znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 597/2012-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátkou Mgr. Ľ. V., Ž., pre namietané porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 49/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 49/2012 p o r u š i l   právo J. Š. na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   49/2012 z 3. októbra 2012 z r u š u j e.

3. J. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia J. Š. v sume 327,31 € (slovom tristodvadsaťsedem eur a tridsaťjeden centov) advokátke Mgr. Ľ. V., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 327,31 € (slovom tristodvadsaťsedem eur a tridsaťjeden centov) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky  ...   do 15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 597/2012-16 z 13. decembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Ľ. V., Ž., pre namietané porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 49/2012.

1.1 Zo sťažnosti a z jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 30. novembra 2012 vyplýva,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   49/2012   z   3.   októbra   2012 na základe   dovolania   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerka“) bol zrušený vo vzťahu voči sťažovateľovi rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009, pričom bolo okresnému súdu   prikázané,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu   znovu   prerokoval   a   rozhodol.   Ďalším uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   Tdo   49/2012   z   3.   októbra   2012   (vyhláseným bezprostredne po vyhlásení uvedeného rozsudku) bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil relatívne široký rozsah námietok, z ktorých boli na ďalšie konanie prijaté tieto:

a)   Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesenie   najvyššieho   súdu   o   vzatí   do   väzby   je absolútne   svojvoľné   a   protiústavné   a   znamená   porušenie   označených   článkov   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   dohovoru   a   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach. Dôvodnosť väzby vyplýva z jedinej vety uznesenia, ktorá je založená na fiktívnych a ničím nepodložených hypotézach v extrémnom rozpore so skutkovým a právnym stavom vyplývajúcim zo spisu. Najvyšší súd vôbec nezohľadnil dĺžku nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody. Nevzal do úvahy, že sťažovateľ viac ako sedem rokov nepáchal žiadnu trestnú činnosť. Terajšia väzba sťažovateľa v spojení s dosiaľ nezákonne vykonaným trestom odňatia slobody už prekračuje, porušuje a obchádza zákaz reformationis in peius podľa § 391 ods. 2 Trestného poriadku. Súčasne prekračuje materiálne limity nevyhnutného času trvania väzby v rozpore s § 76 ods. 1 in fine Trestného poriadku.

b) Sťažovateľ ďalej namieta absenciu dostatočného odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby, keďže tam nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti o jeho profile, ale ani o spôsobe   jeho   predchádzajúceho   života.   Vzhľadom   na   zrušenie   právoplatného odsudzujúceho rozsudku neobstojí ani odkaz na údajnú kriminálnu minulosť sťažovateľa. Uznesenie považuje za absolútne nepreskúmateľné pre absolútnu   absenciu   odôvodnenia tvrdenej dôvodnej obavy, podľa ktorej sťažovateľ po siedmich rokoch bude pokračovať v trestnej činnosti.

O   nedôvodnosti   väzobného   stíhania   svedčia   aj   argumenty   a   podania   orgánov prokuratúry a ministerky, keďže žiaden z nich nenavrhoval opätovné vzatie sťažovateľa do väzby   po   siedmich   rokoch   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   sa   mu   má   skončiť 28. apríla 2013, teda necelých šesť mesiacov po rozhodnutiach najvyššieho súdu.

c) Nemožno súhlasiť ani s tou časťou výroku uznesenia, ktorou bolo určené miesto výkonu   väzby   v   Ústave   na   výkon   väzby   Ž.   (ďalej   len   „ústav   na   výkon   väzby“),   a   to z dôvodu, že stíhaný skutok marenia a poškodzovania cudzej veci sa mal stať na škodu majetku   štátu   v   rámci   ústavu   na   výkon   väzby.   Sťažovateľ   by   nemal   vykonávať   väzbu u poškodeného.

d)   Počas   verejného   zasadnutia   musel   sedieť   priamo   pred   senátom,   hoci   jeho obhajkyňa bola usadená po ľavej strane od senátu. Tým mu bol úplne znemožnený kontakt s advokátkou a nemohol využiť jej právnu pomoc, resp. promptne reagovať na procesný postup   najvyššieho   súdu.   Vzniknutú   situáciu   ani nemal   ako konzultovať s obhajkyňou, keďže hneď po jeho vstupe do pojednávacej miestnosti bolo verejné zasadnutie otvorené a slovo dostal až na záver, a to bez toho, aby z dovtedajšieho priebehu verejného zasadnutia mohol predvídať, že sa bude rozhodovať aj o jeho väzbe. Nebol ani informovaný najvyšším súdom   o   všetkých   procesných   právach   v   dovolacom   konaní.   Zanedbanie   poučovacej povinnosti   zavinilo,   že   nemohol   účinne   realizovať   svoje   procesné   práva,   a   to   najmä vo vzťahu voči nepredvídateľnej väzbe a v tejto súvislosti sa k dôvodom väzby vyjadriť.

e)   Sťažovateľ   namieta   tiež   nedoručenie   vyjadrenia   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pred verejným zasadnutím, a to pre prípad, že také vyjadrenie bolo vôbec podané.

1.2   Sťažovateľ   žiada   vydať   tento   nález   (časti,   ktoré   po   čiastočnom   odmietnutí sťažnosti zostali nepodstatné, boli vynechané):

„1. Základné právo sťažovateľa... na (osobnú) slobodu a bezpečnosť podľa čl.   5 ods. 1   písm.   a),   c)...   3,   4   dohovoru...   bolo   (i)   bolo   protiústavným   postupom   ako   iným zásahom   a   protiústavným   uznesením   najvyššieho   súdu   SR   č.   1   Tdo   49/2012   zo   dňa 3. 10. 2012... porušené (boli).

2. Právoplatné protiústavné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Tdo 49/2012 zo dňa 3. 10. 2012   sa   v celom   rozsahu zrušuje a   vec sa nevracia späť;   súčasne sa sťažovateľ prepúšťa z väzby na slobodu.

...

4.   Najvyššiemu   súdu   SR   sa   v   konaní   pod   č.   1   Tdo   49/2012   právoplatnosťou (doručením) tohto nálezu zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených základných práv a slobôd sťažovateľa.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000 € ako nemajetková, morálna a majetková ujma za porušenie hmotných práv na súkromie, na ochranu   zdravia,   na   ochranu   osobných   údajov,   na   osobnú   slobodu   a   bezpečnosť sťažovateľa,   ktoré sa   solidárne   zaväzuje   vyplatiť   k rukám sťažovateľa Najvyšší   súd SR a Okresný súd Žilina právoplatnosťou tohto nálezu.

