znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 591/2012-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2011 z 21. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Cdo   17/2011 z 21. decembra   2011 b o l o   p o r u š e n é   základné právo   spoločnosti   T.,   spol.   s r.   o., na súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jej   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Cdo   17/2011 z 21. decembra   2011   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti T., spol. s r. o., trovy konania v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk advokátky JUDr. E. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. Obchodná spoločnosť T., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), je spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bola založená v roku 1993, zapísaná do obchodného registra 12. januára 1994 a začala vykonávať podnikateľskú činnosť. V dôsledku toho sa okrem iného stala daňovníkom dane z príjmov právnických osôb a od 1. februára 1994 platiteľom dane z pridanej hodnoty.

2. Daňový úrad Banská Bystrica II (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) 14. apríla 1998 oznámil sťažovateľke začatie daňovej   kontroly   zameranej na preverenie skutočností pre správne určenie dane z príjmov právnických osôb za roky 1996 a 1997, dane z pridanej hodnoty za rok 1997 a ďalších daňových povinností. Začiatok daňovej kontroly bol   určený   na   11.   máj   1998.   Priebežné   výsledky   daňovej   kontroly   boli   prerokované so sťažovateľkou na ústnych pojednávaniach 11. a 15. júna 1998. Dňa 15. decembra 1998 bolo   daňové   konanie   (výkon   daňovej   kontroly)   voči   sťažovateľke   prerušené   na   účely zabezpečenia vyjadrenia iných orgánov štátnej správy.

2.1   Na   účely   zabezpečenia   výsledkov   daňovej   kontroly   bolo   voči   sťažovateľke postupne vydaných niekoľko predbežných opatrení:

a) rozhodnutím zo 16. decembra 1998 bol sťažovateľke zadržaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za október 1998 v sume 1 515 484 Sk,

b)   rozhodnutím   z   12.   apríla   1999   bolo   sťažovateľke   zakázané   nakladať s nehnuteľnosťami vedenými na liste vlastníctva č. 4059 v k. ú. B. a na liste vlastníctva č. 123 v k. ú. U.,

c)   ďalším   rozhodnutím   z   12.   apríla   1999   bol   sťažovateľke   zadržaný   nadmerný odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty   za   mesiac   február   1999   v   sume   305 236   Sk,   keď predpokladaná výška dorubenej dane mala byť 1 820 720 Sk,

d) rozhodnutím z 21. mája 1999 bol sťažovateľke zadržaný nadmerný odpočet dane z pridanej   hodnoty   za   október   1998   v   sume   563   797   Sk,   keď   predpokladaná   výška dorubenej dane mala byť 2 384 517 Sk.

Rozhodnutím zo 7. júla 1999 boli z predbežného opatrenia z 12. apríla 1999 [pozri predchádzajúci bod, písm. b)] vyňaté niektoré nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. 4059, okrem jedného pozemku a stavby na ňom postavenej.

2.2 Dňa 25. júna 1999 bola založená spoločnosť T., a. s. Valné zhromaždenie tejto spoločnosti 13. decembra 1999 rozhodlo o zvýšení jej základného imania o 19 200 000 Sk, a to nepeňažným vkladom sťažovateľky, ktorý pozostával jednak z nehnuteľného majetku na   liste   vlastníctva   č.   4059   (vyňatého   z predbežného   opatrenia   daňového   úradu;   pozri predchádzajúci odsek)   a jednak z hnuteľného majetku (strojové   a technické zariadenie). Za tento nepeňažný vklad získala sťažovateľka akcie v spoločnosti T., a. s., zodpovedajúce 95   %   podielu   na   základnom   imaní.   Tieto   akcie   sťažovateľka   postupne   previedla   na manželky svojich konateľov.

Nadobudnuté nehnuteľnosti a zariadenia T., a. s., využívala na podnikanie v rovnakej oblasti ako sťažovateľka, ktorá mala byť v tom čase v dôsledku prebiehajúcich daňových kontrol vylúčená z možnosti zúčastňovať sa verejných súťaží. Táto spoločnosť v roku 2000 prevzala aj úverový záväzok sťažovateľky voči P., a. s.

2.3 Daňová kontrola u sťažovateľky (pozri bod 2.1) bola ukončená 14. októbra 1999 a 20. októbra 1999 bol o nej vyhotovený protokol, podľa ktorého možno najvýznamnejšie zistenia daňovej kontroly týkajúce sa dane z príjmov právnických osôb a dane z pridanej hodnoty zhrnúť takto:

Daň z príjmov právnických osôb

a) Za zdaňovacie obdobie roka 1996 správca dane zvýšil základ dane o 1 309 185 Sk, z toho 26 000 Sk bola sťažovateľkou nesprávne vyčíslená lízingová splátka a 1 283 179 Sk predstavovali náklady na stavebné práce uplatnené sťažovateľkou ako daňové výdavky, správca dane však príslušné faktúry považoval len za fiktívne, teda vystavené len na účely zníženia základu dane.

b)   Za   zdaňovacie   obdobie   roka   1997   správca   dane   zvýšil   základ   dane o 17 309 695 Sk v dôsledku neuznania viacerých daňových výdavkov uplatnených pôvodne sťažovateľkou, a to

- 42 738 Sk v dôsledku zníženia uplatneného odpisu hmotného investičného majetku jeho preradením z prvej do druhej odpisovej skupiny,

- 39 009,60 Sk v dôsledku nesprávneho vyčíslenia lízingovej splátky,

- 11 460 000 Sk v dôsledku zníženia uplatnenej rezervy na stavebné náklady v podstate z dôvodu, že uvedená suma podľa správcu dane nezodpovedala skutočnej hodnote týchto nákladov, ako boli vyčíslené v ohlásení stavebnému úradu,

- 3 943 680 Sk v dôsledku neuznania časti nákladov na zemné práce, keď správca dane usúdil, že príslušné faktúry boli fiktívne, pretože vykonávateľ týchto prác nepodal daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb, v ktorých by tieto príjmy priznal,

-   1 440 000   Sk   v   dôsledku   zvýšenia   vstupnej   ceny   nehnuteľnosti,   ktorú   sťažovateľka odpisovala ako svoj majetok, o províziu za sprostredkovanie kúpy.

Daň z pridanej hodnoty

c) Správca dane kontrolou faktúr dospel k záveru, že časť súm, ktoré sťažovateľka uplatnila na odpočet ako daň na vstupe, bola uplatnená neoprávnene. Dôvodom toho bolo, že   dodávatelia   týchto   plnení   sami   daňové   priznanie k   dani   z pridanej   hodnoty,   kde   by priznali daň na výstupe z týchto plnení, v príslušných zdaňovacích obdobiach nepodali, ale podali ich až po začatí daňovej kontroly u sťažovateľky. Tým dospel správca dane k záveru, že príslušné faktúry boli fiktívne, teda vystavené len na účel ovplyvnenia základu dane z pridanej hodnoty. Na základe toho správca dane znížil sumy oprávneného nadmerného odpočtu uplatneného sťažovateľkou (a tým zvýšil sumu vlastnej daňovej povinnosti) takto:

- za december 1996 o 76 991 Sk,

- za jún 1997 o 32 175 Sk,

- za júl 1997 o 69 732 Sk,

- za august 1997 o 33 696 Sk,

- za september 1997 o 22 874 Sk,

- za október 1997 o 10 472 Sk,

- za november 1997 o 67 673 Sk.

Konatelia   sťažovateľky   protokol   o   výsledkoch   daňovej   kontroly   nepodpísali,   ale priložili k nemu vlastné písomné stanovisko.

2.4   V   nadväznosti   na   výsledky   daňovej   kontroly   daňový   úrad   vydal   niekoľko dodatočných platobných výmerov, ktorými vymeral sťažovateľke zistené rozdiely v dani z príjmov právnických osôb a dani z pridanej hodnoty, ako aj jej zákonné zvýšenie. Okrem iného išlo o tieto dodatočné platobné výmery:

a)   dodatočný   platobný   výmer   č.   249/99   z   15.   novembra   1999,   ktorým   bola sťažovateľke dorubená daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 1996 zvýšená oproti daňovému priznaniu o 524 000 Sk,

b)   dodatočný   platobný   výmer   č.   250/99   z   15.   novembra   1999,   ktorým   bola sťažovateľke dorubená daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 1997 zvýšená oproti daňovému priznaniu o 6 923 600 Sk,

c) dodatočný platobný výmer zo 16. novembra 1999, ktorým bola znížená výška uplatnených odpočtov dane z pridanej hodnoty za december 1996 [sumu zníženia pozri v bode 2.3 písm. c)], a tým dorubená daň z pridanej hodnoty na úhradu,

d) dodatočný platobný výmer zo 16. novembra 1999, ktorým bola znížená výška uplatnených odpočtov dane z pridanej hodnoty za jún a august 1997 [sumu zníženia pozri v bode 2.3 písm. c)], a tým dorubená daň z pridanej hodnoty na úhradu,

e) dodatočný platobný výmer zo 16. novembra 1999, ktorým bola znížená výška uplatnených odpočtov dane z pridanej hodnoty za júl, september, október a november 1997 [sumu   zníženia   pozri   v   bode   2.3   písm.   c)],   a   tým   dorubená   daň   z   pridanej   hodnoty na úhradu.

2.5   Sťažovateľka   sa   proti   uvedeným   platobným   výmerom   bránila   odvolaniami podanými na vtedajšom Ústrednom daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), ktoré o nich postupne rozhodlo takto:

a)   rozhodnutím   z   24.   februára   2000   zrušilo   dodatočný   platobný   výmer   uvedený v bode   2.4   písm.   d)   a   vec   vrátilo   daňovému   úradu   kvôli   nedostatočnému   zisteniu skutkového stavu a nedostatočnému odôvodneniu zníženia uplatnených odpočtov,

b) rozhodnutím z 30. mája 2000 zmenilo dodatočný platobný výmer č. 249/99 [bod 2.4 písm. a)] tak, že sťažovateľke dorubilo daň z príjmov právnických osôb zvýšenú len o 10 400   Sk,   keď   sa   nestotožnilo   s   názorom   daňového   úradu,   že   faktúry   za   uplatnené náklady za stavebné práce sú fiktívne a práce neboli vykonané,

c) rozhodnutím z 12. júna 2000 zmenilo dodatočný platobný výmer č. 250/99 [bod 2.4 písm. b)] tak, že sťažovateľke dorubilo daň z príjmov právnických osôb zvýšenú len o 6 828 400 Sk, keď – na rozdiel od správcu dane – dospelo k záveru, že sťažovateľkou vytvorená rezerva na stavebné náklady nie je rezerva na opravy a udržiavacie práce, ale na technické zhodnotenie. Potom ju ale nebolo prípustné uplatniť ako daňový výdavok, ale naopak, mala zvýšiť vstupnú cenu príslušnej nehnuteľnosti a aj jej ročný odpis. V ostatných položkách sa však daňové riaditeľstvo s dôvodmi odvolania stotožnilo.

Zo   zisteného   skutkového   stavu   nie   je   úplne   zrejmé,   čo   sa   stalo   s ďalšími rozhodnutiami správcu dane [pozri bod 2.4 písm. c) a e)].

