znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 597/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. C., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž 6/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Sž 6/2012-68 z 18. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. C., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž 6/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Sž 6/2012-68 z 18. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn 2 Sž 6/2012 žalobou z 2. apríla 2012 v rámci správneho súdnictva domáhal preskúmania   zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   č.   CRD-3933-7/2011-VPRNBU   z   1.   februára   2012 o zamietnutí   riadneho   opravného   prostriedku   –   odvolania   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu Národného   bezpečnostného   úradu   (ďalej   len   „úrad“)   č.   SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789 z 2. novembra 2011, ktorý v zmysle ustanovenia § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) rozhodol tak, že sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. nemožno považovať za bezpečnostne   spoľahlivého,   pretože pri   bezpečnostnom   pohovore uviedol   nepravdivé údaje.   Zároveň   úrad   týmto   rozhodnutím   rozhodol   tiež   o   tom,   že   sťažovateľ   nespĺňa predpoklad   na   vznik   oprávnenia   na   oboznamovanie   sa   s   utajovanými   skutočnosťami v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., a preto mu úrad ukončuje bezpečnostnú previerku a v zmysle ustanovenia § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. ruší platnosť osvedčenia č. PB-3966/2005-Ž vydaného úradom 19. júna 2006.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   k. 2 Sž 6/2012-68 z 18. apríla 2013 nadobudol právoplatnosť 3. mája 2013.

Sťažovateľ   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného ústavou a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:

„... Je jednoznačné, že nielen Výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ale najmä NS SR jednoznačne nevzal do úvahy všetky dostupné listinné dôkazy a nevyhodnotil ich vo svojich   vzájomných   súvislostiach,   iba   sa   odvolal   na   závery   zo   psychofyziologického overovania   pravdovravnosti,   avšak   tieto   nevyhodnotil   pri   celkovom   posudzovaní a rozhodovaní o sťažovateľovi z hľadiska bezpečnostnej spoľahlivosti. V opačnom prípade by nemohol prísť k záveru o sťažovateľovej bezpečnostnej nespoľahlivosti s poukazom na ustanovenie   §   14   ods.   1   zákona   a   konštatovať,   že   tento   nespĺňa   predpoklad   na   vznik oprávnenia v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. g) zákona a ukončiť mu bezpečnostnú previerku.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   nesprávne a neúplné zistil skutkový stav, na základe ktorého aj nesprávne rozhodol, pričom vôbec nevzal do úvahy tvrdenia a skutočnosti, ktoré k veci uviedol. Navyše NS SR odôvodnil svoje rozhodnutie okrem zhrnutia písomných podaní sťažovateľa a Výboru iba tým, že oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne široká a preto pokiaľ správne uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonov,   pričom je v súlade s pravidlami logického uvažovania a podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže vyvodiť iné, prípadne opačné závery, nakoľko by takým postupom zasiahol do voľnej úvahy príslušného správneho orgánu.

Záverom   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   NS   SR   uviedol,   že   rozpor   medzi skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol pri bezpečnostnom pohovore a tými,   ktoré mal Výbor listinnými dôkazmi preukázané existoval, pričom tento bol následne potvrdený aj výsledkami psychofyziologického overenia pravdovravnosti sťažovateľa. Podľa záveru NS SR   preto   Výbor   neprekročil   zákonom   povolené   medze   správnej   úvahy,   keď   vyhodnotil tvrdenia sťažovateľa ako nepravdivé.

Sťažovateľ však poukazuje aj na tú skutočnosť, že NS SR bol povinný skúmať okrem iného aj to, či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej úpravy logické a z hľadiska hodnotenia dôkazov úplné. Sťažovateľ má za to, že NS SR sa neriadil vyššie uvedenými princípmi a napadnuté rozhodnutie v tomto smere nevyhodnotil.

K vyššie uvedenému sťažovateľ uvádza, že v priebehu mesiaca máj 2011 bol vyzvaný zúčastniť   sa   na   bezpečnostnom   pohovore   a   neskôr   aj   na   psychofyziologickom   overení pravdivosti. Napriek tomu, že bol výsluhovom dôchodku, s pohovorom súhlasil a zároveň požiadal o psychofyziologické overenie pravdivosti jeho výpovede, nakoľko nemal a ani teraz nemá obavu o pravdivosti mojich slov.

