znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 592/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Vladimírom   Pochom,   Advokátska   kancelária,   Hviezdoslavova   3, Bardejov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 1676/98 zo 7. januára 2004 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 2/2014 a jeho uznesením z 20. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. apríla 2014 doručené   podanie   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Vladimírom   Pochom,   označené   ako „Návrh   na   konanie   o ústavnej   sťažnosti“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právami podľa čl. 6 ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 4 C 1676/98 zo 7. januára 2004 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cdo   2/2014   a jeho   uznesením   z 20.   februára   2014   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Po   roku   1991   som   začal   viesť   súdne   spory   o   moje   pracovnoprávne   náležitosti a medzi početnými je aj tento pre mňa životne dôležitý, ktorý vychádza z pov. rozsudku Okr. súdu v Bardejove pod č. k. 4C 184/89. Tento prvostupňový bardejovský súd mi však svojím rozsudkom 4C 1676/98-111, zo dňa 8.X.10 moju žalobu z 26.XI.1998 zamietol a túto skutočnosť   potvrdil   svojím   konečným   rozsudkom   pod   č.   k.   8Co   12/2011-139,   zo   dňa 28.IV.2011   aj   Krajský   súd   v   Prešove.   Tieto   rozsudky   všeobecných   súdov   nadobudli právoplatnosť   dňom   27.V.2011.   Takto   mi   zostalo   iba   dovolanie,   ktoré   som   napísal a bardejovskému súdu doručil dňa 3.VI.2011. Nakoniec neuspel som ani pred Najvyšším súdom SR, ktorý svojím definitívnym uznesením sp. zn. 3Cdo 2/2014, zo dňa 20.II.14, aj za cenu jeho veľkej kompromitácie toto dovolacie konanie zastavil...

Vzhľadom k tomu, že v tomto období som mal veľký nával práce so svojimi početnými kauzami pred súdmi a tomuto sporu som pripísoval vždy značný význam, na čo sa pozerám aj dodnes takto, svojho času, ešte okolo r. 2000, požiadal som tunajší okresný súd /čo som robiť ani nemusel - pozn. lebo aj bez toho by sa muselo v súdnom spore pokračovať/ o oslobodenie ma od súdnych poplatkov, ktorému bolo vyhovené právoplatným uznesením tohto súdu...-11, zo dňa 11.II.2000. A takto na tomto právnom základe mi tento súd svojím uznesením...-66 zo 7.I.2004 právoplatne ustanovil pre celé toto súdne konanie, teda aj pre dovolanie advokátku pani J. M. na moje právne zastupovanie aj pred najvyšším súdom ! No, najvyšší súd však toto vôbec nebral povrchnou prácou na zreteľ, čím sa aspoň v mojich očiach úplne diskreditoval! Lebo viem si dobre predstaviť, že ako „tvrdo a húževnate“ pracovali   všetci   traja   sudcovia   NS   na   tejto   mojej   kauze,   keď   ani   jeden   z nich   na   túto jednoduchú, ale rozhodujúcu vec neprišiel...»

Sťažovateľ navrhuje, aby o jeho sťažnosti ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... 1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ust. čl. 46/1 a 48/2 v spojení   s   čl.6/1   a   13   Dohovoru   o   ich   ochrane,   boli   postupom   Najvyššieho   súdu   SR v dovolacom konaní a kauze vedenej na Okresnom sude v Bardejove pod č. k. 4C 1676/98 - jeho konečným uznesením sp. zn. 3Cdo 2/2014 z 20.II.14, porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 2/14 z 20.II.2014 a

3. Prikazuje Najvyššiemu súdu SR nanovo v tejto veci konať a len zákonne, ústavne a spravodlivo o nej rozhodnúť.

4.   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10   tis.   EUR /slovom desaťtisíceur/, ktoré je mu NS SR povinný zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

5. Ukladá NS-SR v Bratislave uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote 15-tich dní od nadobudnutia tohto ústavného nálezu...“

Pretože sťažnosť neobsahovala náležitosti podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   listom z 29. apríla 2014 na odstránenie nedostatkov podania v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Zároveň   bol   právny   zástupca   sťažovateľa   upozornený   na   to,   že   ak   nedostatky   podania v určenej lehote neodstráni, ústavný súd môže sťažnosť jeho mandanta pri predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Právny zástupca sťažovateľa výzvu prevzal 6. mája 2014, v určenej lehote však na ňu nereagoval. Reagoval na ňu však sťažovateľ svojím podaním doručeným ústavnému súdu 16. mája 2014, v ktorom uvádza:

