sťažovateľky   právoplatne   vyhovené,   osobitným uznesením okresného súdu č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013 bol žalovaný zaviazaný sťažovateľke   nahradiť   trovy   konania   vo   výške   2   069,06   €.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   a   žalovaného   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   145/2013-973 z 30. septembra   2013   bolo   uznesenie   okresného   súdu   zmenené   tak,   že   žalovaný   bol zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   vo   výške   1   878,55   €,   pričom žalovanému   náhrada   trov   odvolacieho   konania   nebola   priznaná.   Napokon   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014 bolo odmietnuté ako neprípustné dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu.

Sťažovateľka   vyčíslila   trovy   jej   právneho   zastúpenia   advokátom   za   17   úkonov právnych služieb na 171 492,61 €, pričom trovy odvolacieho konania vyčíslila ešte navyše v sume   5   882,74   €.   Celkom   teda   požadovala 177   375,35   €.   Pri   vyčíslení   trov   konania vychádzala   z   ustanovenia   §   10   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“). Za tarifnú hodnotu považovala   hodnotu   nehnuteľností,   vydania   ktorých   sa   domáhala.   Podľa   znaleckého posudku mali tieto nehnuteľnosti celkom hodnotu 4 682 050,05 €.

Podľa názoru okresného súdu v danom prípade bolo potrebné pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a)   advokátskej   tarify,   podľa   ktorého   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   1   úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Okresný súd zdôraznil, že predmetom konania bola žaloba o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa   zákona   o   cirkevných   reštitúciách.   Zmyslom   tohto   zákona   bolo   aspoň   čiastočne zmierniť   následky   minulých   majetkových   a   iných   krívd   spáchaných   na   majetku   cirkví a náboženských spoločností. Tým bola daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky na základe neho uplatňované v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami týkajúcimi sa nehnuteľností, kde by sa tarifná odmena advokáta určovala z tarifnej hodnoty veci podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify.

Uvedené závery potvrdil aj krajský súd, keď skonštatoval, že okresný súd správne postupoval   pri   určení   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny.   Predmetom   konania   v   danom prípade bolo posúdenie, či je dané právo na strane sťažovateľky a či sú splnené podmienky podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nebola   zistená   existencia   žiadnej   podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pričom správnosťou   právneho   posúdenia   veci   sa   nebolo   možno   v   dovolacom   konaní   zaoberať, keďže prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách je výslovne vylúčená.

Sťažovateľka považuje závery všeobecných súdov za arbitrárne a nepodložené.

