znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 591/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   D.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Soňou   Slovjakovou,   Advokátska   kancelária,   Moyzesova   36,   Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2013 doručená sťažnosť Z. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013 a žiada vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   Z.   D.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky,   základné právo vlastniť majetok zaručené v čl.   20 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a právo   pokojne   užívať   svoj majetok zaručené v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 172/2012 ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013, porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   172/2012 z 3. októbra 2013 sa ruší v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Z. D. trovy tohto konania (trovy   právneho   zastúpenia)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   v   lehote   do 2   mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 150/2008, v ktorom sa žalobou doručenou okresnému súdu 22. decembra 2008 proti svojmu bývalému manželovi J. D. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a E.   O.   (ďalej   len   „žalovaná   v   2.   rade“)   domáhala určenia,   že   dvojizbový   byt   č...   na 5. poschodí   bytového   domu   súpisné   č...   na ulici...   v...   (ďalej   len   „byt“),   postaveného na parcele č... a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového   domu   súpisné   č...   vo   veľkosti...   zapísaný   na   liste   vlastníctva   č...   pre   obec..., katastrálne   územie...,   ako   aj   spoluvlastnícky   podiel   na parcele   č...   zastavané   plochy   a nádvoria o výmere... vo veľkosti... zapísanej na liste vlastníctva č... pre rovnaké katastrálne územie (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a žalovaného   v 1.   rade,   súčasne   sa   domáhala   aj   určenia,   že   darovacia   zmluva,   ktorej predmetom   je   táto   nehnuteľnosť,   uzatvorená   medzi   žalovaným   v   1.   rade   ako   darcom a žalovanou v 2. rade ako obdarovanou 5. decembra 2007, vklad vlastníckeho práva, na základe ktorej bol povolený Správou katastra Košice 6. februára 2008 pod č... (ďalej len „darovacia zmluva“), je neplatná.

