znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 593/2011-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 To 50/2011 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2011   doručená   sťažnosť   R.   M.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským   súdom   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   1   To   50/2011   a   jeho rozsudkom z 20. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 94/2010 zo 4. júla 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so   stredným   stupňom   stráženia   a   ochranný   dohľad   v   trvaní   dvoch   rokov.   Krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   1   To   50/2011   z   20.   septembra   2011   odvolanie   sťažovateľa   proti uvedenému rozsudku okresného súdu zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uvedeným rozsudkom porušil ním označené základné práva podľa ústavy, listiny a právo podľa dohovoru z týchto dôvodov:

„V trestnej veci sťažovateľa je záver o vine postavený podľa § 172 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. na skutočnostiach, ktoré neboli preukázané v procesnom dokazovaní

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ dopustil spáchania skutku vo väčšom rozsahu.

Hodnota zaistenej drogy nebola bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností preukázaná.

Z   vyčíslenia   hodnoty   zaistenej   drogy   Národnou   protidrogovou   jednotkou   zo   dňa 6.9.2010 vyplýva, že hodnota drogy v ňom uvedená platí iba za predpokladu, že množstvo drogy predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy uvedenej v žiadosti vyšetrovateľa.

V žiadosti vyšetrovateľa bol uvedený počet dávok podľa znaleckého posudku KEÚ PZ č.p. PPZ-8332/KEU-BA-EXP-2010 zo dňa 10.8.2010.

Z uvedeného vyplýva, že hodnota drogy je určená správne iba za predpokladu, že to, čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým, čo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo dokazovanie na hlavnom pojednávaní nepotvrdilo. Mjr. Ing. M. K. za KEÚ PZ na hlavnom pojednávaní dňa 11.3.2011 nevedel potvrdiť totožnosť rozsahu dávok, rovnako to nevedel na tom istom hlavnom pojednávaní potvrdiť ani Ing. M. Š. za NPJ.

Samotné vyčíslenie hodnoty drogy zo dňa 6.9.2010 pritom upozorňuje na spornosť totožnosti dávok v ponímaní KEÚ PZ a realitou čierneho trhu.

Hodnota drogy teda doteraz určená nebola, pretože nevieme, či môžeme násobiť počet dávok určených KEÚ PZ s hodnotou dávky podľa NPJ, nevieme totiž, či ide o rovnaké dávky čo do hmotnosti a obsahu účinných látok.

Rovnako je nepreukázané, že by sťažovateľ mal úmysel drogu predávať po dávkach, nevyplýva to z procesne vykonaného dokazovania.

Hodnota drogy určená podľa dávok je iná, než hodnota drogy, ktorá sa predáva v iných množstvách (poukazujem na výpoveď Ing. M. Š. za NPJ na hlavnom pojednávaní dňa 11.3.2011).

Prvostupňový   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   nevyrovnal   s   obhajobou sťažovateľa   v   naznačenom   smere   a   vyslovil   dokonca   to,   že   Trestný   zákon   používa   pre určenie množstva drogy pojem obvykle jednorazová dávka, čo je zjavná nepravda a snaha odôvodniť rozsudok naozaj hocičím.

Obvykle   jednorazová   dávka   a   jej   počet   je   v   Tr.   zák.   dôležitý   v   súvislosti s ustanovením § 171 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. (drogy pre vlastnú potrebu), v súvislosti s § 172 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. je dôležitá hodnota drogy, nie počet obvykle jednorazových dávok, pretože   hodnota   drogy   sa   určuje   viacerými   možnými   spôsobmi   na   čiernom   trhu,   čo z dôkazov jasne vyplýva, iba ich každý z orgánov činných v trestnom konaní ignoruje. Súd v podstate aj na § 172 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. použil právne východiská platné pre   kvalifikáciu   drogovej   trestnej   činnosti   do   31.12.2005,   Tr.   zák.   účinný   od   1.1.2006 zaviedol   do   praxe   niečo   nové,   kvalifikáciu   skutku   cez   hodnotu   drogy   na   čiernom   trhu, pričom určenie hodnoty drogy na čiernom trhu je možné urobiť viacerými spôsobmi, súdy však   vybrali   ten   najnepriaznivejší   spôsob   jej   určenia   pre   odsúdeného,   vychádzajúci z obžaloby.