Výsledok   psychofyziologického   vyšetrenia   však   ukázal   telesné   odozvy   na   testové otázky, ktoré boli vyhodnotené ako klamstvo.   S týmto hodnotením sa však nestotožňuje a kategoricky ho odmietam.

Aj   napriek   tomu,   že   psychofyziologické   vyšetrenie   nie   je   v   Slovenskom   právnom poriadku   uzákonené   a   nie   je   ani   súčasťou   slovenského   právneho   systému   ako   dôkazný prostriedok, bol sťažovateľ pre objektívne posúdenie jeho odvolania ochotný opakovane toto   vyšetrenie   zopakovať,   lebo   bol   presvedčený,   že   sa   jednalo   o   psychické   a   fyzické vyčerpanie organizmu, ktorému predchádzali udalosti súkromného charakteru.

Tak   Výbor   a   v   konečnom   dôsledku   aj   NS   SR   odôvodnili   svoje   rozhodnutie   iba s prihliadnutím   na   tento   jediný   dôkaz,   pričom   nevyhodnotili   ostatné   dôkazy   v   ich vzájomných súvislostiach, a to práve tak, aby bolo dodržané správne uváženie a toto bolo v súlade   s   logickým   uvažovaním.   Takéto   preferovania   jediného   dôkazu   svedčiaceho v neprospech sťažovateľa naproti dôkazom svedčiacim v jeho prospech považuje sťažovateľ za hrubé porušenie jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko pokiaľ by boli všetky dôkazy hodnotené   v   ich   vzájomných   súvislostiach   s   rovnakou   dôležitosťou   akú   je   im   potrebné pripísať, potom by NS SR vyslovil záver, ktorým by zrušil napadnuté rozhodnutie Výboru a vec by vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   tú   skutočnosť,   že   NS   SR   sa   vo   svojom   rozhodnutí absolútne nevysporiadal a ani len nezaoberal s listinným dôkazom ev. č. NBÚ-D-3/2011 zo dňa 03. 01. 2011, na ktorý Výbor opakovane poukazuje vo svojom Vyjadrení k žalobe zo dňa   19.   04.   2012   a   ktorého   obsah   sťažovateľ   ani   doposiaľ   nepozná,   nebol   s   ním oboznámený a ani mu nebola daná možnosť sa s ním oboznámiť, na základe čoho mu bolo odopreté jeho právo na spravodlivý proces a možnosť brániť svoje práva...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sž/6/2012 a jeho rozsudkom zo dňa 18. 04. 2013 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sž/6/2012   zo   dňa 18. 04. 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sž 6/2012   a   jeho   rozsudkom   č.   k.   2   Sž   6/2012-68   z   18.   apríla   2013   o   zamietnutí žaloby sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia   žalovaného č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu opierajúci sa o označené rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím úradu   č.   SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789   z   2.   novembra   2011   vychádza   z   nesprávnych a neúplných   skutkových   zistení,   pokiaľ   je   záver   o   jeho   bezpečnostnej   nespoľahlivosti s poukazom   na   dodržanie   medzí   a   hľadísk   správnej   úvahy   stanovených   ustanoveniami zákona č.   215/2004 Z.   z. v podstate založený iba na výsledkoch   psychofyziologického overovania   pravdovravnosti,   pričom   tieto   výsledky   neboli   náležite   vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s ostatnými, najmä listinnými dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa.Ďalej   sťažovateľ   namieta   „prípustnosť“   psychofyziologického   overovania pravdovravnosti   ako   dôkazného   prostriedku   a   vôbec   vo   vzťahu   k   jeho   osobe   týmto overovaním zistené výsledky.

