znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 593/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou

,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky a advokátky ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 241/2012 z 18. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ⬛⬛⬛⬛,, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 241/2012 z 18. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu   v konaní   pred   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) vedenom   pod   sp.   zn.   60   Cb   98/2004   domáhal   pôvodne   voči   šiestim   žalovaným, a to ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaný v 2. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „žalovaný v 3. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný vo 4. rade“), (ďalej len „žalovaný v 5. rade“), a obchodnej spoločnosti,

(ďalej   len   „žalovaná   v   6.   rade“),   zaplatenia   sumy   57 389,76   € s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorú uplatnil v časti 1 659,70 € podaným návrhom zo 14. marca 1997 a vo zvyšnej časti podaním z 27. októbra 2006 (zmena petitu pripustená okresným súdom 16. januára 2007).

Základom argumentácie sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní bolo tvrdenie, „že Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom zo dňa 01. 10. 1998, č. k. 4 Obo 32/1998 o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia rozhodol, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti... (právny predchodca ⬛⬛⬛⬛...), zo dňa 28. 04. 1994, ktorým bolo schválené uplatňovanie Prémiového poriadku (na základe prémiového   poriadku   boli   spoločníkom   spoločnosti,   okrem   sťažovateľa,   vyplatené v rokoch 1994, 1995 a 1996 prémie spolu vo výške 497.635,76 EUR...) je neplatné... Na   základe   tejto   skutočnosti   si   Sťažovateľ   z   dôvodu   opatrnosti   najskôr   uplatnil na súde   svoj   nárok   vo   výške   1.659,70   EUR,   ktorý   následne,   po   zistení   relevantných skutočností, navýšil.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „bol zo spoločnosti vylúčený, a to valným zhromaždením konaným dňa 20. 12. 1996, pričom sa sťažovateľ domáhal v súdnom konaní určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia o jeho vylúčení, ktoré konanie sa skončilo rozsudkom v roku 2005, tak že sťažovateľ bol právoplatne zo spoločnosti vylúčený“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „návrhom zo dňa 14. 05. 1999 (t. j. po začatí Súdneho konania)   uplatnil   sumu   vo   výške   4.957.000,-   SK   titulom   vyrovnacieho   podielu,   ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 40 Cb 38/1999 na Krajskom súde v Banskej Bystrici, právoplatne skončené v 07/2009 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 3 Obo 66/2008, zo dňa   07.   05.   2009,   ktorým   bol   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici, č. k. 40 Cb 38/1999 zo dňa 06. 06. 2007 potvrdený), tak, že sťažovateľovi je spoločnosť povinná zaplatiť sumu vo výške 885.804,- Sk s príslušenstvom (rozdiel medzi uplatnenou sumou a sumou v rozhodnutí bol   spoločnosťou zaplatený počas súdneho konania dobrovoľne)...

V   dôsledku   neoprávneného   vyplatenia   finančných   súm   na   základe   Prémiového poriadku, ktoré spoločnosti nikdy neboli vrátené (s odôvodnením uskutočneným počas súdneho   konania   o   zbytočnosti   domáhania   sa   tejto   pohľadávky,   keďže   už   by   mala   byť premlčaná), bol sťažovateľ ukrátený na vyrovnacom podiely, ktorý mu mal byť vypočítaný z účtovnej   závierky   za   rok   1996   -   avšak   z   čistého   obchodného   imania,   ktoré   nebolo ovplyvnené protizákonným konaním spoločnosti.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012 na návrh sťažovateľa   konanie   voči   žalovaným   v   1.   až   5.   rade   zastavil.   Ďalším   výrokom   návrh sťažovateľa   voči   žalovanej   v   6.   rade   v   celom   rozsahu   zamietol.   Sťažovateľ   tvrdí,   že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno vyvodiť, že v „časti nároku sťažovateľa vo výške 53.489,22 EUR mal za to, že nárok sťažovateľa je premlčaný (prisvedčil námietke premlčania vznesenej spoločnosťou ), a to z dôvodu, že listiny, na základe ktorých sa mohol sťažovateľ dozvedieť o škode boli doložené na súd odporcom spoločnosťou v Súdnom konaní dňa 20. 11. 2000, a teda uplynutím 4-ročnej subjektívnej premlčacej doby dňa 21. 11. 2004 mal nárok za premlčaný.

