znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 596/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 C 65/2011 z 11. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 doručená   sťažnosť   R.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 65/2011 z 11. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 8. apríla 2003   sa   žalobca   (Š.   R.)   domáhal   voči   sťažovateľke   zaplatenia   náhrady   škody   v sume 137 800 Sk s príslušenstvom z titulu ušlého zisku. Táto strata mala žalobcovi vzniknúť tým, že sťažovateľka ako prenajímateľka nesplnila svoje záväzky vyplývajúce jej zo zmluvy o nájme uzavretej 31. decembra 2000 so žalobcom ako nájomcom. V predmetnej nájomnej zmluve sa mala sťažovateľka zaviazať prenechať žalobcovi do dočasného nájmu (od 1. januára 2001 do 31. decembra 2002) v zmluve definované nehnuteľnosti a hnuteľné veci (3 ks predajných stánkov – kioskov) v objekte „N.“, pričom v skutočnosti mala sťažovateľka na základe tejto nájomnej zmluvy žalobcovi 27. januára 2001 odovzdať namiesto troch v zmluve dohodnutých kioskov iba jeden, v dôsledku čoho žalobca nemohol tieto zvyšné kiosky dávať do podnájmu ďalším osobám, čím mu mala vzniknúť strata na zisku, ktorej náhrady sa žalobou domáhal.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 35/03 z 11. septembra 2008 žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a sťažovateľku zaviazal zaplatiť mu 114,126 Sk s úrokom z omeškania vo výške 13 % počnúc od 1. februára 2003 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Z dôvodu odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 266/08 z 25. marca 2009 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celku zamietol, právne argumentujúc ustanovením § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Krajský súd „V dôvodoch rozhodnutia uviedol právny záver o neplatnosti časti právneho úkonu s poukazom na ust. § 37 ods. 2 Obč. zákonníka, ktorý upravuje takzvanú počiatočnú nemožnosť právneho úkonu. Ďalej uviedol, že počiatočná právna nemožnosť dlžníka prichádza do úvahy tam, kde predmet plnenia   je   neuskutočniteľný   v   dôsledku   určitej   právnej   alebo   faktickej   prekážky,   ktorá existuje   v   dobe   uskutočnenia   právneho   úkonu.   Na   základe   neplatnej   nájomnej   zmluvy nemožno platne uzavrieť ani podnájomnú zmluvu a tak založiť podnájomný právny vzťah.“. Krajský   súd   ďalej   konštatoval,   že   v   čase   uzavretia   nájomnej   zmluvy   medzi   žalobcom a sťažovateľkou bola táto neplatná v časti, v ktorej bol dojednaný nájom dvoch kioskov, ktorými v čase uzavretia predmetnej zmluvy sťažovateľka nedisponovala, pretože boli stále v užívaní predchádzajúceho nájomcu na základe predchádzajúcej nájomnej zmluvy, ktorý ich sťažovateľke nevrátil, pričom o tom, že žalobcom neboli od sťažovateľky prevzaté aj dva kiosky, mal svedčiť aj písomný záznam z 27. januára 2001 o prevzatí predmetu nájmu podpísaný tiež obidvoma zmluvnými stranami.

Na základe dovolania podaného žalobcom bol predmetný rozsudok krajského súdu zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 308/09 z 20. júla 2010 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že krajský súd riešil v konaní «... dovtedy nenastolenú otázku, a dospel k záveru o čiastočnej   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z   dôvodu   počiatočnej   právnej   nemožnosti dohodnutého plnenia.... Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie... „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, bolo žalobcovi odňaté právo domáhať sa preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.», v dôsledku   čoho   bola   podľa   najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   zistená   existencia procesnej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom však najvyšší súd   vecne   nepreskúmaval   opodstatnenosť   námietky   žalobcu   spočívajúcu   v   tvrdení,   že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Po vrátení veci z najvyššieho súdu krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 233/2010 z 10. novembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 35/03 z 11. septembra 2008 a vec mu vrátil   na ďalšie konanie, pričom   konštatoval, že „...   bude povinnosťou okresného   súdu   sa   zaoberať,   či   vzhľadom   na   skutkové   okolnosti,   za   ktorých   nedošlo zo strany prenajímateľa (odporcu) k odovzdaniu časti predmetu nájmu (2 ks kovodrevených kioskov typu E.), neznamená tzv. počiatočnú nemožnosť právneho úkonu podľa § 37 ods. 2 v spojení s ustanovením § 41 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k zisteným skutkovým okolnostiam je potrebné ďalej vyhodnotiť, či možno pričítať zavinenie odporcu na tom, či sa právnym, úkonom... zaviazal plniť nemožný predmet, ktorá skutočnosť môže mať (podľa navrhovateľa)   za   následok   vznik   záväzku   na   náhradu   škody;   alebo   sa   jedná   o takú skutočnosť, ktorá takýto nárok nezakladá.“.

