znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 595/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   I.   H., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Juskom, Advokátska kancelária, Račí potok 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   v   konaní vedenom   pod   ČVS:   SKIS-336/IS-2-2010,   uznesením   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   ČVS: SKIS-448/IS-1-V-2011 z 30. novembra   2011,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Trnava   č.   k.   1 Pn 861/11-10 z 10. januára   2012,   upovedomením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   č.   k.   2 Kn   62/12-4 z 15. marca   2012,   upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k. IV/1 Gn   729/12-7   z 5.   júna   2012   a   upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 729/12-14 zo 6. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2013 doručená sťažnosť Mgr. I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému   súdu   7.   marca   2013,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv garantovaných čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby (ďalej len „ministerstvo vnútra“) dňa   23.   decembra   2010   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   SKIS-336/IS-2-2010   (ďalej   aj „namietaný   postup“),   uznesením   ministerstva   vnútra   ČVS:   SKIS-448/IS-1-V-2011 z 30. novembra   2011   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie   ministerstva   vnútra“),   uznesením Okresnej   prokuratúry   Trnava   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   1   Pn   861/11-10 z 10. januára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie okresnej prokuratúry“), upovedomením Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   2   Kn   62/12-4 z 15. marca   2012   (ďalej   aj   „namietané   upovedomenie   krajskej   prokuratúry“), upovedomením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   č.   k.   IV/1   Gn   729/12-7   z 5.   júna   2012   (ďalej   aj   „namietané   prvé upovedomenie   generálnej   prokuratúry“)   a   upovedomením   generálnej   prokuratúry   č.   k. IV/1 Gn   729/12-14   zo   6.   novembra   2012   (ďalej   aj   „namietané   druhé   upovedomenie generálnej prokuratúry“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Dňa 22.12.2010 v čase okolo 23.30 hod. som bol zobudený ako som neskôr zistil dvoma policajtmi železničnej polície (ďalej len „ŽP“)   Trnava   so   slovami,   aby   som   ich   nasledoval   za   účelom   podania   vysvetlenia   na oddelenie ŽP Trnava, z dôvodu, že som bol označený dvoma osobami ako osoba, ktorá ich údajne mala napadnúť na Hlavnej železničnej stanici v Bratislave....

Následne som policajtom ŽP Trnava vysvetlil, že vypovedať som ochotný na základe predvolania v mieste trvalého bydliska a upozornil som ich na to, že v tejto dobe a v tomto čase odmietam sa dostaviť na základe ich výzvy na oddelenie ŽP Trnava za účelom podania vysvetlenia...

Následne ma jeden zo ŽP policajtov vyzval, aby som predložil doklad totožnosti, čo som aj učinil a aj napriek tomu ma obaja ŽP policajti začali ťahať z vagóna vlaku nasilu von, čomu som sa prirodzene bránil a zdôrazňoval som im, že majú môj doklad totožnosti, čo   im   v   tomto   prípade   postačuje   a   ich   snaha   o   moje   predvedenie   je   v   rozpore   so zákonom....

Aj napriek tomu ma začali ťahať z vagónu a vlaku von, načo si privolali, nakoľko sa im to nedarilo, aj pomoc, a to príslušníkov Pohotovostnej motorizovanej jednotky KR PZ v Trnave, ktorí sa na mňa vrhli aj napriek tomu, že keď som vedel, že moje argumenty nie sú dostatočné a slovne som deklaroval, že pôjdem s nimi, mi podkopli nohy, zvalili na brucho, vykrútili ruky a založili mi putá vzad, za ktoré ma po podlahe z kupé a z vagóna ťahaním po bruchu vytiahli a následne ma vyhodili na perón. Pri tomto spôsobe môjho predvádzania mi spôsobovali   neznesiteľné   bolesti   a   početné   odreniny   a   poranenia,   nechali   ma   v   špine a v chlade ležať holého len v spodnom prádle...

