SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 595/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
– ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoKR 33/2014 zo 17. decembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu vTrenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoKR 33/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcuúčastníkom konania vedeného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 37 Cbi 69/2014, ktorého predmetom bolo určenie popretej pohľadávky. Okresný súduznesením sp. zn. 37 Cbi 69/2014 z 8. septembra 2014 uložil žalobcovi (sťažovateľovi)povinnosť zaplatiť na účet súdu preddavok na trovy konania v sume 309,35 €. Proti tomtouzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoKR 33/2014zo 17. decembra 2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté uzneseniekrajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. februára 2015.
Podľa názoru sťažovateľa: „... uznesenie prvostupňového súdu č. k. 37 Cbi/69/2014-14 zo dňa 08. 09. 2014 - ako akt rozhodnutia súdu - je neúplné a tým aj neurčité. Jeho neúplnosť a neurčitosť vidí Sťažovateľ v tom, že v ňom absentuje také označenie (popis) veci, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností vylúčilo zámenu s inou vecou (konaním). Namietaná neurčitosť bola znásobená tým, že Okresným súdom bolo v rovnaký deň tým istým senátom vydaných celkom 10 uznesení s uložením povinnosti zaplatiť preddavok v tej istej výške medzi tými istými účastníkmi. Rozdiel medzi týmito uzneseniami spočíval iba v rozdielnych spisových značkách súdu (viď priložené uznesenia)...
Pretože porušovateľ ako odvolací súd túto neúplnosť a neurčitosť prvostupňového uznesenia svojim rozhodnutím neodstránil, ale tiež, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, porušil práva Sťažovateľa a to ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a základne právo na spravodlivý súdny proces v podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 8 CoKR/33/2014-26 zo dňa 17. 12. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a jeho základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoKR/33/2014-26 zo dňa 17. 12. 2014 a vec sa vracia na ďalšie konanie,
Porušovateľ je povinný sťažovateľovi zaplatiť 355,72.- Eur ako náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanejsťažovateľovi na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní predústavným súdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesťk inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa uchádzao ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom v súvislosti s uznesením okresného súdu,ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 309,35 €,pričom krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutieneprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sférevšeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnostivzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 aleboIV. ÚS 717/2013).
Ústavný súd už opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdnyporiadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, aksťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavnenejde.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany vo vzťahu k uloženiu povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ktorého výškaje zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovanídospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnenépodmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015