V priebehu konania z dokazovania vyplynulo, že výmerom Stavebného bytového družstva Košice II (ďalej len „bytové družstvo“) z 2. júla 1986 bol žalovanému pridelený sporný byt, sťažovateľka a žalovaný v 1. rade uzatvorili manželstvo 6. apríla 1991 a počas tohto   manželstva   bol   splácaný   investičný   úver   na   byt   v   období   od   1.   júla   1986 do 31. decembra 2003 v sume 172 Sk mesačne. Dňa 28. januára 2003, teda ešte počas trvania manželstva sťažovateľky a žalovaného v 1. rade, bola uzatvorená zmluva o prevode vlastníckeho   práva   k   bytu   medzi   žalovaným   v   1.   rade   ako   nadobúdateľom   a   bytovým družstvom ako prevodcom, vklad vlastníckeho práva ktorej bol povolený 5. januára 2004, pričom zostatok nesplateného investičného úveru 24 544,07 Sk tvoril cenu bytu pri prevode a bol zaplatený bytovému družstvu 16. októbra 2003. Následne 5. decembra 2007 uzatvoril žalovaný v 1. rade ako darca so žalovanou v 2. rade (svojou neterou) ako obdarovanou darovaciu   zmluvu.   Manželstvo   sťažovateľky   a   žalovaného   v   1.   rade   bolo   právoplatne rozvedené   22.   novembra   2008   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   22   C   28/2008 zo 16. septembra 2008.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   19   C   150/2008-134   z   28.   januára   2011   žalobe sťažovateľky vyhovel a určil, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a žalovaného v 1. rade a darovacia zmluva je neplatná. Vychádzal z toho, že hoci   byt   bol   pridelený   žalovanému   v   1.   rade   ešte   pred   uzatvorením   manželstva so sťažovateľkou, zmluva o prevode vlastníckeho práva k nemu s bytovým družstvom bola uzatvorená   počas   trvania   manželstva   a   sťažovateľka   so   žalovaným   v   1.   rade   uhrádzali nájom a splatili anuitu bytu zo spoločných prostriedkov, v dôsledku čoho napriek tomu, že s bytovým družstvom uzatvoril zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu iba žalovaný v 1. rade, nadobudli sťažovateľka a žalovaný v 1. rade nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   podľa   §   143   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“). Pokiaľ takto nadobudnutý byt previedol žalovaný   v   1.   rade   darovacou   zmluvou   žalovanej   v   2.   rade   bez   súhlasu   sťažovateľky, darovacia zmluva je neplatná.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 Co 144/2011-167   z   31.   januára   2012   v   spojení   s   opravným   uznesením   č.   k.   6   Co   144/2011-190 z 15. februára 2012 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Vychádzal z toho, že žalovaný v 1. rade bol jediným (výlučným) členom bytového   družstva,   uzatvorením   manželstva   so   sťažovateľkou   nevzniklo   sťažovateľke spoločné členstvo v bytovom družstve, ale iba právo spoločného užívania bytu, ktoré sa v zmysle § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi. Za   rozhodujúce   považoval   posúdenie   otázky,   či   nadobudnutie   nehnuteľnosti   postupom podľa ustanovení § 16 a § 28 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“) za trvania manželstva manželom, ktorý je výlučným členom bytového družstva, má za následok vznik jeho výlučného vlastníckeho práva k bytu, alebo či takýmto prevodom   dôjde   ku   vzniku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Krajský   súd s poukazom   na   súdnu   prax   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   291/2006 z 28. februára 2008) dospel k záveru, že v takom prípade vzniká výlučné vlastnícke právo k predmetu prevodu manželovi, ktorý je výlučným členom družstva, a to z dôvodu, že ustanovenia   §   16   a   §   28   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   sú   špeciálnou   úpravou   vo   vzťahu k všeobecnej   úprave   nadobúdania   majetku   za   trvania   manželstva   obsiahnutej   v § 143 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 