V závere sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nevysporiadal s listinným dôkazom ev. č. NBÚ – D-3/2011 z 3. januára 2011, s obsahom ktorého sťažovateľovi nebola daná možnosť sa oboznámiť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľa, ktorými v podstate   odôvodňuje   aj   túto   sťažnosť,   v   napadnutom   rozsudku   č.   k.   2   Sž   6/2012-68 z 18. apríla 2013 vysporiadal okrem iného najmä takto:

„...   Zákon   č.   215/2004   Z.   z.   upravuje   podmienky   na   ochranu   utajovaných skutočností,   práva   a   povinnosti   právnických   osôb   a   fyzických   osôb   pri   tejto   ochrane, pôsobnosť   NBU   a pôsobnosť   ďalších   štátnych   orgánov   vo   vzťahu   k   utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom. Podľa   §   10   ods.   1   písm.   g/   tohto   zákona,   oprávnenie   na   oboznamovanie   sa s utajovanými   skutočnosťami   pre   stupne   utajenia   Prísne   tajné,   Tajné,   Dôverné   alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostné spoľahlivá.

Podľa § 14 ods. 1 za bezpečnostné spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé   údaje   v   osobnom   dotazníku,   v   bezpečnostnom   dotazníku   alebo   pri bezpečnostnom pohovore...

Podľa   §   25   ods.   3   súčasťou   bezpečnostného   pohovoru   môže   byť   aj psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré možno uskutočniť, iba ak navrhovaná osoba o to požiada. O takej možnosti musí byť navrhovaná osoba poučená.

Podľa ods. 4, psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa uskutoční vždy, ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia.

Podľa § 26 ods. 2, ak úrad bezpečnostnou previerkou zistí, že navrhovaná osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, vydá o tom rozhodnutie. Podľa § 29 úrad je na základe zistenia nových skutočností povinný počas platnosti osvedčenia preveriť, či osoba spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 a v prípade   zistenia,   že   nespĺňa   tieto   predpoklady,   zrušiť   platnosť   osvedčenia.   Na   také zrušenie platnosti osvedčenia sa primerane vzťahujú ustanovenia § 24 až 26...

Posúdenie otázky bezpečnostnej spoľahlivostí preverovanej osoby je vecou správnej úvahy správneho orgánu, ktorá musí byť podložená skutkovými zisteniami a musí vychádzať zo zákonných medzí. Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne široká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené   riadnym   procesným   postupom,   potom   súd   nemôže   z   tých   istých   skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné, závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu (mutatis mutandis rozhodnutia vo veciach Boh. admin.   589/20,   Boh.   admin.   949/21).   Voľná   úvaha   je   obmedzená   určitými   zákonnými hranicami a môže sa pohybovať len v určitom zákonom vymedzenom rozsahu. Prekročením tohto rozsahu sú dotknuté subjektívne práva účastníkov konania, ktorí sa môžu dovolávať právnej ochrany. Účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť, aby vedel, o ktorý zákonný predpis správny orgán svoje rozhodnutie opiera ale aj z ktorých skutkových zistení správny orgán vychádzal. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí obsahovať skutkové a právne   závery,   ktoré   viedli   správny   orgán   k   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   ako individuálneho správneho aktu (§ 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty spĺňa. Je v ňom uvedené, z akých skutkových zistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými informáciami (pozri rozsudok Európskeho   súdu   pre ľudské práva   vo veciach Fitt   proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, č. sťažnosti 29777/96, Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, č. sťažnosti 27052/95 a P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu z 25. septembra 2001, č. sťažnosti 44787/98) a uviedol ustanovenia právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel (§ 10 ods. 1 písm. g/, § 14 ods. 1, § 25 ods. 45 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Keďže v prejednávanom prípade bolo potrebné posúdiť, či existoval rozpor medzi skutočnosťami,   ktoré   pri   bezpečnostnom   pohovore   uviedol   žalobca   a   tými,   ktoré   mal listinnými dôkazmi preukázané žalovaný, bolo úlohou najvyššieho súdu preskúmať, či boli dôkazy   získané   legitímnym   spôsobom   -   v   tejto   časti   nebol   postup   žalovaného,   ani prvostupňového   správneho   orgánu   spochybnený   a   tiež   existencia   uvedeného   rozporu. Preskúmaním   utajovaného   administratívneho   spisu   mal   najvyšší   súd   preukázané,   že uvedený   rozpor   existoval   a   tento   bol   následne   potvrdený   aj   výsledkami psychofyziologického overenia pravdovravnosti žalobcu. Žalovaný vo svojom rozhodnutí neprekročil zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe svojich zistení, ktoré sú   zdokumentované   v   administratívnom   spise,   vyhodnotil   tvrdenia   žalobcu   na bezpečnostnom pohovore ako nepravdivé, v dôsledku čoho žalobcu nemožno považovať za bezpečnostné spoľahlivého podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.