Spôsob   akým   ma   predvádzali   bol   nielen   bolestivý   s   následnými   zraneniami a poškodením odevu, ale aj dehonestujúci moju osobu, nakoľko som bol ponížený nielen pred samotnými policajtmi, ale aj pred cestujúcimi vo vlaku, ktorí to videli....

Po mojom predvedení na Oddelenie ŽP v Trnave som zo strany policajtov nebol vôbec   poučený   o   mojich   právach,   o   dôvode   môjho   predvedenia,   bolo   mi   upreté   právo kontaktovať sa s rodinou a obhajcom. O tom, že som mal byť poučený neexistuje žiadny písomný dôkaz a toto moje tvrdenie ani nevyvracia žiadny z policajtov....

Od môjho predvedenia až do času, kedy ma prevzala vyšetrovateľka mjr. Mgr. B., t. j.   23.12.2010 o 04.00   hod.   som   stál   v miestnosti pri   hlavných dverách,   špinavý,   zbitý, so zraneniami a polonahý s putami na rukách vzad bez možnosti vykonať osobnú potrebu, vykonať hygienu a bez lekárskeho vyšetrenia....

Na odňatie veci ako mobilný telefón, osobné doklady, lieky na vysoký tlak a podobne nebol zákonný dôvod...

Tak isto moje žiadosti o umožnenie zatelefonovať právnemu zástupcovi a manželke bol osobne zo strany vyšetrovateľky bezdôvodne zamietnutý....

Moja žiadosť o zabezpečenie lekárskeho ošetrenia aj napriek mojím opakovaným žiadostiam a viditeľným zraneniam zo strany vyšetrovateľky ako aj prítomných policajtov bola odignorovaná a až po dvoch hodinách od prevzatia mojej osoby dala vyšetrovateľka súhlas na moje lekárske ošetrenie, čo bolo v čase okolo 06.00 hod....

Po   príchode   vyšetrovateľky   na   útvar   Železničnej   polície   Trnava   som   jej   osobne oznámil, že voči mne bola zo strany zakročujúcich policajtov spáchaná trestná činnosť, pričom vyšetrovateľka odmietla   prijať moje   trestné oznámenie,   odmietla vykonať neodkladné a neopakovateľné úkony, odmietla zadokumentovať miesto, kde došlo k môjmu zbitiu, miesto kadiaľ som bol ťahaný po zemi, odmietla zadokumentovať a zaistiť stopy, a to po ťahaní, krvné stopy a vecné stopy, nakoľko som na košeli nemal ani jeden gombík a látku na košeli som mal roztrhanú a potrhanú ako aj nohavice....

Úkony odmietla vyšetrovateľka vykonať s tým, že ona je tu pre niečo iné a že ja môžem podať trestné oznámenie z domu. Od vyšetrovateľky som aj požadoval, aby pre moju potrebu   a   ako   aj   pre   účely   trestného   konania   vykonala   jeden   z   neodkladných a neopakovateľných   úkonov,   a   to   nafotenie   mojich   zranení.   To   vykonala   až   v   ranných hodinách po mojich urgenciách....

Po viac ako 6 hodinách od môjho obmedzenia osobnej slobody mi vyšetrovateľka neposkytla stravu a ani pitie, pričom som mal na to zo zákona nárok a potreboval som si zobrať   aj   lieky,   ktoré   mi   zadržiavala.   Po   skončení   môjho   výsluchu   ako   svedka   dňa 23.12.2012 na Oddelení ŽP Trnava v čase okolo 10.00 hod. som bol doslova vyhodený z Oddelenia ŽP v Trnave vyšetrovateľkou na ulicu, bez ohľadu na to, že som bol zranený, unavený, mal som potrhané odevné zvršky...