Následne   okresný   súd   v   danej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   18   C   65/2011 z 8. septembra 2011, ktorým žalobu žalobcu zamietol, dôvodiac bezdôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku, pretože škoda mu nemohla vzniknúť na základe čiastočne neplatnej nájomnej   zmluvy, „...   tzv.   počiatočná   nemožnosť   právneho   úkonu,   ktorá   spôsobuje,   že právny   úkon   je   absolútne   neplatným“,   pričom   podľa   okresného   súdu   je „právne bezvýznamné, to či subjekty právneho úkonu vedeli o počiatočnej nemožnosti“. Na základe odvolania podaného žalobcom krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012 zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pričom krajský   súd   konštatoval,   že   v   čase   uzavretia   spornej   nájomnej   zmluvy „...   mohol prenajímateľ   (odporca)   platne   s   ďalším   nájomcom   (navrhovateľom)   dňa   31.   12.   2000 uzatvoriť nájomnú zmluvu na rovnaký predmet nájmu, ktorý mal byť k 1. 1. 2001 právne a aj fyzicky voľný. V prípade nájmu je však prípadná nespôsobilosť (nielen faktická ale i právna) predmetu nájmu na dohodnuté užívanie výslovne riešená v § 664 Občianskeho zákonníka,   ako   porušenie   povinnosti   prenajímateľa   z   nájomného   vzťahu.   Nemá   preto za následok   dodatočnú   nemožnosť   plnenia   a   teda   ani   zánik   záväzku,   ale   vznik zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností (viď napr. § 673, 674, 679 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) a nie je vylúčený ani vznik nároku na náhradu škody, ktorých podmienky je potrebné v konaní skúmať.“.

Po vrátení veci napokon okresný súd v danej veci rozhodol opäť rozsudkom sp. zn. 18 C 65/2011 z 11. októbra 2012, ktorým žalobe žalobcu vyhovel a sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi 3 788,29 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % počnúc od 1. februára 2003 do zaplatenia, pričom uviedol, že „... v danom prípade odporca porušil svoju   právnu   povinnosť   tým,   že   riadne   neodovzdal   celý   predmet   nájmu   podľa   zmluvy o nájme, tak ako to požaduje ust. § 664 OZ, ku ktorej povinností sa zaviazal uzavretím nájomnej   zmluvy   s   navrhovateľom.  ...   Príčinnú   súvislosť   medzi   porušením   právnej povinnosti   a   škodou   súd   videl   v   tom,   že   prenajímateľ   neodovzdal   celý   predmet   nájmu nájomcovi ako sa k tomu zaviazal v nájomnej zmluve, tento nemohol s nimi ďalej podnikať (dať ich do podnájmu), čím nemohol dosahovať ich prenájmom zisk a vznikla mu škoda na ušlom zisku.... Odporca v konaní nepreukázal okolnosti, ktoré by ho zbavili zodpovednosti za škodu. Pokiaľ tvrdil, že trhovisko bolo odovzdané am blok a nie jednotlivo po stánkoch, takáto obrana neobstojí s poukazom na § 664 OZ, keď prenajímateľ je povinný riadne odovzdať   celý   predmet   nájmu   aj   s   príslušenstvom   a   tento   bol   riadne   konkretizovaný v nájomnej   zmluve.   Tiež   neobstojí   tvrdenie   odporcu,   že   poznámka   na   odovzdávacom protokole z 27. 1. 2001, že sa odovzdáva 1 kovodreverený kiosk, nakoľko ďalšie 2 boli inej konštrukcie,   pretože   už   zo   samotnej   nájomnej   zmluvy   vplýva,   že   sa   má   jednať   o   3 kovodrevené kiosky a pri dopísanej poznámke v odovzdávacom protokole sa neuvádza, že ďalšie 2 sú inej konštrukcie a v prepísanom zázname o odovzdaní (č. l. 6) sa udáva, že bol odovzdaní 1 kovodrevený kiosk, avšak neuvádza sa tam, že by mali byť odovzdané ďalšie 2 inej konštrukcie.“. Na základe odvolania sťažovateľky bol posledný rozsudok okresného súdu   z   11.   októbra   2012   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   435/2012 z 20. marca 2013.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dvoch dôvodov, a to, že podľa jej názoru sa krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013 náležite nevysporiadal s tým, že okresný súd v danom prípade zaviazal sťažovateľku na zaplatenie nezákonného úroku z omeškania, a tiež, že krajský súd sa   vo svojom rozsudku sp.   zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013 mal bez akéhokoľvek   doplnenia   dokazovania   svojvoľne   odchýliť   od   svojho   vlastného   právneho názoru, ktorý v danej veci už zaujal vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 7 Co 266/08 z 25. marca 2009. Podľa sťažovateľky totiž aj napriek tomu, že krajský súd vo svojom skoršom rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľka nie je zodpovedná za škodu uplatňovanú voči nej žalobcom z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia nájomnej zmluvy, napokon predsa   len   v   napádanom   rozsudku   krajský   súd   prisvedčil   tomu,   že   nemožnosť   plnenia z nájomnej zmluvy zavinila sťažovateľka, ktorá síce žalobcovi prenajala voľný predmet nájmu,   avšak   ten   v   skutočnosti   v   zmysle   predmetnej   nájomnej   zmluvy   neprenechala, resp. neodovzdala žalobcovi na dohodnuté užívanie.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Z uvedeného vyplýva,   že ako prvostupňový tak aj odvolací súd porušili zásadu spravodlivého procesu a sťažovateľ i napriek svojim tvrdeniam a predloženým dôkazom bol v konaní neúspešný. Sťažovateľ preukázal v konaní, že jeden kovodrevený stánok v čase odovzdania trhoviska nemohol byť odovzdaný pretože predchádzajúci nájomca mal tento zamknutý   a   sťažovateľ   sa   zákonným   spôsobom   voči   pôvodnému   nájomcovi   domáhal ochrany vlastníckeho práva, konanie, ktoré sa viedlo pod sp, zn. 9 C 168/2001, pričom k späťvzatiu žaloby došlo dňa 30. 1. 2004 následkom toho, že predchádzajúci nájomca zomrel a s jeho manželkou došlo k dohode a konanie bolo uznesením zo dňa 31. 3. 2004 zastavené. Prvostupňový súd ani odvolací súd nevyhodnotili záznam z odovzdania a prevzatia nájmu zo dňa 27. 1. 2007, kde pod bodom 3 písm. j/ sa uvádzajú 3 kovodrevené kiosky a pod textom sú dopísané rukou poznámky, okrem iného aj zmena bodu 3, nie tri kovodrevené kiosky, ale len jeden drevený kiosk....

