znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 595/2012-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   R.   N.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   D.,   K., pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Tost 22/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 22/2012 p o r u š i l   základné právo R. N. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tost   22/2012 z 18. júna 2012   z r u š u j e.

3. R. N.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. N.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. D., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti R. N. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 595/2012-18 z 13. decembra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Tost 22/2012.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 4. marca 2013 a   tiež   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   z   19.   februára   2013   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené na Špecializovanom trestnom súde Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd) pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 trestné konanie pre   trestný   čin   vraždy   a   iné.   Jeho   trestné   stíhanie   bolo   v   čase   od   28.   apríla   2005 do 22. októbra 2008 vedené väzobne, keď došlo k jeho prepusteniu najvyšším súdom, a to na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 134/08.

Dňa 4. januára 2011 došlo k zadržaniu sťažovateľa a uznesením špecializovaného súdu   sp.   zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára 2011 bol znova   vzatý do   väzby z dôvodu ustanovenia   §   71   ods.   2   písm.   e)   Trestného   poriadku,   pretože   po   predchádzajúcom prepustení na slobodu (22. októbra 2008) bolo proti nemu vznesené obvinenie pre ďalší úmyselný   trestný   čin,   ktorý   mal   byť   spáchaný   po   prepustení   z   väzby.   Uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   4/2011   z   3.   februára   2011   bola   sťažnosť   podaná sťažovateľom proti opätovnému vzatiu do väzby zamietnutá.

V priebehu rokov 2011 a 2012 sťažovateľ opakovane žiadal o prepustenie z väzby, avšak bezúspešne. Poslednú žiadosť podal 23. mája 2012. Túto žiadosť doplnil podaním zo 6. júna 2012, v ktorom poukázal na nesúlad ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku na jednej strane a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru na strane druhej, ako aj na dovtedajšiu   dĺžku   väzby. Uznesením   špecializovaného súdu   sp.   zn.   PK-1 T   14/2007 zo 6. júna   2012   bola   žiadosť   sťažovateľa   zamietnutá,   a   to   bez   toho,   aby   súd   reagoval na dôvody uvedené v doplnení žiadosti zo 6. júna 2012. Sťažovateľ v podanej sťažnosti kritizoval   arbitrárnosť   uznesenia   špecializovaného súdu,   keďže   tento   jeho argumentáciu nielenže nevyvrátil, ale sa s ňou v podstate ani nezaoberal. Uchýlil sa iba ku konštatovaniu, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie pre ďalší trestný čin. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 22/2012 z 18. júna 2012 bola sťažnosť zamietnutá, avšak bez toho, aby bolo   rozhodnuté   aj   o   sťažnosti   zahlásenej   Mgr.   M.   K.   Najvyšší   súd   sa   obmedzil na konštatovanie,   podľa   ktorého   je   spoľahlivo   preukázané,   že   sťažovateľ   bol   obvinený zo spáchania ďalšieho trestného činu po predchádzajúcom prepustení z väzby 22. októbra 2008.

Nezávisle od trestného stíhania vedeného špecializovanom súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 bol sťažovateľ obvinený z trestného činu vraždy v štádiu prípravy a v rámci toho bol väzobne stíhaný od 29. marca 2009 do 30. októbra 2009, keď došlo k zastaveniu trestného   stíhania.   Ďalej   bol   stíhaný   aj   pre   zločin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4, ako aj § 295 ods. 1 a 3 Trestného zákona. V tejto veci bol vzatý do väzby 7. februára 2010, pričom k jeho prepusteniu došlo 4. januára 2011.

Podľa názoru sťažovateľa zamietnutie jeho poslednej žiadosti o prepustenie z väzby vo   veci   vedenej   špecializovaným   súdom   pod   sp.   zn.   PK-1   T   14/2007   je   v   rozpore so zákonom a s označenými článkami ústavy a dohovoru z viacerých dôvodov.

Z ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vyplýva, že ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby okrem iného vtedy, keď je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. V doplnení   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   zo   6.   júna   2012   sťažovateľ   uviedol   svoje námietky proti väzobnému stíhaniu opierajúcemu sa o toto ustanovenie. Ustanovenie § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, pretože nepozná ako dôvod vzatia do väzby to, že obvinený po prepustení z väzby bol obvinený zo spáchania ďalšieho trestného činu, teda bez toho, aby boli zisťované dôvody väzby. Vnútroštátna zákonná úprava nesmie byť v rozpore s dôvodmi vzatia do väzby podľa dohovoru, resp. nesmie rozširovať okruh dovolených zásahov do osobnej slobody. Článok 5 ods. 1 dohovoru obsahuje taxatívny výpočet dôvodov, čo znamená, že nepripúšťa žiaden iný dôvod.