Vyšetrovateľka B. mi doručila uznesenie o vznesení obvinenia, voči ktorému som v zákonnej lehote podal sťažnosť, kde som aj uviedol opakované porušenie zákona a mojich práv zo strany vyšetrovateľky B., pričom som už tam žiadal, aby bola vypočutá... a bola jej vec odňatá, k čomu tak nedošlo. Takisto ma vyšetrovateľka B. predvolala k výsluchu na deň 20.01.2011, kde som žiadal, aby som mohol nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, kde som bol obvinený a zároveň som požiadal o fotokópiu vyšetrovacieho spisu, o ktorú písomne vopred a s časovým odstupom žiadal aj môj právny zástupca. Vyšetrovateľka bez udania zákonného   dôvodu   odmietla   možnosť   uplatniť   si   moje   zákonné   právo   nazrieť   do vyšetrovacieho spisu, takisto mi odmietla vyhotoviť a odovzdať fotokópiu spisu....

Dňa 01.02.2011 som sa po predchádzajúcej dohode dostavil k vyšetrovateľke, kde mi doručila uznesenie týkajúce sa jej nevylúčenia z konania, s čím som sa nestotožnil. Bolo mi už umožnené preštudovať vyšetrovací spis, ktorý nebol zožurnalizovaný a vyšetrovateľkou nebol spísaný ani záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu, kde by boli zaznamenané moje námietky a pripomienky. Zistil som, že v spise absentuje moja zápisnica z výsluchu zo dňa 23.12.2010. Na otázku, prečo v spise zápisnica nie je, mi bolo povedané, že nie je súčasťou trestného konania a v spise nebude, čo som kategoricky namietal....

Takisto som žiadal vyšetrovateľku o to, aby mi z vyšetrovacieho spisu vyhotovila fotokópiu mojej osoby, ktorá bola vykonaná na moju žiadosť kriminalistickým technikom na ŽP Trnava, kde som sfotený s mojimi zraneniami v stave, v akom som sa vrátil po ošetrení z nemocnice   pred   vykonaním   môjho   výsluchu.   Na   túto   moju   žiadosť   vyšetrovateľka   mi doniesla čiernobiele fotografie, na ktoré som namietal, že na nich nie je nič vidieť a žiadal som o vyhotovenie dvoch kusov farebných fotografií, čo kategoricky odmietla...

K   farebným   fotografiám   som   sa   dostal   s   veľkým   odstupom   času   po   viacerých žiadostiach a sťažnostiach u dozorujúcich prokurátorov, a to až dňa 22.08.2011.... Vyšetrovateľka B., ako som po preštudovaní vyšetrovacieho spisu zistil, vykonávala výsluchy   svedkov   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom,   nakoľko   výsluchy   vykonávala   bez prítomnosti môjho právneho zástupcu, advokáta, pričom v samotných výsluchoch používala sugestívne   otázky,   čím   navádzala   svedkov   na   uvádzanie   tých   skutočností,   ktoré   jej vyhovovali   a   to,   aby   došlo   k   môjmu   usvedčeniu   a   zároveň   jej   vyvineniu   z   nezákonnej činnosti a konania, čím hrubo a zásadne konala v môj neprospech a v rozpore s Trestným poriadkom....