Uvedené určenie premlčania bolo v konečnom dôsledku Krajským súdom Banská Bystrica ako súdom dovolacím považované za nesprávne.

V časti vo výške 1.659,70 EUR mal prvostupňový súd za to, že nárok sťažovateľa premlčaný nie je, uviedol, že sťažovateľ nepreukázal atribúty vzniku nároku na náhradu škody,   pričom   uviedol,   že   svoje   tvrdenia   mal   sťažovateľ   uvádzať   v   Súdnom   konaní   - vyrovnací podiel.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012 podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že odvolaním   napadnutý   rozsudok   v   napadnutej   časti   výroku,   ktorým   okresný   súd   návrh sťažovateľa voči žalovanej v 6. rade v celom rozsahu zamietol, potvrdil. Podľa sťažovateľa „základom odôvodnenia zamietnutia nároku je premlčanie, pričom odvolací súd mal za to, že subjektívna lehota začala plynúť dňa 01. 10. 1998, t. j. deň vydania Rozsudku NS SR, pričom už v tomto čase mal mať sťažovateľ vedomosť o rozsahu škody. Na základe akých právnych úvah k uvedenému záveru dospel, odvolací súd neuvádza, naopak cituje, že rozsah a   výška   škody   pre   začatie   plynutia   premlčacej   doby   musí   byť   taká,   aby   postačovala pre možnosť uplatnenia nároku na súde, pričom však uvedená citácia právnej teórie je v rozpore so záverom odvolacieho súdu, keďže v predmetnom čase sťažovateľ vôbec nevedel a ani nemohol určiť rozsah škody.

Taktiež odvolací súd uvádza pojednávanie konané dňa 20. 03. 2002, ako aj písomné podanie   zo   strany súdu o   oznámení   doloženia   dokladov do   spisu zo   strany odporcu   - spoločnosti sťažovateľovi, bez špecifikácie dátumu, ako dátumy rozhodné pre plynutie subjektívnej lehoty, zároveň počíta lehotu od právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 21/94 (správne má byť 41 Cb 21/94).

Čo sa týka nároku sťažovateľa v časti 1.659,70 EUR, ktorú taktiež ako prvostupňový súd považuje za nepremlčanú, odvolací súd len uvádza, že neboli preukázané predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, bez akejkoľvek bližšej špecifikácie.

Ohľadom námietky sťažovateľa, že sa o škode mohol dozvedieť až dňa 15. 10. 2006, kedy bol vyhotovený Znalecký posudok v Súdnom konaní - vyrovnací podiel (nesprávne uvedené   konanie   zo   strany   odvolacieho   súdu   41   Cb   38/99,   správne   číslo   konania   je 40 Cb 38/99), uvádza, že súdne konania vzájomne nesúviseli.“.

K podstate veci sťažovateľ uvádza, že «nebolo možné z jeho strany ani v jednom z mnohých dátumov, od ktorých súdy začínajú určovať premlčaciu dobu - objektívne určiť výšku jeho škody tak, aby túto bolo možné obsahovo vyjadriť tak, aby si mohol svoj nárok uplatniť na súde.

V   Súdnom   konaní   -   vyrovnací   podiel,   kde   sa   tento   určoval   (a   to   na   základe znaleckého dokazovania, ako kategórie, na ktorej určenie sú potrebné odborné vedomosti), nebolo možné vziať do úvahy Rozsudok NS SR, keďže vyrovnací podiel sa podľa právneho názoru súdu mal určovať z účtovnej závierky za rok 1996, pričom Rozsudok NS SR je z roku 1998.   Práve   vyhotovením   znaleckého   posudku   bolo   určené   aký   vyrovnací   podiel sťažovateľovi   patrí,   a   teda   bol   zrejmý   aj   následok   protiprávneho   konania,   ktorým   boli zo spoločnosti „vytiahnuté“ finančné prostriedky.».