Vzhľadom na to, že trestná vec vedená proti sťažovateľovi špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 sa v čase opätovného vzatia sťažovateľa do väzby rozhodne nenachádzala v počiatočnom štádiu, na opätovnú väzbu už nemohlo postačovať iba dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Súčasne musel pristúpiť ďalší konkrétny väzobný dôvod.   Samotné   vznesenie   obvinenia   pre   ďalší   úmyselný   trestný   čin   spáchaný po predchádzajúcom prepustení z väzby však nie je dôvodom väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Pritom špecializovaný súd, ale ani najvyšší súd nekonštatovali existenciu dôvodov útekovej, kolúznej, preventívnej väzby, prípadne väzby na účely zabezpečenia verejného   poriadku.   Obmedzili   sa   iba   na   tú   skutočnosť,   že   proti   sťažovateľovi   bolo vznesené obvinenie pre ďalší trestný čin.

Potreba   existencie   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   sa   mala skúmať aj vo vzťahu k tomu trestnému činu, za spáchanie ktorého bolo vznesené obvinenie proti   sťažovateľovi   po   jeho   predchádzajúcom   prepustení   z   väzby.   Podľa   názoru špecializovaného súdu však nie je jeho povinnosťou skúmať skutkové okolnosti tohto iného prípadu vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 21 T 60/2011. Postačí totiž, že je sťažovateľ aj tam v postavení obvineného, resp. obžalovaného. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti obmedzil na konštatovanie, že je spoľahlivo preukázané, že po prepustení z väzby mal sťažovateľ spáchať ďalší úmyselný trestný čin.

Sťažovateľ ďalej namieta, že sa neprihliadlo na potrebu kumulácie trvania väzobného stíhania.   Všeobecné   súdy   do   maximálne   prípustnej   60-mesačnej   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa započítali jeho väzobné stíhanie iba vo veci   sp.   zn. PK-1 T 14/2007,   a to od 28. apríla   2005   do   22.   októbra   2008,   ako   aj   od   4.   januára   2011   do   10.   júla   2012. V skutočnosti však bol väzobne stíhaný aj v trestnej veci vedenej Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 21 T 60/2011 („ďalší úmyselný trestný čin spáchaný po prepustení z väzby“), a to od 4. februára 2010 do 4. januára 2011. Procedúra väzby bola nevyvážená na úkor sťažovateľa, lebo na jednej strane ho špecializovaný súd a najvyšší súd vzali do väzby a držali v nej z dôvodu obvinenia z ďalšieho trestného činu, ale na druhej strane ignorovali započítanie   jeho   väzobného   stíhania   v   trvaní   11   mesiacov   pre   tento   ďalší   trestný   čin do celkovej 60-mesačnej lehoty trvania väzby. Podstatná je aj skutočnosť, že bol vo väzbe aj v ďalšej trestnej veci (pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy), a to od 29. marca 2009 do 30. októbra 2009, keď bolo toto trestné stíhanie zastavené. V rámci rekapitulácie možno uviesť,   že   bol   vo   väzbe   od   28.   apríla   2005   do   22.   októbra   2008,   od   29.   marca   2009 do 30. októbra 2009, od 4. februára 2010 do 4. januára 2011 a od 4. januára 2011 do 10. júla 2012, teda celkom 78 mesiacov. Pritom ani v jednej z vecí, v ktorých bol väzobne stíhaný, nedošlo   k   vydaniu   meritórneho   rozhodnutia,   s   jedinou   výnimkou   zastavenia   trestného stíhania pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy.

Sťažovateľ   opakovane   poukazoval   na   prieťahy   v   konaní   a   neschopnosť špecializovaného súdu zabezpečiť prítomnosť svedkov, pričom zdôrazňoval, že žiadnym spôsobom   neprispel   k   odročovaniu   nariadených   hlavných   pojednávaní.   Napriek   tomu uznesenia všeobecných súdov nijakým spôsobom nereflektujú na tieto námietky. Sťažovateľ trvá   na   tom,   že   dĺžka   väzby,   a   to   či   už   v   trvaní   60   mesiacov,   alebo   po   kumulovaní 78 mesiacov bola neprimeraná.