2.6   Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva z 12. júna 2000 podala sťažovateľka žalobu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž   134/2000 z 28. novembra   2000   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil   daňovému   riaditeľstvu na ďalšie konanie. Najvyšší súd považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože vykonané dokazovanie podľa neho nepostačovalo na záver, že vykonané   stavebné   práce   neboli   opravami   a   udržiavacími   prácami,   ale   technickým zhodnotením,   a   teda   ani   na   záver,   že   rezervy   na   ne   nebolo   možné   uznať   ako   daňové výdavky.

V nadväznosti na to daňové riaditeľstvo rozhodnutím z 28. februára 2001 opätovne rozhodlo o odvolaní sťažovateľky tak, že dodatočný platobný výmer č. 250/99 [bod 2.4 písm. b)] zrušilo a vec vrátilo daňovému úradu na nové konanie v podstate z rovnakých dôvodov ako najvyšší súd.

Daňový úrad po zrušení dodatočného platobného výmeru

a)   jednak   rozhodnutím   zo   7.   marca   2001   zrušil   predbežné   opatrenie   nariadené rozhodnutím z 12. apríla 1999 [bod 2.1 písm. b)] v tom rozsahu, v akom ešte bolo účinné, a

b) jednak 15. marca 2001 vydal rozhodnutie o vrátení preplatku na dani z príjmov právnických osôb vzniknutého v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia daňového riaditeľstva.

Dňa   16.   júla   2001   správca   dane   začal   u   sťažovateľky   novú   komplexnú   daňovú kontrolu,   ktorá   trvala   až   do   30.   novembra   2001   a   bola   zameraná   aj   na   kontrolu   dane z príjmov za rok 1997 (v tejto časti išlo o opakovanú kontrolu) a dane z pridanej hodnoty za rok   1997.   Na   základe   výsledkov   daňovej   kontroly   správca   dane   opätovne   dorubil sťažovateľke   tak   daň   z   pridanej   hodnoty   za   rok   1997   (v   sume   6 053   Sk,   rozhodnutie z 27. decembra   2001),   ako   aj   daň   z   príjmov   právnických   osôb   za   rok   1997   (v   sume 37 600 Sk, rozhodnutie z 28. decembra 2001). V posledne uvedenom rozhodnutí správca dane v podstate akceptoval argumenty sťažovateľky a výslovne uznal za správnu tvorbu rezervy na opravu hmotného investičného majetku, preverenie jej použitia v zdaňovacom období roka 1998 však výslovne vyhradil ďalšej daňovej kontrole.

2.7 Daňovú kontrolu zameranú na daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie   roka   1998   správca   dane   začal   14.   decembra   2001.   Na   zabezpečenie   jej   účelu 16. apríla   2002   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal   sťažovateľke   nakladať s nehnuteľnosťou v k. ú. B. a parc. č. 1455/1, 1455/3 a 1455/4.

Protokol   o   daňovej   kontrole   bol   správcom   dane   spísaný   až   6.   mája   2002   a   jej najvýznamnejším   zistením   bolo   neuznanie   rezervy   vytvorenej   na   opravu   nehnuteľného majetku medzi daňové výdavky zdaňovacieho obdobia roka 1998, keď podľa daňového úradu išlo o modernizáciu a technické zhodnotenie tohto majetku, ktoré nie je daňovým výdavkom, ale zvyšuje cenu majetku vstupujúcu do odpisovania a zodpovedajúci odpis. V dôsledku   toho   bol   zvýšený   základ   dane   z   príjmov   právnických   osôb   za   rok   1998 o 17 432 007 Sk.

Na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly bola sťažovateľke rozhodnutím z 9.   decembra   2002   dorubená   daň   z   príjmov   právnických   osôb   za   rok   1998   zvýšená o 6 972 800 Sk. Rozhodnutie prevzal správca   konkurznej podstaty   (pozri ďalší bol 2.8) a vzdal sa odvolania proti nemu.

2.8 Po problémoch so splácaním úverových záväzkov voči Ľ., a. s., (dnes S., a. s.) bol   na sťažovateľku   9.   apríla 2002   vyhlásený konkurz.   V rámci   konkurzu   došlo   okrem iného k tomu, že pohľadávky Ľ., a. s., voči sťažovateľke prevzala spoločnosť A., a. s., ktorá zároveň   prevzala jej   záväzok   voči   Daňovému   úradu   Bratislava V,   ktorý   sa   v   dôsledku zmeny sídla sťažovateľky stal jej miestne príslušným správcom dane (ďalej rovnako len „daňový   úrad“   alebo   „správca   dane“),   a   to   v   rámci   širšej   dohody   so   sťažovateľkou o spôsobe riešenia jej finančných problémov. Súčasťou tejto dohody (uzavretej písomne až po   zrušení   konkurzu,   22.   júla   2004)   je   aj   záväzok   spoločnosti   A.,   a.   s.,   poskytnúť sťažovateľke   poradenstvo   pri   odstraňovaní   následkov   konkurzu   a   reštrukturalizáciou   za odplatu   v   sume   2 500 000   Sk.   Ďalšiu   pohľadávku   voči   sťažovateľke,   ktorej   majiteľom (veriteľom) bola P., a. s., si nechal postúpiť jeden zo spoločníkov sťažovateľky.

Na základe toho bol na návrh sťažovateľky a so súhlasom konkurzných veriteľov konkurz na ňu zrušený k 8. júlu 2004.

2.9 Po zmene sídla sťažovateľky do B. bola v roku 2005 na jej žiadosť povolená obnova daňového konania ukončeného rozhodnutím z 9. decembra 2002 uvedeným v bode 2.7   z   dôvodu,   že   toto   rozhodnutie   bolo   vydané   počas   konkurzu   na spoločnosť,   bolo doručené   správcovi   konkurznej   podstaty,   ktorý   sa   vzdal   odvolania   proti   nemu.   Keďže správca nemal k dispozícii všetky potrebné podklady a konatelia sťažovateľky neboli počas konkurzu   oprávnení   konať   za   sťažovateľku,   nebolo   možné   v pôvodnom   konaní   včas uplatniť   všetky   dôkazné   prostriedky   týkajúce   sa   charakteru   prác,   ktoré   správca   dane preklasifikoval z udržiavacích prác na technické zhodnotenie. V obnovenom konaní správca dane novým rozhodnutím   z   13.   decembra   2005   v podstate   v celom   rozsahu   akceptoval argumentáciu sťažovateľky a nedorubil jej za zdaňovacie obdobie roka 1998 žiadnu daň z príjmov právnickej osoby okrem tej, ktorú sama priznala v daňovom priznaní a zaplatila.

Tým sa v podstate konanie daňového úradu voči sťažovateľke skončilo.

3. Správca konkurznej podstaty sťažovateľky sa žalobou podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 18. decembra 2003 voči Slovenskej republike ako žalovanej domáhal náhrady škody, ktorú odôvodnil tým, že spôsob výkonu daňových kontrol   už   opísaných   a   s   nimi   spojené   predbežné   opatrenia   mali   likvidačný   charakter vo vzťahu k podnikateľskej činnosti sťažovateľky. Táto sa stala nefunkčným subjektom, nebola   schopná   uhrádzať   svoje   záväzky   a   bola   vo   výsledku   nútená   zastaviť   svoju podnikateľskú činnosť. Rozhodnutia správcu dane o dorubení dane z príjmov boli napokon zrušené   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   nezákonné.   Správca   dane   zároveň   uplatnil niektoré ďalšie súvisiace nároky, ktoré v dôsledku toho vznikli (podrobnejšie pozri ďalej bod 3.1).

Po zrušení konkurzu sa žalobkyňou stala sama sťažovateľka.

3.1 Po viacerých zmenách a čiastočných späťvzatiach žalobného návrhu pozostával nárok uplatnený sťažovateľkou voči štátu z týchto položiek:

a) 53 671 321 Sk ako ušlý zisk, resp. strata goodwillu (hodnoty „mena“ spoločnosti) za   obdobie   od   31.   decembra   1998   až 31.   marca   2001   (pričom   tento   nárok   bol   neskôr prepočítaný   k   31.   decembru   2004),   z   titulu   obmedzenia   podnikateľskej   činnosti sťažovateľky; k tomuto nároku bol uplatnený úrok z omeškania od 1. januára 2005,

b) 1 675 980 Sk ako odmena advokátskej kancelárii za zastupovanie pred najvyšším súdom (pozri bod 2.6),

c) 60 000 Sk ako odmena daňovej poradkyne za zastupovanie v daňovom konaní,

d) 300 000 Sk ako náklady na vyhotovenie znaleckého posudku na určenie výšky ušlého zisku,

e) 598 900 Sk ako odmena správcu konkurznej podstaty,

f)   2 500 000   Sk   ako   odmena   spoločnosti   A.,   a.   s.,   za   odborné   poradenstvo   pri odstraňovaní následkov konkurzu.

3.2 Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 219/2003-1120 z 12. júna 2009 žalobe sčasti vyhovel a priznal sťažovateľke

a)   nárok   na   ušlý   zisk   [bod   3.1   písm.   a)]   za   obdobie   od   31.   decembra   1998   do 31. marca 2001 len vo výške 584 491,46 € s úrokom z omeškania 8 % ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia,

b)   náhradu   odmeny   vyplatenej   správcovi   konkurznej   podstaty   a odmeny   za vypracovanie znaleckého posudku [bod 3.1 písm. d) a e)],

a zamietol žalobu

c)   vo   vzťahu   k   zvyšku   ušlého   zisku   [bod   3.1   písm.   a)]   a čo   sa   týka   všetkých ostatných položiek uvedených v bode 3.1 písm. b), c) a f).

Po rekapitulácii skutkového stavu, ako ho ústavný súd zhrnul v predošlých bodoch, okresný   súd   v   odôvodnení   uviedol,   že   podľa   posudku   súdom   ustanoveného   znalca predstavovala výška ušlého zisku sťažovateľky do 31. marca 2001 (po prepočítaní) sumu 584 491,46   €   a   bola   spôsobená   tým,   že   sťažovateľka   za   toto   obdobie   nedosiahla   také hospodárske výsledky, aké by bolo možné so zreteľom na pravidelný chod vecí očakávať. Sťažovateľka sa najmä nemohla zúčastňovať na výberových konaniach na získanie štátnych objednávok (zákaziek), resp. objednávok celkovo. Suma prostriedkov zadržiavaných, resp. vyrubených   správcom   dane je nepodstatná, lebo sťažovateľka   by ich   vôbec nedokázala zaplatiť.   K   otázke   príčin   tohto   stavu   a   k   právnej   stránke   celej   veci   okresný   súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Súd uložil znaleckej organizácii úlohu, aby vypočítala ušlý zisk organizácie žalobcu (t. j. sťažovateľky, pozn.) za obdobie, odkedy daňová kontrola Daňového úradu II Banská Bystrica citeľne negatívne zasiahla do hospodárskej činnosti organizácie žalobcu až do obdobia, kedy došlo k finančnému vyrovnaniu – rozhodnutiu o vrátení zadržanej neprávom vyrubenej dane z príjmu obyvateľstva za rok 1997, t. j. ku koncu marca roku 2001. Zo znaleckého dokazovania nesporne vyplýva, že hlavné a jediné príčiny, ktoré viedli k   zníženiu   predpokladaného   zisku   organizácie   žalobcu,   boli   kroky   daňového   úradu smerujúce   k   zadržaniu   finančných   prostriedkov   žalobcu   pre   účely   zabezpečenia predpokladanej pohľadávky nedoplatku z titulu dane z príjmu právnických osôb za rok 1997 vrátane   opatrení,   ktorými   bolo   žalobcovi   zakázané   disponovanie   s   jeho   majetkom,   keď v konečnom   dôsledku   po   zrušujúcom   rozhodnutí   Najvyšším   súdom   SR   v   konaní 4Sž/134/2000 daňový úrad sám uznal svoj postup za nesprávny a vrátil neprávom zadržaný nedoplatok dane rozhodnutím zo dňa 15. 03. 2001.