V nadväznosti   na   už   citované   sťažovateľ   namieta,   že „tak   prvostupňový,   ako   aj odvolací súd dospeli po 17-tich rokoch súdneho konania k záveru, že nárok sťažovateľa je premlčaný,   v časti   1.659,70   EUR   dospeli   k   záveru   nepreukázania   atribútov   nároku na náhradu   škody,   a to   len   konštatáciou   tejto   skutočnosti,   bez   akéhokoľvek   bližšieho odôvodnenia... napriek skutočnosti neoprávneného vyplatenia finančných prostriedkov - tak ako skonštatoval NS SR, ktorou sa reálne znížilo čisté obchodné imanie spoločnosti, sťažovateľovi   -   ako   spoločníkovi   spoločnosti,   resp.   ako   vylúčenému   spoločníkovi spoločnosti, žiadny nárok nepatrí, a to napriek tomu, že sa tohto nároku domáha od roku 1997.“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutie odvolacieho   súdu   hodnotí   ako   arbitrárne,   nesúhlasí   s   právnymi   názormi,   na ktorých   je založené. Závery krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé, t. j. za arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné. Takto hodnotí sťažovateľ aj postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41 Cob 241/2012 zo dňa 18. 12. 2013 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici,   č.   k. 41   Cob 241/2012   zo   dňa 18. 12. 2013   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet sťažovateľa.

4.   Krajský   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania vo výške 340,90 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv. Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05,   IV.   ÚS   287/2011).   Ústavný   súd   zároveň   pripomína, že tvrdenia o porušení iných základných práv, než sú uvedené v petite sťažnosti (v sťažnosti sťažovateľa ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavného súdu považuje iba za súčasť argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Vychádzajúc   z petitu   sťažnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 241/2012 z 18. decembra 2013, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   60   Cb   98/2004   z   26.   septembra   2012 v napadnutej časti výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa voči žalovanej v celom rozsahu zamietnutý.

V súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní   iných   než   ústavných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ ich rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Jeho   úloha   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákona všeobecným   súdom možno uvažovať   len v prípade, ak by sa tento pri svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že sa v podstate domáha „revízie“ napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený jeho odvolaním napadnutý výrok rozsudku okresného súdu sp. zn. 60 Cb 98/2004 z 26. septembra 2012 o zamietnutí jeho   žaloby   voči   žalovanej.   Sťažovateľ   sa   touto   žalobou   domáhal   priznania   nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa § 424 Občianskeho zákonníka vo výške určenej ako rozdiel medzi ziskom po zdanení dosiahnutým žalovanou v 6. rade za roky 1992  1996 a skutočným ziskom nezníženým o prémie, mzdy a funkčné pôžitky vyplatené žalovaným v 1. až 5. rade v uvedenom období podľa prémiového a mzdového poriadku, ktorý   bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 32/1998 z 1. októbra 1998 určený ako neplatný.