6. Najvyšší súd SR... sa... zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu a sťažovateľa, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

1.3 Z ďalších podaní sťažovateľa z 5. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 18. decembra   2012   a z 15.   februára   2013   doručeného   elektronicky   toho   istého   dňa nevyplývajú žiadne ďalšie relevantné argumenty.

2. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-1 z 22. januára 2013, ako aj   z pripojeného   stanoviska   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu   z 21.   januára   2013   (obe doručené ústavnému súdu 28. januára 2013) vyplýva, že sťažnostné námietky nepovažujú za opodstatnené a dôvodné. Najvyšší súd po zrušení rozsudku okresného súdu bol v zmysle ustanovenia   §   380   ods.   2   Trestného   poriadku   povinný   rozhodnúť   o väzbe   sťažovateľa. Keďže   najvyšší   súd   považoval   vzhľadom   na   výšku   trestu,   ktorý   mu   hrozil   opätovným rozhodnutím okresného súdu, t. j. sedem rokov a osem mesiacov, ako i na skutočnosť, že sťažovateľ už bol trestne stíhaný, za potrebné v období od rozhodnutia o zrušení rozsudku do   opätovného   rozhodnutia   okresného   súdu   ponechať   sťažovateľa   vo   väzbe,   vzal   ho uznesením   z 3.   októbra   2012   do   väzby   z dôvodu   uvedeného   v ustanovení   §   71   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku. Pritom uviedol, že sa pri rozhodovaní spravoval ustanovením § 380   ods.   2   Trestného   poriadku   a sťažovateľa   vzal   do   väzby   z dôvodov   uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu tzv. preventívnej väzby, keďže   dospel   k záveru,   že   u sťažovateľa   vzhľadom   na   jeho   profil   osobnosti,   spôsob predchádzajúceho života (ide o viackrát súdne trestaného) a závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú   je   trestne   stíhaný   (pokus   o útek   z ústavu   na   výkon   väzby),   existujú   okolnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že bude konať spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zároveň nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého   prokuratúra,   ale   ani   ministerka   nenavrhli   jeho   opätovné   vzatie   do   väzby. Z dovolania   vyplýva, že ministerka   okrem   iného navrhla, aby najvyšší   súd   rozhodol   aj o väzbe sťažovateľa. Rovnaký návrh uviedla vo svojom vyjadrení aj obhajkyňa sťažovateľa. Miesto výkonu väzby bolo určené podľa miesta bydliska sťažovateľa. K porušeniu práv nedošlo   ani   usadením   sťažovateľa   v   pojednávacej   miestnosti,   keďže   obhajkyňa   bola v miestnosti prítomná a mohla hájiť jeho práva. Nie je povinnosťou najvyššieho súdu dávať sťažovateľovi   v   dovolacom   konaní   poučovaciu   povinnosť.   Podľa   najvyššieho   súdu sťažovateľ mal aj možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu prokurátora k podanému dovolaniu.

3.   Z repliky   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   z 15.   februára   2013   doručenej ústavnému súdu   19.   februára 2013   vyplýva, že táto   nesúhlasí s vyjadrením   najvyššieho súdu.   Návrh   ministerky,   ako   aj   obhajkyne   sťažovateľa   rozhodnúť   o väzbe   pramenil z ustanovenia § 386 ods. 2 Trestného poriadku a nebol jednoznačným návrhom na vzatie do väzby, ako to interpretuje najvyšší súd. Nemožno súhlasiť so záverom, že profil osobnosti, spôsob   predchádzajúceho   života   a závažnosť   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   sťažovateľ stíhaný, bol dostatočný na vzatie do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pri   tzv.   preventívnej   väzbe   musí   byť   preukázaná   dôvodná   obava,   že   obvinený   bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin,   ktorý   pripravoval   alebo   ktorým   hrozil.   Ani   z jedného   z argumentov   použitých najvyšším súdom však takáto dôvodná obava nevyplýva. Bolo potrebné zaoberať sa zároveň aj otázkou, či v prípade vzatia sťažovateľa do väzby nebudú prekročené zákonné lehoty trvania väzby. Sťažovateľ mal byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý. Ďalej poukazuje na to,   že   rozsudkom   okresného   súdu   z 12.   decembra   2012   bola   schválená   dohoda   o vine a treste zo 16. decembra 2008 v znení zmeny dohody z 12. decembra 2012. Týmto novým rozsudkom   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   v rovnakom   rozsahu   ako   v predchádzajúcom rozsudku, avšak bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. Preto už ani neprichádza do úvahy vrátenie veci ústavným súdom na ďalšie konanie a prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu. Bod 2 navrhovaného znenia nálezu upravil takto:

„2.   Právoplatné   protiústavného   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn. 1 Tdo 49/2012, zo dňa 3. 10. 2012 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa mu nevracia späť na ďalšie konanie a rozhodnutie; súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie   obsahovo   nadväzujúce,   ak   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo   zrušením, stratili podklad.

Vo zvyšku zostáva návrh znenia nálezu nezmenený.“

3.1   Z   osobného   doplnenia   repliky   sťažovateľa   z   21.   apríla   2013   doručeného ústavnému súdu 23. apríla 2013 vyplýva, že sťažovateľ žiada, aby senát ústavného súdu konanie prerušil a postúpil plénu ústavného súdu jeho návrh na vyslovenie nesúladu § 380 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 17 ústavy, ako aj s čl. 5 ods.   1   písm.   a) a c),   ods.   3 a 4 dohovoru.   Ďalej trvá   na tom,   že napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   je   nepreskúmateľné   pre   absolútnu   absenciu   skutkových   okolností trestného činu v tomto uznesení.

3.2   Z   prípisu   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   z   22.   apríla   2013   doručeného ústavnému   súdu   24.   apríla   2013   vyplýva,   že   navrhuje   priznať   náhradu   trov   konania sťažovateľovi vzniknutých právnym zastúpením v celkovej výške 331,13 €.

II.