Domnievam sa, že situácia v súdnej praxi je z pohľadu právnej istoty neúnosná, dáva dokonca   priestor   pre   korupčné   konanie,   čomu   je   potrebné   jednoznačne   zabrániť rozhodnutím, ktoré usmerní právnu prax.“

Sťažovateľ   v   ďalšom   poukázal   na   nejednotnú   judikatúru   všeobecných   súdov zaoberajúcu   sa   problematikou   oceňovania   drog   v   trestnom   konaní,   pričom   označil konkrétne súdne rozhodnutia s uvedením odlišných právnych záverov, ku ktorým konajúce súdy v tejto otázke dospeli.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Záver, že môžeme hodnotu drogy určiť vynásobením počtu dávok podľa KEÚ PZ s hodnotou dávky,   ktorá je predávaná na čiernom trhu za určenú sumu podľa NPJ,   je v rozpore   s   procesne   vykonaným   dokazovaním,   keď   nikto   nedokázal   zhodnosť   dávok, naopak samotná NPJ a KEÚ PZ ju potvrdiť nevedia.

Záver, že sťažovateľ mohol poznať možnosť výroby takého počtu dávok, ako to určil KEÚ   PZ,   keď   nedisponuje   technologickým   zariadením   na   určenie   koncentrácie   účinnej látky v droge nevyplýva ani z jedného dôkazu.

Záver, že sťažovateľ chcel drogy predávať po dávkach a práve v počte určenom v obžalobe a v rozsudkoch nemá oporu vo vykonaných dôkazoch....

V   procesne   vykonanom   dokazovaní   nemá   základ   ani   zabezpečenie   dôkazu,   od ktorého sa trestné konanie sťažovateľa odvíja.

KEÚ   PZ   použil   ako   základ   pre   svoje   výpočty   a   závery   vzorky,   ktoré   neboli zabezpečené odborným spôsobom, nie je možné overiť správnosť ich výberu a teda nemožno znalecký posudok preskúmať, je to dôkaz nezákonný.

KEÚ PZ ako spracovateľ znaleckého posudku nevie objasniť, akým spôsobom bolo robené vzorkovanie, len sa spoľahli na to, že bolo urobené správne (výpoveď mjr. Ing. M. K. za KEÚ PZ na hlavnom pojednávaní dňa 11.3.2011).

Z výpovede pplk. Mgr. B. M. na hlavnom pojednávaní dňa 17.6.2011 vyplýva, že nevie nič o metódach vzorkovania, nepozná ani odrody rastliny Cannabis a napriek tomu robil v danej veci vzorkovanie, o ktoré sa oprel znalecký posudok KEÚ PZ.

Takýto znalecký posudok nemožno v trestnom konaní použiť, veď nepoznáme aké vzorky   boli   na zovšeobecnenie vybrané,   resp.   aké vybrané   neboli,   aké druhy   a   odrody rastliny Cannabis na mieste činu v skutočnosti boli.

S obhajobou sťažovateľa v tomto smere sa súdy vôbec nezaoberali... Z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že obžalovaní tvorili organizovanú skupinu, pretože celkom chýba preukázanie zavinenia vo vzťahu k tomuto znaku skutkovej podstaty trestného činu.

Je pravdou, že členovia organizovanej skupiny sa nemusia navzájom poznať, ale ich zavinením musí byť pokrytá ich vedomosť o ich účasti na organizovanej trestnej činnosti. V   súvislosti   so   sťažovateľom   nebol   vykonaný   dôkaz,   ktorý   by   jednoznačne   bez akýchkoľvek pochybností umožnil urobiť záver, že vedel, že nosil stravu a vykonal niektoré ďalšie činnosti s vedomím, že sa dopúšťa trestného činu a že bolo dokazovaním vyvrátené jeho tvrdenie, že len za peniaze urobil činnosť objednanú treťou osobou.