K odvolaniu sťažovateľa krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: «Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa 14. 3. 1997 doručeným súdu dňa 14. 4. 1997 domáhal voči odporcom 1/ až 6/ náhrady škody bez jej vyčíslenia s tým, že výšku škody upresní neskôr. Náhradu škody žiadal ako bývalý spoločník spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ od odporcov 1/ až 6/ za plnenie poskytnuté odporcom 6/ odporcom 1/ až 5/ v súvislosti s tzv. „pracovno-právnym vzťahom“ (ako   mzdy,   odmeny,   funkčné   pôžitky,   služby   a   podobne)   za   obdobie   od   1.   7.   1992   až do 20. 12. 1996. Písomným podaním zo dňa 18. 7. 1997 doručeným súdu dňa 22. 7. 1997 navrhovateľ oznámil, že si uplatňuje škodu minimálne vo výške 1.659,70 eur (50.000,- Sk) s tým, že doplnenie návrhu vo veci označenia skutkového stavu a právneho dôvodu vykoná súčasne s určením výšky škody, pretože toto určenie je závislé od výsledku súdneho konania prebiehajúceho   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   41   Cb   21/94. V písomnom doplnení návrhu doručenému súdu dňa 1. 10. 1999 navrhovateľ uviedol, že sa domáha priznania nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa § 424 Obč. zák. vo   výške   určenej   ako   rozdiel   medzi   dosiahnutým   ziskom   po   zdanení   dosiahnutým odporcom 6/ za roky 1992 - 1996 a skutočným ziskom neznížením o prémie, mzdy a funkčné pôžitky vyplatené odporcom 1/ až 5/ v uvedenom období podľa prémiového a mzdového poriadku, ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu SR určený ako neplatný. Zároveň navrhol v tomto podaní vykonať dôkaz označenými listinami vyhotovenými odporcom 6/ s tým, že po predložení   týchto   listín   je   navrhovateľ   schopný   upresniť   výšku   svojho   nároku podľa zisteného rozdielu zisku odporcu a časti zisku použitého v prospech odporcov 1/ až 5/. Na základe výzvy súdu zo dňa 2. 11. 2000 predložila právna zástupkyňa odporcov 1/ až 6/   na   založenie   do   spisu   súdom   požadované   listinné   dôkazy,   a   to   dňa   20.   11   2000. Navrhovateľ   vzal   pred   začatím   konania   vo   veci   samej   žalobu   o   náhradu   škody   voči odporcom 1/ až 5/ späť, na základe tohto prejavu navrhovateľa okresný súd konanie voči odporcovi 1/ až 5/ zastavil a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcom 1/ až 5/ trovy právneho zastúpenia. Ďalej odvolací súd zistil, že písomným podaním doručeným súdu dňa 27. 10. 2006 navrhovateľ vyčíslil   svoj nárok na náhradu   škody, ktorú si uplatnil   voči odporcovi 6/ vo výške istiny 1.728.924,- Sk spolu s príslušenstvom. Okresný súd na základe takto   špecifikovanej   výšky   žalovanej   sumy   na   pojednávaní   dňa   16.   1.   2007   uznesením pripustil   rozšírenie   žaloby   o   zaplatenie   ďalšej   sumy   vo   výške   1678.924,-   Sk   s   prísl. Písomným podaním navrhovateľa zo dňa 8. 2. 2010 doručeným súdu dňa 11. 2. 2010 upravil   žalobný   petit   tak,   že   sa   domáha   zaplatenia   sumy   55.148,92   eur   s   úrokom   z omeškania vo výške 24,13 % ročne zo sumy 55.148,92 eur od 31. 3. 1998 do zaplatenia a tento petit zostal nezmenený aj ku dňu rozhodovania okresným súdom. Právna zástupkyňa odporcu vzniesla v konaní námietku premlčania nároku navrhovateľa...

V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ bol spoločníkom obchodnej spoločnosti odporcu 6/ od 3. 6. 1992 do 20. 12. 1996, kedy bol zo spoločnosti vylúčený. V konaní bolo tiež   preukázané,   že   navrhovateľovi   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 40 Cb 38/1999 zo dňa 6. 6. 2007 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo   66/2008   zo   dňa   7.   5.   2009   priznané   právo   na   zaplatenie   titulom   vyrovnacieho podielu. Nebolo sporné, že odporca 6/ si splnil svoju povinnosť a zaplatil navrhovateľovi požadovanú sumu titulom vyrovnacieho podielu v celom rozsahu. V konaní bolo napokon preukázané, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 32/98-107 zo dňa 1. 10. 1998 bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cb 21/1994-93 zo dňa 8. 10. 1997 a bolo vyslovené, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti

z 28. 4. 1994 v bode 6., pokiaľ ním bolo schválené uplatňovanie prémiového poriadku 1/94 v časti o prémiovaní riaditeľov spoločnosti je neplatné. Okresný súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu, v časti 53.489,22 eur z dôvodu   premlčania,   pričom   po   vykonanom   dokazovaní   posúdil   začatie   plynutia subjektívnej premlčacej lehoty dňom 21. 11. 2000, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy odporca 6/ do súdneho spisu doručil navrhovateľom požadované listinné doklady, ktoré tento predložil 20. 11. 2000 a uviedol, že premlčacia lehota uplynula dňa 22. 11. 2004. Keďže   navrhovateľ   rozšíril   žalobný   návrh   o   zaplatenie   sumy   1.678.924,-Sk   dňa 27. 10. 2006,   po   uplynutí   subjektívnej   štvorročnej   premlčacej   lehoty   zamietol   nárok navrhovateľa v tejto časti z dôvodu premlčania.»