Je zrejmé, že daňový úrad pri daňovej kontrole mal právo zadržať tieto finančné prostriedky,   mal   právo   tiež   vydať   predbežné   opatrenie,   v   ktorom   zakázal   disponovať s nehnuteľnosťami pre účely zabezpečenia vymožiteľnosti svojej pohľadávky do budúcna. Keďže však samotný postup daňového úradu a jeho úvahy, ktorými sa riadil v priebehu daňovej kontroly, vo vzťahu ku žalobcovi boli nesprávne z dôvodov, ktoré už podrobne uviedol NS SR vo svojom zrušujúcom rozhodnutí a ktoré boli neskôr preukázané v ďalšom konaní, súd považoval aj tento úradný postup, ktorý nespočíval v samotnej rozhodovacej činnosti   za   nesprávny,   najmä   z   dôvodu,   že   výrazne   a   po   dlhú   dobu   zasahoval   do hospodárskej   činnosti   žalobcu   tak,   že   ohrozil   jeho   samotnú   existenciu.   V   konaní   nebol zistený žiadny iný dôvod, ktorý by žalobca ako fungujúca firma, bol nútený robiť také kroky a opatrenia, aké boli v konaní preukázané, najmä založiť inú firmu – akciovú spoločnosť, na ktorú previedol svoj majetok hnuteľný aj nehnuteľný. Táto firma, až po dlhšej dobe určite s vynaložením väčšieho úsilia, než by za bežných predpokladaných okolností bolo potrebné   u   žalobcu,   nadobudla   opäť   zákazky   v   hlavnom   predmete   činnosti   žalobcu   a dosiahla ním predpokladaný zisk až v roku 2002.

Súd v zmysle uvedeného považoval škodu predstavujúcu ušlý zisk za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03. 2001 tak, ako bol vyčíslený v ZP ÚSI Ž. (znaleckom posudku znalca, pozn.),   za   škodu   vzniknutú   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   nezákonným   rozhodnutím Daňového úradu II zo dňa 15. 11. 1999, č. platobného výmeru 250/99 ako rozhodnutia ÚDR SR zo dňa 12. 06. 2000 zrušenými rozhodnutím NS SR v konaní 4Sž 134/00, ako aj ostatnými krokmi daňového úradu v priebehu celej prvej daňovej kontroly začatej v roku 1998.... Vo   vzťahu   ku   časti   žalovanej   škody   spočívajúcej   v   ušlom   zisku   za   obdobie   od 01. 01. 2002 do 31. 12. 2004 súd tento návrh zamietol z dôvodu, že v tomto období už akciová   spoločnosť   s   rovnakými   konateľmi (správne   má   byť   predstavenstvom,   pozn.), predmetom   činnosti,   majetkom,   ktorý   bol   vložený   od   žalobcu   do   tejto   spoločnosti, dosahovala predpokladaný zisk žalobcu, a teda priznanie nároku v tejto časti by odporovalo dobrým mravom. V tomto smere sa vyjadrila aj vypracovateľka znaleckého posudku Ú. a súd sa s týmto záverom stotožňuje z dôvodov v tomto posudku uvedených.

Za obdobie od 01. 04. 2001 do 06. 07. 2001, kedy mala začať opakovaná daňová kontrola; neexistovalo žiadne rozhodnutie daňového úradu, ani postup, ktorý by súd mohol považovať   za   nesprávny   úradný   postup,   a   teda   nemohla   za   toto   obdobie   ani   vzniknúť zodpovednosť štátu v mysle zákona 58/1969 Zb.

V   období   od   06.   07.   2001   bola   vykonávaná   opakovaná   daňová   kontrola   dane z príjmu právnických osôb za rok 1997 a 06. 12. 2001 bol prijatý protokol z tejto kontroly, kde   v dani   z   príjmu   za   zdaňovacie   obdobie   roku   1997   sa   mení   základ   dane   z   čiastky 4 087 000,- Sk na novo vypočítaný základ dane na 4 181 000,- Sk, čím vznikol doplatok daňovej   povinnosti   v   sume   37   600,-   Sk,   pričom   daňový   úrad   konštatuje,   že   preverí   aj skutočnosti uvedené v rozsudku NS SR, ktoré boli kontrolou DÚ jednak v oblasti tvorby rezervy na opravu HIM uznané za rok 1997.

Ich použitie v roku 1998 malo byť predmetom ďalšej kontroly. Na   základe   tejto   kontroly   (za   obdobie   roku   1997)   bola   zvýšená   daň   z   pridanej hodnoty za rok 1997 v sume 3 027,- Sk a daň zo závislej činnosti a funkčných požitkov za roka 1997 v sume 5 655,- Sk a penále v tejto istej sume. S týmto protokolom bol daňový subjekt žalobcu a jeho konatelia oboznámení, súhlasili s ním, aj ho podpísali (viď. strana 15, 16 ZP, diel 1. ÚSI).

Z uvedeného vyplýva, že za toto obdobie nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia a ani nevznikla žalobcovi v tomto období žiadna škoda.

Až 16. 04. 2002 daňový úrad vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení spočívajúce v zákaze   nakladania   s   nehnuteľnosťou   budovou   na   N.   v   súvislosti   so   zabezpečením dosiahnutia   účelu   daňovej   kontroly   na   dani   z   príjmov   PO   začatú   14.   12.   2001,   ktorej predmetom   bola   daň   z   príjmov   PO   za   roky   1998,   1999.   Na   základe   kontroly   bol   dňa 06. 05. 2002 vyrúbený nedoplatok dane v čiastke 6 972 800,- Sk. V tejto dobe akciová spoločnosť vytvorená konateľmi žalobcu dosahovala už predpokladaný zisk a z uvedených dôvodov súd v tejto časti návrhu na zaplatenie ušlého zisku nevyhovel.“

3.3 Na odvolanie sťažovateľky aj štátu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 14 Co 225/2009-1214 z 5. apríla 2011 rozsudok okresného súdu

a) potvrdil vo výroku, ktorým bolo sťažovateľke priznaných 548 491,46 € z titulu ušlého zisku a odmena za vypracovanie (predsúdneho) znaleckého posudku [pozri bod 3.2 písm. a) a čiastočne b) vo vzťahu k nároku v bode 3.1 písm. d)],

b) zrušil vo výroku, ktorým bola sťažovateľke priznaná náhrada odmeny správcu konkurznej podstaty [pozri bod 3.2 písm. b) vo vzťahu k nároku v bode 3.1 písm. e)] a ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   o náhradu   odmeny   daňovej   poradkyne   [pozri   bod   3.2 písm. c) vo vzťahu k nároku v bode 3.1 písm. c)],

c)   potvrdil   vo   zvyšku   výroku,   ktorým   bola   žaloba   zamietnutá   [pozri   bod   3.2 písm. c)].

Krajský súd po rekapitulácii skutkového stavu, jednotlivých rozhodnutí vydaných daňovými orgánmi voči sťažovateľke a obsahu znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca   na odôvodnenie   svojho   potvrdzujúceho   výroku   týkajúceho   sa   priznaného ušlého zisku uviedol:

«Vzhľadom na uvedené postupy daňového úradu pri vykonávaní daňovej kontroly odvolací súd považuje za správny záver prvostupňového súdu, ktorý postup daňového úradu považoval za nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Pri svojom závere vychádzal z ustanovení zák. o správe daní a poplatkov č. 511/1992 Zb. majú za to, že takto   vykonávaná   daňová   kontrola   bola   v   rozpore   so   základnými   zásadami   daňového konania stanovenými v § 2 zák. (dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových   subjektov,   použijúc   len   prostriedky,   ktoré   ich   najmenej   zaťažujú   a   umožňujú správne   vyrúbiť   a   vybrať   daň),   ako   aj   §   15   zák.,   podľa   ktorého   daňová   kontrola   sa vykonáva v rozsahu nevyhnutnom na dosiahnutie účelu zákona.

Odvolací súd teda zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že v danom prípade znalcom   vyčíslená   škoda   predstavuje   ušlý   zisk   navrhovateľa,   ktorý   vznikol   v   dôsledku jednak   nezákonného   rozhodnutia   Ústredného   daňového   riaditeľstva   SR   č.   II/212/445- 7770/2000/1526-r zo dňa 12. 6. 2000 a zároveň postupmi daňového úradu počas daňovej kontroly začatej v júni 1998.

Pokiaľ   v   tejto   súvislosti   odporca   tvrdí,   že   súd   neskúmal   otázku   nesprávneho úradného postupu a riadil sa výlučne znaleckým posudkom, odvolací súd poukazuje v tomto smere na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, kde tento konštatuje, že aj keď jednotlivé rozhodnutia   daňového   úradu   boli   vydané   v   súlade   so   zákonom   (okrem   uvádzaného nezákonného rozhodnutia) konkrétne, že mal právo pri daňovej kontrole zadržať finančné prostriedky, vydávať predbežné opatrenia, avšak samotný postup daňového úradu vo vzťahu k navrhovateľovi bol nesprávny, pretože výrazne a po dlhú dobu zasahoval do hospodárskej činnosti navrhovateľa tak, že ohrozil jeho samotnú existenciu. Žiadny iný dôvod, pre ktorý by navrhovateľ, ako fungujúca firma bol nútený postupovať spôsobom, ktorý zvolil ďalej, mohol v predmete činnosti ďalej pôsobiť, zistený nebol. Takýto postup daňového úradu možno   považovať   za   nesprávny   úradný   postup,   ktorý   vzhľadom   na   zistenú   škodu spočívajúcu v ušlom zisku bol dôvodom takto vzniknutého ušlého zisku a je v príčinnej súvislosti s vyčíslenou škodou.

Odporca   v   odvolaní   opakovane   poukazuje   na   skutočnosť,   že   navrhovateľovi postupom   správcu   dane   nebola   znemožnená   účasť   na   verejnej   súťaži,   v   tomto   smere odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v   rozhodnom   období   od   15.   1.   1999   správca   dane vykazoval   u   navrhovateľa   nedoplatok   na   daniach.   Z   tohto   dôvodu   bol   bezpochyby hendikepovaný v možnosti zúčastňovať sa verejných konaní a tiež iných zákaziek, ktoré vzhľadom na jeho predmet podnikania mu nepochybne sťažili pozíciu na trhu. Pokiaľ v tejto súvislosti   odporca   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   v   čase,   keď   už   bol   navrhovateľ evidovaným dlžníkom, teda od 15. 11. 1999 sa nemohol zúčastňovať žiadnych verejných zákazok, pretože v tomto čase už svoj v podstate všetok majetok previedol na novozaloženú akciovú spoločnosť, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zvolenú metodiku výpočtu ušlého   zisku,   ktorá   zodpovedajúcim   spôsobom   na   tieto   skutočnosti   reaguje.   Tvrdenie odporcu,   že   bol   nesprávny   postup   pri   vyčíslovaní   ušlého   zisku   od   31.   12.   1998   do 31. 3. 2001, ktorý nemôže byť v príčinnej súvislostí s uvádzaným nezákonným rozhodnutím, pretože škoda nemohla vzniknúť skôr ako bolo vydané nezákonné rozhodnutie poukazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v obdobnej veci sp. zn. 9Co 105/2005-1281 zo dňa 4. 12. 2008, odvolací súd uvádza, že táto námietka by bola dôvodná jedine v prípade, ak by dôvodom vzniku škody bolo len uvedené nezákonné rozhodnutie a nie zároveň aj nesprávny úradný postup daňového úradu tak, ako sa konštatovalo vyššie.

