znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 595/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť

– ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8CoKR 33/2014 zo 17. decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu vTrenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoKR 33/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcuúčastníkom konania vedeného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 37 Cbi 69/2014, ktorého predmetom bolo určenie popretej pohľadávky. Okresný súduznesením sp. zn. 37 Cbi 69/2014 z 8. septembra 2014 uložil žalobcovi (sťažovateľovi)povinnosť zaplatiť na účet súdu preddavok na trovy konania v sume 309,35 €. Proti tomtouzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoKR 33/2014zo 17.   decembra   2014   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa.   Napadnuté   uzneseniekrajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. februára 2015.

Podľa názoru sťažovateľa: „... uznesenie prvostupňového súdu č. k. 37 Cbi/69/2014-14 zo dňa 08. 09. 2014 - ako akt rozhodnutia súdu - je neúplné a tým aj neurčité. Jeho neúplnosť a neurčitosť vidí Sťažovateľ v tom, že v ňom absentuje také označenie (popis) veci, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností vylúčilo zámenu s inou vecou (konaním). Namietaná neurčitosť bola znásobená tým,   že   Okresným   súdom   bolo   v   rovnaký   deň   tým   istým   senátom   vydaných   celkom 10 uznesení s uložením povinnosti zaplatiť preddavok v tej istej výške medzi tými istými účastníkmi.   Rozdiel   medzi   týmito   uzneseniami   spočíval   iba   v   rozdielnych   spisových značkách súdu (viď priložené uznesenia)...

Pretože porušovateľ ako odvolací súd túto neúplnosť a neurčitosť prvostupňového uznesenia   svojim   rozhodnutím   neodstránil,   ale   tiež,   že   svoje   rozhodnutie   riadne neodôvodnil, porušil práva Sťažovateľa a to ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a základne právo na spravodlivý súdny proces v podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 8 CoKR/33/2014-26 zo dňa 17. 12. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a jeho základné   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoKR/33/2014-26 zo dňa 17. 12. 2014 a vec sa vracia na ďalšie konanie,

Porušovateľ je povinný sťažovateľovi zaplatiť 355,72.- Eur ako náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.

Ústavný   súd   z   dôvodov   procesnej   ekonómie   upustil   od   výzvy   adresovanejsťažovateľovi   na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom   v konaní predústavným súdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesťk inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva,   že sťažovateľ sa uchádzao ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom v súvislosti s uznesením okresného súdu,ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 309,35 €,pričom   krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravnýprostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutieneprevyšujúce   trojnásobok   minimálnej   mzdy,   t.   j.   táto   skutočnosť   predstavuje   vo   sférevšeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnostivzhľadom   na   to,   že   ide   o   sumu   bagateľnú   (pozri   napr.   IV.   ÚS   358/08   aleboIV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdnyporiadok   vylučuje   u   bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovýmisúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do rovinyústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, aksťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadnezávažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavnenejde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktorémôžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávnyrozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnostialebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontextes konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnejochrany vo vzťahu k uloženiu povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ktorého výškaje zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovanídospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnenépodmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmisťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015