Tým, že došlo k úprave záznamu o prevzatí a odovzdaní predmetu nájmu nemôžu byť predmetom nájmu ďalšie dva stánky /kiosky/, keď už v čase odovzdania sám žalobca mal vedomosť,   že   predchádzajúci   nájomca   /jeho   vlastný   brat/   neodovzdal   riadne   trhovisko

-predmet nájmu a že kiosky, ktoré nie sú otvorené, neboli odovzdané, nemôžu byť v tom čase ani predmetom nájomnej zmluvy. Pokiaľ odvolací súd vyhodnotil tento skutkový stav ako počiatočnú nemožnosť predmetu plnenia v rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 266/2008 zo dňa 25. 3. 2009 ako aj vo svojom uznesení sp. zn. 7 Co 233/2010 zo dňa 10. 11. 2010 zaujal správny právny záver. Okresný súd svojim rozsudkom pod sp. zn. 18 C 65/2011-179 zo dňa 8. 9. 2011 z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia návrh zamietol....

... krajský súd úplne, diametrálne zmenil svoj právny názor o počiatočnej nemožnosti plnenia, ktorý zastával do rozhodnutia dňa 28. 6. 2012....

Krajský   súd   v Žiline   svojim   posledným   rozhodnutím   7   Co   435/2012-270   zo   dňa 20. 3. 2013 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Z dôvodov rozhodnutia vyplývalo, že sťažovateľ zodpovedá žalobcovi za neodovzdanie predmetu nájmu, čím porušil povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu čo nemá za následok dodatočnú nemožnosť plnenia, ale nárok na náhradu škody, podľa ust. § 442 ods. 1 O. s. p. Z dôvodov citovaného rozhodnutia nevyplýva   preskúmame   výroku   prvostupňového   rozsudku   zo   dňa   11.   10.   2012,   čo   do priznaného úroku z omeškania.

K skutkovému a právnemu posúdeniu veci si dovoľujem poukázať, že žalobca si bol vedomý skutočnosti, že prevzal iba jeden stánok kovodrevený, tak ako to bolo podpísané

-/opravené/ v zázname o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu a podpísané tak vysokým cirkevným hodnostárom ako bol Mons J. N. - pápežský prelát. S uvedenou úpravou súhlasil a   za   dobu   nájomného   vzťahu,   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom   nevyzval   na   vydanie   a sprístupnenie podľa jeho tvrdenia nevydaných kovodrevených stánkov. Svojho nároku sa začal domáhať až v roku 2003 a to listom zo dňa 20. 1. 2003, keď vedel, že hlavný svedok voči   ktorému   počas   celého   nájomného   vzťahu   mohol   prechovávať   úctu   Mons   J.   N.   po krátkej a ťažkej chorobe zomrel.

