znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 597/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   Ö., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 238/2010 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013 a postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 CoP 53/2014 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. Ö.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014 doručená sťažnosť Ing. Ľ. Ö. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a   rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 238/2010-563 z 28. októbra 2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 53/2014-665 z 29. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 24 C 238/2010-563 z 28. októbra 2013 bolo manželstvo sťažovateľa a jeho manželky   (v   konaní   navrhovateľky)   rozvedené,   mal.   deti   E.   a M.   boli   zverené navrhovateľke, sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí po 250 €, resp. 200 € mesačne a bol upravený aj styk sťažovateľa s maloletými deťmi.

Na základe odvolania sťažovateľa, ktoré smerovalo proti výrokom o úprave výkonu rodičovských   práv   a   povinností   na   čas   po   rozvode,   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 7 CoP 53/2014-665   z   29.   apríla   2014   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom   na čas   po   rozvode.   Rozsudok   okresného   súdu   bol   sťažovateľovi   doručený 3. decembra   2013.   Výrok   o rozvode   manželstva,   ktorý   nebol   odvolaním   napadnutý, nadobudol   právoplatnosť   19. decembra   2013.   Výroky   o   úprave   rodičovských   práv a povinností   k   maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode   manželstva,   ktoré   boli   napadnuté odvolaním, sa stali právoplatnými 9. mája 2014.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia všeobecných súdov sú nielenže nedostatočne odôvodnené, ale aj nekonzistentné, lebo sú nepresvedčivé, ba až svojvoľné. Ich závery sú v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním. Súčasne dĺžka konania bola neprimeraná a došlo k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľ   už   v   odvolaní   poukázal   na   to,   že   znalkyňa   C.   zistila   v   prípade   E. indiferentný, až skôr negatívny vzťah voči priateľovi navrhovateľky, ktorého prítomnosť jej vadí   a   nechce   ho   akceptovať.   Ďalší   znalec   Č.   výslovne   potvrdil,   že   vzťah   priateľa navrhovateľky k E. nijako neskúmal. Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na závažnosť jeho námietky krajský súd nemohol rozhodnúť bez nariadeného pojednávania, keďže bolo potrebné doplniť dokazovanie, prípadne ho zopakovať.

Pokiaľ ide o určenie vyživovacej povinnosti sťažovateľa, krajský súd síce potvrdil rozsudok okresného súdu, čo sa týka určenia výživného, avšak aplikoval iné ustanovenie právneho   predpisu,   ktoré   pri   doterajšom   rozhodovaní   veci   nebolo   použité   a   bolo   pre rozhodnutie   bez   akýchkoľvek   pochybností   rozhodujúce.   Stalo   sa   tak   aplikovaním ustanovenia § 63 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   tým,   že   sa   vychádzalo   z   akéhosi predpokladaného   príjmu   sťažovateľa.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   mal   podľa   názoru sťažovateľa   v   zmysle   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   minimálne   vyzvať sťažovateľa,   aby   sa   k   použitiu   takéhoto   ustanovenia   vyjadril,   ak   nie   aj   nariadiť pojednávanie.   Krajský   súd   však   o   odvolaní   rozhodol   bez   takejto   výzvy   na   vyjadrenie sťažovateľa k použitiu iného ustanovenia, čo je nutné kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   poukazuje   ďalej   na   to,   že   z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že v záujme   maloletých   detí   by   bola   striedavá   starostlivosť.   Všeobecné   súdy   vychádzali z údajnej absencie komunikácie medzi rodičmi, čo však nie je dané, pričom v priebehu konania neboli preukázané dôvody spôsobilé intenzívne negatívne zasahovať do záujmu maloletých detí. Tak na strane navrhovateľky, ako aj na strane sťažovateľa sú dané vhodné podmienky na starostlivosť o maloleté deti.

Pri úprave styku sťažovateľa s maloletými deťmi sa vychádzalo výlučne z tej úpravy styku,   ktorá   bola   obsahom   predbežného   opatrenia   z   26.   marca   2011,   hoci   nariadením predbežného opatrenia sa nesmie predbiehať rozhodnutie vo veci samej, teda predbežné opatrenie zásadne nemá prejudikovať práva a záujmy účastníkov.

