znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 591/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. K. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 1 To 70/2011 z 5. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2011   doručená   sťažnosť   M.   M.,   Ž.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 70/2011-1234 z 5. septembra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva:«Rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   1T/134/2009   z   30.05.2011   v   spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 1To/70/2011 - 1234 z 05.09.2011 bol sťažovateľ uznaný vinným, že:

najmenej od začiatku roku 2008 až do 11.02.2009 opakovane kupoval, zadovažoval, prechovával   a   následne   ďalej   distribuoval   a   predával   viacerým   osobám   v   meste   Ž. a blízkom okolí marihuanu, pričom počas osobnej prehliadky dňa 11.02.2009 dobrovoľne vydal 1 ks vrecúško o rozmeroch 7,3 x 4,2 cm s usušeným rastlinným materiálom zelenej farby, pri prehliadke motorového vozidla dobrovoľne vydal igelitovú tašku s vrecúškom o rozmeroch 22 x 24 cm s obsahom sušeného rastlinného materiálu zelenej farby, pričom podľa znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ S. bolo zistené, že vo vrecúšku o rozmeroch 7,3 x 4,2 cm sa nachádza rastlinný materiál rodu cannabis o hmotnosti 0,451 g s priemerným obsahom THC 18,6% hmotnostných, čo podľa znaleckého posudku vypracovaného RNDr. Mgr. V. K. predstavuje 1 obvykle jednorazovú dávku a vo vrecku o rozmeroch 22 x 24 cm bol zistený rastlinný materiál rodu cannabis o hmotnosti 219g s priemerným obsahom THC 21,7% hmotnostných, čo podľa znaleckého posudku   vypracovaného   RNDr.   Mgr.   V.   K.   predstavuje   najmenej   438   obvykle jednorazových   dávok,   v   celkovej   cene   najmenej   878,-EUR,   rastliny   rodu   cannabis   sú uvedené v I. skupine omamných látok a THC v I. skupine látok v zozname omamných a psychotropných látok uvedených v zákone č. 13/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení zákona č. 260/1999 Z.z.; marihuanu predával aj osobám mladším ako osemnásť rokov, a to M. M., a F. J.,

teda neoprávnene kúpil, predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú a psychotropnú látku a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas a na viacerých osobách) a taký čin spáchal na chránenej osobe (na dieťati),

čím   spáchal   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. c/, d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/, j/ Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

za to ho odsudzuje: podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.

Podľa § 77 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. obžalovaný bude povinný po prepustení z výkonu trestu   odňatia   slobody   jedenkrát   v kalendárnom   týždni   osobne   sa   hlásiť   u   probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho pobytu.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. ukladá obžalovanému trest prepadnutia veci, a to: 1 ks digitálna váha zn. Proscale XX 250 s papierovým obalom, 1 ks sklenená trubička tzv. sukovka.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému ukladá ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou....

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.   Z   odôvodnenia   musí   byť   zrejmé,   ako   sa   súd   vyrovnal   s   obhajobou,   prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

V napadnutom rozsudku odporca nedal relevantné odpovede na základné dôvody odvolania, ktoré mali podstatný význam pre posúdenie zákonnosti rozsudku súdu prvého stupňa a jeho postup, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku súdu prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní má odpovedať na tie otázky nastolené odvolaním, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné.

Odporca v   napadnutom rozsudku na   otázky nastolené   odvolaním   odpovedal   buď spôsobom  ,   ktorý je   v úplnom rozpore s judikatúrou všeobecných súdov bez   toho,   aby vysvetlil dôvod svojho odlišného právneho stanoviska, alebo na ne neodpovedal vôbec. Rozhodnutie odporcu potom považuje sťažovateľ za svojvoľné a arbitrárne, ktoré je v konečnom dôsledku porušením práva na spravodlivý proces.

Základná odvolacia námietka sťažovateľa je argumentácia o podstatných chybách konania, ktoré predchádzali rozsudku súdu prvého stupňa, pričom sa opieral o aktuálnu judikatúru všeobecných súdov....

Najdôležitejším procesným úkonom v začiatočnej fáze trestného konania je vznesenie obvinenia. Jeho zásadný význam spočíva v tom, že trestné stíhanie sa začína viesť proti určitej osobe pre konkrétny trestný čin a zároveň sa definuje jeho procesné postavenie ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť trestnoprocesné prostriedky proti obvinenému. Na druhej strane však táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej práve ako obvinenému poskytuje Trestný poriadok.

Odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto   postup   splnené   podmienky,   je   porušením   ustanovenia   §   206   ods.   1   Tr.   por. a podstatnou   chybou   prípravného   konania,   eventuálne   aj   podstatnou   chybou   celého konania, ktoré predchádza rozsudku (§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. účinného od 1. januára 2006), (Zo súdnej praxe 4/2006 čl. č. 60)....

