znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 594/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., právne zastúpenej advokátom Mgr. S. I., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   3   Cob   19/2012-143 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 19 Cb 55/2009-103 z 11. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“   v citáciách   len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 19/2012-143 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Cb 55/2009-103 z 11. novembra 2011.

1.2 Podľa obsahu sťažnosti sťažovateľka ako žalobkyňa žalobou uplatňovala voči žalovanému P. K. (ďalej len „žalovaný“) pohľadávku vo výške 15 368,54 € z titulu náhrady škody – ušlého zisku. Zisk mal sťažovateľke vzniknúť v dôsledku poklesu tržieb za rok 2006   potom,   čo   príves,   ktorý   sťažovateľka   kúpila   v máji   2005   od   žalovaného,   jej   bol koncom   roka   2005   odňatý,   pretože   na   ňom   v čase   prevodu   viazol   zákaz   nakladania v dôsledku exekúcie vedenej proti žalovanému (ktorej existenciu mal žalovaný sťažovateľke pri uzatváraní kúpnej zmluvy zamlčať). Žalovaný bol za toto konanie už právoplatne uznaný vinným   z trestného   činu   podvodu.   Pokles   tržieb   zapríčinila   okolnosť,   že   bez   prívesu sťažovateľka nebola schopná prevádzkovať medzinárodnú nákladnú dopravu, keďže pri tej objednávatelia vyžadujú väčší objem prepravnej kapacity, ale len dopravu vnútroštátnu, ktorej   objem   a výnosnosť   je   nižšia.   Výšku   ušlého   zisku   preukazovala   sťažovateľka znaleckým posudkom, ktorý porovnal tržby za relevantné obdobia roka 2005 a roka 2006 a dospel k záveru o rozdiele v sume zodpovedajúcej približne žalovanej sume (rozdiel bol tvorený pripočítanými úrokmi z omeškania z ušlého zisku).

1.3 Krajský súd a okresný súd žalobu sťažovateľky zamietli. Podľa sťažovateľky tým porušili   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže neprihliadli na uvedený znalecký posudok. Sťažovateľka k tomu doslovne uviedla (zvýraznenia už v origináli):«Sudkyňa   vypočula   dokonca   osobne   znalca,   ktorý   v podrobnostiach   vysvetlil   jej dotazy   (neobvyklý   postup   v obchodno-súdnom   konaní)   a aj   napriek   vyčerpávajúcim odpovediam a objasneniam, tento znalecký posudok bol súdom ignorovaný, pričom ale nebolo   nariadené   vypracovanie   iného   (kontrolného)   posudku,   ale   sudkyňa   nahradila svojou právnou rozhodovacou činnosťou názor (neexistujúci) iného znalca a bez osobnej detailnej   odbornej   znalosti   ekonomickej   problematiky   neuznala   predmetný   posudok   ako jediný   relevantný   dôkaz   pre   rozhodnutie. Znalecký   posudok   bol   vypracovaný porovnávacou metódou dosahovaného zisku v poctivom obchodnom styku (tržby z r. 2005 – 2006 – rozdiel), plne v súlade s § 381 Obch. zák., nakoľko iná metóda ani pri uvedenej obchodno-špedičnej, dopravnej a prepravnej činnosti sťažovateľa nebola možná... Prvostupňový súd nevyhodnotil znalecký posudok správne v súlade s § 132 OSP a tiež nepresvedčivo odôvodnil hodnotenie výsledku konania od výsledku dôkazu znalcom (R   4/89),   pričo   ale odborne   súd   nie   je   spôsobilý   posudzovať   samostatne   odborné (ekonomické) otázky, čo v tomto prípade neoprávnene, bez iného znaleckého posudku vykonal....

Rozsudok Krajského súdu je povrchný, nedôvodil, prečo potvrdzuje prvostupňový rozsudok, iba opakoval názor, že žalobca nepreukázal výšku ušlého zisku a poukázal na nájomnú   zmluvu   (pozn.   účelová,   aby   bol   zabezpečený   prejazd   cez   hranice   s Ukrajinou a ďalej na východ, nakoľko náves nebol evidenčne ešte „prepísaný“ na nového vlastníka), naviac   podpísaná   v čase,   keď   nebol   vykonaný   prepis   vlastníctva   prívesu   na   Okresnom dopravnom   inšpektoráte,   teda   ešte   v čase,   keď   bol   žalovaný   uvedený   do   omylu žalovaným.  ...   Súvislosti   a účel   tejto   nájomnej   zmluvy   vôbec   nesúvisia   s ušlým   ziskom sťažovateľa, nakoľko bolo potrebné sa zaoberať znížením tržieb za obdobie prepravných výkonov   s   prívesom   a   po   odňatí   prívesu,   tak,   ako   ich   riadne   a správne   vyčíslil   súdny znalec....

