znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 594/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod spisovými značkami: Rvp 15630/2013 až Rvp 15636/2013, Rvp 15658/2013 až Rvp 15661/2013, Rvp 15669/2013 až Rvp 15687/2013, Rvp   15690/2013,   Rvp   15750/2013   a Rvp   15764/2013   až Rvp   15767/2013   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 NcC 103/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp 15630/2013 a Rvp 15765/2013),   sp.   zn.   13 NcC 93/2012   z   9.   októbra   2012   (Rvp   15631/2013   a   Rvp 15766/2013),   sp.   zn.   13 NcC 89/2012   z   9.   októbra   2012   (Rvp   15632/2013   a   Rvp 15767/2013),   sp.   zn.   13 NcC 85/2012   z   9.   októbra   2012   (Rvp   15633/2013   a   Rvp 15764/2013), sp. zn. 14 NcC 110/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15634/2013), sp. zn. 14 NcC 103/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15635/2013), sp. zn. 16 NcC 102/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 15636/2013   a Rvp   15756/2013),   sp.   zn.   5   NcC   406/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15658/2013), sp. zn. 5 NcC 403/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15659/2013), sp. zn. 5 NcC   400/2012   zo 17.   októbra   2012   (Rvp   15660/2013),   sp.   zn.   5   NcC   399/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15661/2013),   sp.   zn.   5   NcC   343/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15669/2013), sp. zn. 5 NcC 345/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15670/2013), sp. zn. 5 NcC   350/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp   15671/2013),   sp.   zn.   5   NcC   353/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15672/2013),   sp.   zn.   5   NcC   355/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15673/2013), sp. zn. sp. zn. 5 NcC 373/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15674/2013), sp. zn. 5 NcC 366/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15675/2013), sp. zn. 5 NcC 358/2012 zo 17.   októbra   2012   (Rvp 15676/2013),   sp.   zn.   5   NcC   360/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15677/2013), sp. zn. 5 NcC 361/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15678/2013), sp. zn. 5 NcC   362/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp 15679/2013),   sp.   zn.   5   NcC   383/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15680/2013),   sp.   zn.   5   NcC   396/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15681/2013), sp. zn. 5 NcC 380/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15682/2013), sp. zn. 5 NcC   377/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp 15683/2013),   sp.   zn.   5   NcC   389/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15684/2013),   sp.   zn.   5 NcC   387/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15685/2013), sp. zn. 5 NcC 386/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15686/2013), sp. zn. 5 NcC   385/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp 15687/2013),   sp.   zn.   24   NcC   339/2012 z 11. októbra   2012   (Rvp 15690/2013)   a   sp.   zn.   13   NcC   86/2012   z   8.   októbra   2012 (Rvp 15750/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod   spisovými značkami: Rvp 15630/2013   až   Rvp   15636/2013,   Rvp   15658/2013   až   Rvp   15661/2013, Rvp 15669/2013 až Rvp 15687/2013, Rvp 15690/2013, Rvp 15750/2013, Rvp 15756/2013 a Rvp 15764/2013 až Rvp 15767/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15630/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) už označenými   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) (ďalej len „označené uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení – smerujúcimi   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade neprikázania konaní o označených žalobách inému súdu bude o týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím nesprávnym úradným   postupom   túto   škodu   aj   spôsobil.   Inými   slovami,   podľa   sťažovateľky   by   tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   v   sťažovateľkou   napádaných   uzneseniach   „mal“   rozhodnúť   tak,   že z prerokovania   žalôb   sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu v exekučných konaniach je buď vylúčený iba sudca, príp. sú vylúčení sudcovia okresného súdu, ktorý bol (ktorí boli) zákonnými sudcami v predmetných exekučných   konaniach, v   ktorých   k   nesprávnemu   úradnému postupu   malo dôjsť,   avšak ostatní   sudcovia   okresného   súdu   z   prerokovania   a   rozhodnutia   o   týchto   žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej   majú   svoj   záujem,   pretože   v   prípade,   že   by   bolo   rozhodnuté   o   povinnosti   štátu nahradiť   sťažovateľke   škodu   vzniknutú   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad   zníženie   rozpočtových   prostriedkov   pre   okresný   