znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 598/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Ž., B., zastúpenej JUDr. Mgr. A. C., Š., vo veci namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   a   3 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom   Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 240/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Ž.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2012   doručená   sťažnosť   Z.   Ž.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 240/2012. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   v   súdnom   spore sťažovateľky ako žalobkyne proti M. L. a B. L. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy 5 974,91 € (180 000 Sk) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 1/2009-361 z 13. apríla 2012 boli žalovaní zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v   sume   958,49 €,   a   to   potom,   ako   svojím skorším   právoplatným   rozsudkom   č.   k.   7   C   1/2009-294   z 12.   decembra   2011   zaviazal žalovaných zaplatiť sťažovateľke na istine 2 182,10 € a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z   odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   o   náhrade   trov   rozhodol   v   súlade s ustanovením   §   142   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo   rozhodnutie   o   výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, ktorý bol v predmetnom konaní vypracovaný. Preto sťažovateľke, hoci mala iba čiastočný úspech, prislúcha plná náhrada trov konania. Vzhľadom na to, že trovy konania neboli právnym zástupcom sťažovateľky včas vyčíslené, okresný súd priznal plnú náhradu trov s výnimkou trov právneho zastúpenia.

Na základe odvolania žalovaných uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 240/2012-376 z   29.   júna   2012   (doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   26.   septembra   2012) v spojení s opravným uznesením č. k. 3 Co 240/2012-381 zo 14. augusta 2012 (doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky takisto 26. septembra 2012) bolo uznesenie krajského súdu zmenené tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovaným trovy prvostupňového konania vo výške 1 401,05 € a trovy odvolacieho konania vo výške 129,67 €.

Podľa   názoru   krajského   súdu   ustanovenie   §   142   Občianskeho   súdneho   poriadku vyjadruje samozrejmú požiadavku spočívajúcu v tom, že účastník konania, ktorý v spore uspel,   má   nárok   na   náhradu   konania.   Ide   o   zásadu   zodpovednosti   za   výsledok   alebo o zásadu   úspechu   ako   základného   princípu   určujúceho,   ktorý   z   účastníkov   konania v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Z rozsudku vo veci samej je nesporné, že v konaní išlo o čiastočný úspech vo veci. Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok   na   pomerné   rozdelenie   náhrady   trov   konania.   Nárok   na   čiastočnú   náhradu   trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov, a výsledok zakladá   pomerný   nárok   na   náhradu   trov   účelne   vynaložených   na   uplatňovanie   alebo bránenia práva. V zmysle § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku neúspech v pomerne nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov. Rovnako na celú náhradu trov vzniká nárok aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Znalecký posudok pritom musí vyčísľovať výšku plnenia a nesmie sa zaoberať   základom   uplatneného   nároku.   Pokiaľ   sa   v   ňom   rieši   základ   uplatňovaného nároku, potom použitie ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z hľadiska rozhodovania   o   trovách   konania   neprichádza   do   úvahy.   Predpokladom   aplikácie   tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, resp. od úvahy súdu. V danej veci treba poukázať na to, že nebolo nevyhnutné nariaďovať znalecké dokazovanie. Prípadné opravy alebo úpravy v byte sťažovateľky, ktorý bol poškodený v dôsledku vykonávania nadstavby v bytovom dome, kde sa byt nachádza, bolo   možné   zistiť   inými   dôkaznými   prostriedkami   (výsluchom   svedkov,   fotografiami a pod.). Pokiaľ ide o cenu materiálu a výkon prác, bolo možné vychádzať aj z cenníkov. Okrem toho z vykonaného dokazovania vo veci samej bolo nesporné, že znalecký posudok riešil   aj   základ   uplatňovaného   nároku,   teda   nielen   to,   či   výška   škody   uplatňovaná sťažovateľkou   je   opodstatnená,   ale   aj   to,   či   uplatňovaná   škoda   patrí   v   celom   rozsahu vykonaných opráv. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že rozsah poškodenia vnútorných a povrchových úprav bol stanovený vo výške 45 % z celého bytu, poškodenie keramických obkladov 25 %, rozsah poškodenia podláh 10 %, poškodenie vybavenia kuchyne 15 %, poškodenie vnútorných hygienických zariadení 40 % a ostatné konštrukcie a zariadenia bytu 20 %. Znalecký posudok teda riešil, či nárok sťažovateľky na materiál a výkon prác je v rozsahu 100 % alebo či skutočná škoda bola v nižšom rozsahu, pričom následne na tento nižší rozsah poškodenia bytu bola vypočítaná cena opravy, ktorá zodpovedala skutočnej škode spôsobenej v dôsledku realizácie nadstavby. Okresný súd preto nesprávne postupoval, ak   trovy   konania   posudzoval   podľa   §   142   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku s poukazom na skutočnosť, že vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie. Správne bol povinný   posúdiť   trovy   konania   podľa   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku. Sťažovateľka mala v konaní úspech v rozsahu 36,5 % a žalovaní v rozsahu 63,5 %, teda ich úspech bol väčší. Pomer úspechu teda bol 63,5:36,5, a preto pomerná náhrada trov konania žalovaných je 27 % (63,5 – 36,5 = 27). Žalovaným patrí náhrada trov konania vo výške 27 % z celkovo vyčíslených trov konania.  