Pokiaľ ide o namietané nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, najvyšší súd sa s názorom žalobcu nestotožnil.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i utajovaný administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležité vyhodnotené a v hodnotení dôkazov najvyšší súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa názoru najvyššieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podľa ustanovenia   §   250j   ods.   1   OSP   žalobu   žalobcu   ako   nedôvodnú   zamietol,   nakoľko rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom...“

Ústavný   súd   v   záujme   presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   považoval za potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   rozsiahleho   odôvodnenia   rozhodnutia   žalovaného č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012, ktorý, vychádzajúc z rozhodnutia úradu č. SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789 z 2. novembra 2011, okrem iného uviedol:

«... Počas platnosti vydaného osvedčenia NBÚ zistil nové skutočnosti tykajúce sa bezpečnostnej   spoľahlivosti   JUDr.   J.   C...   Z   uvedeného   dôvodu   postupoval   podľa   § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. a preveril, či JUDr. J. C. spĺňa predpoklady pre vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 cit. zákona...

V   bezpečnostnom   spise   sa   nachádzajú   listinné   dôkazy   ev.   č.   NBÚ-D-664/2010 z 20. októbra   2010,   ev.   č.   NBÚ-D-79/2011   z   28.   januára   2011,   ev.   č.   NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011... Tieto listinné dôkazy pôvodca označil ako utajované skutočnosti stupňa utajenia Dôverné, a keďže JUDr. J. C. nie je možné v konaní výboru NR SR považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., nie je možné konkrétny obsah utajovaných listinných dôkazov v tomto rozhodnutí uvádzať.

Z bezpečnostného spisu tiež vyplýva, že NBÚ po zhromaždení listinných dôkazov vykonal s JUDr. J. C. dňa 26. mája 2011 bezpečnostný pohovor... menovaný bol poučený o svojich právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zákona č. 215/2004 Z. z... Zároveň bol menovaný poučený o povinnosti uvádzať pri bezpečnostnom pohovore pravdivé údaje, ako aj o tom, že uvedenie nepravdivých údajov pri bezpečnostnom pohovore bude posudzované podľa   §   14   ods.   1   zákona   č.   215/2004   ako   prekážka   jeho   bezpečnostnej   spoľahlivosti. Menovaný   v   písomnom   zázname   svojim   podpisom   potvrdil,   že   poučeniu   porozumel.   Z obsahu písomného záznamu z bezpečnostného pohovoru tiež vyplýva, že menovanému v priebehu bezpečnostného pohovoru boli položené otázky týkajúce sa informácií uvedených v listinných dôkazov... a menovaný sa mal možnosť k nim vyjadriť... Za potrebné považuje však výbor NR SR poukázať a v rozhodnutí opakovane uviesť tie vyjadrenia menovaného, ktoré   sú   v   rozpore   so   zistenými   skutočnosťami   a   nemajú   oporu   ani   vo   výsledku psychofyziologického   overenia   pravdovravnosti.   Ide   o   vyjadrenia   menovaného   pri bezpečnostnom   pohovore   o   tom,   že   počas   pôsobenia   na   Colnom   úrade   v   Trnave   sa nepodieľal   na   nezákonných   aktivitách   v   súvislosti   so   spoločnosťou   M.   s. r. o. a nespolupracoval s touto spoločnosťou pri likvidácii známok...

Podľa   obsahu   bezpečnostného   spisu,   NBU   vyhodnotením   zhromaždených podkladových materiálov zistil dôvod na postup podľa § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z., a   preto   s   menovaným   dňa   22.   júna   2011   uskutočnil   psychofyziologické   overenie pravdovravnosti...

Zo záverečnej správy vyplýva, že predmetom testovania... bolo... zistiť; či sa JUDr. J. C. podieľal na nezákonných aktivitách spoločnosti M., s. r. o., a to i počas pôsobenia na Colnom   úrade   v   Trnave,   pričom   po   celkovej   analýze   grafov   subjektu   bolo   zistené,   že obsahujú   signifikantné   telesné   odozvy   na   testové   otázky,   ktoré   sú   interpretované   ako klamstvo, preto bol prijatý záver, že menovaný nebol pravdovravný...

Podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., oprávnenie na oboznamovanie sa   s   utajovanými   skutočnosťami   pre   stupne   utajenia   Prísne   tajné.   Tajné,   Dôverné a Vyhradené môže vzniknúť,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   iba   navrhovanej   osobe, ktorá je bezpečnostné spoľahlivá...

V   danej   veci,   na   podklade   zhromaždených   a   v rozhodnutí   označených   listinných dôkazov, považoval výbor NR SR za preukázané a pre aplikáciu cit. ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z. za podstatné to, že:

- listinný dôkaz ev. č. NBU-D-3/2011 z 3. januára 2011 obsahuje skutočnosti spochybňujúce bezpečnostnú spoľahlivosť JUDr. J. C.,

-   JUDr.   J.   C.   sa   mal   možnosť   dňa   26.   mája   2011   k   zisteným   skutočnostiam   vyjadriť v priebehu bezpečnostného pohovoru a pravdivosť svojich vyjadrení podporiť dňa 22. júna 2011 psychofyziologickým overením pravdovravnosti,

- z písomného záznamu z bezpečnostného pohovoru vyplýva, že bezpečnostný pohovor bol uskutočnený   s   náležitou   starostlivosťou,   menovanému   boli   položené   konkrétne   otázky týkajúce sa zistených skutočností a menovaný sa mal možnosť k nim vyjadriť,

-   zo   záverečnej   správy   je   zrejme,   že   pre   vykonanie   psychofyziologického   overenia pravdovravnosti boli splnené formálne procesné podmienky a obsahové podmienky (§ 25 ods.   4   zákona   č.   215/2004   Z.   z.)   a   pri   samotnom   testovaní   na   počítačovom   polygrafe menovaný   mal   možnosť   podporiť   pravdivosť   svojich   vyjadrení   uvedených   počas bezpečnostného pohovoru k zisteným skutočnostiam,

-   bezpečnostný   pohovor   v   spojení   so   psychofyziologickým   overením   pravdovravnosti umožňujú vyvodiť záver, že vyjadrenia JUDr. J. C. uvedené pri bezpečnostnom pohovore dňa 26. mája 201 1 (pozn. predovšetkým vyjadrenia k otázkam č. 30, prvá veta a č. 31) o tom,   že   sa nepodieľal   na   nezákonnej   aktivite   v   súvislosti so   spoločnosťou   M.   s. r. o.   a nespolupracoval s ňou pri likvidácii kontrolných známok, sú v rozpore s obsahom listinného dôkazu ev. č. NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011 a je potrebné ich považovať za nepravdivé... Pokiaľ   menovaný   v   odvolaní   namietal,   že   psychofyziologické   overenie pravdovravnosti nie je uzákonené a nie je ani súčasťou slovenského právneho systému ako dôkazný prostriedok, výbor NR SR konštatoval, že podmienky použitia tohto procesného inštitútu v priebehu bezpečnostnej previerky ustanovuje priamo zákon č. 215/2004 Z. z. v § 25 od. 3 a ods. 4, čím mu priznáva príslušnú mieru relevantnosti. NBÚ je povinný za zákonnom stanovených podmienok psychofyziologické overenie pravdovravnosti uskutočniť a následne pri hodnotení dôkazov zohľadniť jeho výsledok.

Pokiaľ JUDr. J. C. v odvolaní spochybňoval výsledky psychofyziologického overenia pravdovravnosti a dožadoval sa jeho opätovného vykonania... výbor NR SR poukazuje na viacero   skutočnosti.   Z   bezpečnostného   spisu   vyplýva,   že   pred   uskutočnením psychofyziologického overenia pravdovravnosti, NBÚ doručil dňa 2. júna 2011 JUDr. J. C. písomné pokyny k uskutočneniu tohto procesného inštitútu (listinný dôkaz ev. č. SP-PB- 3365-18/2010-Ž.4789 z 27. mája 2011)... Zo záverečnej správy jednoznačne vyplýva, že pred   vykonaním   psychofyziologického   overenia...   menovaný...   uviedol,   že   je   v takom psychickom a   fyzickom   stave,   že je   schopný bez   ťažkostí   absolvovať psychofyziologické overenie   pravdovravnosti.   Až   po   tomto   bolo   pristúpené   k   samotnému psychofyziolologickému overeniu pravdovravnosti menovaného na počítačovom polygrafe...... Z formulácie testových otázok, ktoré boli menovanému položené, je zrejme, že účelom overenia pravdovravnosti menovaného bolo zistenie jeho postoja ku konkrétnym zisteným   skutočnostiam,   ktoré   odporovali   vyjadreniam   menovaného   uvedeným   počas bezpečnostného pohovoru...