Ak odporca súd čo i len v najmenšej by rešpektoval ústavu (čl. 17 ods. 2), Dohovor (čl. 6 ods. 3 písm. a/, b/, c/) a zákon, nemohol rozhodnúť inak, len konštatovať podstatnú chybu celého konania, ktoré predchádzalo rozsudku prvého stupňa.

Zo skutkovej vety uznesenia z 02.07.2008 o začatí trestného stíhania vo veci úplne jednoznačne   vyplýva,   že   páchateľ   skutku   je   známy,   pretože   je   v   nej   uvedené   meno a priezvisko   páchateľa   a   také   detaily   ako   jeho   prechodný   pobyt,   typ   a   evidenčné   číslo osobného motorového vozidla, ktoré používa.

Zákonu (a teda i článku 17 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru) by zodpovedal taký postup, keď by zároveň s uznesením podľa § 199 ods. 1 Tr. por. veci bolo vznesené aj obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por.

Vznesenie obvinenia s odstupom viac ako sedem mesiacov je v rozpore so zákonom (§ 199 ods. 1, § 206 ods. 1 Tr. por.) a teda aj s článkom 17 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru a na podklade nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, nemohol byť sťažovateľ nielenže odsúdený, ale ani postavený pred súd.

Popísaná základná nezákonnosť v postupe orgánov činných v prípravnom konaní plodí ďalšiu nezákonnosť, keď v uznesení o vznesení obvinenia vykonaného vyšetrovateľom PZ dňa 11.02.2009 pod ČVS: ORP-687/OVK-ZA-2008 je sťažovateľovi kladený za vinu aj skutok, pre ktorý nebolo začaté trestné stíhanie. V zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. obvinenie je možné vzniesť len pre skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a z ustanovenia § 199 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že trestné stíhanie je možné začať len pre skutok, ktorý sa už stal. Porovnaním skutku v uznesení o začatí trestného stíhania z 02.07.2008 a skutku z uznesenia o vznesení obvinenia z 11.02.2009 je úplne jasné, že ide o rozdielne skutky a hlavne pre časť skutku od 02.07.2008 (uznesenie o začatí trestného stíhania pre skutok, ktorý sa už mal stať) do 11.02.2009 (uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por.) vôbec nebolo začaté zákonom predpísaným spôsobom trestné stíhanie vo veci. Trestné stíhanie   v   prípravnom   konaní   nebolo   vedené   zákonným   spôsobom   a   preto   nespĺňa podmienky   článku   17   ods.   2   veta   prvá   Ústavy,   čl.   6   ods.   3   pism.   a/   Dohovoru a sťažovateľove odsúdenie je v rozpore s Ústavou garantovaným zákonným postupom. Túto podstatnú právnu argumentáciu odporca doslova „odbil“ konštatovaním, že ide o procesný   „prehrešok“   vyšetrovateľa,   ktorý   nemá   za   následok   nezákonnosť   celého trestného konania (str. č. 24, 25 rozsudku)....

1. Odporca v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval na námietku nezákonného dôkazu   - znaleckého   posudku   znalcov   psychiatrov.   Zostal   pasívny   k   tejto   odvolacej námietke, napriek tomu, že znalecký posudok v náleznej časti vychádza z dôkazov, ktoré sám   odporca   označil   za   nezákonné.   Týmito   dôkazmi   sú   výpovede   sťažovateľa   do 16.02.2009, teda do doby, kedy mu bol otcom zvolený obhajca.

Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 2 Tr.   por.   treba   považovať   jednak   splnenie   formálnych,   t.j.   procesných   podmienok vyžadovaných   Trestným   poriadkom   alebo   iným   osobitným   zákonom   na   vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych podmienok), t.j., aby úkon

- použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie dôkazu bol zameraný na zistenie tých   skutočností,   na   ktoré   zameraný   a   použitý   môže   byť.   Dôkaz   získaný   v   rozpore   so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu (výpoveď pred vznesením obvinenia, ktorá je podkladom pre vypracovaný znalecký posudok).

2. Odporca v napadnutom rozsudku nereagoval na odvolaciu námietku vo vzťahu k nezákonnému postupu podľa § 199 ods. 1 Tr. por. orgánmi činnými v prípravnom konaní. Možno   síce   pripustiť,   že   trestné   stíhanie   vo   veci   podľa   §   199   ods.   1   Tr.   por.   začalo vykonaním zaisťovacieho úkonu dňa 11.02.2009, ale policajt nepostupoval podľa § 199 ods. 1 veta štvrtá Tr. por. a po vykonaní zaisťovacieho úkonu nevyhotovil uznesenie o začatí trestného stíhania a teda neexistuje uznesenie o začatí trestného stíhania s náležitosťami § 199 ods. 1 veta štvrtá a ods. 3 Tr. por. Z týchto dôvodov nie je možné zistiť, pre ktorý skutok začalo trestné stíhanie.