Dňa   23.12.2010   bol   zo   ŽP   Trnava   odstúpený   priestupkový   spis,   kde   som   bol označený ako údajný páchateľ. K tomu je potrebné uviesť, že samotná vyšetrovateľka B. tento   údajný   mnou   spáchaný   priestupok   na   mieste   dňa   23.12.2010   v   Trnave   odmietla prevziať   s   tým,   že   na   základe   jej   predkladaných   podkladov   sa   jedná   o   podozrenie z priestupku a nie podozrenie z trestného činu. Na základe tohto rozhodnutia vyšetrovateľky bolo   ŽP   Trnava   vo   veci   údajného   priestupku   spracované   len   oznámenie,   ktoré   bolo následne   dňa   24.12.2010   odstúpené   z   dôvodu   miestnej   a   vecnej   príslušnosti   na   ŽP Bratislava.   Zo   ŽP   Bratislava   bez   akéhokoľvek   vykonaného   dokazovania,   zabezpečenia nejakých   nových   dôkazov   a   bez   toho,   aby   vyšli   najavo   nové   skutočnosti,   ktoré   by oprávňovali   k   prekvalifikovaniu   údajného   priestupku   na   údajný   trestný   čin   výtržníctva, bola vec nezákonnou formou „zaslaná“ ako obyčajná písomnosť, pričom mal byť využitý inštitút § 60 ods. 3 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, čo znamená, že vec mala byť odovzdaná príslušnému orgánu, ak ide o trestný čin. Toto je len ďalším dôkazom toho, že zo strany ZP Bratislava sa postupovalo v rozpore so zákonom, boli porušené moje práva na spravodlivý proces a postup, a to že aj samotná vyšetrovateľka takéto nezákonné „zaslanie“ akceptovala a prijala do trestného konania. Predmetná trestná vec výtržníctva bola   pridelená   rovno   vyšetrovateľke   B.   Vyšetrovateľka   nielenže   nevykonala   žiadne vyšetrovanie,   ale   vec   uznesením   odstúpila   na   OR   PZ   Košice,   pričom   k   jeho   odoslaniu v skutočnosti nedošlo, uznesenie bolo vydané nezákonne a nenadobudlo ani právoplatnosť, nebola vyšetrovateľkou vykonaná ani oprava alebo zrušenie a vec nezákonným spôsobom doslova   09.03.2011   bola   „odstúpená“   ako   obyčajná   písomnosť   na   Obvodný   úrad Bratislava pod ČVS:SKIS-1/IS-2-SC-2011 na prejednanie....

Vzhľadom k tomu, že som od samého počiatku v písomných sťažnostiach okrem iného namietal   a   zdôrazňoval   aj   nezákonný   postup   vyšetrovateľky   B.   vo   veci   zabezpečovania a následnej   manipulácie   a   šírenia   CD   kamerového   záznamu   ako   aj   výstupov   z   dregra (zariadenie   na   zisťovanie   alkoholu   v   dychu   človeka)   s   mojimi   iniciálami,   tieto   bez akéhokoľvek oprávnenia zabezpečovala a šírila aj do iných konaní bez zákonných dôvodov, bez   toho,   aby   bolo   vyhotovené   v   prípade   CD   kamerového   záznamu   kto   ho   vyhotovil, v koľkých kópiách bol vyhotovený, v zmysle akého zákonného oprávnenia bol vyhotovovaný, bez znaku skartácie, legendy, lehoty uloženia a podobne....

Sťažnosť, ktorú som podal z vyššie uvedených dôvodov bola vyhodnotená ako trestné oznámenie, ktoré bolo v konečnom dôsledku odmietnuté v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Podaná sťažnosť voči predmetnému uzneseniu ako aj ostatné zákonné možnosti nápravy vydaného rozhodnutia prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Trnave a Generálnej   prokuratúry   boli   fakticky   bezúspešné,   pretože   napriek   tomu,   že   bolo prokurátorkou   skonštatované,   že   došlo   k   pochybeniam   zo   strany   vyšetrovateľky, k požadovanej náprave nedošlo.»

3.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že namietaným   postupom ministerstva vnútra boli obmedzením osobnej slobody bez zákonného dôvodu, odmietnutím prijať   trestné   oznámenie,   odmietnutím   vykonať   neodkladné   a neopakovateľné   úkony v trestnom konaní, neposkytnutím stravy, neposkytnutím súhlasu na lekárske vyšetrenie, výsluchmi   svedkov   v trestnom   konaní   bez   prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa, odmietnutím práva nazrieť do trestného spisu a zabezpečovaním dôkazov porušené jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 3   dohovoru,   namietaným   uznesením   ministerstva   vnútra,   namietaným   uznesením okresnej prokuratúry, namietaným upovedomením krajskej prokuratúry, namietaným prvým upovedomením generálnej prokuratúry a namietaným druhým upovedomením generálnej prokuratúry bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie ministerstva vnútra a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby ústavný súd   priznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   a úhradu   trov konania.

II.