4. Na účely prerokovania sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009, zápisnicou o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.   1   Tdo   49/2012   z   3.   októbra   2012,   jeho   uznesením   zhodnej   spisovej   značky z 3. októbra 2012 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 163/2012 z 12. decembra 2012.

4.1 Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009 vyplýva, že ním bola potvrdená dohoda o vine a treste z 3. januára 2009 uzavretá medzi prokurátorom na jednej strane a obvinenými na strane druhej (sťažovateľom, S. T. a F. M.). Na základe dohody boli všetci traja uznaní vinnými za to, že od presne nezistenej doby do 7.00 h 2. novembra 2005 v ústave na výkon väzby po predchádzajúcej dohode vytrhli z postele tyč, ktorou po jej prispôsobení všetci traja striedavo vysekávali otvor do vonkajšej steny cely s úmyslom   utiecť   z   ústavu,   k   tomuto   rovnako   použili   i   časti   okna,   poškodili   dva podhlavníky, dva matrace, povlak na podhlavník, povlak na prikrývku, posteľnú plachtu, uterák a oblečenie, pričom   2. novembra 2005 asi o 4.30 h bol v stene cely smerujúcej do dvora vytvorený otvor o rozmeroch 40x50 cm a do tohto otvoru sa vsunul F. M., ktorého však vyrušilo nákladné motorové vozidlo zn. Avia, ktoré v tom čase prichádzalo na dvor, a útek znemožnili príslušníci ústavu na výkon väzby. Poškodením cely a jej zariadenia, ako aj výstrojných súčiastok vznikla škoda vo výške 10 925,70 Sk. Boli tým spáchané trestné činy marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. b) Trestného zákona a poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1   Trestného   zákona.   Sťažovateľovi   bol uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody   v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov, pričom zároveň   bol   zrušený   výrok   o   treste   odňatia   slobody   vo   výmere   7 rokov,   ktorý   mu   bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 223/05 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 152/06 z 11. júla 2006.

4.2 Zo zápisnice o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 okrem iného vyplýva, že sťažovateľ bol osobne prítomný a rovnako aj jeho obhajkyňa Mgr. Ľ. V. Po konštatovaní predsedu senátu o zachovaní päťdňovej lehoty na   prípravu   verejného   zasadnutia   člen   senátu   podal   správu   o   stave   veci   a   oboznámil podstatný obsah doterajšieho konania. V rámci konečných návrhov zástupkyňa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky uviedla, že trvá na podanom dovolaní a navrhuje mu vyhovieť.   Zástupkyňa   generálnej   prokuratúry   uviedla,   že   navrhuje,   aby   najvyšší   súd vyhovel   dovolaniu   v   celom   rozsahu.   Obhajkyňa   sťažovateľa   uviedla,   že   navrhuje,   aby najvyšší   súd   vyhovel   dovolaniu   v celom   rozsahu.   Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   pridržiava návrhu svojej obhajkyne a navrhuje, aby najvyšší súd vyhovel dovolaniu v celom rozsahu. Potom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bolo   dovolaniu   vyhovené,   a   následne   bez akéhokoľvek   ďalšieho   výsluchu   sťažovateľa   došlo   k   vyhláseniu   uznesenia   s   týmto výrokom: „Podľa § 380 ods. 2 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa   obvinený   J.   Š.,   bytom   K.,   t.   č.   v   ÚVTOS   Ž.,   berie   do   väzby.   Väzba   začína   dňom 3. 10. 2012 o 13.45 hod a vykoná sa v Ústave na výkon väzby v Ž.“

4.3 Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 vyplýva, že ním bolo vyslovené, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 34 T 58/2008 z 13. februára 2009 bol porušený zákon z dôvodu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v ustanovení § 349 ods. 2 Trestného zákona v neprospech sťažovateľa s tým, že sa rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zrušuje a okresnému súdu sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu   znovu   prerokoval   a   rozhodol.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   procesný   postup samosudkyne okresného súdu, výsledkom ktorého bol rozsudok, ktorým bol sťažovateľovi uložený súhrnný trest odňatia slobody, hoci skorší trest bol uložený v konaní pred senátom, treba   hodnotiť   ako   nezákonný   postup.   Sťažovateľ   tým,   že   okresný   súd   nerozhodoval v senáte, bol odňatý zákonnému sudcovi, a teda nebol odsúdený v regulárnom procese. Znamená   to   zároveň   aj   porušenie   práva   sťažovateľa   na obhajobu   zásadným   spôsobom. Najvyšší súd nerozhodol   o prerušení výkonu trestu   odňatia slobody   sťažovateľa, keďže konštatované porušenie zákona má formálno-procesný charakter a rozsudok okresného súdu sa inak javí ako vecne správny. Okrem toho prihliadol aj na výšku trestu odňatia slobody, uloženie ktorého sťažovateľovi v novom konaní hrozí s prihliadnutím aj na dosiaľ odpykanú časť trestu.

4.4 Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012 vyplýva, že ním bol sťažovateľ podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba sa začína 3. októbra 2012 o 13.45 h a bude sa vykonávať v ústave na výkon väzby. Podľa názoru najvyššieho súdu existujú okolnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že sťažovateľ bude konať spôsobom predpokladaným v ustanovení §   71 ods.   1 písm.   c)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo   ktorým   hrozil.   Konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   väzobné   dôvody   spočívajú jednak v profile osoby sťažovateľa, v spôsobe jeho predchádzajúceho života, ako aj povahe a závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný.

4.5 Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 163/2012 z 12. decembra 2012 vyplýva, že   ním   bola   potvrdená   dohoda   o vine   a treste   zo   16.   decembra   2008   v znení   zmeny z 12. decembra   2012,   ktorá   bola   uzatvorená   medzi   prokurátorom   Okresnej   prokuratúry Žilina   a sťažovateľom.   Na   základe   dohody   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   v rovnakom rozsahu ako v skoršom zrušenom rozsudku z 13. februára 2009, avšak na rozdiel od tohto sa tentoraz upustilo od uloženia súhrnného trestu, pretože trest uložený skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 223/2005 z 2. marca 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp.   zn. 1 To   152/2006   z 11. júla 2006 vo výmere sedem   rokov   je dostatočný. Rozsudok sa stal právoplatným 12. decembra 2012.

5.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   sťažovateľ   12.   decembra   2012   prepustený na slobodu.