Odvolací   súd   a   ani   prvostupňový   sa   žiadnym   spôsobom   v   priebehu   konania nevyporiadal s tvrdeniami sťažovateľa, s návrhmi na dokazovanie, čím odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý proces, na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných práv a ktoré účastníkovi garantuje čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľka   žiada, aby po prijatí   jej   sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods.   l   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   Žilina   zo   dna   28.   6.   2012   sp.   zn.   7   Co 412/2011-212,   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Žiline   zo   dňa   11.   10.   2012   sp.   zn.   18   C 65/2011, a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 3. 2013, sp. zn. 7 Co 435/2012- 270, ktorý nadobudol právoplatnosť 3. 5. 2013 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 20. 3. 2013 sp. zn. 7 Co 435/2012-270 a rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 18 C 65/2011 zo dňa 11. 10. 2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3/   Krajský   súd   Žilina   a   Okresný   sú   Žilina   sú   povinní   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 12.000,00 /Dvanásťtisíc/ EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4/ Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 275,94 Eur... do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu: JUDr. L. P., advokát, AK Žilina...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 65/2011 z 11. októbra 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012, v ktorom sa mal krajský súd podľa sťažovateľky prvýkrát odchýliť   od   svojho   skoršieho   právneho   názoru   vysloveného   v   danej   veci,   ústavný   súd v prvom   rade   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jednou   zo   základných   podmienok   prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno   zmeškanie   tejto   lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   z   príloh   sťažnosti   predložených   sťažovateľkou vyplýva, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012 bolo právnemu zástupcovi   sťažovateľky   doručené   7.   augusta   2012,   keď   sa   sťažovateľka   mohla   o   ňom najskôr dozvedieť, pričom od 7. augusta 2012, resp. aj od prípadne neskoršieho dátumu (v prípade, ak toto uznesenie bolo žalobcovi doručené neskôr, pričom už 11. októbra 2012 okresný súd vo veci opäť rozhodoval, pozn.), keď toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť, do 28. júna 2013, keď sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú   prepravu   (ústavnému   súdu   doručená   1.   júla   2013),   nepochybne   uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 18 C 65/2011 z 11. októbra 2012

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   65/2011   z   11.   októbra   2012,   a   to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania   sa   krajský   súd   ako   súd   odvolací   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 435/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného   súdu,   aké   sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   uvádza   aj   v   konaní   pred ústavným   súdom,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:„Okresný   súd   vo   veci   riadne   zistil   skutkový   stav,   na   základe   ktorého   dospel k správnemu právnemu záveru, o dôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu škody - ušlého zisku. Krajský súd odvolanie odporcu nepovažoval za dôvodné.

Námietka odporcu v odvolaní, že okresný súd nezistil riadne skutkový stav, keďže tretí kiosk typu E. neexistoval (resp. jeho existenciu navrhovateľ v konaní nepreukázal) nezodpovedá   skutkovým   zisteniam.   Je   zrejmé,   že   pokiaľ   odporca   ako   prenajímateľ a navrhovateľ ako nájomca uzatvorili dňa 31. 12. 2000 nájomnú zmluvu, podľa článku I (Predmet   zmluvy   a   účel   nájmu)   písmeno   f/   odporca   ako   prenajímateľ   prenechal navrhovateľovi ako nájomcovi na dočasné užívanie 3 kusy kovodrevených kioskov typu E., umiestnených na prenajatej ploche. Skutočnosť, že odporca bol vlastníkom 3 kusov kioskov typu E. vyplýva aj z ďalších skutočností, zistených na základe vykonaného dokazovania okresným súdom. Aj na základe predchádzajúceho nájomného vzťahu uzavretého medzi odporcom ako prenajímateľom a nájomcami L. R. a jeho manželkou A. R. vyplýva, že v zmluve pod písmenom b/ sa uvádzajú 3 kusy kovodrevených kioskov typu E. umiestnených na prenajatej ploche. Taktiež z výsledkov dokazovania je zrejmé, že L. R. spolu s manželkou po ukončení nájomného vzťahu, ku dňu 01. 01. 2001, ale ani ku dňu odovzdaniu predmetu nájmu navrhovateľovi dňa 27. 01. 2001, neodovzdali celý predmet nájmu. V danom prípade bol   odovzdaný iba   jeden   kovodrevený   kiosk,   tak ako vyplýva   z odovzdania a   prevzatia predmetu nájmu v časti „zmena bodu j/: nie 3 kovodrevené kiosky, ale jeden kovodrevený kiosk.   Uvedenému   skutkovému   zisteniu   zodpovedá   aj   následne   podaný   návrh   zo   strany odporcu proti predchádzajúcemu nájomcovi L. R. a A. R. o vydanie 3 kusov kovodrevených kioskov typu E., ktorý bol neskôr zmenený upravený žalobným petitom na vydanie 1 kusu kovodreveného kiosku. K odovzdaniu tohto dreveného kiosku nedošlo z dôvodu, že návrh bol vzatý späť až dňa 03. 03. 2004 s odôvodnením, že odporca v rade 1/ L. R. zomrel dňa... a s odporkyňou v rade 2/ A. R. došlo k mimosúdnej dohode, na základe čoho bolo konanie v tejto veci zastavené. Ako správne okresný súd konštatoval, že počas nájomného vzťahu bol jeden kus kovodreveného kiosku E. odovzdaný navrhovateľovi dňa 27. 01. 2001 a ďalší (po násilnom otvorení) bol odovzdaný v mesiacoch apríl - máj 2001, keď uvedenú skutočnosť potvrdil svedok M. V. Okresný súd správne posúdil aj premlčanie práva navrhovateľa na náhradu   škody,   po   vznesenej   námietke   premlčania   zo   strany   odporcu.   Zo spisového materiálu je zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal nároku na náhrady škody v celkovej výške 4 574,12   eur   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   dňa   08.   04.   2003.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 8 C/35/2003-99 zo dňa 11. 09. 2008 návrh na náhradu škody v časti zamietol,   pokiaľ   sa   navrhovateľ   domáhal   zaplatenia   náhrady   škody   za   mesiac   február, marec   a   sedem   dní   mesiaca   apríl   2001   za   2   stánky,   z   dôvodu   vznesenej   námietky premlčania. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku okresného súdu navrhovateľ odvolanie nepodal   a   v   tejto   časti   rozsudok   okresného   súdu   zostal   právoplatný.   Pokiaľ   sa   však navrhovateľ   domáhal   náhrady   škody   za   obdobie   od   08.   04.   2003   do   budúcna   pričom návrh na začatie konania bol na okresnom súde podaný dňa 08. 04. 2003, v zostávajúcej časti uplatnenej pohľadávky navrhovateľa, nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške 3 788,29 eur premlčaný nebol.