Odporca poukazuje na skutočnosť, že okrem uvádzaného jediného rozhodnutia všetky ostatné predbežné opatrenia, na základe ktorých došlo k zadržiavaniu nadmerného odpočtu v celkovej výške 4 385 000,- Sk, boli vydané v súlade so zákonom a nikdy neboli ako nezákonné zrušené, odvolací súd poukazuje na to, že nesprávny úradný postup nespočíva v samotnej rozhodovacej činnosti, ale v nesprávnom úradnom postupe, tak ako to správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd. V tomto smere samotná skutočnosť, že tieto rozhodnutia neboli ako nezákonné zrušené, nie je relevantná... Odvolací   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   považuje   rozhodnutie   prvostupňového súdu, v ktorej priznal navrhovateľovi ušlý zisk za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03. 2001 za vecne správne, za správne považuje aj rozhodnutie, ktorým tento nárok v prevyšujúcej časti zamietol. Už z uvedených dôvodov, keď podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na preukázanú   skutočnosť,   že   v   podstate   s   rovnakými   zdrojmi   (ľudskými,   finančnými, materiálnymi) od tohto termínu pokračovala v činnosti navrhovateľa ním vytvorená akciová spoločnosť s tým, že od tohto termínu sa už úspešne etablovala na trhu a začala dosahovať zisky tak, ako to vyplýva z vypracovaného znaleckého posudku, od tohto termínu preto už nie je dôvodné uvažovať u navrhovateľa o ušlom zisku v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.»

3.4 Na podnet žalovaného štátu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   mimoriadne   dovolanie   proti   výrokom   rozsudku krajského   súdu   i okresného   súdu,   ktorými   bolo   žalobe   vyhovené   [bod   3.3   písm.   a)]. Generálny prokurátor v ňom ako dovolací dôvod uplatnil nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom i krajským súdom, pričom podstatu jednotlivých dovolacích námietok, z ktorých podľa neho tento dovolací dôvod vyplýval, možno zhrnúť takto:

a)   Znalecký   ústav   ustanovený   okresným   súdom   na   podanie   znaleckého   posudku týkajúceho   sa   výšky   škody   a príčin   jej   vzniku   vo   svojom   znaleckom   posudku   nevedel a nemohol   posúdiť,   či   došlo   k   nesprávnemu   úradnému   postupu   alebo   k   vydaniu nezákonného   rozhodnutia,   čo   nepriamo   potvrdila   aj   jeho   zástupkyňa   na   pojednávaní 22. mája 2009. Otázku, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, prípadne k vydaniu nezákonného rozhodnutia, neskúmali ani súdy, pretože túto úlohu zjavne zverili znalcovi (znaleckému ústavu) a z jeho záverov vychádzali.

b) Súdy neskúmali, čo konkrétne je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup a   čo   ako   nezákonné   rozhodnutie,   ani   neskúmali   vzťah   príčiny   a   následku   medzi   nimi a vzniknutou škodou.

c) Pokiaľ rozhodnutia daňových orgánov neboli zrušené ako nezákonné, nemožno ich postup   pred   vydaním   takých   rozhodnutí   kvalifikovať   ako   nesprávny.   Najmä   vykonaná daňová kontrola, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia, nemôže byť kvalifikovaná ako nesprávny úradný postup.

d) Jediným rozhodnutím daňových orgánov, ktoré bolo zrušené ako nezákonné, bolo rozhodnutie o vyrubení dane z príjmov právnických osôb z 15. novembra 1999. Vzhľadom na   dátum   jeho   vydania   však   toto   rozhodnutie   nemôže   byť   príčinou   ušlého   zisku   od 31. decembra 1998.

e) Na zabezpečenie dane vyrubenej uvedeným rozhodnutím z 15. novembra 1999 daňové   orgány   predbežnými opatreniami zadržali sťažovateľke   jej   nároky   na   nadmerné odpočty   dane   z   pridanej   hodnoty.   Tieto   predbežné   opatrenia   boli   vydané   v   súlade so zákonom, pretože sťažovateľka dorubenú daň z príjmov nezaplatila. Len čo však bolo rozhodnutie z 15. novembra 1999 zrušené, zadržané nadmerné odpočty jej boli vrátené 21. marca   2001.   Navyše,   pri   uplatnení   nároku   na   nadmerný   odpočet   bol   správca   dane oprávnený   nariadiť   daňovú   kontrolu   a   nadmerný   odpočet   mal   vrátiť   až   do   10   dní   od skončenia daňovej kontroly.

f) Sťažovateľke nebolo v rokoch 1998 a 1999 znemožnené zúčastňovať sa verejných súťaží, pretože jej daňové orgány v tomto období vydali potvrdenie, že voči nej neevidujú daňové nedoplatky; opačné potvrdenie jej mohol daňový orgán vydať až po 15. novembri 1999, keď vydal rozhodnutie o dorubení dane z príjmov právnických osôb. Ešte v júni však bola   založená   spoločnosť   T.,   a.   s.,   na   ktorú   boli   z majetku   sťažovateľky   prevedené nehnuteľnosti a súbor hnuteľných vecí (strojov, zariadení a motorových vozidiel) a ktorá sa následne (namiesto sťažovateľky) zúčastňovala verejných súťaží v rovnakých oblastiach ako sťažovateľka.

g)   Dôvodom   vzniku   škody   sťažovateľke   nemohlo   byť   ani   predbežné   opatrenie z 12. apríla 1999, ktorým bolo zakázané nakladať s určitými nehnuteľnosťami, pretože toto bolo zrušené už v júli 1999 a sťažovateľka ho aj tak nerešpektovala a svoj majetok previedla na spoločnosť T., a. s.

3.5   Sťažovateľka   vo   vyjadrení   k mimoriadnemu   dovolaniu   predovšetkým poukazovala na to, že dôvody mimoriadneho odvolania boli nekriticky prevzaté z podnetu žalovaného (štátu), na viacerých miestach si protirečia a nesprávne reprodukujú priebeh konania   a   obsah   jednotlivých   častí   spisu.   V   ďalšom   texte   polemizovala   s   jednotlivými dovolacími dôvodmi (ako sú zhrnuté v bode 3.4 tohto nálezu), pričom podstatu jej námietok možno zhrnúť takto:

a)   Znalecký   posudok   sa   vyjadroval   len   k   dôvodom   vzniku   škody,   za   ktoré   sa považovali   postup   daňového   úradu   počas   daňovej   kontroly   a   jeho   rozhodnutia   vydané v súvislosti s ňou, neskúmal však otázku zákonnosti týchto rozhodnutí a postupov.

b)   Okresný   súd   i   krajský   súd   vo   svojich   rozsudkoch   prevzali   záver   znaleckého posudku, že tieto rozhodnutia a postupy daňového úradu sú jedinými dôvodmi vzniku škody u sťažovateľky, zároveň však samy vysvetlili, že ich nezákonnosť vyplývala z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 134/2000.

c)   Názor   generálneho   prokurátora,   že   daňová   kontrola   nemôže   predstavovať nesprávny   úradný   postup   a   že   výsledkom   nesprávneho   úradného   postupu   nemôže   byť zákonné rozhodnutie, nemožno akceptovať, pričom sťažovateľka odkázala na judikatúru najvyššieho súdu, najmä R 85/2004. Oba konajúce súdy dospeli k zhodnému záveru, keď nesprávnosť (nezákonnosť) daňovej kontroly videli v jej neprimeranosti, pretože výrazne a po   dlhú   dobu   zasahovala   do   hospodárskej   činnosti   žalobcu   tak,   že   ohrozila   jeho existenciu.

d) Už od 16. decembra 1998 boli voči sťažovateľke vydané predbežné opatrenia, ktoré možno podradiť pod nesprávny úradný postup. V dôsledku toho nemožno obmedziť skúmanie príčinnej súvislosti vzniknutej škody len na čas po vydaní rozhodnutia daňového úradu z 15. novembra 1999.

e)   Súlad   vydaných   rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach   (pozri   bod   2.1   tohto nálezu) so zákonom je irelevantný, pretože voči sťažovateľke pôsobili neprimerane dlho a represívne, čo treba považovať za nesprávny úradný postup daňového úradu.

f) Okolnosť, že bola založená spoločnosť T., a. s., na ktorú bol prevedený majetok sťažovateľky   a   ktorá   sa   následne   zúčastňovala   za   sťažovateľku   verejných   súťaží,   bola zohľadnená v tom, že náhrada ušlého zisku bola sťažovateľke priznaná len do 31. marca 2001, keďže potom už bola zisková novozaložená akciová spoločnosť.

3.6 Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 M Cdo 17/2011 z 21. decembra 2011 zrušil rozsudok krajského súdu i okresného súdu v rozsahu, v akom boli napadnuté mimoriadnym dovolaním,   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu.   V odôvodnení   uznesenia najvyšší   súd   po   obšírnej   rekapitulácii priebehu   konania   a obsiahlej   citácii   právnych predpisov   a všeobecných   teoretických   úvahách   o pojmoch   nezákonné   rozhodnutie a nesprávny úradný postup, skutočná škoda a ušlý zisk a o pojme príčinná súvislosť (bez bližšej aplikácie týchto úvah na prerokúvanú vec) uviedol:

„Dovolací súd pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti odporkyne (štátu, pozn.) za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. je toho názoru, že súdy prvého a druhého stupňa v zmysle vyššie uvedeného nepostupovali. Nerozlišovali podmienky na uplatnenie nároku na náhradu   škody   z titulu   nezákonného   rozhodnutia   od   nároku   na   náhradu   škody   z titulu nesprávneho úradného postupu. Dovolací súd zdôrazňuje, že otázka príčinnej súvislosti nie je   otázkou   právnou,   ide   o skutkovú   otázku,   ktorá   môže   byť   riešená   len   v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu vychádza).

Zo spisov je zrejmé, že súdy nedôsledne skúmali zákonné podmienky na uplatnenie nároku   na   náhradu   škody   a to   existenciu   nezákonného   rozhodnutia,   resp.   nesprávneho úradného   postupu,   vznik   škody   a príčinnú   súvislosť   medzi   škodou   a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, t. j. vzťah príčiny a následku.