Krajský   súd   za   kľúčový   právny   problém   pri   rozhodovaní   o veci   sťažovateľa považoval námietku premlčania nároku na náhradu škody, ku ktorej uviedol:

„Navrhovateľ sa domáha svojho nároku titulom náhrady škody; na právnu úpravu premlčania v súvislosti s náhradou škody a bezdôvodným obohatením nie je aplikovateľná občiansko-právna úprava. Pri premlčaní nároku na náhradu škody vychádza Obchodný zákonník   z   podobnej   konštrukcie   počiatku   plynutia   premlčacej   doby   ako   Občiansky zákonník s tým, že subjektívnu dobu viaže na odlišný moment. V zmysle § 397 je subjektívna doba štvorročná a podľa § 398 je objektívna doba 10 ročná. Subjektívna doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode alebo sa o nej dozvedieť mohol a o tom, kto je povinný   škodu   uhradiť.   Uvedená   vedomosť   sa   viaže   na   existenciu   oboch   skutočností, t. j. škody   a   škodcu   s   tým,   že   nemusí   byť   identifikovaná   presným   rozsahom   a   výškou, ale znalosť   poškodeného   musí   postačovať   pre   možnosť   uplatnenia   nároku   na   súde. Objektívna premlčacia   doba sa uplatní len   vtedy, keď nedošlo k uplynutiu   štvorročnej subjektívnej premlčacej doby, k premlčaniu práva na náhradu škody.“

Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právnu povahu nároku sťažovateľa na náhradu škody z dôvodu ukrátenia jeho podielu na zisku vyplateného žalovanou v 6. rade za obdobie rokov 1994, 1995 a 1996, v súvislosti s ktorou v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:

„V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s názorom okresného súdu, že nárok navrhovateľa vo výške 53.489,22 eur je premlčaný; avšak dospel k záveru, že navrhovateľ sa   mohol   dozvedieť   o   škode   a   o   tom,   kto   je   povinný   škodu   uhradiť   už   z   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 32/98-107 zo dňa 1. 10. 1998, ktorým rozsudkom bol zmenený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   41   Cb   21/1994-93   zo   dňa 8. 10. 1997, kedy Najvyšší súd vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti

z 28. 4. 1994 v bode 6, pokiaľ ním bolo schválené   uplatňovanie   prémiového   poriadku   1/94   v   časti   o   prémiovanie   riaditeľov spoločnosti je neplatná. Už v tomto čase mohol navrhovateľ získať vedomosť o rozsahu škody a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Aj v prípade, ak by na základe vyššie cit. rozsudku Najvyššieho súdu navrhovateľ nevedel identifikovať škodu presným rozsahom a výškou, prišiel preskúmaním veci odvolací súd k záveru, že najneskôr sa o výške škody mohol   navrhovateľ   dozvedieť   potom,   ako   mu   bolo   súdom   oznámené,   že   zo   strany navrhovateľa boli do spisu doručené požadované listinné doklady, mzdové listy, výkazy ziskov a strát, súvahy za r. 1992 - 1996. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že aj keď tieto listinné   doklady   boli   doložené   do   spisu   dňa   20.   11.   2000,   na   Okresnom   súde   Banská Bystrica sa dňa 20. 3. 2002 konalo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil predchádzajúci právny zástupca navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ a na tomto pojednávaní právny zástupca navrhovateľa dokonca sám poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s týmto konaním bolo právoplatne ukončené konanie ohľadne neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktorým bol schválený prémiový poriadok s tým, že sa jedná o konanie 41 Cb 21/94. Zároveň odvolací súd zistil, že účastníkom konania bolo zo strany súdu oznámené, že požadované listinné dôkazy zástupkyňa odporov pripojila k spisu a majú sa možnosť s nimi oboznámiť, aby upresnili sumu, akej sa vlastne od žalovaných domáhajú a na základe akého skutkového stavu. Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že až dňa 20. 3. 2002 bol právny zástupca navrhovateľa oboznámený o tom, že odporca predložil do spisu   požadované   listinné   dôkazy,   najneskôr   dňa   21.   3.   2002   mu   začala   plynúť štvorročná   subjektívna   premlčacia   lehoty,   v   ktorej   mohol   a   mal   dostatok   času na identifikáciu   výšky   škody.   Navrhovateľ   tak   neučinil   ani   v   lehote   od   právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob 21/94, ktoré konanie má podľa právneho   zástupcu   navrhovateľa   súvislosť   s   konaním   60   Cb   98/2004,   neurobil   tak   ani v lehote od kedy mu bolo oznámené, že požadované listinné dôkazy sa nachádzajú v súdnom spise,   navrhovateľ   rozšíril   svoj   žalobný   návrh   až   dňa   27.   10.   2006,   teda   po   uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty.“