Na základe v rozhodnutí konštatovaných skutkových zistení a citovaných ustanovení zákona   č.   215/2004   Z.   z.,   v   spojení   s   vyššie   uvedeným   posúdením,   mal   výbor   NR   SR v predmetnej veci za preukázané, že JUDr. J. C. nemožno považovať podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. za bezpečnostné spoľahlivého, pretože uviedol pri bezpečnostnom pohovore   nepravdivé údaje,   a preto   podľa   §   10   ods.   1   písm.   g) tohto   zákona   nespĺňa predpoklad   bezpečnostnej   spoľahlivosti   na   vznik   oprávnenia   na   oboznamovanie   sa   s utajovanými skutočnosťami...»

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti   právneho   záveru   najvyššieho   súdu,   ktorý,   plne   sa   stotožniac   so   závermi žalovaného vyjadrenými v jeho rozhodnutí č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU z 1. februára 2012 o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu č. SP-PB-3170-1/2011-Ž-4789 z 2. novembra 2011 o jeho bezpečnostnej nespoľahlivosti, žalobu sťažovateľa takisto zamietol. Najvyšší súd sa v medziach žaloby s námietkami sťažovateľa náležite vysporiadal, a   to   spôsobom,   ktorý   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený.   Zo   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

Pokiaľ   najvyšší   súd   s poukazom   najmä   na   ustanovenie   §   14   ods.   1   zákona č. 215/2004 Z.   z.,   podľa   ktorého   za   bezpečne   spoľahlivú   osobu   sa   nepovažuje ten, kto uviedol pri bezpečnostnom pohovore nepravdivé údaje, po preskúmaní aj utajovanej časti bezpečnostného spisu vrátane listinného dôkazu ev. č. NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011, sám   dospejúc   k   záveru,   že   medzi   skutočnosťami   uvádzanými   sťažovateľom   v   rámci bezpečnostného   pohovoru   (podľa   písomného   záznamu   č.   SP-PB-3365-17/2010-Ž-4789 z 26. mája 2011, pozn.) v súvislosti s obchodnou spoločnosťou M., s. r. o., a skutočnosťami vyplývajúcimi z listinného dôkazu ev. č. NBÚ-D-3/2011 z 3. januára 2011, je rozpor, ktorý bol následne potvrdený aj výsledkami psychofyziologického overovania pravdovravnosti 22.   júna   2011,   sa   stotožnil   s   názorom   žalovaného   o   bezpečnostnej   nespoľahlivosti sťažovateľa, nemožno jeho rozsudok o zamietnutí žaloby v žiadnom prípade považovať za arbitrárny.

Inými   slovami,   ak   najvyšší   súd   na   základe   obsahu   bezpečnostného   spisu   takisto dospejúc k tomu, že sťažovateľ pri bezpečnostnom pohovore uviedol nepravdivé údaje, záver žalovaného o bezpečnostnej nespoľahlivosti sťažovateľa nepovažoval za vybočujúci z medzí a hľadísk správnej úvahy stanovených právne relevantnými ustanoveniami zákona č. 215/2004 Z. z., tento názor najvyššieho súdu sa nijako neprieči obsahu, zmyslu ani účelu týchto ustanovení.