Tým,   že   súdy   z tohto   aspektu   neposudzovali   skutkový   stav   veci   (či   postačujú   už zistené skutočnosti, resp. či je potrebné prípadné doplnenie dokazovania) v nadväznosti k právnej   stránke   veci,   došlo   k inej   vade   v konaní,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Na takúto inú vadu je dovolací súd   povinný   prihliadať   aj   z úradnej   povinnosti   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.),   nie   je   preto rozhodujúce,   či   bol   tento   dovolací   dôvod   v mimoriadnom   dovolaní   generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie.

Pokiaľ generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 243f   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.,   treba   uviesť,   že   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté rozhodnutia   nebolo   možné   podrobiť   prieskumu   z hľadiska   správnosti   v nich   zaujatých právnych záverov, lebo v dôsledku spomenutej procesnej vady nemožno posúdiť, či súdy správne   aplikovali   príslušnú   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav   a či   z nej   vyvodili správne právne závery.

Z týchto   dôvodov   najvyšší   súd   zrušil   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i O. s. p. v spojení s § 243b O. s. p.). “

II.

Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov

4.   Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   smeruje   sťažnosť   sťažovateľky,   v   ktorej [v rozsahu,   v   akom   bola   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 591/2012-18 z 13. decembra 2012 prijatá na ďalšie konanie] namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).

4.1   K   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   malo   dôjsť   tým,   že «dovolací súd nikde nezdôvodňuje a vôbec sa nevyjadruje k tomu, ako naplnil zákonné podmienky na začatie konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Tieto podmienky   (osobitne   podmienka,   že   namietaným   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bol porušený zákon) dovolací súd neskúmal, nezaoberal sa nimi a z rozhodnutia vyplýva, že v skutočnosti   nie   sú   splnené.   Dovolací   súd   totiž   rozhodnutiam   nižších   súdov   vyčíta   len „nesprávne   rozhodnutie   vo   veci“,   nikde   však   neuvádza,   že   týmito   rozhodnutiami   bol porušený zákon. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dovolací súd konal a rozhodoval arbitrárne, v situácii, kedy vôbec konať nemal, keďže na konanie o mimoriadnom dovolaní neboli splnené zákonné podmienky.

V odôvodnení namietaného uznesenia Najvyššieho súdu sa uvádza, že „došlo k inej vade v konaní ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm.   b/   O.   s.   p.“,   pričom   „na   takto   inú   vadu   je   dovolací   súd   povinný   prihliadať   aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.)“. V zmysle cit. ust. § 242 ods. 1 dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom   s výnimkou   vád   podľa   §   237   OSP   neprihliada   na   vady   konania,   ktoré   neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzápätí   však   dovolací   súd   uvádza,   že   „pokiaľ   generálny   prokurátor   namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., treba uviesť, že mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   rozhodnutia   nebolo   možné   podrobiť   prieskumu z hľadiska   správnosti   v   nich   zaujatých   právnych   záverov,   lebo   v   dôsledku   spomenutej procesnej vady nemožno posúdiť, či súdy správne aplikovali príslušnú právnu normu na zistený skutkový stav a či z nej vyvodili správne právne závery“. Inými slovami – dovolací súd konštatuje, že po preskúmaní príslušného spisového materiálu nevedel posúdiť, či súdy konajúce   vo   veci   rozhodli   správne   alebo   nesprávne.   Takýto   záver   je   však   v protiklade s predchádzajúcim odsekom, v zmysle ktorého je práve zistenie, že súd nesprávne rozhodol vo veci, nevyhnutnou podmienkou, aby sa dovolací súd odchýlil od podnetu generálneho prokurátora – a teda, aby dovolací súd zrušil preskúmavané rozhodnutia kvôli inej vade, ako namietal generálny prokurátor.

Namietané rozhodnutie Najvyššieho súdu je v tomto bode vnútorne rozporné,   čo znamená, že rozhodnutie je v tejto časti nepresvedčivé a arbitrárne. Navyše, skutočnosť, že takýto   rozpor   existuje,   spochybňuje   aj   splnenie   základných   podmienok   pre   konanie o mimoriadnom   dovolaní   (v   zmysle   §   242   ods.   1   OSP).   Generálny   prokurátor   totiž vo svojom mimoriadnom dovolaní namietal, že okresný aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd ako dovolací súd sa však nestotožnil s týmto dôvodom a v konaní o mimoriadnom dovolaní rozhodnutia okresného a krajského súdu zrušil z iného dôvodu – dôvodiac,   že   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie   vo   veci.   V   zmysle   §   243i   OSP   sa   na   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní primerane vzťahujú ustanovenia o konaní o dovolaní (§ 242 - § 243d). V zmysle § 242 ods. 1 je dovolací súd viazaný návrhom na začatie konania o mimoriadnom dovolaní, a teda neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v mimoriadnom dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak teda nie je splnená podmienka, že iné vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd na tieto vady nemal prihliadať,   keďže   generálny   prokurátor   ich   vo   svojom   mimoriadnom   dovolaní nenamietal....

Podstatnou   námietkou   dovolacieho   súdu,   pre   ktorú   tento   zrušil   rozhodnutia prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu,   má   byť   skutočnosť,   že „súdy   nedôsledne   skúmali zákonné podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom“. Táto námietka dovolacieho súdu je však nepodložená a v rozpore so skutočnosťami uvádzanými v oboch rozsudkoch všeobecných súdov....

Oba nižšie súdy sa zaoberali splnením (stručných) podmienok priznania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, ako tieto vyplývajú zo zákona č. 58/1969 Zb. Nie je preto zrejmé, na základe čoho dovolací súd dospel k záveru, že oba súdy nedôsledne skúmali zákonné podmienky na uplatnenie nároku na   náhradu   škody.   Takýto   nepodložený   záver   je   jednoznačne   prejavom   arbitrárneho, neodôvodneného   a   nepresvedčivého   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   ako   dovolacieho súdu. Najvyšší   súd   v   namietanom   rozhodnutí   sa   tiež   nevysporiadal   s   vyjadrením sťažovateľa   k   mimoriadnemu   dovolaniu,   v   ktorom   tento   obsiahlo   argumentuje,   akým spôsobom   boli   splnené   zákonné   podmienky   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   v zmysle   zákona   č.   58/1969   Zb.   Toto   vyjadrenie   najvyšší   súd   nijako   nevzal   do   úvahy, jednoducho ho ignoroval a nevyhodnotil ho. Rozhodol tak jednostranne len na podklade mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora,   ktoré   však   v   konečnom   dôsledku poslúžilo len ako prostriedok na iniciovanie konania na najvyššom súde, keďže najvyšší súd sa napokon odchýlil aj od tvrdení uvedených v tomto podaní generálneho prokurátora.»

4.2   Namietané   nedostatky   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   mali   podľa sťažovateľky za následok zásah do princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ako aj do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka k tomu uviedla:

«Namietaným rozhodnutím Najvyššieho súdu... bol sťažovateľ ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru...). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy..., ako aj z čl. 46 Ústavy...), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami....

Najvyšší   súd...   ako   súd   odvolací   rozhodol   nezákonne   a   arbitrárne   a   svojím rozhodnutím nenaplnil obsah práva na súdnu ochranu, tak ako to bolo možné dôvodne očakávať. Medzi jeho rozhodnutím a porušením sťažovateľovho práva na súdnu ochranu je priama súvislosť.

V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu... porušením práva na súdnu ochranu je   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   aj   arbitrárnosť   záveru   vyvodeného   v   rozhodnutí všeobecného   súdu   (napr.   rozhodnutie   III.   ÚS   20/04).   Podľa   rozhodnutia   I.   ÚS   215/03 „o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení; že by zásadne poprel ich účel a význam.“

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   konal   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora,   hoci   na   to   neboli   splnené   podmienky,   resp.   z   namietaného   rozhodnutia najvyššieho súdu nie je možné zistiť ich splnenie – nebolo preukázané, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol porušený zákon, tiež nie je možné zistiť, že bol skutočne splnený dôvod na konanie, hoci najvyšší súd sa nestotožnil s návrhom generálneho prokurátora pri namietaní vady v konaní. Takéto rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, keďže najvyšší súd konal, hoci konať nemal. Navyše, tento svoj postup ani nijako nezdôvodnil. Opätovne   zdôrazňujeme   skutočnosť,   že   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   je   konaním o mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   smerujúce   proti   právoplatnému   rozhodnutiu. Navyše, v predmetnej veci súdy konali už od roku 2002, resp. 2003 (!) a až v roku 2011 dospeli k právoplatnému rozhodnutiu, pričom predmetom konania je významná finančná suma a táto skutočnosť už viac ako desaťročie negatívne ovplyvňuje obchodnú činnosť sťažovateľa.   Na   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje   už   o   právoplatnom   a   vykonateľnom rozhodnutí, treba kritériá spravodlivého procesu aplikovať s adekvátnou mierou odbornosti a opatrnosti, zohľadňujúc pritom ústavné garancie práva na spravodlivý proces a princípu právnej istoty. Ak má byť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu zrušené v konaní o mimoriadnom dovolaní, musí tento:

- Presvedčivo preukázať splnenie všetkých nevyhnutných zákonných podmienok pre to, aby o mimoriadnom dovolaní vôbec začal konať,

- Tieto podmienky aplikovať reštriktívne, keďže zasahuje do právoplatného rozhodnutia, a teda do princípu právnej istoty účastníkov konania,

- Zrušenie právoplatného rozhodnutia presvedčivo a zrozumiteľne odôvodniť, aby žiadnym spôsobom nebolo možné takéto zrušovacie rozhodnutie považovať za svojvoľné, bezdôvodné a nezákonné.

Najvyšší súd... tak nepostupoval, namietaným rozhodnutím neprimerane zasiahol do princípu   právnej   istoty,   keďže   svojvoľne   neposkytni   ochranu   subjektívnym   právam sťažovateľa   v   rozpore   so   zákonnou   aj   ústavnou   úpravou.   Najvyšší   súd   konal,   hoci   na konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   neboli   splnené   podmienky.   Zrušil   právoplatné rozhodnutie, hoci na to neexistoval dôvod, keďže dostatočne presvedčivo a odôvodnene nepreukázal premisy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal.

Namietané rozhodnutie je arbitrárne a postráda presvedčivé odôvodnenie, takže je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietané rozhodnutie ignoruje účel a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich konanie o mimoriadnom dovolaní, a to všetko na úkor subjektívnych práv sťažovateľa – predovšetkým práva na spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.»

4.3 Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález (reprodukuje sa v rozsahu, v akom zostal relevantný po prijatí na ďalšie konanie:

„Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 2M Cdo 17/2011 zo dňa 21. 12. 2011 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1... Ústavy..., čl. 6 Dohovoru...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2M Cdo 17/2011 zo dňa 21. 12.   2011   sa   ruší   a vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

5. Najvyšší súd vo svojej replike na sťažnosť zdôraznil, že dovolacie konanie vždy predstavuje   stret   dvoch   ústavných   princípov,   a   to   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a princípu   právnej   istoty   (s   odkazom   na   II.   ÚS   148/09).   Dovolacie   otázky   treba   vždy posudzovať z pohľadu oboch týchto princípov a vyriešiť ich tak, aby boli obe tieto práva zachované. Najvyšší súd nemohol dať prednosť právnej istote, pretože vada konania bola v dovolacom konaní zistená a dovolací súd na ňu musel prihliadnuť ex officio, aj keď ju generálny   prokurátor   vo   svojom   mimoriadnom   dovolaní   nenamietol.   Podľa   najvyššieho súdu obsahuje napadnuté uznesenie dostatok skutkových a právnych záverov, čo vylučuje jeho arbitrárnosť. Najvyšší súd v ňom nemusel dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú význam v danej veci. Dôvody napadnutého uznesenia sú zrozumiteľné a logické a nevykazujú znaky svojvôle. Sťažovateľka bude mať navyše možnosť uplatniť všetky svoje námietky v novom konaní pred okresným súdom a krajským súdom. V dôsledku toho podľa najvyššieho súdu neexistuje spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd preto navrhol sťažnosť zamietnuť.

