SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 596/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. MartinomRohaľom Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.14 Co 289/2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Timravina 9,Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ačl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 289/2014 (ďalejlen „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konaniao určenie príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke vedenéhoOkresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 173/2009 v procesnompostavení navrhovateľky. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn.4 C 173/2009 z 11. októbra 2013, proti ktorému podala sťažovateľka 21. januára 2014odvolanie. Spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 16. mája 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného poukazuje na skutočnosť, že spis bol„predložený na Krajský súd v Bratislave až 16. 05. 2014, t. j. viac ako ½ roka po vyhlásení rozsudku, pričom ani za ďalší 1 rok nebol Krajským súdom vykonaný žiaden úkon“.
Podľa názoru sťažovateľky „K porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote dochádzalo a naďalej dochádza, keďže prvostupňový súd síce po 4 rokoch rozhodol, avšak vec je momentálne na odvolacom súde, t. j. ani po vyše 5,5 roku nemá sťažovateľka v rukách konečné rozhodnutie.
Predmetné prieťahy spôsobujú sťažovateľke stav právnej neistoty a zároveň neúnosné výdavky na právne zastúpenie... Súd nekonal tak, aby sťažovateľka, ako slobodná matka maloletého dieťaťa mohla využiť príspevok na výživné v období, za ktoré jej prináleží (2008- 2010), t. j. prieťahy spôsobujú de facto nevymožiteľnosť zákonného nároku. Absurdnosť situácie spočíva v tom, že bez finančnej pomoci rodiny by navrhovateľka už dávno bola z finančných dôvodov nútená samotný návrh zobrať späť. Sťažovateľka preto v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR žiada Ústavný súd SR o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000,- Eur.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci spis. zn. 14 Co/289/2014 bolo porušené.
Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,-Eur. Okresný súd Pezinok je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťousťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiskapožiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúťlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď jesťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).
Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti jenamietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľka v záhlaví sťažnosti označuje za porušovateľai okresný súd a v sťažnosti formuluje výhrady aj proti postupu okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 4 C 173/2009. V petite sťažnosti totiž sťažovateľka zastúpenákvalifikovaným právnym zástupcom označuje za porušovateľa svojho základného právapodľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru len krajský súd.
Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľkylen v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutomkonaní.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svojudoterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní mánevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý trebavykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci satotiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy(napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi,ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III.ÚS 59/05).
Vychádzajúc zo sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiachposudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa predbežnéhoprerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá 16 mesiacov. Ústavný súd poukazuje na to, žekrajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosťodvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidlanevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku), pričom nie jepovinný ani nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To všaknevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne(III. ÚS 216/2015). Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, že krajský súdmohol v napadnutom konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor, žeprieťahy v postupe krajského súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej vecikvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie jej základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosťspravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,III. ÚS 59/05).
Ústavný súd konštatuje, že uvedený právny názor je aplikovateľný aj na vecsťažovateľky, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bezprávneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,ak krajský súd bude v ďalšom priebehu napadnutého konania nečinný, resp. bude konaťneefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľka opätovne uchádzalaprostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015