Hoci je pravdou, že uplatnenie nároku podľa zákona o cirkevných reštitúciách je žalobou sui generis, avšak vo svojej podstate ide o žalobu o plnenie. Zákon o cirkevných reštitúciách bol prijatý na účely aspoň čiastočného zmiernenia utrpených majetkových krívd a   príkoria   v   období   predchádzajúceho   režimu.   Je   zákonom   špeciálnym   vo   vzťahu k všeobecným predpisom občianskeho práva, čo znamená, že úprava v ňom obsiahnutá má síce   prednosť   pred   všeobecnou   úpravou,   ale   túto   nevylučuje.   Nie   je   možné   súhlasiť s názorom,   že   reštitučné   predpisy   majú osobitný   predmet   úpravy,   ktorý   je   v   peniazoch neoceniteľný. Takýto výklad je nielenže protiústavný, ale podľa sťažovateľky predstavuje aj nedovolenú tvorbu práva. Predmetom konania vo veci samej bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho   práva   ku konkrétnym   nehnuteľnostiam,   ktorých   hodnota   je   určiteľná   bez väčších   ťažkostí.   Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   predložila   znalecký   posudok.   Bolo nesprávne   rozlišovať   medzi   žalobou   podľa   zákona   o   cirkevných   reštitúciách   ako „netypickou“   žalobou   a   inými   „typickými“   žalobami,   predmetom   ktorých   by   boli nehnuteľnosti. Takýto záver nemá oporu v právnej úprave a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Následkom tohto svojvoľného a protiprávneho výkladu došlo k diskriminácii sťažovateľky a k prekročeniu právomocí zo strany všeobecných súdov. Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa ktorého predmetom konania bolo posúdenie, či tu je dané právo, pretože v skutočnosti predmetom konania bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho práva   ku   konkrétnym   nehnuteľnostiam.   Nešlo   teda   o   určovaciu   žalobu,   ale   o   žalobu o plnenie.   Nemožno   súhlasiť   ani   so   záverom   o   osobitosti   predmetu   konania   a   jeho neoceniteľnosti   v peniazoch.   Závery   krajského   súdu   v   tomto   smere   neboli   dostatočne odôvodnené, čo zakladá ich nepreskúmateľnosť. Nesprávnosť záverov najvyššieho súdu spočíva v konštatovaní, že neboli zistené žiadne pochybenia, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania.   Pritom   je   nepochybné,   že   závery   nižších   súdov   o   neoceniteľnosti   predmetu konania s odvolávaním sa na predmet konania sú neudržateľné, arbitrárne, príliš reštriktívne a formalistické. Navyše pre nedostatočné odôvodnenie sú aj zmätočné a nepreskúmateľné. Keďže pri uplatňovaní reštitučných nárokov ide o napĺňanie   základných práv, ktoré boli konaním štátu v minulosti porušované, má mať oprávnená osoba možnosť uplatňovania reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočne vynaložených nákladov, čo vyplýva aj z toho, že konanie podľa zákona o cirkevných reštitúciách je oslobodené od poplatkovej povinnosti.   Sťažovateľka   bola   nútená   pre   nespoluprácu   žalovaného   vynaložiť   ďalšie náklady, ktoré by pri mimosúdnom vybavení veci nevznikli.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi všeobecných súdov existuje   nesúlad   v   otázke   výpočtu   náhrady   trov   konania   v   prípadoch,   keď   predmetom konania je reštitučný nárok podľa zákona o cirkevných reštitúciách. Za viac ako zarážajúce považuje, že v prípadoch priznania náhrady trov v prospech povinnej osoby (žalovaný, resp. Lesy Slovenskej republiky) všeobecné súdy priznávajú náhradu trov konania podľa § 10 ods. 2 advokátskej tarify, ak však ide o nárok oprávnenej osoby, tejto priznávajú náhradu trov podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viaceré rozhodnutia, a to Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Pezinok, Okresného súdu Trnava, resp. Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Bratislave. Zdôrazňuje pritom, že odlišné rozhodovanie o obsahovo totožných nárokoch je v rozpore s princípom právnej istoty a nemalo by byť na ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález: „Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 03. 04. 2013, sp. zn. 12C/178/2006-915, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 09. 2013   sp.   zn.   6Co/245/2013-973   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 10. 04. 2014 sp. zn. 6Cdo/93/2014, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy(...),   podľa   článku   1   Protokolu   č.   1   k Dohovoru(...)   a   článku   6 Dohovoru(...)

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Okresného   súdu   Komárno   zo   dňa 03. 04.2013,   sp.   zn.   12C/178/2006-915,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa 30. 09. 2013   sp.   zn.   6Co/245/2013-973   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 10. 04. 2014 sp. zn. 6 Cdo/93/2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Komárno na nové konanie.  

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 145/2013-973 z 30. septembra 2013 vyplýva, že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013 tak,   že   žalovaný   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   vo   výške 1 878,55 €.   Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď zaviazal žalovaného v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na náhradu trov konania a postupoval   pritom   podľa   §   11   ods.   1   písm.   a) advokátskej   tarify.   V zmysle   ustálenej súdnej   praxe,   ako   aj   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   sa   základ pre   výpočet   trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška   sa   odvíja   od   hodnoty   sporu.   Nemožno tiež   opomínať skutočnosť,   že predmetom konania o vydanie nehnuteľných vecí v tomto prípade je posúdenie, či je dané právo na strane sťažovateľky a či sú splnené podmienky podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo podľa   názoru   krajského   súdu   predstavuje   skutočnosť   objektívne   neoceniteľnú   peniazmi (tak, ako napr. pri určení neplatnosti právneho úkonu, odporovateľnosti právneho úkonu atď.). Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v uvedenom prípade vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. Hoci okresný súd vec správne   právne   posúdil,   napriek   tomu   priznal   sťažovateľke   nesprávne   náhradu   trov právneho zastúpenia za 17 úkonov právnej služby, hoci správne mal priznať odmenu iba za 14 takýchto úkonov.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 145/2013 z 30. septembra 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd stručne a jasne vysvetlil svoje právne úvahy, ktorými sa riadil pri priznaní a vyčíslení trov konania, zrozumiteľne uviedol, ktoré trovy považoval za opodstatnené a priznané trovy aj podrobne špecifikoval. Osobitne objasnil   svoj   právny   záver   v otázke   určenia   základu   trov   právneho   zastúpenia,   čím   dal zároveň odpoveď na rozhodujúcu odvolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, či predmet   konania   je   peniazmi   oceniteľný.   Z odôvodnenia   uznesenia   nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Závery   krajského   súdu   nie   sú   zjavne   neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46   ods.   1 ústavy. Za   porušenie základného práva zaručeného týmto článkom   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie uznesenia správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia a ktoré sťažovateľka predovšetkým namietala, nebola pre najvyšší súd právne relevantná. Správnosťou právneho posúdenia veci sa totiž najvyšší súd vzhľadom na zákonom výslovne vylúčenú prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania zaoberať nemohol, a teda ani nezaoberal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 178/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba ešte dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam vedeným   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Co   145/2013   a najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 6 Cdo 93/2014.