6.   Sťažovateľka   vo   svojej   duplike   v   podstate   zotrvala   na   svojich   námietkach z ústavnej   sťažnosti.   V   nadväznosti   na   argumentáciu   najvyššieho   súdu   doplnila,   že   jej sťažnosť sa nezakladá na nesúhlase s právnymi alebo skutkovými závermi napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   ale   na   absencii   jeho   riadneho   odôvodnenia.   Napadnuté uznesenie   sa   totiž   len   formálne odvoláva   na uplatnený dovolací   dôvod,   absentuje   však odôvodnenie, v čom spočíva vada konania, v čom je rozhodnutie nesprávne a v príčinnej súvislosti medzi vadou v konaní a nesprávnosťou rozhodnutia. Rozsudky okresného súdu i krajského   súdu   obsahujú   pomerne   obsiahle   odôvodnenie   a   z   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu nie je vôbec zrejmé, prečo ich odôvodnenie nepovažoval za dostatočné na rozlíšenie   nezákonného   rozhodnutia   a   nesprávneho   úradného   postupu.   Sťažovateľka   sa stotožnila   s   požiadavkou   váženia   práv   v   dovolacom   konaní,   to   však   predpokladá,   že uprednostnenie   jedného   z   nich   bude   presvedčivo   odôvodnené.   V   závere   sťažovateľka upozornila na to, že vrátením veci súdom nižšieho stupňa pokračuje stav právnej neistoty, a tým aj jej ekonomické ohrozenie, a preto zotrvala na svojom sťažnostnom petite.

III.

Právne úvahy ústavného súdu

7.   Sťažovateľka   v   zásade   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že napadnuté uznesenie   riadne   neodôvodňuje   splnenie   podmienok   konania   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora a zároveň zrušením oboch rozsudkov nižších súdov zasahuje do princípu právnej istoty.

7.1 Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo   svojej   konštantnej   judikatúre   v   podstate   rozširujúcim   výkladom   tohto   ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02, č. 108/2002 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu, ďalej len „Zb. ÚS“). Súd preto podľa skoršej judikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy vždy vtedy, keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim   konanie pred   ním   (I.   ÚS   26/94,   č.   2/94 Zb.   ÚS).   Praktickému   presadeniu požiadavky zákonnosti v súdnom konaní tak slúžia okrem iného aj opravné prostriedky. Citované ustanovenie preto poskytuje rovnakú ochranu aj právu na opravný prostriedok (porov. napr. I. ÚS 53/96, č. 43/96 Zb. ÚS) vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až proti právoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktoré sa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (porov. I. ÚS 178/08, č. 17/2009 Zb. ÚS).

Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 (č. 7/96 Zb. ÚS) označil inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho   štátu   a   za   zákonný   výraz   naplnenia   jeho   požiadaviek.   Súčasne   ústavný   súd obmedzil prípustnosť zásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré sú   významnejšie   než   je   záujem   štátu   na   právnej   istote   a   stabilite   súdnych   rozhodnutí. V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 (č. 4/99 Zb. ÚS) ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil,   že   právnu   istotu   vytvorenú   nezmeniteľnosťou   súdnych   rozhodnutí   treba považovať   za   súčasť   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   To   samo   osebe   nevylučuje existenciu mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takého   rozhodnutia.   Práve   naopak,   jednostranná   preferencia   záujmu   na   nezmeniteľnosti a záväznosti   súdneho   rozhodnutia   by   mohla   mať   veľmi   významné   negatívne   dôsledky. Vo veľkej   miere   by   sa   totiž   oslabila   dôvera   vo   vecnú   správnosť   a   spravodlivosť rozhodovania   súdov   (porov.   §   1   OSP).   Je   však   úlohou   zákonodarcu   vymedziť   rozsah rozhodnutí   napadnuteľných   mimoriadnymi   opravnými   prostriedkami   a   dôvody   ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba na najzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).

Úlohou zákonodarcu (porov. čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ústavy) je tak vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerých ústavných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy, a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím.

7.2 S požiadavkou zabezpečiť praktický súzvuk viacerých (kolidujúcich) základných práv   vyplývajúcich   z   čl.   46   ods.   1   ústavy   súvisí   aj   úprava   spôsobu   rozhodovania o opravnom   prostriedku.   Ustanovenia   ústavy   v   zásade   nezaväzujú   zákonodarcu   upraviť žiadny konkrétny systém opravných prostriedkov v civilnom procese a ten má pri jeho úprave širokú mieru právnopolitickej úvahy. Mysliteľný je tak systém apelačný, kasačný alebo revízny, prípadne ich rozdielne kombinácie (všeobecne napríklad Ficová, S. Systém opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava : IURA EDITION, 1998). Vždy je však   potrebné   vnímať,   že   procesná   úprava   má   vytvárať   len   rámec   na   presadenie súkromných   subjektívnych   práv   a   nemá   sa   stať   účelom   sama   pre   seba.   Ústavnoprávne problematickou by sa úprava opravného prostriedku mohla stať vtedy, ak by jej dôsledkom bolo podstatné zníženie efektívnej možnosti na dosiahnutie cieľa súdnej ochrany – teda nastolenia stavu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia (I. ÚS 47/96, č. 3/97 Zb. ÚS, odvtedy konštantná judikatúra), prípadne ak by jej praktickým dôsledkom bol zásah do iných procesných práv (napríklad do základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy).

Je   zrejmé,   že   k   najväčšiemu   napätiu   medzi   týmito   princípmi   dochádza   v   tzv. kasačnom systéme mimoriadnych opravných prostriedkov. Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, teda odstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne (bezprostredne) nahradený stavom novej právnej   istoty   v   podobe   nového   (konečného   a   právoplatného)   súdneho   rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak pre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systém pri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyv kasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovať k odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebný opätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného   prostriedku.   Prostriedkami   takého   efektívneho   vplyvu   je   najmä   záväznosť vyslovených právnych názorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.

7.3 Vyváženie záujmu na správnosti súdnych rozhodnutí a na nastolení a zachovaní právnej   istoty   reprezentovanej   ich   právoplatnosťou   je   v   zmysle   uvedených   právnych záverov ústavného súdu v prvom rade úlohou zákonodarcu (už cit. PL. ÚS 43/95, časť III.B),   ktorého   úlohou   je   tiež   úprava   procesných   následkov   vyhovenia   mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré sú pri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané zákonom, je pohybovať sa v tomto zákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupom ustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1   ústavy.   Požiadavky   vyslovené   v   citovanej   judikatúre   ústavného   súdu   boli   síce adresované v prvom rade zákonodarcovi, no podľa názoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci zákonné ustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný vykladať ustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných   prostriedkov   práve   vo   svetle   toho,   čo   vyjadruje   „mimoriadnosť“   opravných prostriedkov – rovnováha medzi právnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím na jednej strane a záujmom účastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutí a na zabezpečení ústavných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádza, na strane druhej.

Táto   požiadavka   nevyhnutne   neznamená,   ako   tvrdí   sťažovateľka,   že   by   sa ustanovenia   o   prípustnosti   a   dôvodnosti   mimoriadneho   opravného   prostriedku   mali vykladať vždy „reštriktívne“. Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“ o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutia na úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu   vyplýva,   že   zmyslom   úpravy   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   je   práve vyrovnávanie týchto ústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného   súdu   je   však   pri   výklade   jednotlivých   právnych   noriem   upravujúcich prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem) vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa   prejavenej   a   poznateľnej   vôle   zákonodarcu   slúžiť,   a   v   súlade   so   systematikou zákonodarcom   vymedzených   dôvodov   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Splnenie podmienok   konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   ako   aj   naplnenie   určitého dovolacieho dôvodu je súd povinný vyčerpávajúco odôvodniť (porov. napr. II. ÚS 58/2010 a tiež I. ÚS 252/05, č. 17/2006 Zb. ÚS). Ďalej je súd povinný v prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, že podmienky jeho prípustnosti a dovôdnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté (právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby takto odstránený stav právnej istoty buď okamžite   nahradil   „novou“   právnou   istotou   v   podobe   nového   meritórneho   rozhodnutia, alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľko jednoznačným právnym názorom, aby   bolo   v   ďalšom   konaní   možné   čo   najrýchlejšie   dospieť   k   novému   (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, že bude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   uvedené   závery   do   svojej   rozhodovacej   činnosti čiastočne prevzal i najvyšší súd (porov. napr. 5 Cdo 253/2008).

7.4 Z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splnenia zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03, č. 20/2004 Zb. ÚS). Inými slovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťou   a   nezmeniteľnosťou   súdnych   rozhodnutí,   do   ktorej   nemožno zasiahnuť rozhodnutím o mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,   nielen   ako   objektívny   ústavný   príkaz,   ale   aj   ako   ústavne   chránené   verejné subjektívne (t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

8.   Veľmi   podobné   je   vnímanie   princípu   právnej   istoty   založenej   právoplatným rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumărescu proti Rumunsku,   sťažnosť   č.   28342/95,   zdôraznil,   že   toto   právo   sa   musí   vykladať vo   svetle preambuly   dohovoru,   ktorá   vyhlasuje   právny   štát   za   súčasť   spoločného   dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, čo súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia   len s tým cieľom, aby sa   jeho vec opakovane prerokovala a aby sa   o nej rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov (porov. Rjabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. júla 2003, ods. 52; naposledy napr. Gridan a ďalší proti Rumunsku, sťažnosti č. 28237/03, 24386/04, 46124/07 a 33488/10, rozsudok zo 4. júla 2012, ods. 13 a 14).

9. Zákonodarca upravil mimoriadne dovolanie v občianskom súdnom konaní (§ 243e až § 243i OSP) ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť v zásade len právoplatné   rozhodnutie   súdu.   V   dôsledku   toho   sa   na   mimoriadne   dovolanie   vzťahujú všetky ústavné požiadavky na mimoriadne opravné prostriedky (porov. body 7.1 až 7.3 tohto nálezu), ako aj požiadavky na ne vyplývajúce z judikatúry ESĽP (porov. bod 8).