Prvostupňový   súd   urobil   rozporuplný   záver   aj   v   tom,   keď   vo   výroku   rozsudku v skutkovej   vete   uvádza,   že   obžalovaný   R.   M.   koordinoval   a   riadil   konanie   skupiny a v odôvodnení rozsudku uvádza, že toto robila neznáma osoba vietnamskej národnosti. Skutkový stav bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach aj vo vzťahu k organizovanej skupine nesprávne zistený a právny záver súdov je v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami, čo má dosah na ústavnosť takéhoto postupu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č.k. 1To/50/2011 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č.k. 1To/50/2011-890 zo dňa 20.9.2011,   došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

Rozsudok Krajského súdu v Nitre 1To/50/2011-890 zo dňa 20.9.2011 sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 To 50/2011 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

1. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vytýka namietanému rozsudku krajského súdu nesprávne hodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je „v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami“.

Ústavný   súd   nie je oprávnený posudzovať zákonnosť   rozhodnutia, proti   ktorému ústavná sťažnosť bola podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené práva. Ústavný súd preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie   zákonnou   argumentáciou,   ktorou   bola zdôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú   svojvoľné,   neudržateľné   alebo prijaté   v   zrejmom   omyle konajúcich   súdov,   ktoré   by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd už takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144 ods.   1 ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ všeobecné súdy   rešpektujú   uvedené ústavné garancie   (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov   všeobecnými   súdmi,   a   to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s   hodnotením   sám nestotožňoval.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 1 To 50/2011   z   20.   septembra   2011,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa   proti prvostupňovému rozsudku ako nedôvodné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd zistil, že v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku orgány činné v trestnom konaní a súd prvého stupňa :

- postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,

- zabezpečili dôkazy potrebné na rozhodnutie, ktoré vykonali zákonným spôsobom a v konaní pred súdom aj za plného rešpektovania práva na kontradiktórny proces,

- pri tomto postupe sa nedopustili takých pochybení, ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku,

- nedošlo ani k porušeniu ustanovení o právach obžalovaných, vrátane ich práva na obhajobu.

Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal zákonné a úplné dokazovanie, náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku. Skutkové zistenia uvedené v   skutkovej   vete   napadnutého   rozsudku   sú   v   súlade   s   vykonanými   dôkazmi,   z   ktorých vychádzajú   a   ktorými   bolo   jednoznačne   a   nepochybne   preukázané,   že   obžalovaní   sa dopustili činu opísaného vo výroku o treste odvolaním napadnutého rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa v súlade s § 168 odsek 1 Trestného   poriadku   poukázal   na   obsahy   jednotlivých   vykonaných   dôkazov,   na   právne úvahy,   ktorými   sa   riadil   pri   hodnotení   dôkazov   a   taktiež   na   právne   závery,   ku   ktorým dospel. Pretože tieto sú v súlade s kritériami § 2 odsek 12 Trestného poriadku, správne a úplné, odvolací súd na ne v podrobnostiach len odkazuje.

Ani odvolací súd nezistil žiadne také dôvody, ktoré by boli schopné kvalifikovane spochybniť   výpovednú   hodnotu   dôkazov   usvedčujúcich   obžalovaných,   predovšetkým obžalovaného   v   I.   rade (sťažovateľa,   pozn.).   V   tomto   smere   jeho   odvolacie   námietky nepovažoval za dôvodné.

Čo sa týka ním uvádzaného rozboru „ právnej problematiky“ ohľadne posudzovania množstva zaistenej omamnej alebo psychotropnej látky, obvykle jednorazovej dávky, týmto sa podrobne zaoberal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ( strany 14- 15 ) a niet žiadneho právne relevantného dôvody tieto úvahy spochybňovať. A už vôbec nie polemizovať o zákonnosti, vhodnosti a pod. právnej úpravy v Trestnom zákone. Takéto všeobecné úvahy nemajú miesto v konkrétnom trestnom procese ale môžu slúžiť len pre účely odborných diskusií a odbornej literatúry.

Spáchanie žalovaného skutku je obžalovaným spoľahlivo preukázané tak, ako na to poukázal   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   -   ich   priznaním (u obžalovaných P. M., N. H. D. a T. D. C.), svedeckými výpoveďami, znaleckým posudkom a listinnými dôkazmi.