3. Odporca vôbec nereagoval na odvolaciu námietku sťažovateľa, podľa ktorej jeho obmedzenie   osobnej   slobody   dňa   11.02.2009   bolo   výsledkom   nezákonného   sledovania, pretože súdu nebol predložený príkaz na sledovanie osôb a vecí v zmysle § 113 ods. 2 Tr. por. Vyšetrovací ani súdny spis neobsahuje žiaden údaj o dôvodoch zákroku polície, ktorá sťažovateľa   ako   vodiča   zastavila   na   ceste   prvej   triedy   a   vyzvala   ho   k   vystúpeniu z motorového   vozidla.   Tvrdenie   odporcu   o   tom,   že   sťažovateľ   bol   nespochybniteľne pristihnutý pri trestnom čine, je vzhľadom na skutkové okolnosti v rozpore s aktuálnou judikatúrou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (rozsudok   sp.   zn.   5Tdo/   47/2010 zo 16.12.2010).

4. Odporca vôbec v napadnutom rozsudku nereagoval na odvolaciu námietku, podľa ktorej prehliadka iných priestorov bola vykonaná v rozpore so zákonom, pretože po jej vykonaní policajt neupovedomil príslušný orgán o vykonaní prehliadky, ako mu to ukladá zákon v ust. § 101 ods. 3 veta druhá Tr. por. V tejto súvislosti nereagoval ani na nález Ústavného súdu SR vyslovený v konaní sp. zn. III. ÚS 172/2010 na str. č. 14 a 15, ktorý argumentuje sťažovateľ v odvolaní.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1/ Základné práva sťažovateľa M. M. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   č.k.   1To/70/2011-1234 z 05.09.2011 porušené boli.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 1To/70/2011-1234 z 05.09.2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na nové prejednanie a rozhodnutie.

3/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa   nevyporiadal so všetkým   relevantnými   skutočnosťami   odvolania,   ktoré   mali   podstatný   vplyv   na rozhodnutie vo veci, že rozhodnutie ako celok je svojvoľné a arbitrárne a v konečnom dôsledku došlo k porušeniu na práva na spravodlivý proces.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecných súdov môže byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možno   uvažovať len v prípade,   ak by sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:«Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou“ trestného   činu   (to   znamená   závažnosťou   trestného   činu   z   hľadiska   výšky   zákonom ustanovenej trestnej sadzby). Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší. V prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“   kratší   ako   pri   trestnom   čine   s   nižšou   trestnou   sadzbou.   Podstatné   je,   že   nejde o jednorazovú trestnú činnosť alebo trestnú činnosť krátkeho trvania. Páchanie trestných činov po dlhší čas prichádza do úvahy najmä pri trestných činoch trvácich (§ 122 ods. 12 Tr.   zák.),   ak   páchateľ   udržiava   protiprávny   stav   po   dobu   podstatne dlhšiu, než   stačí k dokonaniu tohto trestného činu.

Nakoľko zákonodarca nevymedzil presne, koľko to je „po dlhší čas“, bolo a je na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku súdu, aby určil v tej- ktorej   veci,   kedy   páchateľ   už   konal   tak,   že   naplnil   pojmový   znak   skutkovej   podstaty trestného činu v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., a teda, kedy konal „po dlhší čas“. Pokiaľ vyšetrovateľ   pri   vznesení   obvinenia   a   prokurátor   a   sudca   pre   prípravné   konanie v počiatočnom   štádiu   vyšetrovania   nepovažovali   obdobie   jeden   rok,   jeden   mesiac   a jedenásť dní za obdobie, ktoré by zodpovedalo pojmu „po dlhší čas“ v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., nemožno im to vyčítať, pretože v čase ich rozhodovania bolo posúdenie tejto otázky na ich úvahe. Aj táto úvaha však musí byť konformná a nie svojvoľná. Istý návod, ako vykladať pojem „po dlhší čas“, poskytol až Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím judikátom Tpj 32/2011-11 prijatým 30.5.2011,   podľa ktorého „doba páchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaným, ktorý je sám   závislým   užívateľom   drogy,   nepresahujúca   jeden   rok,   spravidla   nemôže   byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b) Tr. zák., pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou“.

Krajský súd poznamenáva, že označený judikát akceptuje a považuje ho za dobrý návod, ako postupovať v obdobných prípadoch, pričom ale treba zdôrazniť, že tento judikát ešte nebol publikovaný a zrejme prevažná väčšina orgánov činných v trestnom konaní a ani sudcov doposiaľ s ním nebola oboznámená.