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 1/2009-185 z 1. apríla 2011 vyplýva, že bol ustanovený znalec z odboru stavebníctva, ktorému bolo uložené okrem iného určiť výšku skutočnej škody, ku ktorej došlo v byte sťažovateľky v príčinnej súvislosti s realizáciou nadstavby domu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil označené články ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka   vychádza   z   toho,   že   ak   všeobecný   súd   rozhodol   o   výške   plnenia na základe   znaleckého   posudku,   nemôže   byť   takéto   dokazovanie   spochybňované   či odmietnuté, pretože by došlo k arbitrárnemu rozhodnutiu bez dostatočných dôkazov. Iné dôkazy na určenie výšky škody vykonané neboli. Dôkazy tvoria jednotný celok, a preto, ak je   konanie   v   merite   veci   založené   pri   určení   výšky   plnenia   na   znaleckom   posudku, nemôže odvolací súd v plnom rozpore s tým, čo sa týka trov konania, vyhlásiť, že znalecký dôkaz nebol potrebný, ale zároveň v materiálnej oblasti posudzovania pomeru úspechu či neúspechu tento dôkaz plne akceptovať. Pokiaľ krajský súd tvrdí, že znaleckým posudkom bol posudzovaný aj samotný základ nároku (nielen jeho výška), a preto nie je možné použiť ustanovenie   §   142   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   toto   tvrdenie   sa   nezakladá na pravde. Otázky okresného súdu položené znalcovi v uznesení o ustanovení znalca č. k. 7 C 1/2009-185 z 1. apríla 2011 sa priamo vzťahujú iba na výšku škody, čo dokazuje, že okresný súd považoval za potrebné doplniť dokazovanie, iba čo sa týka výšky spôsobenej škody.   Čo   sa   týka   základu   nároku,   okresný   súd   nepoložil   znalcovi   žiadnu   otázku. Za neakceptovateľné treba považovať aj úplné vylúčenie možnej aplikácie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v prípade spojenia posudzovania základu nároku znalcom spolu s určením výšky škody znalcom. Absentuje totiž zákonný podklad na úvahu tohto druhu.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 240/2012   s tým,   aby   bolo   uznesenie   krajského   súdu   z   29.   júna   2012   v   spojení s opravným uznesením zo 14. augusta 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podstatou námietok sťažovateľky je, že v danom prípade išlo o špecifický prípad jej čiastočného   neúspechu   v   konaní,   keďže   výška   jej   nároku   na   náhradu   škody   závisela od znaleckého posudku. Preto o náhrade trov konania rozhodol správne okresný súd, ktorý aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, krajský súd pochybil, keď neuznal túto právnu kvalifikáciu a rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   ako   generálneho   ustanovenia   upravujúceho   náhradu   trov   konania v prípade čiastočného úspechu v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu závery, ku ktorým krajský súd dospel, sú dostatočné a presvedčivé, i keď nie je možné stotožniť sa s nimi bezo zvyšku.

Krajský   súd   odmietol   aplikovať   na   daný   prípad   ustanovenie   §   142   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku   z   dvoch   dôvodov.   Predovšetkým   spochybnil   objektívnu potrebnosť znaleckého dokazovania. Okrem toho dospel k názoru, že znalec neriešil iba otázku výšky škody, ale aj jej základ, pretože posudzoval aj to, že v akej (percentuálne vyjadrenej)   miere   boli   vykonané   opravné   práce   v   príčinnej   súvislosti   s   realizáciou nadstavby, v rámci ktorej ku škode došlo.

Možno súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že pri posudzovaní náhrady trov konania nemá miesto úvaha, či znalecké posudzovanie výšky škody bolo objektívne nevyhnutné, resp. či bolo možné výšku škody zistiť inými dôkaznými prostriedkami. Rozhodujúce totiž je, že súd z prípadne viacerých objektívne možných dôkazných prostriedkov si vybral dôkaz znaleckým posudkom a na jeho základe posúdil dôvodnosť žaloby.

Oproti tomu úvahu krajského súdu, podľa ktorej znalecký posudok v danom prípade slúžil nielen ako dôkaz výšky škody, ale aj samotného základu zodpovednosti žalovaných, je potrebné akceptovať. Nemožno v tejto súvislosti súhlasiť so sťažovateľkou poukazujúcou na to, že okresný súd v uznesení o ustanovení znalca formuloval otázku v tom zmysle, že žiadal,   aby   znalec   určil   výšku   skutočnej   škody.   Z   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. 7 C 1/2009-185 z 1. apríla 2011 totiž vyplýva, že úlohou znalca bolo určiť výšku skutočnej škody, ku ktorej došlo v byte sťažovateľky v príčinnej súvislosti s realizáciou nadstavby domu.

Rovnako nemožno akceptovať ani námietku, podľa ktorej posúdenie základu nároku znalcom spolu s posúdením výšky škody znalcom nevylučuje použitie ustanovenia § 142 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Závery   krajského   súdu   sú   aj   v   tomto   ohľade dostatočne   presvedčivé,   keďže   je   z   nich   zrejmé,   že   v   skutočnosti   jadrom   znaleckého posudku bolo ustálenie rozsahu príčinnej súvislosti medzi prácami, ktoré sťažovateľka dala vykonať, a realizáciou nadstavby zo strany žalovaných.

Vzhľadom na uvedené nemožno považovať v konečnom dôsledku závery krajského súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012