K dôvodnosti zvyšnej časti nároku uplatňovaného sťažovateľom v sume 1 659,70 € krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:

„Čo sa týka zvyšku nároku vo výške 1.659,70 eur, ktorý nárok súd správne považoval za nepremlčaný, odvolací súd aj v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.   Zodpovednosť   za   škodu   je   objektívnou   zodpovednosťou,   kde   pre   vznik zodpovednosti   sa   nevyžaduje   zavinenie.   Predpokladmi   vzniku   zodpovednosti   za   škodu v zmysle § 373 sú protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym   konaním   a   vznikom   škody.   Existenciu   všetkých   troch   predpokladov zodpovednosti musí preukázať poškodený. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že ani v časti o zaplatenie 1.659,70 eur nepreukázal navrhovateľ, že by uvedenú škodu spôsobil   odporca.   Navrhovateľ   nepreukázal   predpoklady   vzniku   škody   vyššie   uvedené. Čo sa týka námietky navrhovateľa, že o škode a jej rozsahu sa mohol dozvedieť až dňa 15. 10. 2006,   kedy   bol   vyhotovený   znalecký   posudok ⬛⬛⬛⬛ v   konaní 41 Cb 38/99 (správne má byť 40 Cb 38/99, pozn.), odvolací súd uvádza, že uvedené konanie nesúviselo   s prebiehajúcim   konaním,   v   ktorom   sa   navrhovateľ   domáha   voči   odporcovi náhrady   škody,   pričom   v   konaní   41   Cb   38/99 (správne   má   byť   40   Cb   38/99,   pozn.) sa konalo   o   zaplatenie   vyrovnacieho   podielu.   Správne   okresný   súd   zamietol   aj   nárok navrhovateľa   vo   výške   2.240,84   eur,   ktorá   suma   predstavuje   rozdiel   medzi pôvodne uplatňovanou sumou vo výške 57.389,76 eur a neskôr upravenou sumou vo výške 55.148,92 eur, keďže navrhovateľ v tejto časti návrh späť nevzal.“

K návrhu sťažovateľa, aby odvolací súd svojím výrokom v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa proti   rozsudku okresného súdu z 26. septembra 2012 v prípade potvrdenia rozhodnutia   prvostupňového   súdu   pripustil   dovolanie   podľa   §   238   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:

«Navrhovateľ   navrhol,   aby   odvolací   súd   ak   rozsudok   okresného   súdu   potvrdí pripustil dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. a navrhol pripustiť znenie dovolacej otázky nasledovne: „majú úkony spoločnosti alebo iné právne skutočnosti ovplyvňujúce výšku vlastného imania v účtovnej závierke za kalendárny rok, ktorý je určujúci pre výpočet vyrovnacieho podielu vylúčeného spoločníka (v zmysle § 61 ods. 2 Obch. zák. platného ku dňu 20. 12. 2006), ktoré nastali po kalendárnom roku, ktorý je určujúci pre výpočet vyrovnacieho podielu vylúčeného spoločníka (v zmysle § 61 ods. 2 Obch. zák. platného ku dňu 20. 12. 1996) vplyv na vyrovnací podiel vylúčeného spoločníka?“