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

7.   Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom:

zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

7.1   V   prerokúvanej   veci   bol   sťažovateľ   vzatý   do   preventívnej   väzby   podľa ustanovení § 71 a nasl. Trestného poriadku, teda v rámci trestného konania pre dôvodné podozrenie z trestného činu, za ktorý mal byť sťažovateľ po zrušení rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   34   T   58/2008   z   13.   februára   2009   opätovne   súdený.   Takéto   obmedzenie osobnej slobody ratione materiae spadá pod úpravu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov. Kmec, J. In: Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 484). Ku vzatiu do väzby však došlo až po zrušení rozsudku   súdu,   na základe ktorého   sťažovateľ   vykonával trest   odňatia   slobody, počas ktorého bolo obmedzenie jeho osobnej slobody založené na písmene a) toho istého odseku.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   tak   malo   za   následok   zmenu   dôvodu obmedzenia   osobnej   slobody;   zároveň   išlo   o   súdne   rozhodnutie,   ktorého   účelom   bolo založiť zákonný základ obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, nie preskúmať zákonnosť jeho trvania. V dôsledku   toho sa   na konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu   o väzbe sťažovateľa vzťahovali predovšetkým požiadavky čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktoré však tvoria organickú jednotu s požiadavkami samotného čl. 5 ods. 1 písm. c).

7.2 Už druhá veta čl. 5 ods. 1 dohovoru ustanovuje, že k zbaveniu osobnej slobody môže dôjsť jedine postupom ustanoveným zákonom. Pojem „zákonnosť zbavenia osobnej slobody“ judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vykladá v prvom rade ako „súlad s domácim (národným) právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. novembra 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, ods. 47 a 48). Podobne ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou ochrany poskytovanej   citovanými   ustanoveniami   je   aj   príslušná   zákonná   úprava   upravujúca predpoklady vzatia do väzby, ako aj postup pri rozhodovaní tak o vzatí do väzby, ako aj pri ďalších   rozhodnutiach   o   väzbe (porov.   I.   ÚS   165/02,   I.   ÚS   67/03). Zároveň   však   táto judikatúra zdôrazňuje, že nie každé porušenie vnútroštátneho práva je zároveň aj porušením čl. 5 ods.   1 dohovoru. Naopak, pozornosť ESĽP si zasluhujú len také porušenia, ktoré možno   posudzovať   ako   „hrubú   alebo   zjavnú   nesprávnosť   (vadu)“.   Tento   pojem   nie   je možné presne definovať, ale v závislosti na okolnostiach môže ísť napríklad o prekročenie právomoci,   nevypočutie   osoby,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená,   neuvedenie dôvodov   obmedzenia   osobnej   slobody   alebo   zlomyseľnosť   (v   zmysle   nedostatku dobromyseľnosti) na strane vnútroštátnych orgánov (porov. napr. rozsudok z 31. mája 2011, Chodorkovskij proti Rusku, sťažnosť č. 5829/04, ods. 157). To, samozrejme, neznamená, že by inú nezákonnosť v postupe vnútroštátnych orgánov nebolo možné zohľadniť pri skúmaní porušenia čl. 5 ods. 3 alebo 4 dohovoru.

7.3   Ustanovenie   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   potom   podľa   judikatúry   ESĽP umožňuje   obmedzenie   osobnej   slobody   okrem   iného   aj   pre   dôvodné   podozrenie zo spáchania   trestného   činu.   Podľa   judikatúry   ESĽP   (porov.   zhrnutie   napr.   v   rozsudku z 21. decembra 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť č. 35377/05, ods. 112 a 113 a tam citovaná prejudikatúra) „dôvodnosť“ podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla trestný čin spáchať. Takouto skutočnosťou môže byť okrem iného aj priznanie podozrivého [porov. napr. rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. septembra 1995, K. L. proti Fínsku, sťažnosť č. 2581/93, časť „Právo“ („The Law“), bod 1].

7.4 Článok 5 ods. 3 dohovoru podľa judikatúry ESĽP okrem iného vyžaduje, aby väzba obvineného bola – popri dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu, ktoré je condicio sine qua non obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru – založená na relevantných a dostatočných dôvodoch verejného záujmu, medzi ktoré môže patriť aj zabránenie v páchaní ďalších trestných činov. To si od vnútroštátnych súdnych orgánov   vyžaduje,   aby,   vychádzajúc z prezumpcie   neviny, preskúmali všetky   okolnosti svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov, ktoré opodstatnia odchýlku od pravidla rešpektovania osobnej slobody podľa čl. 5, a uviesť ich vo svojich rozhodnutiach (porov.   napr.   rozsudok   Veľkej   komory   z   3.   októbra   2006,   McKay   proti   Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43). Argumenty za prepustenie a proti nemu nesmú byť „všeobecné a abstraktné“, ale musia odkazovať na špecifické skutočnosti a osobné pomery danej osoby, ktoré odôvodnia jej väzbu (porov. rozsudok z 12. decembra 1991, Clooth proti Belgicku, sťažnosť č. 12817/87, ods. 44, zhodne aj III. ÚS 38/01). Osobitne preventívna väzba nemôže byť považovaná za prostriedok všeobecnej prevencie, ale musí smerovať k zabráneniu   spáchania   určitého   konkrétneho   trestného   činu   (porov.   rozsudok zo 6. novembra 1980, Guzzardi proti Taliansku, sťažnosť č. 7367/76, ods. 102). Európsky súd pre ľudské práva napríklad považoval za porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru prípad, keď súdne rozhodnutia o preventívnej väzbe boli odôvodnené krátkou štandardnou formuláciou, že obvinený bol v minulosti odsúdený, nemá stále bydlisko, prácu ani rodinu a že by mohol spáchať ďalšie trestné činy (pozri rozsudok z 15. februára 2005, Sulaoja proti Estónsku, sťažnosť č. 55939/00, ods. 64).