16 a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. jednoznačne zakotvuje prevod bytu do vlastníctva iba toho z manželov, ktorý je členom družstva, a teda v prípade, ak manželom spoločné členstvo v bytovom družstvo nevzniklo, potom byt, ktorý nadobudol do vlastníctva podľa § 16 zákona č. 182/1993 Z. z. ten z manželov, ktorý je jediným členom družstva nie je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. V prípade sťažovateľky a žalovaného v 1. rade to znamená, že iba žalovaný v 1. rade bol oprávnený vyzvať   bytové   družstvo   na   prevod   vlastníctva   bytu,   a preto   ak   s   ním   bytové   družstvo zmluvu o   prevode   vlastníctva   k   bytu   uzatvorilo,   jeho výlučným vlastníkom   sa   stal   iba žalovaný   v   1.   rade.   Preto   nehnuteľnosť   nepatrí   do bezpodielového   spoluvlastníctva sťažovateľky a žalovaného v 1. rade, a to aj napriek tomu, že bola nadobudnutá počas trvania manželstva a zo spoločných prostriedkov manželov bol splatený investičný úver. Žalovaný   v   1.   rade   bol   potom   oprávnený   s   bytom   disponovať   sám   a   pokiaľ   uzatvoril darovaciu zmluvu so žalovanou v 2. rade ako obdarovanou, nemôže byť táto neplatná iba pre nedostatok súhlasu sťažovateľky.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie a navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zmenil a potvrdil rozsudok okresného súdu. Namietala nesprávne právne   posúdenie   veci   krajským súdom   a pokiaľ   krajský   súd založil   svoje rozhodnutie výlučne na právnom názore najvyššieho súdu vyslovenom vo veci sp. zn. 3 Cdo 291/2006, poukázala na to, že skutkové okolnosti v danej veci boli odlišné od skutkových okolností vo veci sťažovateľky, a preto stotožnenie sa krajského súdu s týmto právnym názorom je nenáležité a nesprávne. Trvala na tom, že kúpna cena za prevod družstevného bytu bola splatená zo spoločných finančných prostriedkov manželov, a nie z výlučných prostriedkov toho   z   manželov,   ktorý   sa   stal   členom   družstva   pred   uzavretím   manželstva,   z   ktorého skutkového stavu vychádzal najvyšší súd vo veci sp. zn. 3 Cdo 291/2006, a preto povolením vkladu   vlastníckeho   práva   na   základe   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   družstevného   bytu z 28. novembra   2003   tento   byt   nadobudli   žalovaný   v   1.   rade   a   sťažovateľka do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3.   októbra   2013   tak,   že   dovolanie   sťažovateľky   zamietol   a   žalovaným   priznal   nárok na náhradu   trov   dovolacieho   konania.   Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s   dôvodmi   uvedenými v rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 144/2011-167 z 31. januára 2012, ako aj s právnym názorom   vysloveným   už   prv   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   291/2006 z 28. februára 2008.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013 nadobudol právoplatnosť 11. novembra 2013.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013, odôvodňuje tým, že právny názor vyslovený najvyšším súdom, podľa ktorého ustanovenie § 16 a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. je špeciálnym ustanovením k § 143 Občianskeho zákonníka, je arbitrárny. Navyše skutkové okolnosti veci sťažovateľky a veci rozhodovanej rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 291/2006 z 28. februára 2008 sú podľa jej tvrdenia podstatne odlišné, pretože v konaní sp. zn. 3 Cdo 291/2006 bolo predmetom rozhodovania vylúčenie veci z exekúcie,   a   tým   zachovanie   jedinej   možnosti   bývania   pre   rodinu,   a   nie   spor   medzi manželmi.   Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   prekročil   v   jej   veci   zmysel   a účel ustanovení   §   16   a   §   28   zákona   č.   182/1993   Z. z.   a interpretoval   ich   spôsobom,   ktorý zákonodarcom nepochybne zamýšľaný nebol.