Krajský   súd   už   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   konštatoval,   že   predmet   nájmu   – 3 kusy kovodrevených kioskov typu E.,   uvedený v článku 1 bod 1 písmeno f/ nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom ako prenajímateľom a navrhovateľom ako nájomcom zo dňa 31. 12. 2000, bol právne voľným ku dňu 01. 01. 2001, keďže nájomná zmluva uzatvorená medzi odporcom ako prenajímateľom L. R. a jeho manželkou (predchádzajúcimi nájomcami) bola uzavretá na dobu určitú od 01. 01. 2000 do 31. 12. 2000, na základe ktorej bolo povinnosťou predchádzajúceho nájomcu predmet nájmu prenajímateľovi riadne odovzdať. Na základe daných zmluvných podmienok mohol prenajímateľ (odporca) platne s ďalším nájomcom (navrhovateľom) dňa 31. 12. 2000 uzatvoriť nájomnú zmluvu na rovnaký predmet nájmu, ktorý mal byť k 01. 01. 2001 právne aj fyzicky voľný. V prípade nájmu je však prípadná nespôsobilosť (nielen faktická, ale i právna) predmetu nájmu na dohodnuté užívanie   výslovne   riešená   v   §   664   Občianskeho   zákonníka,   ako   porušenie   povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu. Nemá preto za následok dodatočnú nemožnosť plnenia, a teda ani zánik záväzku, ale vznik zodpovednosti za porušenie zmluvných podmienok (napr. podľa § 673, 674, 679 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) a nie je vylúčený ani vznik nároku na   náhradu   škody.   V   takom   prípade   z   dôvodu   neodovzdania   predmetu   nájmu predchádzajúcim   nájomcom   odporcovi   ako   prenajímateľovi   môžu   vzniknúť   ďalšie zodpovednostné nároky, z tohto uzavretého právneho vzťahu.

Navrhovateľ návrhom na začatie konania uplatnil nárok na náhradu škody (ušlého zisku)   tvrdiac,   že   odporca   porušil   svoju   právnu   povinnosť   (§   420   ods.   1   Občianskeho zákonníka v spojení s § 664 Občianskeho zákonníka) tým, že podľa článku I bod 1 písmeno f/ nájomnej zmluvy zo dňa 31. 12. 2000 mu neodovzdal 1 ks kovodreveného kiosku E. do 01. 05. 2001 a ďalší počas celej doby nájmu, na základe čoho nemohol uzavrieť podnájomnú zmluvu s trhovníkmi, a tak dosiahnuť zisk.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Predpokladom   vzniku   všeobecnej   zodpovednosti   za   škodu   (§   420   Občianskeho zákonníka je po a) protiprávny úkon, po b) existencia škody a po c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody. Porušenie právnej povinnosti má na mysli objektívne   vzniknutý   rozpor   medzi   tým,   ako   určitý   subjekt   skutočne   konal   (prípadne opomenul konať) a tým, ako konať mal, aby splnil povinnosť uloženú právnym predpisom či inou právnou skutočnosťou. Príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a vznikom škody je daná, ak by bez konkrétnej škodnej udalosti ku škode nebolo došlo. Škodou je ujma, ktorá nastala   v   majetkovej   sfére   poškodeného,   je   objektívne   vyjadriteľná   v   peniazoch   a   je napraviteľná   poskytnutím   majetkového   plnenia,   predovšetkým   peňažného.   Ušlý   zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktoré by bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastal v dôsledku Škodnej udalosti.

