znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 596/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. H., M. H. a P.   H.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Jankou   Chorvátovou,   Advokátska   kancelária, Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 62/2009 a jeho rozsudkom zo 7. septembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP 79/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. H., M. H. a P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2013 doručená sťažnosť RNDr. M. H., M. H. a P.   H. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   čl. 12   ods.   1   prvej   vety a ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 141 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 62/2009 a jeho rozsudkom   zo   7.   septembra   2011   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10   CoP   79/2011   a jeho   rozsudkom   z 12.   apríla   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovatelia v úvode svojej sťažnosti uviedli rekapituláciu skutkového stavu takto: „Dňa 07.09.2011 Okresný súd v Žiline vydal rozsudok č. k. 13 P 62/2009, ktorým bolo výrokom o úprave styku otca s maloletými deťmi určené, že otec je oprávnený stretať sa s maloletým M. a maloletou P. bez prítomnosti matky v nepárnom týždni v pondelok, stredu, piatok,   sobotu   a   nedeľu   a   v   nepárnom   týždni   v   utorok,   stredu   a   štvrtok,   a to   počas pracovných   dní   vždy   od   16.00   hod.   do   18.00   hod.   a   cez   dni   pracovného   voľna   alebo pracovného pokoja v období od vyhlásenia rozsudku do 30.9.2011 v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod., od 1.10.2011 do 31.10.2011 v čase od 14.00 hod. do 18.00 hod. a od 1.11.2011 v čase od 9.00 hod. do 18.00 hod., s tým, že otec maloleté deti prevezme a po ukončení stretnutia odovzdá do starostlivosti matky. Matka je povinná maloleté deti na stretnutie s otcom pripraviť a odovzdať do starostlivosti v mieste svojho bydliska v stanovený čas. Proti   citovanému   výroku   rozsudku   podala   sťažovateľka   v   rade   1/   ako   matka maloletých   detí   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie,   ktorým   namietala,   že   výrok prvostupňového súdu o úprave styku otca s deťmi a odôvodnenie tohto výroku sú v príkrom rozpore s právom chránenými záujmami detí, namietala jeho nezákonnosť a nesprávnosť pre nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávnu aplikáciu právnych predpisov. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.4.2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846 bol zmenený rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 13 P 62/2009 zo dňa 07.09.2011 vo výroku o úprave styku otca s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec má právo stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky trikrát v bežnom mesiaci v rozsahu dvoch   hodín   na   ÚPSVaR   Žilina   v   období   prvých   troch   mesiacov   nasledujúcich   po právoplatnosti rozsudku. Počnúc 4. mesiacom od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu má otec právo stretávať sa s maloletými deťmi bez prítomnosti matky každý párny týždeň v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v sobotu a nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod. Matka je povinná maloleté deti na tento styk pripraviť a mu ich odovzdať. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.4.2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011- 846 sťažovateľka v rade 1/ v záujme ochrany práv sťažovateľov v rade 2 a 3/ podala v zákonom stanovenej lehote dovolanie, pretože rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok prvého stupňa vo veci samej, a je teda dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1 OSP a toto dovolanie bolo podané z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) a písm. c) OSP, pretože konanie, vydaniu rozhodnutia predchádzajúce, je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 99/2013 bolo citované dovolanie   odmietnuté   dňa   19.6.2013   ako   neprípustné,   toto   uznesenie   o   odmietnutí nadobudlo právoplatnosť dna 23.7.2013.“

3.   Sťažovatelia   svoje   námietky   a sťažnosť   sformulovali   takto: «RNDr.   M.   H.   je matka maloletých detí M. H. a P. H., obe bytom u matky, ktorej boli rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 13 P 62/2009 zo dňa 07.09.2011 zverené do výchovy.

V tomto rozsudku bolo výrokom upravujúcim styk otca s maloletými deťmi určené stretanie   detí   v   určený   čas   bez   prítomnosti   matky.   Proti   tomuto   už   citovanému   výroku rozsudku   Okresného   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13   P   62/2009   (v   bode   I.   sťažnosti)   podala sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým namietala, že výrok prvostupňového súdu o úprave styku otca s deťmi a odôvodnenie tohto   výroku   sú v   príkrom   rozpore   s   právom   chránenými   záujmami   detí, nakoľko prvostupňový súd nebral do úvahy denný režim detí a rovnako prvostupňový súd nebral do úvahy   to,   že   deti   si   vyžadujú   jej   prítomnosť   pri   stretnutí   s   otcom,   toto   rozhodnutie   je nezákonné a nesprávne pre nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávnu aplikáciu právnych predpisov.

Nezákonnosť napadnutého výroku ohľadne stretávania je daná i v zjavnom nepomere rozsahu tráveného času počas pracovných dní, víkendov i sviatkov v neprospech matky; taktiež nezákonnosť napadnutého rozsudku v tejto časti je daná i v tom, že ťažiskovo súd svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na listinné dôkazy zhromaždené v trestnom konaní, ktoré boli ale zaobstarané pre účely trestného konania podľa Trestného poriadku a nie sú relevantnými dôkazmi prednostne použiteľnými v konaní podľa zákona o rodine.

Sťažovateľka v rade 1/ sa snažila pred súdmi v Žiline listinnými dôkazmi preukázať odmietavý postoj detí k stretávaniu sa s otcom bez jej prítomnosti a žiadala, aby bolo vykonané   znalecké   dokazovanie   z   odboru   pedopsychológia   hlavne   pre   zistenie   názoru maloletých   detí.   Takéto   dokazovanie   či   už   prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   zamietol. V odvolacom konaní takéto dokazovanie opätovne doporučil aj kolízny opatrovník. Sťažovatelia   v   rade   2/   a   v   rade   3/   namietajú   nezákonný   postup   súdu   v   konaní 13 P 62/2009 spočívajúci v tom, že súd relevantne nezisťoval ich názor a záujem a následne ani nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im uberané práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa.