Jadrom argumentácie sťažovateľky sú dve námietky. Predovšetkým nesúhlasí s tým, že   by   v reštitučných   sporoch   nebolo   možné   oceniť   hodnotu   sporu   v peniazoch,   a trvá na tom,   že   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   mala   vychádzať   z hodnoty   nehnuteľností tvoriacich   predmet   konania.   Navyše   odôvodnenie   rozhodnutí   v tomto   smere   je nedostatočné. Okrem toho poukazuje na viaceré rozhodnutia niektorých okresných súdov a krajských   súdov,   ktoré   dávajú   za   pravdu   jej   argumentácii   o oceniteľnosti   predmetu konania   v peniazoch   v prípadoch   reštitučných   žalôb,   pričom   v týchto   analogických prípadoch   bola   sťažovateľka   neúspešná   a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   musela žalovanému   zaplatiť   podľa   hodnoty   sporných   nehnuteľností.   Sťažovateľka   je   preto   tej mienky, že v prípadoch rôznych jej žalôb dochádza k zásahu do právnej istoty.

Námietky   nesprávneho   právneho   posúdenia   a nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tak   uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí dovolania, ako aj uznesenie krajského súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu treba považovať   za dostatočne   a presvedčivo   zdôvodnené.   Ani   jedno   z týchto   uznesení   nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, podľa ktorej má sťažovateľka na veci odlišný právny názor.

V súvislosti   s dovolacím   uznesením   najvyššieho   súdu   sa   javí   ako   podstatné,   že dovolanie proti uzneseniu krajského súdu týkajúcemu sa trov konania mohlo byť prípustné len   na   základe   niektorej   z alternatív   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku. Sťažovateľka konkrétne namietala, že jej postupom všeobecných súdov bolo odňaté právo konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku]   nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu. Najvyšší súd správne poukázal na to, že krajský súd   dostatočne   vysvetlil   svoje   stanovisko,   a preto   odôvodnenie   disponuje   potrebnými náležitosťami.   Správnosť   právneho   posúdenia   veci   (teda   otázky,   či   bol   predmet   sporu oceniteľný   v peniazoch,   alebo   nie)   nebolo   možné   v dovolacom   konaní   skúmať,   keďže prípustnosť dovolania z takéhoto dôvodu nebola daná.

V súvislosti s právnym posúdením veci krajským súdom treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že doslovná interpretácia ustanovenia § 10 a § 11 advokátskej tarify dáva v zásade   za   pravdu   sťažovateľke.   Zároveň   však   treba uviesť,   že   za   ústavne   konformnú možno považovať aj interpretáciu krajského súdu, ktorá s poukazom na špecifický predmet reštitučného   konania   dochádza   k záveru,   že   podstatou   konania   je   skúmanie   dôvodnosti zoštátnenia   cirkevného   majetku   v minulosti,   teda   taký   predmet   sporu,   ktorý   nie   je v peniazoch oceniteľný. Keďže oba výklady považuje ústavný súd za ústavne konformné, nemal dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.

Námietku   nejednotnej   rozhodovacej   praxe   okresných   súdov   a krajských   súdov v danej otázke, ktorú sťažovateľka taktiež uplatnila v konaní vedenom ústavným súdom, treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Uvedenú   námietku   sťažovateľka   v odvolaní   podanom   proti   uzneseniu   okresného súdu č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013 vôbec neuplatnila. V podanom odvolaní sa teda nebránila s poukazom na odlišné judikáty iných okresných súdov a iných krajských súdov   v obdobných   právnych   veciach   tých   istých   účastníkov   konania.   Znamená   to,   že sťažovateľka síce formálne využila možnosť brániť sa podaním odvolania proti uzneseniu okresného   súdu,   avšak   z materiálneho   hľadiska   je   podstatné,   že   uvedenú   námietku v odvolaní   neuplatnila.   Nevyužila   teda   dôsledne   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   jej Občiansky súdny poriadok dával. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

Navyše treba ešte dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že   námietku   neuplatnila   v odvolaní   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014