znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 596/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 6 To 8/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   M.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 To 8/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. júla 2012.

Zo sťažnosti a z pripojeného listinného dôkazu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu   Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn. 41 T 90/2010 zo 16. februára 2012 bol sťažovateľ   uznaný   vinným   z   obzvlášť   závažného   zločinu   vydieračského   únosu v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu, ako aj z prečinu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Bol mu uložený aj ochranný dohľad na 1 rok, ako aj ďalšie obmedzujúce opatrenia.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 To 8/2012-1949 z 5. júna 2012 bol rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o   vine   z   obzvlášť   závažného   zločinu   vydieračského   únosu v spolupáchateľstve v štádiu pokusu zrušený, a to vrátane nadväzujúceho výroku o treste a o ochrannom opatrení, pričom na rovnakom skutkovom základe bol sťažovateľ uznaný vinným spolupáchateľstvom z pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 20, § 14 ods. 1 a § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a za tento trestný čin, ako aj za prečin podvodu v spolupáchateľstve mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný dohľad na 1 rok.

Z   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   rozhodoval   na   verejnom   zasadnutí v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý výslovne žiadal, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo v jeho neprítomnosti. Z výpovede sťažovateľa vyplýva, že poškodeného M. uniesli preto, aby spolu s ním išli k notárovi overiť dodatok ku kúpno-predajnej zmluve. Poškodeného dostal do motorového vozidla sťažovateľ za použitia ľsti, pretože na účel ovplyvnenie vôle poškodeného mu bol   podaný   nápoj   s obsahom   liečiva   Lexaurin. Priznanie sťažovateľa, ktorý   súčasne   usvedčil   aj   spoluobžalovaného,   bolo   v   súlade   s   inými   svedeckými výpoveďami.   Okresný   súd   však   správne zistený   skutkový   stav   nevyhodnotil   po právnej stránke   v   súlade   so   zákonom.   Pri   správnom   právnom   hodnotení   skutku   išlo o spolupáchateľstvo pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 20, § 14 ods. 1 a § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd absenciu znaku objektívnej stránky trestného činu vydierania (okolnosť vydierania z vykonaného dokazovania nevyplývala) zdôvodnil na hypotetickej   úrovni,   pretože   v   celom   priebehu   dokazovania   sa   nepreukázalo,   že sťažovateľ so spoluobžalovaným mali v úmysle sa poškodenému vyhrážať, resp. ho nútiť niečo podpísať. Krajský súd mal preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu. Hodnotil totiž iné dôkazy vykonané okresným súdom a zmenil právnu kvalifikáciu žalovaného skutku. Pritom z judikatúry vyplýva, že odvolací súd nemôže sám rozhodnúť rozsudkom, ak sám nevykoná nijaké dôkazy a mení skutkový stav zistený súdom prvého stupňa len na tom základe, že hodnotí dôkazy inak. Krajský súd tým porušil označený článok dohovoru. Dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní nepreukazovali, že by došlo k pokusu vydierať poškodeného v tom zmysle, aby podpísal dodatky k zmluvám. Zároveň krajský súd neupovedomil sťažovateľa o možnosti zmeny právnej kvalifikácie a neumožnil mu dostatočný čas na prípravu obhajoby z pohľadu trestného činu vydierania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 To 8/2012 s tým, aby bol rozsudok   z 5.   júna 2012   zrušený   a vec   bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj okamžitého prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Z argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že postupom krajského súdu sa sťažovateľ cíti byť zásadným spôsobom ukrátený na svojom práve na obhajobu. Okrem toho namieta aj nesprávne právne posúdenie zisteného skutku.

Za daného stavu sťažovateľovi nič nebráni, aby v zákonnej trojročnej lehote (§ 370 ods. 2 Trestného poriadku) podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. V danom štádiu veci je v právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa   v   rámci   dovolacieho   konania.   Tým   je zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012