Podľa názoru sťažovateľky ustanovenia § 16 a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. sa vzťahuje na vzťah člena bytového družstva a žalovaného v 1. rade, kým § 143 Občianskeho zákonníka na vzťah medzi manželmi. Sťažovateľka argumentuje, že inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov upravuje výlučne Občiansky zákonník a aj rozhodovacia prax k nemu   vždy   vychádzala   z   princípu,   podľa   ktorého   všetko,   čo   môže   byť   predmetom vlastníctva   a   čo   nadobudol   odplatne   niektorý   z   manželov   zo   spoločných   prostriedkov za trvania manželstva, patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Navyše, pokiaľ najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na úvahe o transformácii družstevných členských práv žalovaného v 1. rade na jeho výlučné vlastníctvo, nezohľadnil podľa sťažovateľky dostatočne, že v jej prípade bola nehnuteľnosť bytovým družstvom prevádzaná odplatne a cena bytu bola splatená zo spoločných prostriedkov (tak pokiaľ ide o splácanie anuity počas dvanástich rokov ako súčasti mesačných platieb za byt spolu v sume 26 316 Sk, ako aj pokiaľ ide o kúpnu cenu bytu 24 544,08 Sk a cenu za pozemok). Za týchto okolností je záver najvyššieho súdu podľa sťažovateľky zjavne svojvoľný. Neobstojí ani názor, že ak by bol   byt   sťažovateľkou   a   žalovaným   v   1.   rade   nadobudnutý   do   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   šlo   by   o   neprimerané   zvýhodnenie   sťažovateľky,   pretože manželstvo   sťažovateľky   a   žalovaného v   1.   rade   trvalo sedemnásť rokov   a   pochádzajú z neho dve deti. Neprípustné a v rozpore s dobrými mravmi je podľa sťažovateľky aj to, že žalovaný v 1. rade uprednostnil riešenie bývania svojej netere (žalovanej v 2. rade) na úkor sťažovateľky   a   ich   spoločných   detí.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   neposúdil   vec podľa relevantnej normy (§ 143 Občianskeho zákonníka) a porušil princíp predvídateľnosti práva   založený   ustálenou   rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov   pri   aplikácii   §   143 Občianskeho zákonníka, keďže svoje rozhodnutie založil na jedinom rozhodnutí (rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 291/2006 z 28. februára 2008). Rozsudok najvyššieho súdu je navyše podľa sťažovateľky aj nedostatočne odôvodnený, keď sa nevysporiadava s jej argumentáciou uvedenou v dovolaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľky, podľa ktorých rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013 na porušenie týchto práv sťažovateľky jej súdna ochrana nebola najvyšším súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku toho, že rozsudok   najvyššieho   súdu   je   založený   na   ústavne   nekonformnom   výklade   dotknutých zákonných ustanovení a jeho odôvodnenie nezodpovedá zákonným požiadavkám, pretože z neho   nemožno   zistiť,   ako   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľky obsiahnutom v dovolaní.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Cdo 172/2012 z 3. októbra 2013 uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.   s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom   posúdení   veci.   Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom   dovolania,   ale i v dovolaní   uplatnenými   dôvodmi   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.);   obligatórne   sa   zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľka procesné vady uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.; žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,   pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale   interpretoval   alebo   ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V   bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   je   všetko,   čo   môže   byť   predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o   reštitúcii   majetku   jednému   z   manželov,   ktorý   mal   vydanú   vec   vo   vlastníctve   pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka (§ 143 Občianskeho zákonníka). Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne; spoločne uhradzujú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s   ich   užívaním   a   udržiavaním   (§   144   Občianskeho   zákonníka).   Bežné   veci   týkajúce   sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z   právnych úkonov   týkajúcich sa spoločných   vecí   sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Pre správne posúdenie opodstatnenosti žaloby v danej veci, ako správne konštatuje aj odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, bolo potrebné riešiť otázku, či nadobudnutie   nehnuteľností   postupom   podľa   §   16   a   §   28   zákona   č.   182/1993   Z.   z. manželom,   ktorý   je   výlučným   členom   bytového   družstva,   má   za   následok   vznik   jeho výlučného   vlastníckeho   práva   k   predmetu   prevodu,   alebo   či   dôjde   k   založeniu spoluvlastníckeho   práva   oboch   manželov   v   zmysle   §   143   Občianskeho   zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu sporné nehnuteľnosti sú výlučným vlastníctvom žalovaného 1/; dovolací súd považuje tento názor odvolacieho súdu za správny.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalovanému 1 / bol družstevný byt pridelený na základe rozhodnutia Stavebného bytového družstva II Košice z 21. novembra 1985 a jeho nájomcom sa stal na základe výmeru z 2. júla 1986 v čase pred uzavretím manželstva so žalobkyňou (manželstvo bolo uzavreté 6. apríla 1991). Počas trvania manželstva [(bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 16. septembra 1991 sp. zn. 22 C 28/2008)