„Táto kauza trvala viac ako 15 rokov, no napriek tomu, že sa zaraďuje medzi spory dôležitého   významu   s   ich   prednostným   vybavením,   nestalo   sa   tak.   Bola   vyvolaná predchádzajúcim súdnym konaním pod č. k. 4C 194/92, ktoré sú s krajským rozsudkom 16Co   136/95-223   zo   6.3.1996   jednoznačne   neodškriepiteľným   justičným   omylom,   preto i tieto rozsudky je treba hoci aj v rámci tejto ústavnej sťažnosti zrušiť a len potom je možno vo veci samej spravodlivo, zákonne i ústavne rozhodnúť a tak napraviť veľké krivdy na mne spáchané aj po stránke hmotnoprávnej, jednak za ušlé mi zákonom garantované finančné náležitosti,   ale   aj   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   požívajú   právnu   ochranu,   hlavne   podľa zákonníka práce, ale aj zákona o štátnej službe, ďalej vyplývajúce z kolektívnych zmlúv ap... A tým je oproti samotnej sťažnosti z 10. 4. 14 povedané predovšetkým to, čo tam chýba, že v merite tohto súdneho konania mi ide predovšetkým o náhradu škody značného rozsahu, ktorú si chcem uplatniť následne u všeobecných súdov...“

Z obsahu   podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   sťažovateľ   neodstránil   nedostatky sťažnosti spočívajúce v absencii všetkých zákonom predpísaných náležitostí.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie (čo aj   využil),   o ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje   právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   najvyšší   súd   napadnutým uznesením   zastavil   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 12/2011 z 28. apríla 2011. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Okresný   súd   Bardejov   rozsudkom   z   8.   októbra   2010   č.   k.   4   C   1676/1998-111 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady mzdy a iných finančných nárokov od 1. januára 1992 až do doby, kým mu žalovaný neumožní riadne pokračovať v práci; žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   žalobca   odvolanie.   Krajský   súd   v   Prešove rozsudkom z 28. apríla 2011 sp. zn. 8 Co 12/2011 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok   odvolacieho   súdu   napadol   žalobca   dovolaním,   v   ktorom   uviedol,   že rozsudky súdov oboch stupňov „sú výsmechom demokracie a právneho štátu a excesom, ktorý je jasným porušením Dohovoru pre svojvôľu a viacnásobné porušenie - flagrantné našej   zákonnosti   a ústavnosti“.   Žiadal,   aby   dovolací   súd   oba   rozsudky   súdov   nižších stupňov zrušil.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.). Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Toto ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Ak táto podmienka zostane nesplnená, dovolací súd konanie zastaví.

Účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí (§ 30 O. s. p.).

Okresný súd Bardejov uznesením z 15. decembra 2011 č. k. 4 C 1676/1998-158 vyzval   žalobcu,   aby   v   lehote   10   dní,   okrem   iného,   založil   do   spisu   plnú   moc   udelenú advokátovi   za   účelom   jeho   zastupovania   v   dovolacom   konaní   (§   241   ods.   4   O.   s.   p.) a zároveň žalobcu poučil podľa § 30 O. s. p. Žalobca na uvedenú výzvu reagoval tak, že písomným podaním z 12. januára 2012... požiadal súd o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v dovolacom konaní. Po podaní tejto žiadosti žalobcu Okresný súd Bardejov uznesením z 30. septembra 2013 č. k. 4 C 1676/1998-174 odkázal žalobcu so žiadosťou o ustanovenie advokáta na Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“) a uložil mu, aby v lehote 10 dní súdu oznámil, či požiadal Centrum o poskytnutie právnej pomoci. Žalobca ale túto výzvu súdu nerešpektoval.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorému   bola   vec   predložená   na   rozhodnutie o dovolaní, sa 4. februára 2014 obrátil na Centrum so žiadosťou o oznámenie, či žalobca požiadal o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov. Centrum listom zo 6. februára 2014 oznámilo, že žalobca nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a o ustanovenie   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   o   dovolaní,   ktoré   podal   proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. apríla 2011 sp. zn. 8 Co 12/2011.

V danom prípade dovolateľ napriek výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú   advokátovi   na   jej   zastupovanie   v   dovolacom   konaní   ani   nepožiadal   Centrum o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov. V dôsledku toho zostal nedostatok vyššie uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.) neodstránený. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolacie konanie zastavil (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.).»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení   ústavne konformným spôsobom   interpretoval   a aplikoval   príslušné   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a na   tomto   základe   konanie   zastavil v zmysle § 243c OSP v spojení s § 241 ods. 1 a § 104 ods. 2 OSP vzhľadom na nedostatok právneho zastúpenia sťažovateľa ako dovolateľa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v namietanom konaní nemôže byť predmetom kritiky ústavného súdu, pretože najvyšší súd pri   rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateľa   správne   aplikoval   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne II. ÚS 359/2013), teda ho nemožno považovať za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených práv podľa ústavy   a dohovoru   neexistuje taká príčinná súvislosť,   na základe ktorej   by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   § 25   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K nesplneniu zákonom predpísaných náležitostí

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že sťažnosť v predloženom znení neobsahovala všetky   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   pričom   tieto   nedostatky sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca, neodstránili ani v lehote určenej ústavným súdom po jeho predchádzajúcej výzve.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014