4.   Ministerstvo   vnútra   namietaným   uznesením   odmietlo   trestné   oznámenie sťažovateľa pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, prípadne iných trestných činov, ku ktorým malo   dôjsť   23.   decembra   2010   tým,   že   na   Železničnej   polícii   v   Trnave   príslušníčka Policajného zboru služobne zaradená v čase spáchania skutku na 2. inšpekčnom oddelení odboru   inšpekčnej   služby,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby   ministerstva   vnútra nezákonne zadržiavala sťažovateľa počas dokumentovania trestnej veci prečinu útoku na verejného činiteľa vedenej pod ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010. Podľa ministerstva vnútra nebol dôvod na začatie trestného stíhania, keďže z celého spisového materiálu vedeného pod   ČVS:   SKIS-366/IS-2-V-2010   nevyplývajú   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   príslušníčka   Policajného   zboru   svojím   konaním   naplnila   znaky skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Svoje závery k odmietnutiu trestného oznámenia sťažovateľa ministerstvo vnútra odôvodnilo poukazom na vypočutie vyšetrovateľky Mgr. B., spisový materiál a zákonné ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku.

5. Z namietaného uznesenia okresnej prokuratúry, ktorým zamietla sťažovateľovu sťažnosť proti namietanému uzneseniu ministerstva vnútra, vyplýva, že okresná prokuratúra vyhodnotila   postup   vyšetrovateľky   Policajného   zboru   Mgr.   B.   z   23.   decembra   2010 v trestnej veci sťažovateľa ako rozporný zo zákonom, pričom podľa okresnej prokuratúry jej konaním   mohlo   dôjsť   k porušeniu   práv   sťažovateľa.   Jej   konanie   bolo   podľa   okresnej prokuratúry protiprávne, avšak nedošlo k naplneniu všetkých základných znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona alebo § 183 Trestného zákona. Konanie a postup vyšetrovateľky mohlo podľa okresnej prokuratúry naplniť znaky disciplinárneho previnenia a okresná prokuratúra zdôraznila, že postup bol vyšetrovateľke jej   nadriadeným   dôrazne   vytknutý   a menovaná   vyšetrovateľka   toho   času   nepôsobí   ako vyšetrovateľka   v sekcii   kontroly   a inšpekčnej   služby   ministerstva   vnútra.   Ďalej   okresná prokuratúra   poukázala   a odôvodnila   zákonnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku zákonnosť postupu vyšetrovateľa pri vybavovaní trestného oznámenia sťažovateľa.

6.   Krajská   prokuratúra   namietaným   upovedomením   vybavila   podnet   sťažovateľa z 22.   januára   2012,   v ktorom   sa   stotožnila   so   závermi   ministerstva   vnútra   a okresnej prokuratúry a doplnila, že nie je v predmetnej veci trestného oznámenia voči Mgr. B. možné uvažovať o vyvodení trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k údajným trestným činom podľa § 183 Trestného zákona alebo k iným trestným činom. Podľa krajskej prokuratúry rozhodnutia   ministerstva   vnútra   a okresnej   prokuratúry   boli   v danej   veci   vydané   na podklade   v dostatočnom   rozsahu   zisteného   skutkového   stavu   veci.   V uvedenom   smere krajská   prokuratúra   nezistila   pochybenia   v postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní, keďže sťažovateľ nebol vypočutý ako oznamovateľ. Rovnako krajská prokuratúra uviedla, že v postupe Mgr. B. došlo k viacerým procesným pochybeniam, postup vyšetrovateľky zakladá znaky disciplinárneho previnenia, avšak jeho prerokovanie už nebolo vzhľadom na uplynutie doby jedného roka od sporného postupu vyšetrovateľky v čase rozhodovania dozorujúcej   prokurátorky   o sťažnosti   sťažovateľa   možné.   Keďže   preskúmaním predloženého   spisového   materiálu   krajskou   prokuratúrou   v súvislosti   s postupom vyšetrovateľky Mgr. B. a ďalších príslušníkov Policajného zboru dňa 23. decembra 2010 neboli zistené zákonné podmienky na trestné stíhanie konkrétnych osôb, krajská prokuratúra podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila.