Pri   určení   výživného   sa   prihliadlo   podľa   názoru   sťažovateľa   iba   na   výdaje navrhovateľky. V danom prípade neobstojí tvrdenie, že dieťa má zdieľať životnú úroveň rodiča, a to preto, že mesačný príjem sťažovateľa a navrhovateľky je v postate na rovnakej úrovni. Pri určovaní výšky výživného sa nezohľadnilo ani to, že sťažovateľ sa podieľa na starostlivosti o maloleté deti v priemere minimálne desaťkrát do mesiaca.

Podľa názoru sťažovateľa došlo v konaní k zbytočným prieťahom, ktoré vyplývajú už zo samotnej skutočnosti, že konanie na oboch stupňoch trvalo takmer štyri roky. Pritom sťažovateľ dĺžku konania nijako neovplyvnil.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:„1. Základné právo Ing. Ľ. Ö. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru(...) bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 28. 10. 2013, sp. zn. 24C/238/2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 04. 2014, sp. zn. 7Cop/53/2014.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 4. 2014, sp. zn. 7Cop/53/2014 a rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 28. 10. 2013, sp. zn. 24C/238/2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo Ing. Ľ. Ö. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...) postupom   Okresného   súdu   Košice   II (zrejme   má   byť   Okresného   súdu   Košice I,   pozn.) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24C/238/2010   a   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cop/53/2014 porušené bolo.

4. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24C/238/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

5.   Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   uhradiť   Ing.   Ľ.   Ö.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €(...), ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   Ing.   Ľ.   Ö.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €(...), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní uhradiť Ing. Ľ. Ö. trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €(...) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 CoP 53/2014-665 z 29. apríla 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniam   vedeným okresným súdom pod sp. zn. 24 C 238/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 53/2014 pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 238/2010-563 z 28. októbra 2013 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   podľa   ústavy   a   dohovoru   mal   krajský   súd   v   rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ využil právo podať odvolanie.

Obdobná   je situácia   aj   vo   vzťahu   voči   konaniu   vedenému   krajským   súdom   pod sp. zn. 7 CoP 53/2014 pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Vzhľadom na uplatnené námietky sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 CoP 53/2014-665 z 29. apríla 2014   bolo   možné   podať   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ dovolanie skutočne aj podal, a preto v danom štádiu   konania   právomoc   posúdiť   námietky   sťažovateľa   má   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania, čím je tiež vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej konanie tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde bolo vedené so zbytočnými prieťahmi a trvalo neprimerane dlhú dobu, čo podľa sťažovateľa znamená porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V uvedenej súvislosti treba sťažnosť pre neprimeranú dĺžku konania na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 238/2010 považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže v predmetnom prípade napadnuté konanie sa pred okresným súdom skončilo vyhlásením rozsudku 28. októbra 2013 (resp. definitívne najneskôr doručením písomného vyhotovenia rozsudku 3. decembra 2013),   sťažovateľ   sa   o namietaných   zbytočných   prieťahoch   mohol   dozvedieť   najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 9. júla 2014 (ústavnému súdu doručená 10. júla 2014), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou uvedených námietok,   pretože   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   potrebné   posúdiť   ako   návrh   podaný oneskorene.

Sťažnosť   na   neprimeranú   dĺžku   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 7 CoP 53/2014 pre porušenie čl. 6 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo   (napr.   I. ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Napadnuté   konanie   bolo   na   krajskom   súde   právoplatne   skončené 9.   mája   2014. Sťažovateľ   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním z 9. júla 2014,   t.   j. v čase,   keď porušenie   označeného   základného   práva   na súde,   ktorý sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o jeho   sťažnosti   pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k právu na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo manželstvo rozvedené, odvolanie nepodal, pretože jeho odvolanie smerovalo iba proti výrokom upravujúcim výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode   manželstva.   Ani   z   obsahu   sťažnosti   nevyplýva   nijaká námietka   proti   tomu,   že manželstvo bolo rozvedené.

Podľa názoru ústavného súdu za uvedeného stavu sťažovateľ zrejme len omylom požaduje zrušenie rozsudkov okresného súdu a krajského súdu v celom rozsahu, teda nielen tých výrokov, ktoré sa týkajú úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014