Sťažovateľ   nie   je   spokojný   ani   s   kvalitou   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia slobody vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Všeobecné súdy sa v odôvodnení obmedzili na konštatovanie uznesenia o vznesení obvinenia pre ďalší úmyselný trestný čin. Pritom bolo   ich   povinnosťou   dať   odpoveď   na   všetky   také   argumenty,   ktoré,   ak   by   boli opodstatnené, mali by vplyv na rozhodnutie. Sťažovateľ vo svojich podaniach poukazoval na prieťahy v konaní vo väzobnej veci, neprimeranú dĺžku väzby, nesúlad § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku s čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, pominutie dôvodného podozrenia a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí o trvaní väzby. Uvádzal teda viaceré argumenty,   pričom   každý   samostatne   podporoval   jeho   stanovisko   o   nedôvodnosti   jeho väzby.   Na   vyvrátenie   takejto   viacnásobnej   alternatívnej   argumentácie   treba   spochybniť každý z argumentov. Sťažovateľom predložené argumenty však všeobecné súdy nevyvrátili, nespochybnili, ba nekonštatovali ani ich irelevantnosť, hoci boli konkrétne a relevantné.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 a najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tost 22/2012 s tým, aby boli uznesenia   špecializovaného   súdu   zo   6.   júna   2012   a   najvyššieho   súdu   z   18.   júna   2012 zrušené. Domáha sa aj primeraného zadosťučinenia vo výške 50 000 € od špecializovaného súdu a vo výške 100 000 € od najvyššieho súdu. Napokon trvá aj na náhrade trov právneho zastúpenia advokátkou.

Z prípisu predsedu najvyššieho súdu sp. zn. KP 3/2013-8 z 19. februára 2013, ako aj z pripojeného vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu z 18. februára 2013 (obe listiny boli ústavnému súdu doručené 22. februára 2013) vyplýva, že ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu aplikáciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku   nebolo   porušené,   a   preto   najvyšší   súd   navrhuje   sťažnosť   odmietnuť. V posudzovanej veci ide o závažnú a rozsiahlu trestnú činnosť, za ktorú možno uložiť aj výnimočný trest. Navyše podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru aj keď má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody, v prípade zákonného zatknutia alebo pozbavenia osobnej slobody na účely predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, je osobnú slobodu možné obmedziť. Komentár k tomuto článku dohovoru uvádza, že po určitej dobe k dôvodnosti podozrenia musia pristúpiť ďalšie dôvody, a to buď tie, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru alebo ktoré sú uvedené vo vnútroštátnom zákonodarstve.   Väzobný   dôvod   uvedený   v   §   72   ods.   2   písm.   e)   Trestného   poriadku vo vnútroštátnom   zákonodarstve   uvedený   je   a   je   naplnený   úmyselným   konaním obvineného, ktorý po prepustení z väzby na slobodu dal dôvod na opätovné vzatie do väzby oproti väzobným dôvodom uvedeným v § 71 ods. 1 Trestného poriadku za sprísnených zákonných   podmienok.   Navyše,   podľa   názoru   senátu   najvyššieho   súdu   väzobný   dôvod podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku nadväzuje na väzobný dôvod podľa § 71 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, pretože jeho zmyslom je tiež obvinenému zabrániť v páchaní ďalšej úmyselnej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o lehotu trvania väzby sťažovateľa, podľa senátu najvyššieho súdu v danom prípade išlo o lehoty väzby v dvoch odlišných konaniach   (v   dvoch   samostatných   trestných   veciach),   v   ktorých   doby   trvania   väzby nemožno z hľadiska zákonom ustanovenej maximálnej hranice trvania väzby kumulatívne sčítať. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z ustanovení Trestného poriadku, ani z nálezov ústavného   súdu   a   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   na   ktoré   sťažovateľ poukázal.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa zo 4. marca 2013 doručenej ústavnému súdu   6. marca   2013   vyplýva, že trvá   na podanej   sťažnosti,   ako   aj na dôvodoch,   ktoré uviedla.  