9.1 Požiadavke na primerané obmedzenie dôvodov mimoriadneho dovolania učinil zákonodarca zadosť v ustanovení § 243f ods. 1 OSP, podľa ktorého bolo pôvodne možné mimoriadne dovolanie odôvodniť tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 [t. j. a) rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí   do   právomoci   súdov,   b)   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát],

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní,

d) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Zákonom   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov,   došlo   s   účinnosťou   od 1. septembra   2003   k   ďalšiemu   zúženiu   dôvodov   mimoriadneho   dovolania   tým,   že   sa v § 243f   ods.   1   OSP   vypustilo   písmeno   c).   Podľa   dôvodovej   správy   (Národná   rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 226) „bolo potrebné vypustiť dôvody, ktoré sa   týkali   dokazovania   a následkov,   ktoré   posudzoval   dovolací   súd,   ak   rozhodnutie vychádzalo z nesprávne hodnoteného dokazovania. Celá konštrukcia súdneho konania je podriadená kontradiktórnosti, preto by nebolo správne keby dovolacie dôvody boli širšie ako odvolacie dôvody.“. Ako bude vysvetlené ďalej, tento legislatívny vývoj má význam pri výklade pojmu „iná vada konania“ v § 243f ods. 1 písm. b) OSP.

9.2   Literatúra   i   doktrína   sa   zhodujú   v   tom,   že   „inou   vadou   konania“   uvedenou v § 243f ods. 1 písm. b) OSP sa rozumie error in procedendo – porušenie ustanovenia zákona upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia (porov. Bajánková, J. In Števček, M., Ficová, S., a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 687). Ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania (pozri Bajánková, J. In cit. dielo), nesprávne vyhodnotenie   určitej   skutočnosti   ako   nespornej,   prípadne   všeobecne   známej,   a   na   to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu (v tomto smere napríklad Slovenský najvyšší súd,   uznesenie   sp.   zn.   Rv   109/41   z   21.   novembra   1941,   Úradná   zbierka   rozhodnutí v občianskych   veciach   č.   558/1941)   alebo   nedostatok   predpísaných   poučení   (porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. Občanský soudní řád. II. diel. Komentář. Praha : C. H. BECK, 2009, s. 1918 až 1919). Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Z textu právnej normy pritom možno súdiť, že kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje len abstraktná spôsobilosť zistenej vady   konania   založiť   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   [porov. verba   legis „mala za následok“ v § 243f ods. 1 písm. b) na rozdiel od formulácie „mohla mať za následok“ v § 205 ods. 2 písm. b) OSP].

9.3   Kým   odlíšenie   inej   vady   konania   od   tzv.   dôvodov   zmätočnosti   spravidla nespôsobuje   zásadnejší   problém   (vzhľadom   na   taxatívny   výpočet   dôvodov   zmätočnosti v § 237 OSP), problematickejším môže byť odlíšenie inej vady konania od nesprávneho právneho   posúdenia.   Ešte   problematickejším   potom   môže   byť vzťah   inej   vady   konania a zisťovania skutkového stavu.

a)   Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   (porov.   Bajánková,   J.   In   cit.   dielo)   sa nesprávnym právnym posúdením veci rozumie pochybenie (omyl) súdu pri aplikácii právnej normy   na   zistený   skutkový   stav   (teda error   in   iudicando),   a   to   v   podobe   aplikácie nesprávnej právnej normy, nesprávneho výkladu správnej právnej normy alebo nesprávnej aplikácie   (teda   podradenia   zisteného   skutkového   stavu   pod   jednotlivé   znaky   skutkovej podstaty)   správne   zistenej   a   vyloženej   právnej   normy.   Pod   tento   dovolací   dôvod   však nemožno podradiť nesprávnu aplikáciu procesných noriem počas konania, keďže tieto sú „vadami konania“ v podobe dôvodov zmätočnosti alebo tzv. inej vady konania.

b) Pochybenie súdu pri zisťovaní skutkového stavu z vykonaného dokazovania bolo do 31. augusta 2003 osobitným dovolacím dôvodom (pozri bod 9.1). Z toho vyplýva, že takýto nedostatok nebolo dovtedy možné považovať za inú vadu konania a z dôvodovej správy k príslušnej novele Občianskeho súdneho poriadku nie je zrejmé, že by cieľom zákonodarcu bolo vypustením osobitného dovolacieho dôvodu zároveň rozšíriť pojem „iná vada konania“ podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP tak, aby pokrývala aj vypustený dovolací dôvod. Podľa ústavného súdu v dôsledku toho, čo bolo uvedené o ústavných požiadavkách na vymedzenie dovolacích dôvodov (pozri bod 7.1 a nasl.), nemožno dospieť k záveru, že „inou vadou konania“ je každé nesprávne zistenie skutkového stavu, ani výkladom § 243f ods. 2 písm. b) OSP (pozri aj Bajánková, J. In cit. dielo). Jedna z možných medzí definície tzv.   „inej   vady   konania“   vo   vzťahu   k   zisťovaniu   skutkového   stavu   leží   medzi   takou situáciou, keď určitá skutková okolnosť bola súdmi nižšieho stupňa zistená (hoci prípadne aj nesprávnym uvažovaním dôkazu), a situáciou, keď určitá skutočnosť vôbec zisťovaná a zistená nebola – v tomto druhom prípade môže ísť o inú vadu konania, v prvom nie (porov. Drápal, L., Bureš, J., a kol. cit. dielo). Hoci podrobnejší výklad presahuje rámec ochrany ústavnosti a aj potreby tohto nálezu, podľa ústavného súdu sa ako jedno z ďalších možných   kritérií   rozhraničenia   neprípustného   dovolacieho   dôvodu   nesprávneho   zistenia skutkového stavu na jednej strane a inej vady konania vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu na druhej strane ponúka to, či namietaný výsledný nedostatok skutkového stavu je dôsledkom voľného hodnotenia dôkazov súdom (§ 132 OSP) alebo dôsledkom porušenia formálneho   (procesného)   pravidla   týkajúceho   sa   dokazovania   (napríklad,   ak   súd   určitú listinu nesprávne považuje za verejnú, a teda to, čo je v nej uvedené, považuje za dokázané bez ďalšieho hodnotenia), prípadne výnimočne ide o zjavný rozpor medzi obsahom určitého dôkazu   a   zisteným   skutkovým   stavom,   ktorý   pri   hodnotení   dôkazov   zjavne   zostal nepovšimnutý (napríklad súd zistí, že dopravná nehoda sa stala v obci, a ustáli, že bolo povinnosťou   vodiča   neprekročiť   rýchlosť   50   km/h,   prehliadne   však,   že   na   fotografii z miesta nehody je dopravnou značkou obmedzená rýchlosť na 30 km/h).

10. Podľa už uvedeného nemožno napadnuté uznesenie považovať za také, ktoré spĺňa požiadavky na rozhodnutia o mimoriadnych opravných prostriedkoch vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.1   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   sa   vyčerpáva   v   podstate   vo   vete „Zo spisov je zrejmé, že súdy nedôsledne skúmali zákonné podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym   úradným   postupom,   t.   j.   vzťah   príčiny   a následku.“,   teda   že   neskúmali,   či netreba doplniť dokazovanie, čo malo založiť tzv. inú vadu konania. Najvyšší súd však neuviedol   jediné   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo   akéhokoľvek   iného právneho predpisu, s ktorým by takýto postup (nedôsledné skúmanie zákonných podmienok uplatnenia nároku) mal byť v rozpore. Ako však už ústavný súd uviedol, pojem „iná vada konania“ v § 243f ods. 1 písm. b) OSP napovedá, že musí ísť o nesprávnosť, teda rozpor (nedovolenú   odchýlku)   procesného   postupu   súdu   od   určitého   ustanovenia   príslušného procesného predpisu. Odôvodnenie rozhodnutia o dovolaní alebo mimoriadnom dovolaní, ktoré v určitom postupe súdu zistí „inú vadu konania“ v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) OSP, avšak neuvedie žiadne ustanovenie právneho predpisu, ktoré nižšie súdy   mali v konaní (správne)   použiť   a   ktoré   nepoužili,   prípadne   ktoré   použili   nesprávne,   je   podľa   názoru ústavného súdu zjavne svojvoľné (arbitrárne). Ak je dôsledkom takého rozhodnutia zrušenie už právoplatných rozhodnutí súdov a vrátenie veci na nové alebo ďalšie konanie, treba takúto svojvôľu hodnotiť ako neprípustný zásah do právnej istoty nastolenej právoplatnými rozhodnutiami,   a   tým   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu   adresáta   zrušeného právoplatného rozhodnutia (porov. body 7.4 a 8 tohto nálezu).

10.2   Absencia   odôvodnenia   najvyššieho   súdu   a   ústavný   záujem   na   zachovaní účinkov   právoplatných   rozhodnutí   nútia   ústavný   súd,   aby   sa   sám   zaoberal   otázkou,   či rozsudky okresného súdu a krajského súdu sú skutočne postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorú   im   vyčíta   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu.   Predovšetkým   je   potrebné poznamenať, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva takto všeobecne formulovaná procesná povinnosť súdu „dôsledne skúmať zákonné podmienky“ uplatnenia   nároku.   Najmä   povinnosť   riadne   a   úplne   zistiť   skutočný   stav   veci   bola z Občianskeho súdneho poriadku už dávnejšie vypustená (porov. § 6 a § 153 ods. 1 OSP v znení účinnom pred 1. januárom 1992). Podľa dnešného ustanovenia § 153 ods. 1 OSP rozhoduje súd na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe nesporných skutočností; toto ustanovenie dopĺňa ustanovenie § 132 OSP, podľa ktorého má súd prihliadať aj na všetko, čo za konania vyšlo najavo. To, v akej miere je nevyhnutné zistiť skutkový stav, zasa závisí od znakov hypotéz jednotlivých právnych noriem, ktoré sa majú na vec aplikovať, čo zasa predpokladá nájdenie správnej normy, jej správny výklad a správnu aplikáciu na daný skutkový stav.

Požiadavka   „dôsledného   skúmania   zákonných   podmienok“   vyslovená   najvyšším súdom v napadnutom uznesení tak v sebe v skutočnosti skrýva viacero zásadne odlišných požiadaviek na konanie a rozhodnutie nižších súdov, a to požiadavku úplného a riadneho zistenia skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Nesprávne právne posúdenie veci je však osobitným (mimoriadno)dovolacím dôvodom [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP], preto sa nemôže považovať za inú vadu konania [porov. bod 9.3 písm. a)]. Zostáva tak posúdiť   v podstate   to,   či   v   prerokúvanej veci   pred   všeobecnými súdmi skutočne   došlo k takej   nedostatočnosti   alebo   nesprávnosti   zisteného   skutkového   stavu   pri   skúmaní zákonných podmienok nároku na náhradu škody, ktoré by bolo možné posúdiť ako inú vadu konania.