Odvolací súd vo svojom odôvodnení uvádza, že zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že pokiaľ rodičia sami nebudú vytvárať stresové situácie pri realizácií styku, tento by mohol prebiehať bez problémov. Aj napriek tomu, že odvolací súd vyjadruje to, že je si vedomí práva dieťaťa vyjadriť svoj názor, ako aj nutnosti na tento pri rozhodnutí prihliadať a   ďalej   uvádza,   že   uvedený   postoj   detí   signalizuje   obzvlášť   naliehavú   potrebu   zistenia skutkového   stavu   a   príčin   takého   postoja,   odvolací   súd   rozporne   s týmito   tvrdeniami nepovažoval za potrebné pedopsychologické vyšetrenie maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/   a   3/)   a   zamietol   návrh   na   takéto   dokazovanie.   Naproti   tomu   bolo   vykonané prvostupňovým   súdom   iba   znalecké   dokazovanie   a   to   psychologické   a   psychiatrické vyšetrenie oboch rodičov. Z toho jednoznačne vyplýva, že v odvolacom konaní nedošlo k zisťovaniu názoru maloletých detí a došlo tak k porušeniu práva sťažovateľov v rade 2/ a 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Porušenie   týchto   práv   je   zrejmé   aj   z   toho,   že   kolízny   opatrovník   ako   zástupca maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/) vo svojich správach adresovaných smerom   k   súdu   neuvádzal,   že   by   názor   detí   skúmal.   V   týchto   správach   kolízneho opatrovníka   sa   však   uvádza,   že   za   účelom   zistenia   názoru   maloletých   detí   doporučuje vykonať znalecké pedopsychologické vyšetrenie maloletých....

Prvostupňový   súd   jednostranne   posúdil   správu   z   priebehu   konzultácií   zo   dňa 15.8.2011 od psychológa ÚPSVaR v Žiline Mgr. R., ktorá nie je detským psychológom. Boli urobené závery, o tom, že deti sú schopné zotrvať istý čas s otcom bez prítomnosti matky a takýto kontakt pre ne nepredstavuje zvýšenú záťaž...

Vzhľadom   na   pretrvávajúce   odmietavé   reakcie   detí   na   stretnutie   s   otcom   bez prítomnosti matky a vzhľadom na vyjadrenia detí nielen pred psychologičkou Mgr. R., že chcú tráviť čas s otcom v prítomnosti matky sa nedá jednoznačne tvrdiť,   že deti majú k otcovi   kladný   vzťah,   chcú   s   ním   tráviť   čas   a   tento   sú   schopní   stráviť   bez   zvýšenej psychickej záťaže bez prítomností matky, tak ako vyjadruje prvostupňový súd...

Keďže dieťa má právo vyjadriť slobodne svoj názor, jeho požiadavky majú byť brané do úvahy v každej záležitosti alebo postupne, ktoré sa ho týkajú a odvolací súd a ani prvostupňový súd nezisťoval relevantným spôsobom názor maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/ a 3/), oba súdy nebrali do úvahy negatívny postoj detí k stretávaniu sa s otcom bez prítomnosti matky, ktorý prezentovala sťažovateľka v rade 1/ ako ich matka a ktorý vyslovili maloleté deti aj pred psychológom ÚPSVaR počas stretnutia s otcom na ÚPSVaR (správa z 15.8.2011), následne odvolací súd nebral do úvahy ani vyjadrenie kolízneho opatrovníka ako   zástupcu   sťažovateľov   v   rade   2/   a   3/ vo   svojej   záverečnej   reči   na   pojednávaní 12.4.2012...

Rozhodnutie súdu jednoznačne sleduje vôľu a záujem otca, avšak nie vôľu samotných detí a rovnako aj záujem matky....

Ako   sťažovatelia   sa   domnievame,   že   v   konečnom   dôsledku   napadnutými rozhodnutiami bolo priznané druhému účastníkovi dotknutých súdnych konaní /tzn. otcovi/ lepšie postavenie ako sťažovateľom, s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť sa spravodlivého a   riadneho súdneho konania a   tým im   nepriznať rovnaké postavenie.   Je neprijateľné konštatovanie, že práve tu súd mal byť garantom spravodlivého a zákonného súdneho procesu. Poskytnutie takéhoto postavenia a výhody v prospech druhého účastníka konania možno považovať za porušenie základného práva na rovnaké postavenie všetkých účastníkov v konaní a práva na spravodlivý proces. Chceme poukázať na opodstatnenú obavu   k   nezávislosti   a   nestrannosti   prvostupňového   súdu,   keďže   podľa   nášho   názoru prvostupňový, ako aj odvolací súd nerozhodoval nestranne....

Ani jeden zo súdov nebral do úvahy predložené dôkazy, ktoré jasne nasvedčovali aký je postoj a vôľa detí. Rovnako neboli brané do úvahy vyjadrenia kolízneho opatrovníka ako zástancu   práv   detí,   že   má   stretávanie   prebiehať   za   účasti   matky   detí. Keďže   tieto skutočnosti súd nezohľadnil a ani jeden zo súdov relevantne neskúmal a nezisťoval názor maloletých detí, ktorých sa citované konanie týka (prostredníctvom znaleckého dokazovania navrhovaného   aj   kolíznym   opatrovníkom),   boli   tým   porušené   práva   dieťaťa   a   právom chránené   záujmy   maloletých   detí (vyplýva   z   nálezu   Ústavného   súdu   III.   ÚS   454/2011 z 13.12.2011) a tiež boli porušené aj práva matky v spojení s ochranou najlepších záujmov maloletých detí....

Prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   opiera   svoje   závery   o   tzv.   všeobecne   známe skutočnosti,   že   mal.   deti   sú   ovplyvniteľné   prostredím,   v   ktorom   žijú,   osobami,   ktoré zásadným   spôsobom   ovplyvňujú   ich   vývoj   a   výchovu,   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľka v rade   1/   uvádzala   i   vo   svojom   odvolaní,   že   ona   deti   na   stretnutie   s   otcom   bez   jej prítomnosti pripravuje počas celého výchovného procesu.

To,   že   súd   protiprávne   opiera   svoje   závery   o   tzv.   všeobecne   známe   skutočnosti dokazuje i rozhodovacia prax súdov, najmä poukazujeme na nález Ústavného súdu ČR: IV. ÚS 695/2000, II.ÚS 363/03, ktorý hovorí, že každé dieťa je jedinečnou bytosťou, ktorá má dané svoje nezrušiteľné základné práva a slobody. Nie je možné nadraďovať modely fungovania   vzťahov   medzi   oddelenými   rodičmi   a   maloletými   deťmi,   ktoré   majú   orgány verejnej moci zažité, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely, akokoľvek sú v mnohých prípadoch prínosné a použiteľné, nemôžu obsiahnuť situáciu každého jednotlivého maloletého dieťaťa....

Krajský súd v Žiline ako „primárny ochranca práva“, ktorý je prvotne povolaný, ale aj   zodpovedný   za   ochranu   a   dodržiavanie   základných   ľudských   práv   a   slobôd   zlyhal v oblasti ochrany práv maloletých detí zaručených Dohovorom o právach dieťaťa ako aj práv   ich   matky a   to   vydaním   rozhodnutia,   ktoré   vykazuje   znaky   maximálnej   miery arbitrárnosti   a   svojvôle,   a   ktoré   nemá   legitímny   základ,   a   súčasne   ním   boli   porušené základné práva maloletých detí a ich matky ako občanov Slovenskej republiky zaručené v čl. 46,   čl.   47   Ústavy   SR,   resp.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.»

4. Sťažovatelia v závere navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 prvá veta a ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 141 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva M. H. a P. H. podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa postupom v konaní a napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom v konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené. Ďalej navrhli, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a zároveň aby ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu vo   výroku   o povinnosti   otca   platiť   výživné   na   maloleté   deti   (M.   H.   a P.   H.),   zmenil napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v časti   výroku   o povolenie   splácať   nedoplatok   na výživnom tak, že otcovi povolil splácať nedoplatok v splátkach, zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o úprave styku otca s maloletými deťmi tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi bez prítomnosti matky trikrát v bežnom mesiaci v rozsahu 2 hodín na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, referát poradensko-psychologických služieb Žilina   (ďalej   len   „ÚPSVaR“)   v období   prvých   troch   mesiacov   nasledujúcich   po právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   uložil   povinnosť   kolíznemu opatrovníkovi   oznámiť   rodičom   deň   a hodinu   stretnutia   3   dni   vopred,   uložil   povinnosť matke (RNDr. M. H.) zabezpečiť účasť maloletých detí na jednotlivých stretnutiach, ďalej krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodol,   že   počnúc   štvrtým   mesiacom   od právoplatnosti napadnutého rozsudku je otec oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi bez prítomnosti matky každý párny týždeň v stredu od 16.00 h do 18.00 h a každý nepárny týždeň v sobotu a nedeľu od 9.00 h do 18.00 h s tým, že otec maloleté deti prevezme a po ukončení stretnutia ich odovzdá matke v mieste bydliska, rozhodol, že matka je povinná maloleté deti na tento styk s otcom pripraviť a odovzdať mu ich.

6. Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: «Zásadnejšou a naliehavejšou otázkou medzi rodičmi maloletých bola úprava styku. V zásade obaja rodičia si potrebu styku otca s maloletými deťmi uvedomovali, nevedeli sa však dohodnúť na spôsobe jeho realizácie. Z priebehu celého doterajšieho konania vyplýva, že matka je ochotná styk otcovi umožniť, avšak iba v jej prítomnosti, čo však otec odmieta akceptovať. Napriek tomu, že doteraz posledným rozhodnutím zo dňa 3.12.2010 bolo nariadené predbežné opatrenie, na základe   ktorého   by   sa   mal   styk   otca   s maloletými   deťmi   realizovať   bez   prítomnosti matky, k takémuto styku nedochádza. Matka poukazovala na vôľu maloletých detí, ktoré sa odmietajú stretávať s otcom bez jej prítomnosti. Na druhej strane otec tvrdil, že takúto situáciu spôsobuje matka, ktorá deti proti nemu manipuluje. Vplyv matky na odmietavé správanie sa maloletých konštatoval aj okresný súd. Jeho závery sa okrem iného opierali aj o úradný záznam zo dňa 6.2.2011 vyhotovený Obvodným oddelením PZ, Žilina - okolie o priebehu styku otca s maloletými dňa 4.2.2011. Objektivitu uvedeného záznamu matka namietala a v odvolacom konaní súdu predložila list Okresného riaditeľstva PZ v Žiline zo dňa 9.3.2012, o riešení jej sťažnosti týkajúcej sa predmetného úradného záznamu. Bolo v ňom   konštatované,   že   zainteresovaní   policajti   boli   okrem   iného   usmernení,   aby   do úradného záznamu neuvádzali svoje domnienky a pocity, ale iba objektívne skutočnosti vnímané svojimi zmyslami. Nebola teda spochybnená pravdivosť opisu priebehu samotného styku   -   plač   matky,   ako   aj   maloletých   detí   pri   jeho   realizácii,   nahrávanie   si   priebehu stretnutia matkou na mobilný telefón. V kontexte ďalších vykonaných dôkazov sa závery okresného   súdu   o   tom,   že   na   odmietavom   postoji   maloletých   stretnúť   sa   s   otcom   bez matkinej prítomnosti sa vo veľkej miere či už vedome, alebo nevedome podieľa aj matka javia ako oprávnené. Svedčí o tom aj následné stretnutie otca s maloletými za prítomnosti psychologičky kolízneho opatrovníka Mgr. R. dňa 3.8.2011. Pri uvedenom stretnutí s otcom spontánne   komunikovali,   nemali   obavu   opustiť   miestnosť   a   byť   s   ním   aj   bez   matkinej prítomnosti. Matka tvrdila, že na uvedené správanie detí malo vplyv vedomie, že nie sú s otcom sami, ale je tam na miesto nej psychologička. Zároveň to však svedčí o tom, že deti sú   schopné   akceptovať   aj   matkinu   neprítomnosť   na   stretnutí.   Okrem   toho, neopomenuteľným je aj úplne odlišný priebeh celého stretnutia oproti situácii z februára 2011. V tomto prípade stretnutie prebiehalo zo strany rodičov pokojnejšie, neboli medzi nimi   navzájom,   ani   vo   vzťahu   k   deťom   prezentované   negatívne   emócie.   Uvedené   vedie odvolací súd, zhodne s okresným súdom k záveru, že pokiaľ rodičia sami nebudú vytvárať stresové   situácie   pri   realizácii   styku,   tento   by   mohol   prebiehať   bez   problémov.   Matka v odvolacom konaní predložila   fotokópiu zápisnice   o realizácii styku   otca s maloletými podľa napadnutého rozhodnutia, ktoré je v tejto časti predbežne vykonateľné. Styk nebol realizovaný, lebo deti odmietli ísť s otcom bez prítomnosti matky. Matka, vzhľadom na uvedený postoj maloletých, na ktorý poukazovala už aj v prvostupňovom konaní, žiadala, aby   bol   tento   pri   úprave   styku   akceptovaný.   Na   podporu   svojich   tvrdení   v   odvolacom konaní predložila záznamy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Žiline. Z ich obsahu krajský súd zistil, že zachytávajú ústne vyhlásenia rodičov opisujúce priebeh styku otca s maloletými. Matka v nich uvádza, že sa snaží deti na styk pripraviť, tieto však jej snahu neakceptujú a styk bez jej prítomnosti odmietajú. Odvolací súd si je vedomí práva dieťaťa vyjadriť svoj názor, ako aj nutnosti na tento pri rozhodnutí prihliadať. Na druhej strane, však uvedený postoj maloletých detí signalizuje obzvlášť naliehavú potrebu úplného zistenia skutkového stavu a príčin takéhoto postoja.

Okresný   súd   vo   veci   postupoval   dostatočne   dôsledne   a   nariadil   znalecké dokazovanie, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že obaja rodičia sú schopní podieľať sa na výchove maloletých detí. Nebol zistený vyslovene negatívny vzťah maloletých ani k jednému z   rodičov.   Tvrdenia   matky   o   patologickom   správaní   sa   otca   vo   vzťahu   k   maloletej   P. preukázané neboli, a to ani v trestnom konaní, ani v prejednávanej veci. Znalci ustanovení v týchto   konaniach   nezistili,   že   by   otec   trpel   akoukoľvek   duševnou   chorobou   alebo poruchou, alebo praktikoval sexuálne aktivity, ktoré by mali negatívny vplyv na vývin detí. Bolo   síce opätovne   začaté   trestné stíhanie,   voči   otcovi však žiadne   obvinenie   vznesené nebolo.   Podľa   oznámenia   Ministerstva   vnútra   SR,   sekcia   kontroly   a   inšpekčnej   služby zo dňa 5.4.2012, vo veci boli pribratí znalci na vyšetrenie duševného stavu matky aj otca. Jedným   z   prostriedkov   na   zabezpečenie   čiastočnej   spoluúčasti   rodiča,   ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do výchovy, na tejto výchove a na upevnení citového puta je osobný styk rodiča s dieťaťom. Úlohou rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do výchovy, je aby   pri   styku   uplatňoval   len   pozitívnym   spôsobom   svoju   rolu   vo   výchove   maloletého dieťaťa,   bez   toho,   aby   maril   výsledky   výchovy   druhého   rodiča.   Naproti   tomu   úlohou druhého   rodiča,   ktorý   dieťa   vychováva,   je   okrem   iného,   aby   -   prihliadajúc   na   záujem dieťaťa   na   pokojnom   a   bezproblémovom   priebehu   styku   s   druhým   rodičom   -   vytváral priaznivé   podmienky   na   tento   styk,   a   to   najmä   vedením   dieťaťa   k   správnemu   vzťahu k tomuto rodičovi.