Z procedurálneho hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru vyžaduje, aby bol ten, o čej osobnej slobode sa rozhoduje, predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu. Sudca alebo iná úradná osoba ho musí vypočuť a preskúmať, či väzba (obmedzenie osobnej slobody) je oprávnená alebo nie (porov. napr. rozsudok zo 4. októbra 2005, Sarban proti Moldavsku, sťažnosť   č.   3456/05,   ods.   109).   Ako   už   bolo   uvedené,   môže   jeho   nevypočutie   založiť arbitrárnosť   obmedzenia   jeho   osobnej   slobody.   Pokiaľ   je   prvým   úkonom   obmedzenia osobnej slobody súdne rozhodnutie, ktorým sa zároveň nariaďuje väzba, je podľa názoru ústavného súdu súčasťou práva na vypočutie aj právo na informáciu o tom, že sa vôbec pristúpi k rozhodovaniu o väzbe a na oboznámenie so skutočnosťami, na ktorých súd hodlá svoje   rozhodnutie   o   väzbe založiť.   Inak   sa   totiž   osoba,   ktorá   má   byť vzatá   do   väzby, nemôže k otázke svojho vzatia do väzby zmysluplne vyjadriť.

8. Vychádzajúc z týchto všeobecných východísk, pristúpil ústavný súd k posúdeniu jednotlivých   sťažnostných   námietok   v   rozsahu,   v   akom   boli   prijaté   na   ďalšie   konanie (porov. s. 3 a nasl. tohto nálezu).

K bodu a) a b)

9. Najvyšší súd o väzbe sťažovateľa rozhodoval podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného   poriadku,   ktoré   predpokladá   obligatórne   rozhodnutie   o   väzbe   po   zrušení rozsudku,   na   základe   ktorého   si   obvinený   (odsúdený)   odpykáva   trest   odňatia   slobody. Citované ustanovenie však nenúti najvyšší súd, aby obvineného do väzby vzal (neupravuje teda prípad obligatórnej väzby). Najvyšší súd tak môže obvineného do väzby nevziať alebo vziať, ak sú tu konkrétne dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku (porov. Čentéš, J. In: Minárik, Š. a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION,   2006,   s.   871).   Napadnuté   uznesenie   teda   nemožno   považovať   za   úplne svojvoľné,   keďže   citované   ustanovenie   Trestného   poriadku   dáva   najvyššiemu   súdu právomoc vziať obvineného do väzby.

Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým vzal obvineného do väzby podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, je podľa názoru ústavného súdu rozhodnutím o väzbe v zmysle § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže zo žiadneho jeho ustanovenia nevyplýva, že by sa   pri   rozhodovaní   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   o   väzbe   nemala   použiť všeobecná úprava väzby v § 71 až § 84 Trestného poriadku (pozri napr. aj 4 Tdo 8/2012). Z ustanovenia § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku ale vyplýva, že návrh prokurátora je   potrebný   len   v prípravnom   konaní   pri   rozhodovaní   sudcu   pre   prípravné   konanie. V ostatných prípadoch, kedy o väzbe rozhoduje „súd“ (t. j. v zmysle § 10 ods. 4 Trestného poriadku   aj   najvyšší   súd),   teda   mimo   prípravného   konania,   návrh   prokurátora   nie   je potrebný. Ani z ustanovenia § 380 ods. 2 Trestného poriadku nemožno – na rozdiel od odseku 1 tohto paragrafu, ktorý vyžaduje návrh ministra spravodlivosti alebo generálneho prokurátora – vyvodiť, že by dovolací súd mal o väzbe rozhodovať len na návrh niektorej zo strán. Taktiež z ustanovení čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 alebo 4 dohovoru nemožno vyvodiť požiadavku, aby sa o väzbe rozhodovalo len na návrh prokurátora, resp. inej osoby odlišnej od súdu. Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru ústavného súdu dôvodná ani druhá námietka sťažovateľa, že nebol podaný návrh na jeho vzatie do väzby, keďže takáto námietka – aj keby bola pravdivá – by nemala žiadnu relevanciu vo vzťahu k zákonnosti postupu najvyššieho súdu.   V dôsledku   toho nie je potrebné skúmať správnosť tvrdenia najvyššieho súdu v jeho vyjadrení, či možno návrh „aby... podľa § 380 ods. 2 Tr. por. rozhodol o väzbe obvineného“ urobený ministerkou spravodlivosti   v dovolaní (na s. 5) interpretovať ako návrh „aby bol obvinený vzatý do väzby“.

10. Ďalšou námietkou sťažovateľa je, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nebol vôbec daný, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tomto   smere   bolo   celkom   nedostačujúce   a nekonkrétne.   Ide   teda   v   skutočnosti   o   dve samostatné námietky, ktoré treba preskúmať samostatne.

10.1 Náležitosti odôvodnenia uznesenia o väzbe upravuje ustanovenie § 72 ods. 2 druhej   vety   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   sa   uznesenie   o   vzatí   do   väzby   musí odôvodniť   aj   skutkovými   okolnosťami,   o   ktoré   sa   výrok   opiera,   čo   znamená   opísanie konania,   skutočností   alebo   okolností,   z   ktorých   súd,   resp.   sudca   pre   prípravné   konanie dospel   k   záveru,   že   je   daný   niektorý   z   väzobných   dôvodov.   V   súlade   s   už   citovanou judikatúrou   ESĽP k čl. 5 ods.   3 dohovoru   je pritom nevyhnutné, aby tento opis nebol všeobecný   alebo   abstraktný,   ale   aby   šlo   o   konkrétne   konania,   skutočnosti   či   okolnosti v určitom čase s určitým obsahom. Musí teda ísť o opis tých „konkrétnych skutočností“, ktorých existencia v zmysle predvetia § 71 ods. 1 Trestného poriadku reálne odôvodňuje existenciu   niektorého   väzobného   dôvodu.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   toto   uznesenie   uvedeným   požiadavkám nevyhovuje.   Jeho   skutočné   odôvodnenie   sa   totiž   vyčerpáva   v   jedinej   vete: „Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobné dôvody spočívajú jednak v profile osoby sťažovateľa, v spôsobe jeho predchádzajúceho života, ako aj povahe a závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný.“

V ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sú obsiahnuté tri relatívne samostatné dôvody preventívnej väzby, na ktorých naplnenie musia byť splnené osobitné podmienky. Je logické, že predpokladom rizika dokonania trestného činu je, aby sa ešte pred rozhodnutím súdu obvinený dopustil konania, ktoré možno kvalifikovať aspoň ako pokus.   Predpokladom   rizika   dokonania   pripravovaného   alebo   vyhrážky   trestným   činom vyžaduje   už   také   ukončené   konanie,   ktoré   možno   ako   takúto   prípravu   alebo   vyhrážku kvalifikovať.   Konečne,   záver   o   riziku   pokračovania   v   trestnej   činnosti   nevyhnutne predpokladá   už   predchádzajúce   spáchanie   aspoň   jedného   dokonaného   trestného   činu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia predovšetkým nie je zrejmé už to, ktorú z týchto troch   možností   považoval   najvyšší   súd   v   sťažovateľovom   prípade   za   naplnenú,   len vylučovacou   metódou   možno   dospieť   k   záveru,   že   ide   pravdepodobne   o   prvú   (riziko pokračovania v páchaní trestnej činnosti). Najvyšší súd však neuvádza, v akej konkrétnej trestnej   činnosti   by   mal   sťažovateľ   pokračovať.   Ďalej   z   celého   obsahu   uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, v čom má spočívať onen profil osoby páchateľa, spôsob predchádzajúceho   života   a   povaha   a   závažnosť   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   bol   trestne stíhaný. Odôvodnenie napadnutého uznesenia, naopak, vykazuje rovnaké nedostatky, aké vo veci   Sulaoja   proti   Estónsku   viedli   ESĽP   k   záveru   o   porušení   práva   sťažovateľa zaručeného   v   čl.   5   ods.   3   dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   odôvodnenie uznesenia, ktorým sa konštatuje existencia prvého dôvodu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku („... bude pokračovať v trestnej činnosti...“), vyžaduje zhodnotenie tak povahy i závažnosti trestnej činnosti, ktorú obvinený doteraz (s)páchal, ako aj tých okolností, ktoré s ohľadom na osobu obvineného, jeho sociálne a rodinné pomery, prostredie, v ktorom pracuje alebo pohybuje sa, vytvárajú alebo zvyšujú riziko ďalšieho páchania určitej konkrétnej trestnej činnosti.

Až   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   predseda   senátu   citovanú   jedinú   vetu   odôvodnenia uznesenia   najvyššieho   súdu   rozviedol   tak,   že   spôsobom   predchádzajúceho   života   mal najvyšší   súd   na   mysli,   že   sťažovateľ   bol   viackrát   súdne   trestaný,   a   závažnosť   trestnej činnosti videl v tom, že je stíhaný pre pokus úteku z ústavu na výkon väzby. Odhliadnuc od toho,   že ani takéto   doplnenie   odôvodnenia   podľa   ústavného   súdu   nenapĺňa požiadavku „konkrétnych   skutkových   okolností“   vyplývajúcu   z   §   76   ods.   2   druhej   vety   Trestného poriadku, ústavný súd nemôže takéto doplnenie odôvodnenia predsedom senátu akceptovať ako súčasť odôvodnenia napadnutého uznesenia (porov. II. ÚS 433/2012).

10.2 Ústavný súd navyše zistil, že veľmi podobnú stručnú formuláciu odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku používa najvyšší súd aj v iných   veciach,   pokiaľ   ide   o   obvinených,   ktorí   už   boli   trestaní   (pozri   napríklad   jeho rozsudky   3   Tdo   78/2012,   3   Tdo   64/2011,   4   Tdo   8/2012,   4   Tdo   5/2012   a   uznesenia 2 Tdo 76/2012, 5 Tdo 29/2011).

10.3 Na otázku, aký má byť obsahový vzťah medzi trestnou činnosťou (s)páchanou obvineným pred jeho vzatím do väzby a trestnou činnosťou, ktorej riziko pri ponechaní obvineného na slobode hrozí, doteraz existujú tri názory: a) pokračujúca trestná činnosť musí   byť   zhodnej   právnej   kvalifikácie   ako   tá,   kvôli   ktorej   je   obvinený   stíhaný,   b) pokračujúca trestná činnosť môže byť akejkoľvek povahy (tak napr. Najvyšší súd Českej socialistickej republiky, Bulletin NS ČSR 4/1984) alebo c) pokračujúca trestná činnosť musí byť aspoň rovnakej povahy alebo druhu (pozri zhrnutie u Mandáka, V. Předstižná vazba s přihlédnutím k novele trestního řádu z roku 1995. Bulletin advokacie, roč. 1996, č. 4, s. 15 a   nasl.).   V   slovenskej   trestnej   procesualistike   je   –   zdá   sa   –   zastávaný   prevažne   tretí spomenutý názor (pozri Čentéš, J. In: Minárik, Š. a kol. cit. dielo, s. 237). Z uznesenia najvyššieho súdu nie je možné zistiť, ako ustálil druh alebo povahu trestnej činnosti, ktorej páchanie zo strany sťažovateľa v prípade jeho ponechania na slobode hrozilo, takže nie je možné   ani   zistiť,   ktorý   z   uvedených   troch   výkladových   názorov   najvyšší   súd   zastáva. Za týchto okolností sa ústavný súd necíti povolaný riešiť túto spornú teoretickú otázku, keďže   ide   v   prvom   rade   o   výklad   podústavného   práva,   ktorá   patrí   do   právomoci všeobecných súdov, nie ústavného súdu. Jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto   interpretácie   s   príslušnými   referenčnými   nadzákonnými   normami   (konštantná judikatúra, porov. z posledného obdobia napr. I. ÚS 297/2012 a IV. ÚS 628/2012). Keďže v prerokúvanej veci najvyšší súd žiadnu argumentáciu v prospech toho či onoho výkladu nepredstavil,   nie je   ani možné skúmať jej   ústavnú   súladnosť.   Ak   by však   bolo   možné predpokladať, že najvyšší súd vychádzal z uvedeného stanoviska právnej vedy (čomu by nasvedčovalo aj jeho vyjadrenie k sťažnosti), potom podľa ústavného súdu nie je logicky úplne   zrejmé,   ako   sa   vzatím   do   väzby   zabráni   v   páchaní   trestnej   činnosti,   ktorá   je realizovateľná práve len v ústavoch na výkon väzby, ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a podobných zariadeniach.

