znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 598/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   novembra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné sp. zn. 12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoE 168/2012 z 30. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 20 CoE 174/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10018/2013 a sp. zn.   11242/2013 s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej vedené   pod   sp. zn. Rvp 10018/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2013 doručená jedna sťažnosť a 8. marca 2013 bola doručená druhá sťažnosť obchodnej spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn.   15   Er   724/06   z   3.   apríla   2012   (sp. zn.   Rvp 11242/2013),   ako   aj   postupom   a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoE 168/2012 z 30. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 20 CoE 174/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových   zmluvách dojednaná rozhodcovská   doložka, ktorou   bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   dojednaných   rozhodcovských   doložiek   začala   rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky   sa   tak   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   sťažovateľka   iniciovala začatie   exekučných   konaní.   Po   tom,   čo   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou   zvoleného súdneho   exekútora   vykonaním   exekučných   konaní,   napádanými   uzneseniami   sp. zn. 12 Er 216/07 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013) okresný súd tieto exekučné konania ex offo zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam okresného súdu tieto svojimi uzneseniami sp. zn. 20 CoE 168/2012 z 30. augusta 2012 (sp. zn.   Rvp 10018/2013)   a   sp. zn.   20   CoE   174/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn. Rvp 11242/2013) ako vecne správne potvrdil.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené   základné   práva   a   práva   zaručené   v   ústave,   dohovore,   dodatkovom   protokole a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský   rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej   úpravy   v   interakcii   s   výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým,   prečo   dojednanie   rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve   považovali   za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu   „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených   ústavnému súdu   25. júla 2013 sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a   vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave, dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10018/2013   a   sp. zn.   11242/2013   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a uzneseniami   okresného   súdu   sp. zn.   12   Er   216/07   z   29.   marca   2012   (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013), ako aj postupom   a   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn.   20   CoE   168/2012   z   30.   augusta   2012 (sp. zn.   Rvp 10018/2013)   a   sp. zn.   20   CoE   174/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn. Rvp 11242/2013).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami okresného súdu

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaných   uznesení   okresného   súdu   sp. zn.   12   Er   216/07   z   29.   marca   2012   (sp. zn. Rvp 10018/2013) a sp. zn. 15 Er 724/06 z 3. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 11242/2013), a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotných   sťažností,   sťažovateľka   aj   účinne   využila.   Na   základe   sťažovateľkou podaných odvolaní sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacích konaniach vedených pod sp. zn.   20 CoE   168/2012   a   sp. zn.   20   CoE   174/2012   musel   v   podstate   vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam   uvádza   aj   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   preto   ústavný   súd   sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa sťažovateľky nad rámec   svojich   kompetencií   vecne   preskúmaval   exekučné   tituly   potom,   čo   už   raz   tieto exekučné   tituly   preskúmal   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (2.2)   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky) aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa   sťažovateľky   nie   je   prameňom   práva.   Ďalej sťažovateľka   namieta,   že   (2.3)   krajský   súd   a   tiež   pred   ním   okresný   súd   hoci   mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie č. k. II. ÚS 78/2013-16 zo 7. februára 2013.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína toto:

Sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní   z   exekúcií,   ktorí   majú   v zmluvnom   vzťahu   so   sťažovateľkou   postavenie spotrebiteľov,   mali   po   doručení   uznesení   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo   v   ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe   uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práv zaručených čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z   materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keď   sa   na   ústavný   súd   opakovane   obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z   hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný   súd   o nich   rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   toto   svoje   v   týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013