Skutkový stav zistený okresným súdom, ako aj doplnenie dokazovania v odvolacom konaní jednoznačne nasvedčujú tomu, že matka nezvláda svoju úlohu pripraviť deti na styk s otcom bez jej prítomnosti. Nepochybne má na to vplyv aj jej nesúhlas s takouto úpravou styku, ktorý prezentovala po celý čas prebiehajúceho konania. Berúc do úvahy až hostilný (nepriateľský) vzťah rodičov navzájom nepovažoval krajský súd rozhodnutie o styku otca s maloletými za prítomnosti matky v súlade s ich záujmami, naopak takáto úprava by viedla k vytváraniu stresových situácii. Aktuálne odmietavý postoj maloletých, ktorí nechcú tento styk bez prítomnosti matky realizovať, krajský súd považoval za vhodné riešiť jeho úpravou za asistencie kolízneho opatrovníka, ktorý je odborne personálne vybavený psychológom, s ktorým budú rodičia, ako aj maloletí spolupracovať. Tento, ako citovo nezainteresovaná osoba môže viesť ako rodičov, tak aj maloletých k akceptovaniu súdom nariadenej úpravy styku. Pri určení jeho rozsahu prihliadal na denný režim maloletých, obaja navštevujú predškolské zariadenie, ako aj na ich voľnočasové aktivity. Skutočnosť, že pre dlhší čas trvajúce problémy pri realizácii styku otca s maloletými, tento nebol riadne vykonávaný, čo mohlo spôsobiť „ochladnutie“ vzťahov maloletých, zohľadnil krajský súd pri určení jeho rozsahu. Maloletých neponechal v nepretržitej starostlivosti otca počas soboty a nedele, ale ich stretnutia rozdelil na „denné bloky“.

V   tomto   štádiu   konania   nepovažoval   krajský   súd   za   potrebné   nariaďovať dokazovanie znalcom z odboru pedopsychológie. Vo veci starostlivostí súdu o maloletého M. a P. prebiehajú na Okresnom súde v Žiline ďalšie konania - o návrhu otca na zmenu výchovy   (sp.   zn.   30P/37/2012),   konanie   o   rozvod   manželstva   (sp.   zn.   33C/59/2009), v ktorých bude otázka vzťahu maloletých detí k otcovi aktuálne znovu riešená. V tomto štádiu konania preto považoval krajský súd za účelnejšie rozhodnúť o úprave styku.»

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

IV.

8.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažnosť   sťažovateľov,   ktorou namietajú   postup   a rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pričom   sťažovatelia   predovšetkým poukazujú na to, že všeobecné súdy (i) nedostatočne zistili skutkový stav, (ii) nesprávne aplikovali príslušné všeobecne záväzné právne predpisy, (iii) nezisťovali názor a postoj maloletých detí, nevzali do úvahy vôľu maloletých detí stretávať sa s otcom v prítomnosti matky a nevypočuli maloleté deti v súdnom konaní, (iv) nevzali do úvahy názory kolízneho opatrovníka a matky maloletých detí, (v) v rozpore s najlepším záujmom detí rozhodnutia všeobecných súdov sledovali záujem otca, čím mu priznávajú lepšie postavenie na úkor matky,   (vi)   opierajú   svoje   závery   o všeobecne   známe   skutočnosti,   a tým   ignorujú jedinečnosť každého jedného dieťaťa.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu

9.   Z   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

11. Sťažovatelia   sťažnosťou   napádajú   postup   a   rozsudok   okresného   súdu. Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   využili   svoje   právo   podať   proti   napadnutému rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Všeobecne k zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu

12. Z priložených príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť   26.   júna   2012.   Voči   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   99/2013   z 19.   júna   2013,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 23. júla 2013. Sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu 30. augusta 2013 (podaná na poštovú prepravu).

13. Ústavný súd zdôrazňujúc právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúre vyslovil   (akcentujúc   pritom   závery   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010), uzatvára, že považuje lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde proti postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

14.   Podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   záujem   dieťaťa   musí   byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému   zasahovaniu   do   svojho   súkromného   života,   rodiny,   domova   alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.

Podľa čl. 16 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

15. Dohovor o právach dieťaťa (vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 104/1991 Zb.) patrí medzi prvé medzinárodné zmluvy určené na ochranu práv a slobôd detí. Vyjadruje všeobecnú snahu o uznaní, ochrane a posilnení práv najzraniteľnejšej skupiny ľudí – detí (k tomu bližšie porov. Todres, J. – Wojcik, Mark E. – Revaz, Cris R. The U.N. Convention on the Rights of the Child. An Analysis of Tresty Provisions and Implications of U.S. Ratification. New York : Transnational Publishers, 2009, p. 9 a nasl.).

16. V teórii   medzinárodného   práva   sa   ustálil   právny   názor,   v zmysle   ktorého Dohovor o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu   tvoria   právne   normy   priamo   vykonateľné   (directly   applicable/self-executing) a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. – Kaufman, N. H. eds. Implementing the U.N. Convention on the Rights of the Child. A Standard of Living Adequate for Development. Westport : Praeger Publishers, 1999, p. 171). S licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej   zmluvy   nie   sú   priamo   vykonateľné,   ak   tieto   priamo   alebo   implicitne vyžadujú   od   zmluvného   štátu   prijatie   ďalšej   právnej   úpravy   na   úrovni   vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia..“ a pod.).

17. Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti konkrétneho článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United Nations Convention on the Rights of the Child. Hague : Kluwer Law International, 1999, p. 28). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý na prvý pohľad evokuje záver   o priamej   neaplikovateľnosti   ani   jedného   z článkov   Dohovoru   o právach   dieťaťa: „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a   iné   opatrenia   na   vykonávanie   práv   uznaných   týmto   Dohovorom.   Pokiaľ   ide o hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva,   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou   Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj   v   rámci   medzinárodnej   spolupráce.“ Dohovor   o právach   dieťaťa   je   však   potrebné interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach   dieťaťa   (snaha   o uznanie,   ochranu   a posilnenie   práv   detí),   a pokiaľ   niektoré z článkov jednoznačne (zohľadnením už popísaných rozlišujúcich kritérií) obsahujú priamo aplikovateľné   subjektívne   právo,   je   potrebné   v záujme   ochrany   slobôd   a práv   dieťaťa poskytnúť   konkrétnemu   právu   dieťaťa   ochranu   v príslušnom   konaní,   v ktorom   sa   jeho ochrany dotknutý subjekt domáha.

18.   Na   úrovni   doktríny   medzinárodného   práva,   ako   aj   na   úrovni   samotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy   (general principles)   a nie   sú   priamo   vykonateľné,   ale   je   potrebné   tieto   zásady   inkorporovať   do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General   Comment   No.   5,   CRC/GC/2003/5,   body   19,   20   a   22).   Tento   záver   podporuje i samotný   text   týchto   článkov   Dohovoru   o právach   dieťaťa   („štáty   sa   zaväzujú“,   „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.

19.   Na   základe   už   popísaných   záverov   ústavný   súd   odmieta   sťažnosť   v časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže tieto označené referenčné právne normy Dohovoru o právach dieťaťa neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva sťažovateľov, ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú   povinné   tieto   princípy   zohľadňovať   pri   aplikácii   príslušných   vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

20.   Ústavný   súd   však   posúdil   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   možnosť porušenia čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa upravuje priamo aplikovateľné subjektívne právo sťažovateľov – maloletých detí.

21.   Článok   16   Dohovoru   o právach   dieťaťa   poskytuje   ochranu   pred   svojvoľným (arbitrárnym) zasahovaním do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a nezákonným útokom na česť a povesť. Na tento účel má dieťa právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Na úrovni právneho poriadku Slovenskej republiky tieto   práva   garantuje   ústava,   zákon   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o veci sťažovateľov aplikovali predovšetkým zákon o rodine a Občiansky súdny poriadok.

22. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia hodnotia postup a napadnutý rozsudok krajského   súdu   ako   svojvoľný   zásah   do   ich   súkromného   života   a rodiny.   Ústavný   súd súhlasí s názorom sťažovateľov, že napadnutým rozsudkom dochádza k zmene ich právnej pozície a realizáciou napadnutého rozsudku krajského súdu v praxi dochádza v konečnom dôsledku   k zásahu   do   ich   súkromného   a rodinného   života.   Tento   zásah   (v   podobe napadnutého rozsudku krajského súdu) je však plne v súlade s príslušnou legislatívou tak na úrovni   ústavy   a   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ako   aj   na   úrovni   jednoduchého   práva a nemožno   ho   hodnotiť   ako   zásah   neústavný   a   svojvoľný.   Krajský   súd   disponoval právomocou   rozhodnúť   o úprave   výkonu   rodičovských   práv   a povinností   (§   36   ods.   1 zákona   o rodine).   Krajský   súd   postupoval   po   formálnej   stránke   procesne   v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a zákonom o rodine (tzn. v súlade s jeho príslušnosťou a právomocou   konať   v konkrétnej   veci).   Čo   sa   týka   spravodlivosti   súdneho   konania (procesný   postup   po   materiálnej   stránke)   krajského   súdu,   zisťovania   skutkového   stavu, dokazovania   a záverov   z toho   vyvodených,   ústavný   súd   ani   v tomto   smere   nemôže napadnutý   rozsudok   a postup   krajského   súdu   označiť   za   svojvoľný,   arbitrárny   alebo nedostatočný. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu riadne zisťoval skutkový stav veci a hodnotenie jednotlivých dôkazov, ako i argumentov predkladaných sťažovateľmi, spolu so závermi z toho vyvodenými možno považovať za ústavne udržateľné, a nie svojvoľné (k tomu   ústavný   súd   odkazuje   bližšie   na   ďalej   uvedenú   argumentáciu   k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, kde závery tam uvedené platia obdobne k namietanému porušeniu čl. 16 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, a preto nie je účelné ich na tomto mieste širšie rozvádzať). Obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu je úprava výkonu rodičovských práv a povinností (v napadnutej časti výroku), a to v rovine rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti otcovi či matke maloletých detí. Napadnutým rozsudkom krajský súd rozhodol o práve otca na styk s maloletými deťmi. Krajský   súd   vychádzal   pri   svojom   rozhodovaní   z práva   oboch   rodičov   na   starostlivosť o dieťa (§ 28 zákona o rodine) a možnosti upraviť ich výkon v určitých prípadoch súdom (§ 36 ods. 1 zákona o rodine). Ani po tejto stránke nemožno dospieť k záveru o svojvoľnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Interpretáciu   a aplikáciu   príslušných   právnych noriem   vzťahujúcich   sa   na   vec   sťažovateľov   na   základe   zisteného   skutkového   stavu zo strany krajského súdu nemožno, ako ústavný súd už uviedol, hodnotiť ako svojvoľnú alebo nelogickú. Krajský súd postupom v konaní a závermi vyslovenými v napadnutom rozsudku tak nemohol zasiahnuť do práv garantovaných čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa.