- najvyšší súd má zrejme na mysli 16. septembra 2008, pozn.] žalovaný 1/ a Stavebné bytové družstvo II Košice uzavreli 28. januára 2003 zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu (vklad bol povolený 5.   januára 2004) a žalovaný 1/ následne darovacou zmluvou uzavretou   5.   decembra   2007   daroval   nehnuteľnosti   žalovanej   2/   (vklad   bol   povolený 6. februára 2008).

V danom prípade teda žalovaný 1/ nadobudol členstvo a nájom družstevného bytu ešte pred uzavretím manželstva so žalobkyňou a uzavretím manželstva im vzniklo právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v družstve. Podľa   §   16   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových priestorov v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu (ďalej len „zákon č. 182/1003 Z. z.“) byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Nájomca družstevného bytu, ktorý je členom bytového družstva, má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu (§ 28 zákona č. 182/1993 Z. z.).

Vyššie citované ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. teda jednoznačne zakotvujú prevod družstevného bytu do vlastníctva len toho z manželov, ktorý je členom družstva; Stavebné   bytové   družstvo   II   Košice   postupovalo   správne,   keď   družstevný   byt   previedlo do vlastníctva   žalovaného,   ktorý   bol   výlučným   členom   družstva.   Oprávnenosť   takéhoto postupu potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 28. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 291/2006, v ktorom súd vychádzal z konštrukcie transformácie členského podielu. Podľa uvedeného rozsudku: „družstevný byt v dome vo vlastníctve bytového družstva nie je vo vlastníctve člena bytového družstva. Pokiaľ však ide o členský podiel, ktorý môže byť predmetom prevodu alebo dedenia, tento má určitú majetkovú hodnotu, ktorého cena sa stanoví ako cena všeobecná, t. j. cena, za ktorú by bolo možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku   a   podobne,   pričom   obvykle   sa   táto   trhová   hodnota   zisťuje   porovnaním   s   už realizovanými   prevodmi   členských   podielov   (podobných   bytov)   v   danom   čase   a   mieste (R 40/2002).   Ak   je   členom   bytového   družstva   iba   jeden   z   manželov,   v   prípade   zániku manželstva členský podiel pripadá zo zákona tomuto manželovi. Z uvedeného vyplýva, že zákon v týchto prípadoch   chráni   majetkové   práva   toho,   kto získal právo na pridelenie družstevného bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu pred uzavretím manželstva; členský podiel pokiaľ má majetkovú hodnotu, tak možno považovať za jeho majetok.“, ako i „pri prevode vlastníctva družstevného bytu do výlučného vlastníctva člena družstva,   nedochádza   k   transformácii   družstevných   práv   oboch   manželov   (aj   keď   sú spoločnými nájomcami bytu) ale iba k transformácii družstevných práv toho z manželov, ktorý   je   zároveň   členom   družstva   (ide   o   majetok   nadobudnutý   jedným   z   manželov   za majetok   patriaci   do   výlučného   vlastníctva   tohto   manžela).   To   znamená,   že   v   takomto prípade nedochádza k nadobudnutiu nového majetku, ani rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale ide iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu osobného   vlastníctva.   Preto   v   tomto   prípade   nedochádza   ani   k   vzniku   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“

Názor   zaujatý   v   uvedenom   rozsudku   je   opodstatnený   aj   v   prejednávanej   veci a dovolací súd nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. K obdobnému záveru dospela aj odborná   právnická   literatúra   -   viď   napríklad   publikáciu   Imrich   Fekete,   Občiansky zákonník, Veľký komentár, Nakladateľstvo Eurokódex, 2011, str. 828 a 829. Nie je pritom rozhodujúce, z akých prostriedkov bola zaplatená kúpna cena bytu, nakoľko táto okolnosť nemá   vplyv   na   transformáciu   výlučného   majetku   jedného   z   manželov   pred   uzavretím manželstva (majetku nadobudnutého jedným z manželov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela).

Keďže žalovaný nadobudol členstvo a nájom bytu ešte pred uzavretím manželstva, uzavretím manželstva vzniklo manželom len právo spoločného nájmu družstevného bytu, nie však spoločné členstvo v družstve a prevod bytu len do vlastníctva žalovaného bol v súlade s §   16   a   §   28   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   Preto   nemožno   prisvedčiť   správnosti   názoru žalobkyne, že byt patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Z   uvedených   dôvodov   je   zrejmé,   že   žalobkyňa   neopodstatnene   napadla   rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Ústavný   súd   rešpektuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu. Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z uvedených ústavných východísk zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, ústavne akceptujúcim   spôsobom   sa   vysporiadal   s   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd považoval za rozhodujúcu okolnosť veci to, že jediným (výlučným) členom bytového družstva bol žalovaný v 1. rade, a právne vychádzal z toho, že žalovaný v 1. rade nadobúdal byt postupom podľa § 16 a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z., teda podľa právnych noriem špeciálne upravujúcich nadobúdanie vlastníctva k bytu od bytového družstva jeho členom. V tejto situácii nemožno za relevantnú považovať   argumentáciu   sťažovateľky   v   dovolaní   poukazujúcu   na   to,   že   kúpna   cena za prevod   družstevného   bytu   bola   splatená   zo   spoločných   finančných   prostriedkov manželov.   Najvyšší   súd   po   dôslednom   posúdení   argumentácie   sťažovateľky   v   dovolaní dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

Keďže   sťažovateľka   tvrdila,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   založené na svojvoľnej aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či aplikácia ustanovenia § 28 zákona č. 182/1993 Z. z., resp. jej uprednostnenie pred aplikáciou § 143 Občianskeho zákonníka, zodpovedá zmyslu a účelu právnej úpravy z hľadiska ochrany sťažovateľkou označených základných práv.