V danom prípade nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného navrhovateľa - zisku z podnájomného   vzťahu   na   základe   konania   odporcu,   ktorý   aj   napriek   uzavretému zmluvnému   vzťahu   neodovzdal   riadne   a   včas   predmet   nájmu   -   2   kusy   kovodrevených kioskov značky E. Pre posúdenie všeobecnej zodpovednosti za škodu (jeho predpokladov) je nepodstatným,   že   k   porušeniu   zmluvných   podmienok   -   neodovzdaniu   predmetu   nájmu v danom prípade došlo konaním tretej osoby (predchádzajúcim nájomcom L.   R. a jeho manželkou A. R.). Je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľ ako nájomca na základe uzavretej zmluvy o nájme bol povinný platiť nájom v dohodnutej výške podľa článku III, (Cena predmetu zmluvy a režim jej zaplatenia) nájomnej zmluvy 30. 12. 2000. Pre právne   posúdenie   je   nepodstatným,   že   eventuálne   by   navrhovateľovi   vznikli   so zodpovednosťou odporcu aj iné nároky, napr. nárok na primeranú zľavu z nájomného (§ 674   Občianskeho   zákonníka),   na   odstúpenie   od   zmluvy   (§   679   ods.   1   Občianskeho zákonníka) a prípadne ďalšie nároky. V danom prípade, zhodne s názorom okresného súdu zhodne krajský súd vyvodil, že navrhovateľovi dôvodne vznikol nárok na zaplatenie náhrady škody   (ušlého   zisku),   keďže   pri   predpokladanom   behu   udalosti   -riadneho   a   včasného odovzdania predmetu nájmu, mohol navrhovateľ odovzdať predmet nájmu do podnájmu tretím osobám, k čomu aj pri odovzdaní 1 kusu kiosku E. skutočne došlo. Výšku nároku na náhrady škody (ušlého zisku) navrhovateľ preukazoval podnájomnou zmluvou č. 28/2001 uzavretou s M. Š. ako podnájomníčkou, ako aj s faktúrou č. 168/2002 zo dňa 05. 12. 2002, ktorou bola vyfakturovaná cena podnájmu za mesiac december 2002 vo výške 5 300 Sk, vrátane   DPH.   Z   hľadiska   dôkaznej   iniciatívy   účastníkov   konania   podľa   §   120   ods.   1 O. s. p., ak odporca spochybňoval uzavretý podnájomný vzťah, ako aj výšku dojednaného podnájmu medzi navrhovateľom a M. Š., mohol (v zásade i mal povinnosť, ak chcel byť v spore úspešný) navrhnúť také dôkazy (napr. výsluch podnájomníčky, vyžiadaním si ďalších podnájomných   zmlúv   s   ďalšími   podnájomníkmi   za   žalované   obdobie   alebo   za predchádzajúce obdobie, prípadne iné dôkazy), ktoré by vyvrátili tvrdenia navrhovateľa a predložený listinný dôkaz o uzavretí podnájomného vzťahu, o výške podnájomného a na ďalšie skutočnosti, ktoré by odôvodňovali neopodstatnenosť nároku navrhovateľa na ušlý zisk, z dôvodov uvádzaných v odvolaní navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu (napr. tým, že by súd vyžiadal doklady o príjmoch z daňového úradu, a pod.).

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže okresný súd riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 132 O. s. p. a správne návrhu navrhovateľa na náhrady škody (ušlého zisku) vyhovel, krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

V   súvislosti   s   prvou   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   sa   krajský   súd v napadanom rozsudku vôbec nevysporiadal s okresným súdom jej nezákonne vyrubeným úrokom   z   omeškania,   ústavný   súd,   poukazujúc   na   §   212   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku,   podľa   ktorého   je   odvolací   súd   viazaný   dôvodmi   odvolania   okrem   prípadov uvedených   v   odseku   2   označeného   ustanovenia,   konštatuje,   že   podľa   jeho   zistenia sťažovateľka vo svojom odvolaní z 25. októbra 2012 (okresnému súdu podané osobne v ten istý deň, pozn.) podanom proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 65/2011 z 11. októbra 2012 (ktoré bolo prílohou sťažnosti, pozn.) neuplatnila námietku týkajúcu sa nezákonnosti jej vyrubeného úroku z omeškania ako odvolaciu námietku (nosnou odvolacou námietkou bolo   otázka   posúdenia   premlčania   žalobcom   uplatneného   nároku,   pričom   problematiku posúdenia   tejto   otázky   krajským   súdom   sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavným   súdom nenamietala, pozn.). Z uvedeného dôvodu   sa krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci   odvolacieho   súdu   v   rámci   konania   o   tomto   odvolaní   sťažovateľky   touto námietkou ani nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené sa táto námietka sťažovateľky (týkajúca sa zákonnosti úroku z omeškania, pozn.) proti rozsudku krajského súdu javí ako nedôvodná, nemajúca základ v rozsahu ňou iniciovaného odvolacieho konania, a preto rozhodnutie z tohto odvolacieho konania nemôže byť z tohto hľadiska ani predmetom prieskumu ústavného súdu, v konaní pred   ktorým   sťažovateľka   túto   námietku   uplatnila   prvýkrát   bez   tohto,   aby   ju   predtým uplatnila aj v konaní pred všeobecným súdom. Z uvedeného dôvodu v súvislosti s touto námietkou sťažovateľky bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa druhej námietky sťažovateľky proti označenému rozsudku krajského súdu sa krajský   súd   v   tomto   napádanom   rozsudku   mal   svojvoľne   bez   doplnenia   dokazovania odchýliť od svojho vlastného právneho názoru, ktorý v konaní o žalobe žalobcu vyslovil už vo svojom skoršom rozhodnutí, pričom tento „nový“ právny názor vyslovený krajským súdom   v   napadanom   rozsudku   považuje   sťažovateľka   za   neústavný.   V   súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že z rozhodnutí krajského súdu vydaných v skúmanom konaní nevyplýva, že by krajský súd v priebehu tohto konania menil svoj právny názor na posudzovanú   vec.   V   danom   prípade   krajský   súd   rozhodoval   ako   súd   odvolací   celkovo trikrát (uznesenie sp. zn. 7 Co 233/2010 z 10. novembra 2010 – t. j. konanie o odvolaní sťažovateľky   proti   prvému   rozsudku   okresného   súdu   z   11.   septembra   2008,   uznesenie sp. zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012 – t. j. konanie o odvolaní žalobcu proti druhému rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2011, a napádaný rozsudok sp. zn. 7 Co 435/2012 z 20. marca 2013 – t. j. konanie o odvolaní sťažovateľky proti tretiemu rozsudku okresného súdu   z   11.   októbra   2012),   neberúc   do   úvahy   jeho   rozhodnutie   sp.   zn.   7   Co   266/08 z 25. marca 2009, ktoré bolo zrušené najvyšším súdom a vrátené krajskému súdu na nové rozhodnutie.