Súd   prvého   stupňa   správne   zistil,   že   obžalovaní   žalovaným   konaním   naplnili formálne   znaky   skutkovej   podstaty   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno a/, písmeno c/, písmeno d/, odsek 2 písmeno c/, písmeno e/ Trestného   zákona   s   poukazom   na   §   138   písmeno   i/   Trestného   zákona,   pretože   si neoprávnene   vyrobili,   zadovážili   a   prechovávali   po   akúkoľvek   dobu   omamné   látky a psychotropné látky a spáchali taký čin závažnejším spôsobom konania - ako organizovaná skupina a vo väčšom rozsahu....

Odvolania obžalovaných v I. a II. rade zamietol ako nedôvodné, pretože nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, ktoré by boli na ich prospech. Súd prvého stupňa správne zistil a vyhodnotil všetky okolnosti významné pri uznaní viny a určení druhu a výmery uložených trestov.»

Vzhľadom   na   stotožnenie   sa   krajského   súdu   so   zisteným   skutkovým   stavom a právnymi závermi, ku ktorým dospel okresný súd v prvostupňovom rozsudku, ústavný súd považoval za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 94/2010 zo 4. júla 2011, ktorý vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v podstatnom uviedol:

«Skutkové   okolnosti   prípadu   ako   boli   zistené   dokazovaním,   jednoznačne   svedčia tomu,   že   obžalovaní   spáchali   prejednávaný   trestný   čin   ako   organizovaná   skupina s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno i) Trestného zákona, tak že R. M. vykonával v rámci   tejto   skupiny   technické   a   organizačné   činnosti   (vyhľadanie,   prenájom   objektu, platby   nájomného,   zabezpečenie   osôb,   vozidiel,   materiálu).   P.   M.   vykonával   pomocné manuálne práce a stráženie objektu mlynu. Obžalovaní D. a C. zabezpečovali pestovanie konope   v   mlyne   a   doposiaľ   nestotožnená   osoba   vietnamskej   národnosti   túto   skupinu financovala a organizovala. Už z tohto popisu konania obžalovaných je zrejmé, že medzi obžalovanými   došlo   k deľbe úloh   a konali   koordinovaným   spôsobom s cieľom spáchať trestný čin. Spôsob konania obžalovaných zodpovedá charakteristike organizovanej skupiny uvedenej v § 129 odsek 2 Trestného zákona, ktorej znaky sú uvedené v tomto ustanovení, z ktorého   vyplýva,   že   sa   jedná   o   spolčenie   viac   ako   3   osôb   s   trestno-právnou zodpovednosťou, jej činnosť je charakteristická určitým rozdelením úloh medzi jednotlivých členov   a   prejavuje   sa   určitou   plánovitosťou   a   koordinovanosťou,   ktorá   spáchanie   činu uľahčuje   a   zvyšuje   pravdepodobnosť   dosiahnutia   cieľa.   U organizovanej   skupiny   sa nevyžaduje   sústavnosť   ani   vnútorná   organizačná   štruktúra   založená   na   vzťahoch podriadenosti   a   nadriadenosti   a   nemusí   mať   trvalejší   charakter.   V prípade   posúdenia konania   obžalovaných   ako   konania   organizovanej   skupiny   sa   nevyžaduje   ani   formálne a výslovné   prijatie   za   člena   skupiny,   postačuje   konkludentné   konanie,   jeho   faktické včlenenie   sa   a   aktívne   zabezpečenie   jednej   z   jej   činností.   Prvky   svedčiace   konaniu obžalovaných ako organizovanej skupiny (plánovitosť a koordinovanosť) je možné logicky usudzovať   aj   zo   samotného   skutkového   deja   a   nie   je   potrebné,   aby   takému   konaniu predchádzala výslovná dohoda. Takéto konanie organizovanou skupinou je považované za závažnejší spôsob konania a zvyšuje nebezpečnosť takéhoto konania pre spoločnosť.... Kvalifikačný moment, ktorý konanie obžalovaných subsumuje pod ustanovenie § 172 odsek 2 Trestného zákona, je okrem závažnejšieho konania aj množstvo zaistenej omamnej a psychotropnej   látky.   Množstvo   a   hodnota   zaistenej   omamnej a psychotropnej   látky je vypočítaná v znaleckom posudku Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru B. a súd tento znalecký posudok vyhodnotil ako objektívny a zákonný dôkaz, lebo množstvo zaistených   rastlín   a   hodnota   drogy   boli   zistené   štandardnými   metódami   uvedenými v príručke   GUIDELINES   ON   REPRESENTATIVE   DRUG   SAMPLING,   uvádzanú   aj v „Analýze“   predloženej   obhajcom   obžalovaného   R.   M.   Odber   vzoriek   bol   vykonaný metódou odporúčanou Národným programom kontroly drog (UNDCP), čo konštatuje aj predložená „Analýza“. Množstvo zaistenej konope v znaleckom posudku bolo prepočítané na   obvykle   jednorazové   dávky   a   násobené   hodnotou   dávky   na   čiernom   trhu. Kriminatisticko-expertízny ústav Policajného zboru pre výpočet tejto dávky zohľadnil obsah účinnej   látky   THC   v   rozmedzí   10-30   mg   THC   ale   aj   množstvo   rastlinného   materiálu považované za obvykle jednorazovú dávku (100-500 mg rastlinného materiálu). Trestný zákon používa pre určenie množstva drogy pojem obvykle jednorazová dávka, nepoužíva pri výpočte hodnoty drogy hmotnostné jednotky (mg, g, kg a pod.) a preto námietka obhajcu R. M., že nebolo vykonané dokazovanie v tom smere, aká by bola hodnota drogy v prípade ak by   sa   droga   predala   naraz   vo   väčšom   množstve,   bola   súdom   vyhodnotená   ako neodôvodnená. Slovenská legislatíva neupravuje kvantitatívne vymedzenie dolnej hranice obvykle jednorazovej dávky omamnej a psychotropnej látky a toto minimálne množstvo nie je   konkretizované   v   Trestnom   zákone   ani   v   inom   právnom   predpise   (je   to   množstvo spôsobilé po jeho užití ovplyvniť psychiku človeka, spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo pre jeho život, zdravie a spôsobilé vyvolať návyk na užívanie tejto látky). V tejto súvislosti vyslovil názor aj Najvyšší súd SR, z ktorého vyplýva, že ak by bolo vôľou zákonodarcu určenie všeobecne platnej (paušálnej) dávky, potom by toto množstvo neurčoval výkladovým pravidlom, ale jednoznačne by určil množstvo, ktoré je na takýto účinok spôsobilé. Súd navyše   poukazuje   na   to,   že   aj   zaistené   množstvo   konope,   prepočítané   na   obvykle jednorazové dávky a výsledky biologických odberov u obžalovaných, popísané v znaleckom posudku KEÚ PZ B., svedčia tomu, že obžalovaní konope nepestovali pre vlastnú potrebu.»