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva,   s   výnimkou   vecí   získaných   dedičstvom   alebo   darom,   ako   aj   vecí,   ktoré podľa svojej   povahy   slúžia   osobnej   potrebe   alebo   výkonu   povolania   len   jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. nájomca družstevného bytu, ktorý je členom bytového družstva, má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu.

Ako je zrejmé zo znenia § 28 zákona č. 182/1993 Z. z., v prípade družstevných bytov nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona patrí iba členovi bytového družstva.

Vzťah právnej úpravy v oboch predpisoch, ako aj jej účel a zmysel vyložil najvyšší súd už v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 291/2006 z 28. februára 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„Podľa názoru dovolacieho súdu je ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. treba považovať za úpravu špeciálnu vo vzťahu k všeobecnej úprave nadobúdania majetku za trvania manželstva obsiahnutej v § 143 O.z. Uvedené ustanovenie jasne a jednoznačne zakotvuje   prevod   bytu   do   vlastníctva   iba   toho   z   manželov,   ktorý   je   členom   družstva. Prednosť   tejto   zvláštnej   úpravy   nemožno   preklenúť   žiadnym   právnym   výkladom, podľa ktorého   by   v   tomto   prípade   nadobudli   byt   obaja   manželia   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nedošlo preto k pochybeniu zo strany bytového družstva, keď sporný byt previedlo do vlastníctva navrhovateľky, ktorá bola výlučnou členkou družstva... Z uvedeného vyplýva, že zákon v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho, kto získal   právo   na   pridelenie   družstevného   bytu   a   uzavrel   nájomnú   zmluvu   o   nájme družstevného bytu pred uzavretím manželstva; členský podiel pokiaľ má majetkovú hodnotu, tak možno považovať za jeho majetok. Ak nevzniklo spoločné členstvo manželov v bytovom družstve, potom byt, ktorý nadobudol do vlastníctva podľa § 16 zákona č. 182/1993 Z. z. ten z   manželov,   ktorý   sa   stal   členom   družstva,   nie   je   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve manželov....

So zreteľom na špecifický charakter práva spoločného nájmu podľa § 704 ods. 2 O. z., pokiaľ člen družstva, ktorý je nájomcom družstevného bytu, nadobudol tieto práva pred   uzavretím   manželstva,   pri   prevode   vlastníctva   družstevného   bytu   do   výlučného vlastníctva člena družstva, nedochádza k transformácii družstevných práv oboch manželov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu) ale iba k transformácii družstevných práv toho z manželov,   ktorý   je   zároveň   členom   družstva   (ide   o   majetok   nadobudnutý   jedným z manželov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela). To znamená, že v takomto   prípade   nedochádza   k   nadobudnutiu   nového   majetku,   ani   rozmnoženie doterajšieho   majetku   za   trvania   manželstva,   ale   ide   iba   o   zmenu,   ktorá   nemá   vplyv na povahu veci ako predmetu osobného vlastníctva. Preto v tomto prípade nedochádza ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“

Ústavný   súd   poukazuje   i   na   to,   že   právna   úprava   spoločenských   vzťahov vznikajúcich   pri   nájme   bytov   a   osobitne   pri   bytoch   družstevných   vrátane   úpravy   práv a povinností   spojených   s   členstvom   (výlučným   i   spoločným)   v   bytových   družstvách   je v slovenskom   (a   predtým   československom)   právnom   poriadku   tradične   oddelená od právnej   úpravy   nadobúdania   vlastníctva   veci,   a   to   pre   ich   nepochybné   špecifiká. Osobitne je upravený aj inštitút spoločného členstva manželov v bytovom družstve vrátane jeho vzniku a zániku (§ 703 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na tento prístup zákonodarcu nadviazala aj osobitná úprava nadobúdania bytov občanmi od obcí či bytových družstiev v zákone č. 182/1993 Z. z. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý je vzťah právnej úpravy tohto zákona   a   Občianskeho   zákonníka   vybudovaný   ako   vzťah   normy   špeciálnej   k   norme všeobecnej.