Nie   je   možné   tak   jednoducho,   nezákonne   a aj   protiústavne   obísť,   bez   iného posudku, jediný dôkaz o výške ušlého zisku, ktorým bol znalecký posudok... a jednoducho konštatovať, že sťažovateľ nepreukázal výšku nároku.»

1.3 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Krajský   súd   v Prešove   Rozsudkom   č.   k.   3Cob/19/2012-145   zo   dňa   29. 5. 2012 v spojení   s   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prešove   č.   k.   19Cb/55/2009-103   zo   dňa 11. 11. 2011   porušil   základné právo sťažovateľa...   na   spravodlivé súdne   konanie   podľa Čl. 6   ods.   1   Dohovoru...   a porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   garantované Ústavou SR Čl. 46 ods. 1.

Zrušuje   Rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   č.   k.   3Cob/19/2012-145   zo   dňa 29. 5. 2012.

Zrušuje   Rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   19Cb/55/2009-103   zo   dňa 11. 11. 2011.

Priznáva právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia...“

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska predmetu prieskumu ústavného súdu možno sťažnosť rozčleniť na dve časti:

a)   časť,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   19   Cb   55/2009-101 z 11. novembra 2011,

b)   časť,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   Cob   19/2012-143 z 29. mája 2012.

Vzhľadom   na   rozdielne   predmety   prieskumu   je   nevyhnutné   preskúmať   sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti sťažnosti podľa citovaného zákonného článku je jednak tvrdenie sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a jednak neexistencia iného orgánu, ktorý tomuto právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť (alebo už poskytol) ochranu.

V prerokúvanej   veci   rozhodovali   okresný   súd   i krajský   súd   podľa   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Z ustanovenia § 201 ods. 1 OSP vyplýva, že proti prvostupňovému rozsudku je v zásade prípustné odvolanie, ktoré v zmysle § 205 ods. 2 OSP možno okrem iného odôvodniť tým, že v konaní došlo k inej vade, ktorá mohla mať za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci,   prípadne že   súd nevykonal navrhnuté dôkazy   alebo   skutkový   stav   je   zistený   nesprávne.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   pokiaľ sťažovateľka namieta nezohľadnenie znaleckého posudku (teda v podstate to, že súd tento znalecký   posudok   buď   protizákonne   nepoužil,   alebo   jeho   dôkaznú   hodnotu   nesprávne posúdil),   resp.   nevykonanie   kontrolného   znaleckého   posudku   v konaní   pred   okresným súdom,   mala   možnosť   domáhať   sa   nápravy   týchto   tvrdených   nesprávností   podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu. Podľa vlastných slov tak aj urobila. Vzhľadom na efektívne možnosti odvolacieho súdu napraviť zistené nedostatky (§ 213 a § 220, resp. § 221 OSP), teda existoval iný orgán, ktorý mohol poskytnúť ochranu práva sťažovateľky pred jeho tvrdeným porušením zo strany okresného súdu, ktorý jej túto ochranu aj poskytol. Ustanovenie   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   umožňuje   ústavnému   súdu odmietnuť sťažnosť, na prerokovanie ktorej nie je daná právomoc ústavného súdu. Podľa toho,   čo   už   bolo   uvedené,   nemá   ústavný   súd   právomoc   na   prerokovanie   sťažnosti,   ak smeruje proti rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho ju bolo treba odmietnuť (pozri napr. I. ÚS 428/2012, prípadne II. ÚS 420/2012 a tam citovaná prejudikatúra).

4. Právomoc ústavného súdu je však daná vo vzťahu k tej časti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka aj v tejto časti namieta porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).

4.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému   orgánu   majúcemu   právomoc   na   prejednanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je i Občiansky súdny poriadok. Súčasťou základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim orgánom   úspešný.   Tento   orgán   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané   a   umožnené procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, preto nie je   alternatívou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   (podobne   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (zhodne   napríklad I.   ÚS   225/03, IV. ÚS   158/09).   Skutkové   alebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   zásadne   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