súd   od   štátu   (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. I. ÚS 265/05,   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05   a   sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011,   v   ktorých   preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu... rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či označenými uzneseniami krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 15630/2013   až   Rvp   15636/2013,   Rvp   15658/2013   až   Rvp   15661/2013, Rvp 15669/2013 až Rvp 15687/2013, Rvp 15690/2013, Rvp 15750/2013, Rvp 15756/2013 a Rvp 15764/2013 až Rvp 15767/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Sťažovateľka   v sťažnostiach   namieta   porušenie   ňou označených   základných   práv zaručených   ústavou   a   práva   zaručeného   dohovorom   tým,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil sudcu, resp. sudcov tohto okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si   sťažovateľka   týmito   žalobami uplatnila, mala podľa   jej   tvrdení   vzniknúť v   príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve tohto okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu sťažností vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu sp. zn. 13 NcC 85/2012 z 9. októbra 2012 (Rvp   15633/2013   a   Rvp   15764/2013),   sp.   zn.   14   NcC   103/2012   z   8.   októbra   2012 (Rvp 15635/2013) a sp. zn. 5 NcC 343/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15669/2013) dospel k   záveru,   že   sťažovateľkou   použitá   argumentácia   v   týchto   sťažnostiach   je   v   podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   v   uplynulom   období   už   zaoberal   a   odmietol   jej   sťažnosti   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   (v   tejto   súvislosti   preto   odkazuje,   čo   sa   týka odôvodnenia, iba na svoje identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2012 z 12. septembra 2013 a sp. zn. II. ÚS 448/2013 z 12. septembra 2013)

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   13   NcC   103/2012   z   9.   októbra   2012   (Rvp   15630/2013 a Rvp 15765/2013),   sp.   zn.   13   NcC   93/2012   z   9.   októbra   2012   (Rvp   15631/2013 a Rvp 15766/2013),   sp.   zn.   13   NcC   89/2012   z   9.   októbra   2012   (Rvp   15632/2013 a Rvp 15767/2013), sp. zn. 14 NcC 110/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15634/2013), sp. zn. 16   NcC   102/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp   15636/2013   a   Rvp   15756/2013),   sp.   zn. 5 NcC 406/2012   zo   17.   októbra   2012   (Rvp   15658/2013),   sp.   zn.   5   NcC   403/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp   15659/2013),   sp.   zn.   5   NcC   400/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15660/2013), sp. zn. 5 NcC 399/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15661/2013), sp. zn. 5 NcC   345/2012   zo   17.   októbra   2012   (Rvp   15670/2013),   sp.   zn.   5   NcC   350/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp   15671/2013),   sp.   zn.   5   NcC   353/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15672/2013), sp. zn. 5 NcC 355/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15673/2013), sp. zn. 5 NcC   373/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp   15674/2013),   sp.   zn.   5   NcC   366/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15675/2013),   sp.   zn.   5   NcC   358/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15676/2013), sp. zn. 5 NcC 360/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15677/2013), sp. zn. 5 NcC   361/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp   15678/2013),   sp.   zn.   5   NcC   362/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15679/2013),   sp.   zn.   5   NcC   383/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15680/2013), sp. zn. 5 NcC 396/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15681/2013), sp. zn. 5 NcC   380/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp   15682/2013),   sp.   zn.   5   NcC   377/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15683/2013),   sp.   zn.   5   NcC   389/2012   zo   17.   októbra   2012 (Rvp 15684/2013), sp. zn. 5 NcC 387/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15685/2013), sp. zn. 5 NcC   386/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp   15686/2013),   sp.   zn.   5   NcC   385/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 15687/2013),   sp.   zn.   24   NcC   339/2012   z   11.   októbra   2012 (Rvp 15690/2013) a sp. zn. 13 NcC 86/2012 z 8. októbra 2012 (Rvp 15750/2013), ktoré v skutočnosti krajským súdom nikdy vydané neboli a ani neexistujú, ústavný súd označené sťažnosti sťažovateľky odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   II.   ÚS   356/2013   a   II.   ÚS   358/2013),   a   to   bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013