Z citovaného odôvodnenia namietaného rozsudku, ako aj z rozsudku okresného súdu vyplýva, že krajský súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami a argumentmi   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Krajský   súd   v   namietanom rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo potrebné akceptovať skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery, ku ktorým okresný súd vo svojom   rozhodnutí   dospel,   odvolávajúc   sa   na   vyčerpávajúce   odôvodnenie   rozsudku okresného súdu. Zo záverov rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorá   by   bola popretím ich podstaty či zmyslu, čo sa týka aj otázky vyhodnotenia dôkazov. Odôvodnenie rozhodnutia   krajského   súdu   (v   spojení   s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu)   jasne objasňuje skutok, ktorý sa stal, právny základ rozhodnutia je v súlade so zákonom. Závery krajského   súdu   neboli   neodôvodnené   a   zjavne   arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sa sťažovateľ   nestotožnil   so   závermi   krajského   súdu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaného   rozsudku   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V   súvislosti   s   názorom   sťažovateľa   o   potrebe   prijať   rozhodnutie,   ktoré   usmerní právnu prax v otázke oceňovania drog v trestnom konaní, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§   8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09).

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 To 50/2011 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011 bolo potrebné   odmietnuť   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namietal,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkom porušil aj jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 8 ods. 2 listiny.

Na podporu svojich tvrdení však sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označeného základného práva namietaným rozsudkom krajského súdu.

Vzhľadom na citovaný čl. 8 ods. 2 listiny a základné právo v ňom obsiahnuté ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením tohto základného práva a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 50/2011 z 20. septembra 2011, na základe čoho konštatuje, že namietaný rozsudok nemá účinky takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť označené právo sťažovateľa, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011