4.2 V prerokúvanej veci krajský súd odôvodil zamietnutie žaloby sťažovateľky takto:„Odvolací   súd   doplnil   dokazovanie...   oboznámením   sa   so   zmluvou   o nájme dopravného prostriedku uzavretou dňa 25. 4. 2005 medzi prenajímateľom (sťažovateľkou, pozn.)...   a nájomcom (žalovaným,   pozn.)...,   podľa   ktorej   prenajímateľ   je   vlastníkom nákladného   automobilu   LIAZ   110.054,   výrobné   číslo   karosérie   –   CL...,   výrobné   číslo motora..., evidenčné číslo... a uvedené vozidlo prenecháva do nájmu nájomcovi. Zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú s účinnosťou od 25. 4. 2005. V tejto súvislosti bolo zistené, že v danom prípade išlo o prenájom ťahača a konateľ žalobcu (sťažovateľky, pozn.) potvrdil, že   ťahač   a príves   používal   na   prepravu   žalovaný   a on   si   u neho   objednával   prepravu tovaru.   Z tohto   pohľadu   nie   žalobca (sťažovateľka,   pozn.) uskutočňoval   medzinárodnú kamiónovú dopravu ťahačom, ktorý bol predmetom nájmu a prívesom, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom (sťažovateľkou, pozn.) a žalovaným, ale žalovaný, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda z dôvodu neprevádzkovania a neuskutočňovania medzinárodnej   kamiónovej   dopravy   spočívajúca   v ušlom   zisku.   Žalobca   ťahačom a prívesom nedisponoval. Týmito vecami nepodnikal, a preto z nevykonávania tejto činnosti mu nemohla vzniknúť škoda.“

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že krajský súd za hlavný dôvod nevyhovenia žaloby o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tým, že sťažovateľka nemohla vykonávať   medzinárodnú   nákladnú   dopravu,   považoval   v zásade   to,   že   sťažovateľka v dôsledku prenechania ťahača do nájmu žalovanému nemohla na ňom vykonávať tvrdenú podnikateľskú činnosť. Sťažovateľka by teda (zjednodušene povedané) tak či onak nebola dosiahla žiadny zisk z prevádzkovania tejto dopravy, pretože ťahač nemala k dispozícii, lebo s ním disponoval žalovaný. Podľa záveru krajského súdu jej preto žiadny zisk ani nemohol ujsť. V podstate tak krajský súd preniesol ťažisko dôvodov zamietnutia žaloby z úrovne nepreukázania výšky škody na úroveň príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním   a   vznikom   škody,   keď   vyslovil,   že   veci   by   sa   neboli   vyvíjali   podľa   tvrdení sťažovateľky ani vtedy, ak by k protiprávnemu skutku žalovaného nebolo došlo. Tento skutkový   záver   podľa   ústavného   súdu   –   vzhľadom   na   zmienenú   existenciu   nájomnej zmluvy   medzi   sťažovateľkou   a   žalovaným   –   nejaví   znaky   arbitrárnosti,   rovnako   ako vyslovený právny záver, ktorý – napriek tomu, že je formulovaný pomerne úsporne – je výstižný a zrozumiteľný a tiež v zhode s judikatúrou všeobecných súdov (porov. napríklad II/1967 a R 55/1971).

Uvedené však vo svojom dôsledku znamená, že krajský súd sa otázkou konkrétnej výšky ušlého zisku, a teda ani otázkou použiteľnosti a správnosti znaleckého posudku vôbec nezaoberal (na rozdiel od okresného súdu). Sťažovateľkou predložený znalecký posudok tak nezohral   pri   uvažovaní   krajského   súdu   o   zamietnutí   žaloby   žiadnu   rolu.   Tým   sa   ale vo vzťahu   ku   krajskému   súdu   míňa   účinkom   podstatná   časť   sťažovateľkiných   tvrdení o údajnom nahradení činnosti znalca vlastnou úvahou súdu. Je preto zrejmé, že krajský súd nemohol porušiť práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom, ako uviedla sťažovateľka.

Pokiaľ sťažovateľka ďalej tvrdí, že nájomná zmluva, ktorú vzal krajský súd za základ svojho záveru, je simulovaná, a polemizuje o jej dôležitosti pre skutkové právne posúdenie veci (pozri odsek 1.2), ide v tejto časti o polemiku so skutkovými a právnymi závermi, ktoré už ústavný súd označil za nearbitrárne a ústavne udržateľné, a preto nejde o spôsobilé argumenty v konaní pred ústavným súdom. Tieto argumenty mala sťažovateľka uplatniť v konaní pred krajským súdom, čo sa aj stalo (vyplýva to zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom na č. l. 134 a 135), pričom z už citovaného odseku odôvodnenia rozsudku krajského   súdu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   ich   aj   vyhodnotil.   Nesúhlas   sťažovateľky so skutkovými   alebo   právnymi   závermi   všeobecného   súdu,   ktoré   sú   inak   nearbitrárne, nepredstavuje ešte porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napríklad II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

5. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorými   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok krajského súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí vadami tvrdenými sťažovateľkou, resp. že ňou tvrdené vady nezasahujú do sféry ústavnosti, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť treba   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   rozhodol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012