23.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd odmietol   sťažnosť v časti   namietajúcej   porušenie čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

24.   Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   práv   garantovaných   čl.   46   ods.   1 a čl. 47   ods.   3   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu arbitrárnosti,   svojvôle a nedostatočnosti v postupe v konaní a odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

25.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 ods. 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

26. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

27. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k   súdu,   čomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

28. Inak povedané, povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci (bez ohľadu   na jej prípadnú náročnosť)   a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodnenia rozhodnutia   môže   byť   v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríklad vzhľadom   na   vyhovenie   všetkým   účastníkom   konania   alebo   vzdanie   sa   opravného prostriedku   všetkými   účastníkmi   konania   a pod.   (porov.   §   157   ods.   3   a 4   OSP)],   obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

29. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

30.   Sťažovatelia   vidia   arbitrárnosť   a nedostatočnosť   postupu   a   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v tom,   že   (i) krajský   súd   rozhodol v rozpore s tvrdeniami maloletých detí a neprihliadal na vyjadrenia maloletých detí, ďalej v tom, že (ii) krajský súd nebral do úvahy ani vyjadrenie kolízneho opatrovníka, a napokon v tom, že (iii) krajský súd nepovažoval za potrebné pedopsychologické vyšetrenie maloletých detí.

31.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v postupe a v skutkových   a   právnych   záveroch   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nič   ústavne nekonformné,   čo   by   nasvedčovalo   ich   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti. Ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   názoru   sťažovateľov,   čo   sa   týka   nezohľadnenia názoru/vyjadrení maloletých detí v súdnom konaní tak, ako to vyplýva z § 100 ods. 3 OSP a § 43 ods. 1 zákona o rodine. Krajský súd vychádzal pri úprave styku otca s maloletými deťmi o. i. aj z maloletými deťmi vyjadreného odmietavého postoja, v zmysle ktorého sa deti nechcú stýkať s otcom bez prítomnosti matky. Krajský súd v dôsledku tohto názoru maloletých detí považoval za vhodné riešiť úpravu styku otca s deťmi v priebehu prvých troch   mesiacov   od   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   za   asistencie   kolízneho opatrovníka na ÚPSVaR. K námietke, že krajský súd neprihliadal na vyjadrenia kolízneho opatrovníka urobené na súdnom pojednávaní, ústavný súd uvádza, že krajský súd zohľadnil správu   kolízneho   opatrovníka   a stretnutie   otca   s maloletými   deťmi   za   prítomnosti psychologičky   Mgr.   R.,   ďalej   krajský   súd   zohľadnil   záznamy   ÚPSVaR   predložené v odvolacom konaní sťažovateľmi, z obsahu ktorých zistil, že zachytávajú ústne vyhlásenia rodičov opisujúce priebeh styku otca s maloletými a matkou popisovaný odmietavý postoj detí   k styku   s otcom   bez   prítomnosti   matky,   nakoniec   krajský   súd   (ako   i okresný   súd) prihliadol   na znalecké   dokazovanie.   Čo sa   týka námietky   sťažovateľov,   že krajský   súd nepovažoval   za   potrebné   pedopsychologické   vyšetrenie   maloletých   detí,   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd zhodne s okresným súdom nepovažovali vzhľadom na vykonané dokazovanie   (napr.   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   zdravotníctva   a farmácie, odvetvia psychiatrie a sexuológie s pribratím konzultanta z odboru psychológie) a štádium konania (krajský súd odkázal na ďalšie prebiehajúce konania na okresnom súde vo veciach sťažovateľov týkajúce sa návrhu otca na zmenu výchovy a návrhu na rozvod manželstva, v ktorých   bude   otázka   vzťahu   otca   a maloletých   detí   ďalej   pertraktovaná)   za   potrebné nariadiť dokazovanie znalcom z odboru pedopsychológie, pričom už podľa okresného súdu zo   správy   o vykonanom   stretnutí   otca   s maloletými   deťmi   u kolízneho   opatrovníka   za prítomnosti psychologičky vyplýva, že takéto vyšetrenie pre deti predstavuje zvýšenú záťaž.

32. Tieto právne závery krajského súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť ako arbitrárne   a je   nutné   ich   považovať za   výraz autonómneho   súdneho   rozhodovania,   do ktorého   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   v tomto   prípade   zasahovať. O tom,   ktorý z navrhovaných   dôkazov   súd   vykoná,   rozhoduje   iba   súd   (§   120   ods.   1   OSP).   Ak   súd nevykonal účastníkom navrhovaný dôkaz, je povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia ozrejmiť, prečo nevykonal navrhnutý dôkaz (§ 157 ods. 2 OSP). Ústavný súd nevidí v tomto postupe   a   dôvodoch,   pre   ktoré   krajský   súd   neprihliadol   na   odporúčania   kolízneho opatrovníka   a zároveň   nenariadil   matkou   požadované dokazovanie   znalcom   z odboru pedopsychológie (pričom tieto dôvody krajský súd v napadnutom rozsudku odôvodnil), nič ústavne   dramatické.   Krajský   súd   zohľadnil   ťažiskové   argumenty   sťažovateľov   (najmä o odmietavom postoji maloletých detí, v zmysle ktorého sa deti nechcú stýkať s otcom bez prítomnosti   matky,   ale   aj   ďalšie   tvrdenia   sťažovateľky   –   matky,   napr.   čo   sa   týka patologického správania sa otca k maloletej dcére, ktoré nebolo v dotknutom konaní ani v trestnom konaní dokázané, a pod.) a jeho závery obstoja pre účely skúmania dodržania garancií v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

33. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

34. Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej judikatúre   vykladá   tak,   že   účastníkom   konania   sa   musia   vytvoriť   rovnaké   podmienky a rovnaké   procesné   postavenie   (porov.   napr.   PL.   ÚS   43/95).   Všeobecné   súdy   sú   podľa uvedenej   zásady   povinné   v   súlade   so   zákonom   dať   všetkým   účastníkom   občianskeho súdneho   konania   rovnakú   príležitosť   predniesť   svoje   stanovisko,   predniesť   rozhodujúce tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, aby súd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jeho prednesený argument. Ako už ústavný súd konštatoval, podľa § 120 ods. 1 OSP je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť dokazovanie tým smerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný. Z toho, čo bolo uvedené v bodoch 31 a 32 tohto uznesenia, je podľa ústavného súdu zrejmé, že krajský súd neodoprel bezdôvodne vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľmi, ale odmietol vykonať len také dôkazy, ktoré s ohľadom na vlastné právne názory na prerokúvanú vec (ktoré ústavný súd nepovažuje za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné) nepovažoval v danej   veci   za   rozhodujúce.   V konaní   pred   krajským   súdom   predniesli   svoje   návrhy a stanoviská tak matka maloletých detí, ako aj otec maloletých detí, rovnako krajský súd prihliadal aj na názory maloletých detí (§ 100 ods. 3 OSP a § 43 ods. 1 zákona o rodine) a ich postoj k styku s otcom vyplývajúci jednak zo správy kolízneho opatrovníka, ale aj záznamov   ÚPSVaR.   Príležitosť   predniesť   svoje   stanovisko   (resp.   zohľadnenie   skôr prednesených vyjadrení maloletých detí) tak dostali všetci účastníci občianskeho súdneho konania.

35. Sťažnosť tak treba považovať podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde za zjavne   neopodstatnenú   aj   v   časti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   princípu rovnosti účastníkov konania zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 prvej vety a ods. 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

36. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

37.   Ustanovenia   čl.   12   a čl.   13   ústavy   sú   vstupnou   bránou   do   ústavnej   úpravy základných práv a slobôd ústavy a majú charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ústavy (porov. napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

38.   Ustanovenia   čl.   12   a čl.   13   ústavy   však   nemajú   charakter   základného   práva a slobody, ktorého ochrany by bolo možné v zásade sa samostatne domáhať pred ústavným súdom.   Ich   aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená   (porov.   I.   ÚS   34/96, II. ÚS 85/01,   II. ÚS 167/04,   z novšej   judikatúry   I.   ÚS   509/2012,   III.   ÚS   87/2011, IV. ÚS 281/2012).

39. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľmi označených práv podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   ústavy,   prípadne   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy.

40. Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený na komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného kritéria – zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva,   politického   či   iného   zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu, príslušnosti   k   národnosti   alebo   etnickej   skupine,   majetku,   rodu   alebo   iného   postavenia (ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovatelia   žiadne   z týchto   kvalifikovaných   kritérií vo svojej sťažnosti explicitne ani neuvádzajú). V európskej konštitucionalistike sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniu   rovnosti   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu   základnému   právu   alebo   či   nedošlo k porušeniu   rovnosti   na   základe   iného   než   kvalifikovaného   kritéria.   Súdy   tak   vlastne skúmajú   napadnuté   rozhodnutia   a postupy   v   kontexte   rýdzeho   princípu   rovnosti. V predmetnej   veci   by   mohlo byť quasi-akcesorickým   právom   právo   na   pokojný   výkon rodičovských práv matky zahŕňajúce starostlivosť o maloleté deti [platí rovnako i obrátene pre   právo   maloletých   detí   na   starostlivosť   zo   strany   matky,   v širšom   zo   strany   oboch rodičov; k tomu porov. § 24 ods. 4 druhú vetu a § 28 ods. 1 písm. a) zákona rodine a čl. 41 ods.   4   ústavy].   Iným   postavením,   statusom,   by   mohlo   byť   obmedzenie   styku   matky s maloletými deťmi v čase, kedy budú maloleté deti tráviť čas s otcom, v prospech otca. Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   by   však   prešiel   aj   takýmto   intenzívnym   testom rovnosti,   pretože   priznaním   práva   na   styk   (časovo   obmedzený)   otca   s jeho   maloletými deťmi sa len realizuje zákonom a ústavou priznané právo otca (a obrátene i maloletých detí) na starostlivosť o deti [§ 24 ods. 4 druhá veta a § 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine a čl. 41 ods.   4   ústavy].   Navyše   matka   nebola   týmto   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu vylúčená (arbitrárne) zo starostlivosti o maloleté deti (jej styk s deťmi bol obmedzený na čas,   kedy   budú   maloleté   deti   tráviť   čas   s otcom)   a maloletým   deťom   nebol   odopretý (v zmysle vylúčenia) styk s matkou.

41.   K neporušeniu   zásady   rovnosti   v konaní   sa   ústavný   súd   vyjadril   už   pri posudzovaní porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto v tejto súvislosti odkazuje na svoje závery uvedené v bode 34 tohto uznesenia.

42. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 141 ústavy postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu

43.   Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

44.   Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   141   ústavy   postupom a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   konštatuje,   že   uvedený   článok neobsahuje konkrétnu   garanciu   základného   práva   a   slobody,   ale   je   základným   ustanovením upravujúcim   základné   ústavné   princípy   výkonu   súdnictva   a   vymedzenie   postavenia všeobecného súdnictva v systéme orgánov verejnej moci Slovenskej republike.

45. Z týchto dôvodov   ústavný súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014