10.4   Možno   uzavrieť,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   svojím nedostatočným odôvodnením potreby vzatia sťažovateľa do väzby porušuje ustanovenie § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku, a tým aj práva sťažovateľa zaručené v čl. 5 ods. 3 dohovoru. Na druhej strane však podľa názoru ústavného súdu táto nezákonnosť nedosahuje takú intenzitu, aby zakladala porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z napadnutého uznesenia sú totiž zrejmé určité dôvody, na ktorých sa vzatie do väzby zakladá, a akokoľvek sú tieto dôvody neurčité a nedostatočné, sú – minimálne v abstraktnej rovine – spôsobilé odôvodniť obmedzenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov. už citovaný Chodorkovskij proti Rusku, ods. 159 až 161).

K bodu d)

11. Je pravdou, že podľa časti II prílohy č. 7 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z.   o   Spravovacom   a   kancelárskom   poriadku   pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov má obvinený sedieť vedľa obhajcu. Uvedené ustanovenie sa však nevzťahuje na najvyšší súd (porov. vymedzenie okruhu súdov v § 2 ods. 1 citovanej vyhlášky), ktorý však tieto otázky neupravil ani vo svojej autonómnej normotvorbe (rokovacom poriadku ani organizačnom poriadku, porov. § 24 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov).   V   týchto   otázkach   tak   panuje   stav   akéhosi „právneho vákua“, ktorý podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za optimálny a jeho   riešenie   by   sa   malo   stať   predmetom   záujmu   normotvorných   orgánov,   najmä zákonodarcu.   Uvedené   vynechanie   najvyššieho   súdu   však   nemožno   preceňovať.   Tak   či onak ale platí, že z judikatúry ESĽP k čl. 5 dohovoru nemožno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť právo obvineného sedieť počas rozhodovania o väzbe vedľa obhajcu. Takéto právo totiž podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutne ani súčasťou záruk trestného konania podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru (pozri napr. rozsudok z 30. septembra 2012, Titarenko proti Ukrajine, sťažnosť č. 31720/02, ods. 92). Sťažovateľ netvrdil, že by sa bol počas zasadania pokúsil o kontakt so svojou obhajkyňou a že by mu bol tento kontakt opatrením súdu   alebo   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   odopretý,   alebo   že   by   bola   narušená dôvernosť   jeho   prípadnej   porady   s   obhajkyňou.   Za   týchto   okolností   nemohlo   podľa ústavného súdu dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa zaručených v čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru tým,   že   by nemohol   využiť   jej   právnu   pomoc.   Možno   však   uzavrieť,   že pre   efektívnu obhajobu vo väzobnom konaní je žiaduca možnosť bezprostredného kontaktu s obhajcom.

12.   Ďalšia   skupina   sťažovateľových   námietok   sa   týka   v   podstate   toho,   že   pred vyhlásením uznesenia o jeho vzatí do väzby nebol o tejto možnosti poučený a nemohol sa k nej   vyjadriť.   Vo   vzťahu   k   tejto   námietke   najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol v podstate   len   toľko,   že   bolo   povinnosťou   obhajkyne   poučiť   sťažovateľa   o   nutnosti rozhodnutia o väzbe a že dovolací súd nemá v tomto smere poučovaciu povinnosť. Tieto názory však podľa ústavného súdu nie sú úplne konzistentné so zákonnou úpravou.

12.1   Ústavný   súd   už   v   predošlom   texte   uviedol   a   odôvodnil,   že   rozhodnutie dovolacieho   súdu   o   väzbe   obvineného   podľa   §   380   ods.   2   Trestného   poriadku   je rozhodnutím o väzbe v zmysle § 72 ods. 1 Trestného poriadku a pokiaľ v § 380 nie je uvedené inak, vzťahuje sa naň úprava rozhodovania o väzbe uvedená v § 72 ods. 2. Podľa uvedeného ustanovenia však v dovolacom konaní platí, že pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý predsedom senátu, ktorý potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Ako už ústavný súd uviedol v bode 7.4, právo byť vypočutý v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru   znamená,   že   obvinený   má   právo   vyjadriť   sa   k   jednotlivým   dôvodom   väzby (presnejšie   ku   skutkovým   okolnostiam,   ktoré   majú   zakladať   niektorý   väzobný   dôvod) a vzniesť argumenty proti existencii takýchto dôvodov, teda proti jeho vzatiu do väzby. V prípravnom   konaní   sa   o   väzbe   rozhoduje   len   na   návrh   prokurátora   [pozri   predošlé písmeno a)], ktorého návrhy a žiadosti sa podľa poslednej vety § 72 ods. 2 Trestného poriadku musia obvinenému vždy doručiť, takže obvinený si na ich základe môže pripraviť svoju obranu. Špecifikom rozhodovania o väzbe v dovolacom konaní podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku je rozhodovanie dovolacieho súdu ex offo. To znamená, že obvinený (spravidla) nemá predtým, než dovolací súd k takémuto rozhodnutiu pristúpi, možnosť sa oboznámiť s tým, či vôbec dovolací súd uvažuje o jeho vzatí do väzby a aké dôvody väzby v prípade obvineného vidí. To však podstatným spôsobom sťažuje prípadnú preventívnu obranu   obvineného   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   väzbe.   Následnú   obranu obvineného zasa sťažuje skutočnosť, že proti takému rozhodnutiu nie je prípustná sťažnosť (§ 83 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku).

12.2 Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že ak o väzbe obvineného rozhoduje dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, je pred vzatím obvineného do   väzby   povinný   zoznámiť   obvineného   s   dôvodmi,   ktoré   prichádzajú   v   jeho   prípade do úvahy   ako   väzobné   dôvody,   so   skutkovými   okolnosťami,   z   ktorých   také   dôvody vyplývajú, ako aj dôkaznými prostriedkami, z ktorých boli zistené. Súčasne je dovolací súd povinný   uvážiť,   či   obvinený   mal   alebo   mohol   mať   možnosť   sa   s   týmito   dôkaznými prostriedkami   počas   konania oboznámiť a či   mu je alebo môže   byť ich   obsah   známy. Po zvážení   všetkých   okolností   je   dovolací   súd   v   odôvodnených   prípadoch   povinný obvinenému,   resp.   jeho   obhajcovi   umožniť   krátkou   cestou   do   týchto   dôkazných prostriedkov nahliadnuť. Pritom v zásade môže vychádzať z toho, že obvinený, resp. jeho obhajca   má   a môže   predvídať,   že   v   prípadoch   upravených   v   §   380   ods.   2   Trestného poriadku dovolací súd môže rozhodovať o väzbe, v dôsledku čoho možno od obvineného, resp. jeho obhajcu očakávať zodpovedajúcu procesnú aktivitu (nahliadnutie do spisu vopred a pod.). Od obvineného ani jeho obhajcu však nemožno očakávať, že budú predpokladať aj dôvody väzby, resp. že sami identifikujú tie skutkové okolnosti, ktoré podľa dovolacieho súdu môžu zakladať takéto dôvody.