Krajský súd pritom už vo svojom prvom z troch označených rozhodnutí v danej veci, a to v uznesení sp. zn. 7 Co 233/2010 z 10. novembra 2010, konštatoval, že „... bude povinnosťou okresného súdu sa zaoberať, či vzhľadom na skutkové okolnosti, za ktorých nedošlo   zo   strany   prenajímateľa   (odporcu)   k   odovzdaniu   časti   predmetu   nájmu   (2   ks kovodrevených kioskov typu E.), neznamená tzv. počiatočnú nemožnosť právneho úkonu podľa § 37 ods. 2 v spojení s ustanovením § 41 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k zisteným skutkovým okolnostiam je potrebné ďalej vyhodnotiť, či možno pričítať zavinenie odporcu   na   tom,   či   sa   právnym,   úkonom...   zaviazal   plniť   nemožný   predmet,   ktorá skutočnosť môže mať (podľa navrhovateľa) za následok vznik záväzku na náhradu škody; alebo   sa   jedná   o   takú   skutočnosť,   ktorá   takýto   nárok   nezakladá.“.   Inými   slovami, z citovaného vyplýva, že krajský súd už v prvom svojom rozhodnutí vydanom v danej veci inštruoval okresný súd, že jeho povinnosťou bolo skúmať nielen to, či v danom prípade nešlo o   čiastočnú   neplatnosť právneho úkonu (nájomnej zmluvy) z dôvodu   počiatočnej nemožnosti plnenia predmetu tohto právneho úkonu, ale že jeho úlohou bolo skúmať aj to, či vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu bude alebo nebude možné pripočítať na ťarchu sťažovateľky   zavinenie   za   to,   že   sa   týmto   právnym   úkonom   zaviazala   k   takémuto   od počiatku nemožnému plneniu.

Tak, ako to vyplýva aj z ďalších dvoch rozhodnutí krajského súdu, krajský súd na tomto   svojom   právnom   názore   zotrval,   keď   napríklad   aj   v   druhom   uznesení   sp.   zn. 7 Co 412/2011 z 28. júna 2012 uviedol: „V prípade nájmu je však prípadná nespôsobilosť (nielen faktická ale i právna)   predmetu nájmu na dohodnuté užívanie výslovne riešená v § 664   Občianskeho   zákonníka,   ako   porušenie   povinnosti   prenajímateľa   z   nájomného vzťahu. Nemá preto za následok dodatočnú nemožnosť plnenia a teda ani zánik záväzku, ale vznik zodpovednosti za porušenie zmluvných povinností (viď napr. § 673, 674, 679 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) a nie je vylúčený ani vznik nároku na náhradu škody, ktorých podmienky je potrebné v konaní skúmať.“ Napokon   uvedený právny názor krajský súd proklamoval aj v napádanom rozsudku (citácia už uvedená, pozn.), ktorý však sťažovateľka považuje za neústavný a svojvoľný.

Podľa sťažovateľky mal v danom prípade krajský súd a pre ním aj okresný súd kvalifikovať dotknutú nájomnú zmluvu ako čiastočne neplatnú, a to v časti, v ktorej sa sťažovateľka zaviazala žalobcovi prenajať 2 kiosky. Táto čiastočná neplatnosť mala byť dôsledkom   počiatočnej   nemožnosti   plnenia   tejto zmluvy v uvedenej   časti   z dôvodu,   že sťažovateľka nemala k dispozícii uvedené 2 kiosky, pretože predchádzajúci nájomca jej ich neodovzdal,   o   čom   mal   mať   žalobca   vedomosť,   a   preto   tieto   kiosky   sťažovateľka   ani nemohla   žalobcovi   objektívne   odovzdať   v   zmysle   ich   dojednaní   v   dotknutej   nájomnej zmluve.