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   odvolací   súd   vyslovil vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V odseku 3 zákon upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený. Dovolanie je prípustné, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktoré má po právnej stránke zásadný význam. Za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu možno považovať   také rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktoré rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný   z   hľadiska   rozhodovacej   činnosti   súdov   vôbec,   t.   j.   má   všeobecný   vplyv na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam   spravidla   vtedy,   ak   rieši   takú   právnu   otázku,   ktorá   judikatúrou   vyšších   súdov nebola riešená alebo ktorej výklad v judikatúre týchto súdov nie je ustálený alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto   právnej   otázky.   Odvolací   súd   nie   je   oprávnený   vysloviť   prípustnosť   dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy; jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia správnej stránky.

Odvolací   súd   nevyslovil   prípustnosť   dovolania,   nakoľko   nárok   navrhovateľa   bol okresným   súdom   zamietnutý   prevažne   z   dôvodu   premlčania   s   tým,   že   odvolací   súd po preskúmaní veci prišiel k totožnému záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný; preto nemohol ani návrh navrhovateľa posudzovať na základe iných skutočností keďže v prvom rade musel sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania (v časti 53.489,22 eur). Z tohto dôvodu   nemožno   uvedené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   považovať   po   právnej   stránke za rozhodnutie zásadného významu, nakoľko právna otázka premlčania bola už judikatúrou vyšších súdov riešená.»

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnene realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

V   citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaniu   sťažovateľa   spochybňujúcemu   právne závery   okresného   súdu   nevyhovel   a   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   výrok   rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby voči žalovanej ako vecne správny potvrdil. Krajský súd svoj právny názor potvrdzujúci správnosť záveru okresného súdu o premlčaní sťažovateľom uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   (v   prevažujúcej   časti   53 489,22   €)   oprel o skutočnosti, kedy a akým úkonom (rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 32/1998 z 1. októbra   1998,   ktorým   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   41   Cb   21/1994 z 8. októbra 1997 tak, že vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovanej v 6. rade z 28. apríla 1994   v   bode   6   o   schválení   uplatňovania   prémiového   poriadku   1/94   v   časti prémiovania   riaditeľov   spoločnosti   je   neplatné,   pozn.)   sa   sťažovateľ   mohol   dozvedieť o rozsahu škody a o tom, kto je povinný škodu nahradiť. Túto skutočnosť odvolací súd považoval za rozhodujúcu z hľadiska vysporiadania sa s námietkou premlčania uplatneného nároku   na   náhradu   škody.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odvolací   súd   dôsledne   ustálil moment, kedy sa sťažovateľ najneskôr dozvedel o skutočnostiach umožňujúcich mu spresniť sumu, zaplatenia akej sa od žalovanej domáha a na základe akého skutkového stavu (na pojednávaní vo veci konanom 20. marca 2002).

Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu,   je   povinný   nahradiť   škodu   tým   spôsobenú   druhej   strane,   ibaže   preukáže,   že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa   §   757   Obchodného   zákonníka   pre   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú porušením   povinností   ustanovených   týmto   zákonom   platia   obdobne   ustanovenia   §   373 a nasl.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   nepovažuje   právny   záver   krajského   súdu týkajúci sa začiatku plynutia premlčacej doby vo veci sťažovateľa vyjadrený v napadnutom rozsudku   za   svojvoľný,   prijatý   v   zjavnom   omyle   konajúceho   krajského   súdu,   resp. za výsledok   formalistického   výkladu   aplikovaných   právnych   noriem.   Podľa   názoru ústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom rozsudku v otázke   premlčania   (v   časti   nároku   v   sume   53   489,   22   €),   ako   aj   nepreukázania predpokladov vzniku škody (v časti nároku v sume 1 659,70 €, resp. aj v sume 2 240,84 €) nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných   právnych   noriem.   Ústavný   súd   v   takomto   prípade   nemá   žiaden   dôvod a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   právnych   záverov   tohto   súdu.   Argumentácia sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   sleduje   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením   jeho   práv   garantovaných   ústavou   a   dohovorom.   K   porušeniu   ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označených   sťažovateľom   neexistuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015