Z odôvodnení rozsudkov okresného súdu i krajského súdu (pozri body 3.2 a 3.3 tohto nálezu) vyplýva, že v konaní bolo zistené a nebolo sporné, že daňová kontrola prebiehala aj na účely kontroly dane z príjmov právnických osôb za rok 1997, a to od apríla, resp. mája 1998, že v rámci tejto daňovej kontroly bolo vydaných niekoľko predbežných opatrení, ktorými bolo zasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľky (zadržanie nadmerných odpočtov v sume takmer 900 000 Sk a pod.), no ktoré neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť, že výsledkom daňovej kontroly bolo okrem iného rozhodnutie správcu dane z 15. novembra 1999, ktorým bola sťažovateľke dorubená daň z príjmov právnických osôb v sume takmer 7 miliónov Sk, že toto rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné rozsudkom najvyššieho súdu a že v novom rozhodnutí z 28. novembra 2001 bola dorubená suma dane už „len“ 37 600 Sk. Ďalej bolo zo znaleckých posudkov zistené, že uvedené opatrenia mali negatívny vplyv na podnikanie sťažovateľky, zhoršenie jej hospodárskej situácie a zníženie zisku, ktorý by bez týchto opatrení (zrejme) bola dosiahla. Konajúce súdy ďalej výslovne uviedli, že sú si vedomé toho, že žiadne z predbežných opatrení vydaných voči sťažovateľke počas daňovej kontroly nebolo zrušené ako nezákonné, hoci to je predpokladom uplatnenia nároku zo   zodpovednosti   štátu   za   nezákonné   rozhodnutie   (§   4   ods.   1   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom,   ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“).   Napriek   tomu   však   dospeli v podstate   k   záveru,   že   celú   daňovú   kontrolu   vykonávanú   voči   sťažovateľke   vrátane predbežných opatrení vydaných v rámci nej treba považovať za nesprávny úradný postup, pri   ktorom   zrušenie   alebo   deklarácia   jeho   nezákonnosti   nie   je   podmienkou   uplatnenia nároku (§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Keďže znalecké posudky skúmali vplyv celej daňovej   kontroly   na   hospodársku   situáciu   sťažovateľky   a   v   podstate   uznali   príčinnú súvislosť medzi ňou a poklesom ziskovosti sťažovateľky a súdy vyhodnotili túto daňovú kontrolu vrátane vydaných predbežných opatrení ako nesprávny úradný postup, je podľa názoru ústavného súdu úplne zrejmé, že súdy „dôsledne skúmali“ tak podmienky nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ktorých naplnenie neuznali, ako aj podmienky nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postup, s ktorých splnením sa v prerokúvanej veci stotožnili. Otázka, či je takýto výklad zaujatý oboma súdmi správny, je, ako už bolo uvedené, otázkou právneho posúdenia veci (pozri ďalej bod 10.5), čo však zakladá iný dovolací dôvod, na ktorý však dovolací súd prihliada len v rámci (mimoriadno)dovolacích   dôvodov   uplatnených   (mimoriadnym)   dovolateľom,   t.   j. generálnym prokurátorom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tak   najvyšší   súd   nemohol   ústavne   akceptovateľne dospieť k záveru, že súdy „nedôsledne skúmali zákonné podmienky“ nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ani k záveru, že ich právoplatné rozsudky treba kvôli výskytu inej vady konania podľa § 243b ods. 2 (v spojení s § 243h) OSP zrušiť. Ak tak   najvyšší   súd   napriek   tomu   v   napadnutom   uznesení   urobil,   porušil   tým   práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy i v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.4   Zásah   do   práv   sťažovateľky   je   navyše   umocnený   tým,   že   najvyšší   súd v dôsledku   nesprávneho   zistenia   inej   vady   v   konaní   zrušil   rozsudky   krajského   súdu   aj okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Keďže platná právna úprava (na rozdiel napríklad od § 477 Civilného súdneho poriadku č. 113/1895 r. z. účinného na území   Českej   republiky   pred   1.   januárom   1951)   nerozlišuje   medzi   zrušením   rozsudku a zrušením jemu predchádzajúceho konania, tak dôsledkom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa je to,   že   konanie sa   vracia   do   momentu   tesne   pred vyhlásením   tohto rozsudku. V zásade by bolo teda možné vychádzať aj z toho, že zrušením rozsudku súdu prvého stupňa sa bez ďalšieho neruší napríklad jeho uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené (§ 120 ods. 4 OSP), a prvostupňový súd tak môže bez ďalšieho považovať dokazovanie naďalej za skončené a určiť len termín na vyhlásenie nového rozsudku (§ 156 ods. 2 OSP per analogiam). V tu prerokúvanej veci je však zrejmé, že ak má okresný súd skutočne rešpektovať právny názor vyslovený v zrušovacom   uznesení najvyššieho súdu (porov. tretí odsek jeho odôvodnenia citovaný v bode 3.6 tohto nálezu), bude nútený svoje uznesenie   o   skončení   dokazovania   zrušiť   a   v   dokazovaní   (a   tým   v ďalšom   konaní) pokračovať. Tým sa však žalovanému štátu, ktorý bol pôvodne neúspešný, opätovne vytvorí priestor   na   otvorenie   celej   prerokúvanej   veci,   najmä   na   navrhovanie   nových   dôkazov a uplatňovanie   nových   skutočností   (§   120   ods.   4   OSP a contrario).   V   dôsledku nedostatočného   usmernenia   najvyššieho   súdu   v   jeho   uznesení   nebude   okresnému   súdu vôbec zrejmé, aký postup a rozhodnutie má zvoliť, aby naplnil požiadavku „dôsledného skúmania   zákonných   podmienok   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody“.   To   je   však vo výsledku to isté, akoby sa celé konanie začalo znova od počiatku a doterajších desať rokov v podstate vyšlo navnivoč.

Takýto postup však podľa názoru ústavného súdu vyloženého v bode 7.2 tohto nálezu nemožno akceptovať nielen z hľadiska   práva na prerokovanie veci   v primeranej lehote zaručeného taktiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ani z hľadiska ďalšieho aspektu práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je požiadavka na rovnosť zbraní (podobne čl. 47 ods. 3 ústavy). Je totiž zrejmé, že účastník, ktorý bol v pôvodnom konaní neúspešný napríklad z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno, môže v novom konaní (poznajúc už názor súdov všetkých inštancií) tieto následky svojej procesnej zodpovednosti odvrátiť, keďže sa mu opätovne   otvára   možnosť   neobmedzene   prednášať   nové   dôkazy   a   námietky.   Ale   aj v ostatných prípadoch sa tým umožňuje pôvodne neúspešnému účastníkovi využiť znalosť argumentácie súdov, ktoré vo veci už raz rozhodli, na precizovanie svojich zanedbaných prednesov   a   podaní,   prednesenie   zanedbaných   alebo   opomenutých   námietok,   teda   na opätovný   pokus   o   odvrátenie   následkov   neunesenia   procesnej   zodpovednosti   v   podobe svojho neúspechu v (pôvodnom) konaní.

10.5 Z obsahu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu na jednej strane (pozri body 3.2 a 3.3 tohto nálezu) a obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora na strane druhej   (pozri   bod 3.4)   je zrejmé,   že   kľúčový   bod   sporný   medzi   nimi   možno zjednodušene formulovať takto: má nezákonnosť rozhodnutia o dorubení dane, ktoré bolo výsledkom   daňovej   kontroly,   počas   ktorej   boli   daňovému   subjektu   ukladané   rôzne povinnosti a obmedzenia v podobe (aj) predbežných opatrení, samo osebe za následok aj nezákonnosť   celej   daňovej   kontroly   vrátane   vydaných   predbežných   opatrení,   hoci   tieto samy nikdy ako nezákonné zrušené neboli? Takáto otázka je podľa názoru ústavného súdu jednoznačne otázkou právnou, ktorú treba riešiť výkladom príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Kým krajský súd a okresný súd túto otázku zodpovedali v podstate kladne, generálny prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní navrhuje zodpovedať ju záporne a striktnejšie sa držať systematiky a textu zákona č. 58/1969 Zb. Je úlohou najvyššieho súdu rozhodnúť,   ktorý   z   týchto   výkladov   (alebo   aký   iný   výklad)   je   správny.   Ústavný   súd, samozrejme,   nepopiera,   že   ide   o   mimoriadne   náročnú   právnu   otázku,   keďže   pri   nej prichádzajú   do   úvahy   viaceré   interpretačné   postupy,   ktoré   môžu   viesť   dokonca k diametrálne odlišným záverom, takže konečné rozhodnutie musí byť výsledkom váženia mnohých   argumentov.   Práve   ovplyvňovanie   a   zjednocovanie   judikatúry   vyslovovaním zásadných právnych názorov na výklad jednoduchého (podústavného) práva je však podľa názoru ústavného súdu neodňateľnou úlohou najvyššieho súdu pri napĺňaní princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu.

V nadväznosti na vyriešenie tejto otázky je potom možné a potrebné zvoliť aj spôsob rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veci.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   opätovne upozorniť na ústavnoprávny rozmer spôsobu rozhodovania v prípadoch, keď sa zasahuje do už právoplatného rozhodnutia (pozri úvahy v bode 7.2 a 10.4). Ustanovenie § 243b ods. 2 (v spojení s § 243i ods. 2) OSP ukladá najvyššiemu súdu povinnosť zmeniť dovolaním napadnuté rozhodnutie, ak má najvyšší súd na takéto rozhodnutie vytvorený dostatočný skutkový   podklad.   Je   zrejmé,   že   zmena   právoplatného   rozhodnutia   na   rozdiel   od   jeho zrušenia síce do raz vytvoreného stavu právnej istoty zasahuje, zároveň však novovytvorený stav právnej neistoty odstraňuje okamžitým nastolením právnej istoty novej. Prekvapivým momentom vyplývajúcim z takého spôsobu rozhodovania možno podľa názoru ústavného súdu   efektívne   čeliť   nariadením   pojednávania   pred   dovolacím   súdom,   ktoré   Občiansky súdny poriadok umožňuje v § 243a ods. 1 (v spojení s § 243i ods. 2) OSP. Takýto postup, teda   konečné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   vo   veci   samej   s   prípadným   konaním dovolacieho pojednávania možno podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na počet vecí, u ktorých by tento postup prichádzal do úvahy, a s tým spojenú nevýznamnú záťaž pre dovolací   súd,   považovať   za   efektívnejší   spôsob   napĺňania   ústavných   požiadaviek vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 i čl. 48 ods. 2 ústavy než zrušovanie rozhodnutí nižších súdov (len) kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Pokiaľ najvyšší súd pri rozhodovaní o (mimoriadnom) dovolaní pristúpi ku kasácii napadnutého rozhodnutia, je podľa názoru ústavného súdu potrebné dôsledne skúmať, či je nevyhnutné zrušiť z rovnakého dôvodu aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, a tým zmariť efekt vytvorený tým, že na vec sa vzťahujú obmedzenia vyplývajúce z úpravy odvolacieho konania. Na druhej strane je v prípade kasácie rozhodnutia nevyhnutné, aby z odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia bol dostatočne jasne odvoditeľný zrozumiteľný záväzný právny názor (§ 243d ods. 1 druhá veta v spojení s § 243i ods. 2 OSP), ktorým sa majú súdy v ďalšom (novom) konaní spravovať.

11. Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 17/2011 z 21. decembra 2011. V nadväznosti na to potom ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon ústavnom súde“) toto uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   tak   bude   povinný   znova   prerokovať   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora a rozhodnúť o ňom, pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

IV.

Záver

12. Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhrady trov konania úspešnej sťažovateľke.

Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk advokátky JUDr. E. K. (§ 149 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 26. marca 2012, spísanie sťažnosti z 27. marca 2012 a zaujatie stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu z 28. februára 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 €, teda 254,32 €, a dvakrát režijný paušál v sume po 7,63 €, teda 15,26 €, a za jeden úkon vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume 130,16 € a režijný paušál v sume 7,81 €, preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   sťažovateľku   predstavujú   celkovú   sumu   407,55 € v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004 Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

13. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

14. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol   senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013