Na   tomto   mieste   ústavný   súd   podotýka,   že   o   počiatočnú   nemožnosť   plnenia z právneho úkonu ide v prípade, keď sa niekto zaviaže na od počiatku nemožné plnenie (napr. prenájom neexistujúcej veci, ktorú nemožno nájomcovi zabezpečiť ani do doby, od ktorej sa počíta nájom, pozn.), a tento záväzok má potom za následok neplatnosť právneho úkonu   pre   počiatočnú   nemožnosť   plnenia   z   neho   plynúceho   záväzku,   takže   predmetný záväzok vôbec nevzniká. Od tejto situácie je odlišná situácia, keď sa plnenie záväzku stalo objektívne nemožným až dodatočne po vzniku platnej zmluvy (právneho úkonu), t. j. ide o tzv. následnú nemožnosť plnenia z platného právneho úkonu (napr. zničenie prenajímanej veci po uzavretí zmluvy, pozn.), ktorá môže mať za následok aj vznik zodpovednostných nárokov. Inými slovami, ak sa účastník zaviaže na záväzok, ktorý nie je schopný následne splniť,   nie   je   to   automaticky   dôvodom   neplatnosti   zmluvy,   ale   naopak,   dôvodom   na uplatnenie zodpovednosti za neplnenie tejto platnej zmluvy.

V danom prípade sťažovateľka ako prenajímateľka uzatvorila 31. decembra 2000 so žalobcom   ako   nájomcom   nájomnú   zmluvu   na   obdobie   od   1.   januára   2001 do 31. decembra 2002, predmetom ktorej bol aj prenájom v tom čase existujúcich dvoch sporných kioskov, ktoré sa mali stať právne a fakticky voľnými počnúc 1. januárom 2001, t. j.   dňom   začiatku   účinnosti   nájmu.   Súčasne   je   zrejmé,   že   označenú   nájomnú   zmluvu uzavrela   sťažovateľka   so   žalobcom   v   deň   (31.   december   2000),   keď   končila   účinnosť skoršej nájomnej zmluvy na označený predmet nájmu, ktorú mala sťažovateľka uzavretú s iným nájomcom na určité obdobie od 1. januára 2000 do 31. decembra 2000, na základe čoho   mal   tento   skorší   nájomca   povinnosť   po   skončení   svojho   nájmu   predmet   nájmu k 1. januáru 2001 odovzdať sťažovateľke. Z uvedeného je teda zrejmé, že v danom prípade nemohla nastať ani len čiastočná (rozumej v časti vzťahujúcej sa na prenájom sporných kioskov,   pozn.)   neplatnosť   spornej   nájomnej   zmluvy   z   dôvodu   jej   údajnej   počiatočnej nemožnosti plnenia, tak ako to tvrdí sťažovateľka, pretože v čase jej uzavretia táto nájomná zmluva pojednávala o prenájme existujúcich vecí (kiosky), ktoré mali byť ku dňu účinnosti nájmu, t. j. k 1. januáru 2001, právne aj fakticky voľné, keďže ich skorší nájomca ich mal po   skončení   svojho   nájmu   k   tomuto   dňu   odovzdať   späť   sťažovateľke.   Skutočnosť,   že pôvodný   nájomca   (odlišný   od   žalobcu,   pozn.)   svojmu   záväzku   nedostál   a   po   skončení svojho nájmu, ktorý končil k 31. decembru 2000, predmet nájmu ako celok neodovzdal k 1. januáru 2001 sťažovateľke, nemohla mať vplyv na platnosť nájomnej zmluvy uzavretej medzi   sťažovateľkou   a   žalobcom.   Medzi   konaním   skoršieho   nájomcu,   ktorý   nevrátil predmet nájmu po jeho skončení, na jednej strane a nájomnou zmluvou uzavretou medzi sťažovateľkou a žalobcom na strane druhej totiž absentuje kauzálny nexus, t. j. následné konanie   skoršieho   nájomcu   ako   budúca   udalosť   nemohla   byť   príčinou   neplatnosti,   t. j. vadnosti dotknutej nájomnej zmluvy už v čase minulom, t. j. v čase, keď malo dôjsť k jej uzavretiu.   Inými   slovami,   nesplnenie   si   svojho   záväzku   skorším   nájomcom   voči sťažovateľke nemohlo postihnúť žalobcu ako nového nájomcu tej istej veci, ale mohlo iba založiť   nároky   sťažovateľky   voči   tomuto   skoršiemu   nájomcovi   z   ich   vzájomného zmluvného vzťahu, tak ako to konštatoval aj krajský súd, keď uviedol: „V takom prípade z dôvodu   neodovzdania   predmetu   nájmu   predchádzajúcim   nájomcom   odporcovi   ako prenajímateľovi môžu vzniknúť ďalšie zodpovednostné nároky, z tohto uzavretého právneho vzťahu.“ Právny vzťah medzi žalobcom a sťažovateľkou sa spravoval právnym režimom nimi   uzavretej   nájomnej   zmluvy,   ktorá   po   celú   dobu   jej   účinnosti   nebola   zmluvnými stranami zmenená (napr. čo do zmeny rozsahu predmetu nájmu a na to nadväzujúcu úpravu výšky nájomného a pod.) a ani žiadna zmluvná strana od nej neodstúpila ani len čiastočne.

Vzhľadom na uvedené sa tak závery krajského súdu o tom, že v danom prípade nemohlo   ísť   o   neplatnosť   spornej   nájomnej   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľkou a žalobcom   z dôvodu   počiatočnej   nemožnosti   jej   plnenia, javia   ako   dôvodné   a   ústavne udržateľné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   napádaných rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tých   častiach   sťažnosti,   ktorými   sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013