7. Generálna prokuratúra namietaným prvým upovedomením generálnej prokuratúry a namietaným druhým upovedomením generálnej prokuratúry vybavila opakované podnety sťažovateľa,   pričom   sa   stotožnila   so   závermi   ministerstva   vnútra,   okresnej   prokuratúry a krajskej prokuratúry o nemožnosti viesť trestné stíhanie. Aj generálna prokuratúra uviedla, že v postupe vyšetrovateľky boli zistené pochybenia, avšak vyhodnotením tohto jej konania nemožno   dospieť   k záveru   o spáchaní   konkrétneho   trestného   činu,   pretože   absentuje naplnenie   všetkých   základných   znakov   skutkovej   podstaty   konkrétneho   trestného   činu. Generálna prokuratúra doplnila, že nedostatky v profesionalite a odbornosti vyšetrovateľky zapríčinili,   že   jej   postup   bol   v rozpore   so   zákonom,   a poukázala   na   dôvodnosť disciplinárneho konania proti vyšetrovateľke. S poukazom na uvedené závery generálnej prokuratúry,   spisový   materiál   a zákonné   ustanovenia   Trestného   poriadku   generálna prokuratúra   namietaným   prvým   upovedomením   generálnej   prokuratúry   a   namietaným druhým upovedomením generálnej prokuratúry odložila opakované podnety sťažovateľa.

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

IV.

K namietanému postupu ministerstva vnútra

9. Ústavný súd v úvode uvádza, že zo sťažnosti, priložených príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ napáda postup ministerstva vnútra vo veci vedenej pod ČVS: SKIS-336/IS-2-2010, a to konkrétne postup vyšetrovateľky Mgr. B., toho času vyšetrovateľky   pôsobiacej   v   sekcii   kontroly   a inšpekčnej   služby   ministerstva   vnútra, z 23. decembra 2010 pri obmedzení jeho slobody a jeho vypočutia. Ústavný súd konštatuje, že postup (úkony, opatrenia a iné zásahy) vyšetrovateľky Mgr. B. z 23. decembra 2010 smerujúce voči sťažovateľovi boli vykonané v trestnej veci vedenej pod ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ neoznačil konanie, v rámci ktorého došlo k namietanému postupu ministerstva vnútra.

10.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   musí obsahovať o. i. akej veci sa týka.

11. Uvedený záver postačuje na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   v časti   smerujúcej   proti   namietanému   postupu   ministerstva   vnútra   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

12.   Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v tejto časti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,   ktoré by   mali   za   následok   jej   odmietnutie   v   súlade   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

13. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

14.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   či sťažnosť   smerujúca   proti   namietanému   postupu   ministerstva   vnútra   nie   je   podaná oneskorene.

15.   Sťažovateľ   sa   mohol   o opatreniach   a iných   zásahoch   z 23.   decembra   2010 vykonaných   voči   nemu   dozvedieť   najneskôr   v tento   deň,   t.   j.   23.   decembra   2010. Sťažovateľ   podal   sťažnosť   (podaná   osobne)   ústavnému   súdu   21.   januára   2013,   z čoho nepochybne vyplýva, že sťažnosť ústavnému súdu nepodal v zákonnej dvojmesačnej lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti namietanému postupu ministerstva vnútra odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako oneskorene podanú.

Všeobecne k ostatným častiam sťažnosti

16. K namietanému uzneseniu ministerstva vnútra, namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry,   namietanému   upovedomeniu   krajskej   prokuratúry,   namietanému   prvému upovedomeniu generálnej prokuratúry a namietanému druhému upovedomeniu generálnej prokuratúry   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v   zásade   nie je oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08,   IV.   ÚS   11/2010).   Ústavný súd teda   nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha   interpretácia   zákonov   v rámci   ich   právnym   poriadkom   upravenej   pôsobnosti a právomoci.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   resp.   také,   kde   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody   došlo   v   konaní,   ktoré   vydaniu   samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   moci   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,   II.   ÚS   410/06,   III.   ÚS   119/03, IV. ÚS 238/07).

17. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom podnetu,   alebo   opakovaného   podnetu   v zmysle   §   31   a   nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť,   avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

18. Ďalej ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   (porov. II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku   (porov.   I.   ÚS   126/06,   II.   ÚS   526/2013,   III.   ÚS   16/06,   IV. ÚS 17/09).   Inak povedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie (tu rozhodnutie generálneho prokurátora Slovenskej republiky), ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnom oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo   na   jej   odsúdenie   v trestnom   konaní   [porov. Dziedzic   v.   Poľsko,   č.   50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers   v.   Švédsko,   č.   11826/85,   rozsudok   ESĽP   z 29.   10.   1991,   bod   29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].

K namietanému uzneseniu ministerstva vnútra

a namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry

19. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že ministerstvo vnútra a okresná   prokuratúra   reagovali   na   podané   trestné   oznámenie   a sťažnosť   sťažovateľa v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného Trestným poriadkom (§ 196 až § 198   Trestného   poriadku)   zákonným   spôsobom,   a teda   riadne   plnili   svoje   povinnosti vyplývajúce   z uvedených   zákonných   noriem,   pričom   vydali   namietané   uznesenia,   ktoré spĺňajú   náležitosti   predpokladané   Trestným   poriadkom,   v ktorých   vyjadrili   odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav. Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie ministerstva   vnútra   a namietané uznesenie   okresnej   prokuratúry   nemožno   považovať   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a postup ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry a právne závery nimi vyslovené v namietaných uzneseniach je nutné považovať za výraz autonómneho rozhodovania týchto orgánov verejnej moci, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

20.   Navyše,   ako už ústavný   súd   uviedol,   právo   na vznesenie   obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Aj na základe týchto záverov k porušeniu ústavných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 ústavy) namietaným uznesením ministerstva vnútra a namietaným uznesením okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť.

21. Z už uvedených dôvodov ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v   časti smerujúcej proti namietanému uzneseniu ministerstva vnútra a namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému upovedomeniu krajskej prokuratúry, namietanému prvému upovedomeniu generálnej prokuratúry

a namietanému druhému upovedomeniu generálnej prokuratúry

22. Rovnako v tomto smere ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že krajská prokuratúra a generálna prokuratúra reagovali na podnet a opakované podnety sťažovateľa zákonným spôsobom, a teda krajská prokuratúra a generálna prokuratúra riadne plnili   svoje   povinnosti   vyplývajúce   zo   zákona   o   prokuratúre,   pričom   vybavili   podnet a opakované podnety sťažovateľa namietanými upovedomeniami, ktoré spĺňali náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre, v ktorých vyjadrili odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav. Krajská prokuratúra a generálna prokuratúra reagovali aj na námietky sťažovateľa   týkajúce   sa   skutkového   stavu   a   skutočnosť,   že   právne   závery   krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho podnetu a opakovaných podnetov. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v súlade so   zákonom   o prokuratúre   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľa   domáhať   sa ochrany svojich práv podaním podnetu alebo opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v namietanom upovedomení krajskej prokuratúry, namietanom prvom upovedomení generálnej prokuratúry a namietanom druhom upovedomení generálnej prokuratúry nie sú za arbitrárne, extrémne nelogické ani sa neodchýlili od veci samej, a je nutné   považovať   ich   za   výraz   autonómneho   prokurátorského   rozhodovania,   do   ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

23. Na základe prezentovaných konklúzií ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti namietanému upovedomeniu krajskej   prokuratúry,   namietanému   prvému   upovedomeniu   generálnej   prokuratúry a namietanému druhému upovedomeniu generálnej prokuratúry ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014