Podľa ústavného súdu pritom nie je podstatná sekvencia (poradie), v akom bude jednotlivé   procesné   úkony   vykonávať.   Nie   je   teda   nevyhnutné,   aby   toto   oboznámenie a vypočutie   obvineného   nasledovali   až   po   vyhlásení   rozsudku,   ktorým   bolo   vyslovené porušenie zákona. Ústavný súd si všimol, že prax jednotlivých senátov najvyššieho súdu, pokiaľ ide o spôsob rozhodovania o väzbe, je rôzna – kým niektoré ponímajú výrok o väzbe do   samotného   rozsudku,   iné   (ako   to   je   aj   v   prerokúvanej   veci)   rozhodujú   o   väzbe samostatne vyhláseným uznesením. Omnoho podstatnejšie však je, aby bolo obvinenému postupom dovolacieho súdu skutočne umožnené spoznať dôvody, ktoré majú viesť k jeho vzatiu do väzby, a účinne vznášať argumenty proti nim. Len taký postup totiž zodpovedá vo svetle čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 5 ústavy ústavo a dohovorokonformnému výkladu   pojmu   „vypočutie   obvineného“,   ktorý   je obsiahnutý v   ustanovení   §   72   ods.   2 Trestného   poriadku   (vo   výsledku   zhodne   aj   nález   českého   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 1681/08 z 24. novembra 2009).

12.3 V prerokúvanej veci je zo zápisnice o priebehu verejného zasadania (pozri bod 4.2)   zrejmé,   že   dovolací   súd   dal   po   prednese   spravodajcu   (ktorého   podrobnejší   obsah v zápisnici zaznamenaný nie je) priestor stranám len na záverečné návrhy. Zo zápisnice nevyplýva – a netvrdil to ani najvyšší súd vo svojom vyjadrení – že by bol sťažovateľ pred vzatím do väzby akokoľvek oboznámený s tým, že dovolací súd o takomto rozhodnutí uvažuje, s uvažovanými dôvodmi väzby alebo so skutkovými okolnosťami, ktoré ich mali zakladať.   Rovnako   nebolo členom   senátu,   prokurátorovi   ani   obhajkyni umožnené klásť sťažovateľovi   v   tejto   súvislosti   otázky.   Sťažovateľ   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu v prerokúvanej veci pred vzatím do väzby vôbec nebol vypočutý, hoci to vyžaduje nielen ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ale aj čl. 5 ods. 3 dohovoru. Táto nezákonnosť v postupe najvyššieho súdu pred vydaním napadnutého uznesenia a konzekventne aj v jeho napadnutom   uznesení   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   natoľko   závažná,   že   vzatie sťažovateľa do väzby treba považovať za nezákonné aj na účely čl. 5 ods. 1 dohovoru.

12.4   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru jeho nevypočutím pred rozhodnutím o vzatí do väzby.

13. Keďže judikatúra ESĽP od seba použiteľnosť a požiadavky podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru striktne neoddeľuje (napr. rozsudok z 25. októbra 2007, Lebedev proti Rusku, sťažnosť č. 4493/04, ods. 71 a 72), ústavný súd vyslovil zároveň porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru.

14.   Možno   urobiť   záver,   že   došlo   k porušeniu   práva   na   slobodu   a bezpečnosť sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V dôsledku tohto výroku sa ústavný súd nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa umiestnenia do ústavu na výkon väzby uvedenou v časti I písm. c) odôvodnenia tohto nálezu. Možno však len stručne uviesť,   že nemožno bez ďalšieho stotožňovať štát ako „erár“, t. j. ako vlastníka majetku a oprávnený subjekt z nároku na náhradu škody, a štát (štátne orgány) ako nositeľa verejnej moci (imperia). Činnosť v jednej z týchto zložiek nemá nevyhnutne vplyv aj na činnosť druhej.

15.   Podľa   §   56   ods.   2   prvej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo 49/2012 z 3. októbra 2012, avšak nevrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, pretože sťažovateľ bol medzičasom (12. decembra 2012) už prepustený na slobodu.

Keďže   podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   sťažovateľ   protiprávne   vo   väzbe   od 3. októbra 2012 do 12. decembra 2012, teda dva mesiace a deväť dní, ústavný súd mu priznal finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 € ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú vytrpel.   Vychádzal   pritom   z okolností   prípadu,   z nastalého   následku   a princípu spravodlivosti (bod 3 výroku nálezu). Priznanú sumu je najvyšší súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

16. Nebolo možné vyhovieť sťažnosti vo vzťahu k ďalším požiadavkám sťažovateľa (bod 6 výroku nálezu).

16.1 Ako nadbytočná sa javí požiadavka, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa, pretože uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd zrušil a žiadne ďalšie konanie vo veci väzby sťažovateľa na najvyššom súde už neprichádza do úvahy.

16.2 Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 €, táto jeho požiadavka je v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu 4 000 € nedôvodná, a to na základe úvahy už uvedenej k bodu 3 výroku nálezu.

IV.

17.   Ustanovenej   advokátke   sťažovateľa   vznikol   nárok   na   odmenu   za   tri   úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania v roku 2012 vo výške 127,16 € a za repliku na vyjadrenie najvyššieho súdu v roku 2013 vo výške 130,16 €   (§ 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   v   znení   neskorších   predpisov),   spolu   s   paušálnou   náhradou výdavkov (režijný paušál) vo výške 7,63 € a 7,81 €, ako aj s daňou z pridanej hodnoty vo výške 20 % zo sumy 272,76 €, t. j. v sume 54,55 €. Celkovo má advokátka nárok na sumu 327,31 € od Kancelárie ústavného súdu, ktorej ju zasa uhradí najvyšší súd (body 4 a 5 nálezu).

18. Ústavný súd prijal tento nález na neverejnom zasadnutí po tom, čo so súhlasom oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

20. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013