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 22/2012 z 18. júna 2012 vyplýva, že ním bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 6. júna 2012. Sťažovateľ v podanej sťažnosti označil uznesenie špecializovaného súdu za nezákonné a nesprávne v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru. Zároveň vytkol, že špecializovaný súd sa nevysporiadal s námietkami v podanej žiadosti o prepustenie z väzby. Opakované argumenty špecializovaného súdu a nekonanie, resp. účelové konanie Okresného súdu Nitra v jeho inej trestnej veci, ako aj nezákonný postup špecializovaného súdu   pri   prerokovaní obžaloby nemôžu zakladať dôvod väzby. Podľa zistenia najvyššieho súdu potom, ako bol sťažovateľ 22. októbra 2008 prepustený z väzby, sa mal dopustiť ďalšej trestnej činnosti (v presne nezistenej dobe do 4. februára 2010   a   v   dňoch   8.   a   9.   decembra   2009),   a   to   dvoma   skutkami.   Išlo   jednak   o   zločin nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   295   ods.   1   písm.   b) a ods. 3   písm.   c)   Trestného   zákona,   ako   aj   o   zločin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   294   ods.   2   a   ods.   4   písm.   a)   Trestného   zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona. Teda po prepustení z väzby mal spáchať ďalší úmyselný trestný čin. Zákonné podmienky väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku boli splnené a dosiaľ trvajú. Na tomto závere nič nemení ani sťažovateľom   vytýkaný   postup   špecializovaného   súdu   pri   vykonávaní   dokazovania po podaní obžaloby, pretože tento v prípade podaného odvolania bude v rozsahu odvolacích námietok   predmetom   prieskumnej   povinnosti   odvolacieho   súdu,   pričom   skutočnosť,   že sťažovateľ mal po prepustení z väzby spáchať ďalší úmyselný trestný čin, je spoľahlivo preukázaná. Rovnako tak dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestných činov, pre ktoré bola podaná obžaloba, nebola rozptýlená, pretože doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že sa   skutky   stali,   majú   znaky   trestných   činov   a   je   dôvodné   podozrenie,   že   ich   spáchal sťažovateľ. Na podklade týchto úvah, ktoré najvyšší súd považuje pri posúdení dôvodnosti sťažnosti za rozhodujúce, rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti uznesenia.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ bol 10. júla 2012 prepustený z väzby.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Rozhodujúcou námietkou sťažovateľa je tvrdenie, podľa ktorého sa všeobecné súdy nevysporiadali   so   všetkými   relevantnými   tvrdeniami,   na   základe   ktorých   sa   domáhal prepustenia z väzby. Má na mysli najmä tvrdenie, podľa ktorého ustanovenie § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože nepozná ako dôvod vzatia do väzby to, že obvinený bol po prepustení z väzby obvinený zo spáchania ďalšieho trestného   činu, teda   bez toho,   aby boli zisťované dôvody   väzby. Okrem   toho sťažovateľ nedostal odpoveď ani na svoje tvrdenie, podľa ktorého pri výpočte maximálne prípustnej doby trvania väzby sa malo prihliadnuť aj na väzbu vykonanú v iných osobitne a paralelne vedených trestných veciach.

Najvyšší súd je presvedčený, že ani jedna z uvedených námietok sťažovateľa nie je dôvodná, a to na základe argumentov, ktoré uvádza predseda senátu vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

„Nevyžaduje   sa,   aby   na   každý   argument   účastníka,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ale   ak   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ výslovne v konaní o prepustenie z väzby označil ďalšie trvanie väzby za nezákonné a nesprávne v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru   a   poukázal   na   potrebu   započítať   do   doby   trvania   väzby   aj   väzbu   vykonanú v rámci   osobitne   vedených   trestných   stíhaní,   bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov   sa týmito námietkami zaoberať a vysporiadať, keďže mohli mať zásadný význam v prípade, keby   boli   vyhodnotené   ako   dôvodné.   Najvyšší   súd   sa   však   týmito   námietkami   nijako nezaoberal, a preto sa s nimi ani nevysporiadal.

Možno konštatovať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k námietkam, podľa ktorých je ustanovenie § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a podľa ktorých do doby trvania väzby bolo treba započítať aj väzbu vykonanú v rámci osobitne vedených trestných stíhaní, znamená zjavnú neodôvodnenosť uznesenia najvyššieho súdu.

Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní vedenom   ústavným   súdom   prostredníctvom   predsedu   senátu   doplnil   chýbajúcu argumentáciu.   Takýmto   spôsobom   nie   je   možné   nedostatok   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   zhojiť,   pretože   k   nemu   došlo   mimo   procesnoprávne   vymedzeného kontradiktórneho rámca opravného konania (mutatis mutandis II. ÚS 433/2012).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tost 22/2012 (bod 1 výroku nálezu).

Zároveň to znamená aj to, že už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími uplatnenými námietkami sťažovateľa.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tost 22/2012 z 18. júna 2012 (bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 10. júla 2012 prepustený z väzby, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.

Sťažovateľ uplatnil nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to vo výške 50 000 € od špecializovaného súdu a 100 000 € od najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4   000   € od najvyššieho súdu ako náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorú utrpel tým, že pochybeniami všeobecných   súdov   došlo   k   úplnému   zmareniu   jeho   práva   na   preskúmanie   dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby. Vychádzal pritom z okolností prípadu, vzniknutého následku a princípu   spravodlivosti.   Pokiaľ   sťažovateľ   uplatnil   voči   najvyššiemu   súdu   nárok prevyšujúci sumu 4 000 €, nebolo možné v zmysle uvedeného mu vyhovieť.   Rovnako nebolo možné vyhovieť nároku uplatnenému voči špecializovanému súdu, keďže sťažnosť v časti týkajúcej sa konania vedeného špecializovaným súdom bola odmietnutá ešte v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (body 3 a 5 výroku nálezu).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou. Ústavný súd ich priznal v sume 269,58 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 127,16 €, ako aj režijný paušál dvakrát po 7,63 € (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013