Vzhľadom na to, že už žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia č. CRD-3933-7/2011-VPRNBU   z   1. februára 2012   poukázal na ustanovenia   § 25   ods.   3   a 4   zákona č. 215/2004   Z.   z.   upravujúce   podmienky   použitia   psychofyziologického   overovania pravdovravnosti, ako aj na to, že sťažovateľ 2. júna 2011 dostal písomné pokyny na účely riadneho   vykonania   tohto   dôkazného   prostriedku   a   bezprostredne   pred   pristúpením k vykonaniu   vyhlásil,   že   jeho   zdravotný   stav   umožňuje   podrobiť   sa   vykonaniu   tohto dôkazného prostriedku, najvyššiemu súdu nemožno vytknúť, ak v napadnutom rozsudku, čo sa   týka   sťažovateľom   namietaných   nedostatkov   v   odôvodnení   rozhodnutia   žalovaného vrátane námietok sťažovateľa spočívajúcich v ním tvrdenej nezákonnosti (neprípustnosti) tohto   dôkazného   prostriedku   a   nesprávnosti   týmto   prostriedkom   získaného   výsledku, uviedol, že sa s tvrdeniami sťažovateľa nestotožňuje, a dospel k záveru, že už žalovaný sa s týmito jeho námietkami náležite vysporiadal.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležitým a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal   aj   s   námietkou   sťažovateľa   spočívajúcou   v   tom,   že   sťažovateľ   sa   nemal možnosť oboznámiť s listinným dôkazom ev. č. NBÚ – D-3/2011 z 3. januára 2011, ktorého obsah   bol   inak   jedným   zo   skutočností   pre   postup   v   zmysle   ustanovenia   §   29   zákona č. 215/2004 Z. z., t. j. na preverenie, či sťažovateľ (naďalej) spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, pokiaľ v odôvodnení rozsudku ustálil,   že   žalovaný   pri   rozhodovaní,   resp.   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   zohľadnil   aj okolnosť utajovaných skutočností (informácií), keď v rámci odôvodnia svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., v zmysle ktorého oprávnenie   oboznamovať   sa   s   utajovanými   skutočnosťami   vznikne   iba   osobe,   ktorá   je bezpečnostne spoľahlivá, pričom najvyšší súd v tejto súvislosti argumentáciu ešte doplnil aj poukazom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Ústavný súd tu dodáva, že právo na odhalenie relevantných dôkazov nemôže byť absolútnym   právom.   V   prípade   sťažovateľa   možno   v   súdnom   konaní   identifikovať konkurujúci   záujem,   akým   je   ochrana   utajovaných   skutočností,   resp.   ochrana   národnej bezpečnosti, ktorý vyvažuje procesné práva sťažovateľa. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy aj ESĽP (pozri rozhodnutia ESĽP vo veci Fitt proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 29777/96; vo veci Jasper proti Spojenému kráľovstvu zo 16. februára 2000, sťažnosť č. 27052/95, alebo aj novšie rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   McKeown   proti   Spojenému   kráľovstvu   z   11.   januára   2011, sťažnosť   č.   6684/05).   Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   aj   keď   v   danom   prípade sťažovateľovi nebola sprístupnená časť spisu obsahujúca utajované skutočnosti, žalovaný svoje   rozhodnutie   odôvodnil   predovšetkým   takými   vykonanými   dôkazmi,   ktoré   boli sťažovateľovi známe a voči ktorým mal možnosť použiť a napokon aj použil relevantnú obranu.   Na   to   nadväzujúc   ani   najvyšší   súd   nerozhodoval   na   základe   žiadneho   takého dôkazu,   o   ktorom   by   sťažovateľ   nemal   vedomosť.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd uvádza, že pri existencii dvoch protichodných záujmov, a to záujmu Slovenskej republiky na ochrane utajovaných skutočností a práva sťažovateľa na spravodlivý proces, najvyšší súd poskytol   sťažovateľovi   s   ohľadom   na   potrebu   ochrany   verejného   záujmu   adekvátne procesné záruky a v najväčšej možnej miere mu zabezpečil právo na spravodlivý proces. Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   nestotožnil   s   argumentáciou   sťažovateľa,   nemôže   sama osebe zakladať porušenie označených práv.

V danom kontexte ústavný súd v závere tiež pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 6/2012 z 18. apríla 2013 nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Najvyšší súd svojím postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu   a   rozhodol   v   zmysle   ustálenej   judikatúry.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok nadväzujúci   na   závery   rozhodnutia   žalovaného   je   vnútorne   logický,   nie   je   prejavom aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu   a   zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   právo   na   súdnu   ochranu   neznamená   procesný   úspech sťažovateľa vo veci.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013