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   rozdielny   predmet   konania   vo   veci   vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 291/2006, ktorý má vylučovať aplikáciu právneho záveru   tohto   rozhodnutia   na   vec   sťažovateľky,   ústavný   súd   rozdiely   takéhoto   druhu nenachádza. V oboch veciach ide o jediného člena bytového družstva a nadobúdanie bytu od bytového družstva podľa zákona č. 182/1993 Z. z. To, že predmetom konania vo veci vedenej pred najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 291/2006 bolo vylúčenie veci z exekúcie, na vyslovené právne závery týkajúce sa nadobúdania vlastníctva k bytu nemá žiaden vplyv.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky postupoval v súlade so zmyslom a účelom aplikovaných právnych noriem. Na tom nemôžu nič   zmeniť   ani   názory   sťažovateľky,   ktorá   sa   nestotožňuje   s   právnym   posúdením   veci najvyšším súdom, resp. vychádza z toho, že zákon č. 182/1993 Z. z. sa má aplikovať iba na vzťah občana a bytového družstva, kým na vzťah nadobúdateľa bytu a jeho manžela sa má aplikovať § 143 Občianskeho zákonníka. Zákonná úprava v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho, kto získal právo na pridelenie družstevného bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme družstevného bytu pred uzavretím manželstva. Dôvodom tohto prístupu je i to, že so vznikom členstva v bytovom družstve sú spojené náklady, ktorých vynaloženie je predpokladom jeho vzniku. Preto v konečnom dôsledku v prípade nadobudnutia takéhoto bytu do vlastníctva člena bytového družstva ide o majetok nadobudnutý jedným z manželov patriaci do výlučného vlastníctva tohto manžela. Pokiaľ však v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho   práva   k   bytu   jedným   z   manželom   boli   vynaložené   spoločné   prostriedky manželov,   nie   je   vylúčené,   aby   ich   vynaloženie   pri   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   bolo   kompenzované   podľa   zásad   vyporiadania   takýchto pohľadávok vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka.

Na   rozdiel   od   sťažovateľky   zastáva   preto   ústavný   súd   názor,   podľa   ktorého výkon súdnej   moci   najvyšším   súdom   vo   veci   sťažovateľky   rešpektoval   procesné pravidlá i požiadavku   rozumného   výkladu   hmotného   práva   a   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľný.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala i porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   avšak   bez   bližšieho   konkrétneho odôvodnenia. Zrejme vychádzala z toho, že rozsudkom najvyššieho súdu jej bolo odňaté spoluvlastníctvo k bytu, teda majetok.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   posudzoval,   či   nehnuteľnosť (byt)   v   čase   rozhodovania   najvyššieho súdu   bol   majetkom   sťažovateľky   v   zmysle   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Za   majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých   vlastníkom   je   táto   osoba,   ale   i   majetok,   nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Sťažovateľka   svoju   žalobu   založila   na   tvrdení,   podľa   ktorého   je   bezpodielovou spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti   od   momentu   povolenia   vkladu   vlastníckeho   práva podľa zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade ako   nadobúdateľom   a   bytovým   družstvom   ako   prevodcom   (t.   j.   od   5.   januára   2004). Pokiaľ však   sťažovateľka   nebola   spoluvlastníkom   predmetnej   nehnuteľnosti   v   čase rozhodovania   najvyššieho   súdu   (ako   to   vyplýva   už   z   uvedeného),   nemohla   týmto rozsudkom svoje vlastnícke právo ani stratiť a z tohto dôvodu nemohlo týmto rozsudkom dôjsť   ani   k porušeniu   jej   práva   na   majetok   tak,   ako   je   toto   právo   garantované v   čl.   1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014