Krajský súd rešpektuje označený judikát Najvyššieho súdu SR, a preto z neho v rámci svojho rozhodovania vyvodzoval i právne závery. Preto niet žiadnych pochýb o tom, že skutok,   pre   ktorý   bolo   obžalovanému   M.   M.   vznesené   obvinenie,   mal   byť   od   začiatku posúdený ako trestný čin páchaný „po dlhší čas“, a teda mal byť kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. z dôvodu podľa § 138 písm. b) Tr. zák....

Označený trestný čin je spáchaný vo väčšom rozsahu vtedy, ak by hodnota zaistenej drogy presiahla sumu presahujúcu 2 660,- Eur (väčšia škoda - § 125 ods. 1 Tr. zák.). Súd prvého stupňa v rozsudku na str. 29-31 excelentným a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil,   prečo   obžalovaný   nespáchal   trestný   čin   „vo   väčšom   rozsahu“,   a   preto   a   aj s ohľadom k tomu, že v čase vznášania obvinenia nebola známa hodnota zaistenej drogy, nebolo možné použiť kvalifikáciu skutku podľa písmena e) odseku 2 § 172 Tr. zák. Právny záver okresného súdu v tomto smere si krajský súd v celom rozsahu osvojil ako správny, a preto neprijal argumenty prokurátora v podanom odvolaní....

Naviac,   krajský   súd   dopĺňa,   že   závery   Ústavného   súdu   SR   sú   súladné   s rozhodnutiami   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   vo   viacerých   prípadoch nekonštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru ani v takých prípadoch, keď bol obvinený odsúdený na základe usvedčujúcej (nekontradiktórnej) výpovede svedka z prípravného konania, keďže v   konaní   pred   súdom   bol   takýto   svedok   kontradiktórne   vypočutý,   pričom   svoju predchádzajúcu usvedčujúcu výpoveď odvolal (Camilleri vs. Malta zo 16.3.2000). V inom prípade Európsky súd pre ľudské práva nekonštatoval porušenie práva takého odsúdeného, voči ktorému boli použité (prečítané) nekontradiktórne výpovede usvedčujúcich svedkov z prípravného   konania,   keď   považoval   za   postačujúce,   ak   boli   títo   svedkovia   vypočutí kontradiktórne (až) v konaní pred odvolacím súdom (Doorson vs. Holandsko z 20.2.1996). Dokonca, ak by nedostatok kontradiktórnosti nebol ani dodatočne odstránený, ani to ešte nebráni   použiteľnosti   takéhoto   dôkazu,   avšak   odsúdenie   nemôže   byť   výlučne   alebo   v rozhodujúcej miere založené na takej výpovedi (Unterpetinger vs. Rakúsko z 24.11.1986, Kostowski vs. Holandsko z 20.11.1999, Delta vs. Francúzsko z 19.12.1990, A.M. vs. Malta zo 14.12.1999, Luca vs. Taliansko z 27.2.2001).

Krajský   súd   teda   uzatvára,   že   pokiaľ   išlo   o   výsluchy   obvineného   v   prípravnom konaní,   nesprávnym   postupom   vyšetrovateľa   i   sudcu   pre   prípravné   konanie   došlo k zmareniu práva   obvineného   na   obhajobu,   a   preto   krajský,   súd   na   priznávajúce   sa výpovede obžalovaného neprihliadal. Pokiaľ však ide o výpovede svedkyne M. M. a svedkov J. H. a M. C., bolo právo obvineného na obhajobu obmedzené, nie však zmarené.... Podľa   §   85   ods.   1   Tr.   por.   osobu podozrivú zo   spáchania   trestného   činu   môže policajt zadržať, ak   je   tu   niektorý   z   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   alebo   ak   ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.

Podľa   §   99   ods.   1   Tr.   por.   domovú   prehliadku   možno   vykonať,   ak   je   dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacim (ďalej len „obydlie“) je vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, alebo je potrebné vykonať zaistenie hnuteľných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody....

Ak   obhajobe   nie   je   zrejmé,   čo   vlastne   obvinený   vydával,   či   „marihuanu   alebo rastlinný   materiál   neznámeho   pôvodu“,   potom   krajský   súd   upriamuje   pozornosť   na vyjadrenie obžalovaného M. M. na č.l. 155, ktoré znie: „Dobrovoľne vydávam marihuanu, je na zemi pod sedadlom spolujazdca v aute, v igelitke.“ Takéto vyjadrenie obžalovaný učinil ešte predtým, než bola igelitka nájdená, a teda vedel, čo obsahuje, a policajti sa to v podstate dozvedeli od neho. Aj napriek tomu policajt profesionálne označil obsah igelitky ako „sušený rastlinný materiál neznámeho pôvodu zelenej farby...“ (č.l. 154). Týmto svojím tvrdením obžalovaný sám vysvetlil, čo preváža, a preukázal tak svoju vedomosť o obsahu tašky.   Aj   preto   považuje   krajský   súd   za   nadbytočné   vypočuť   k obsahu   tašky   svedka   K. a osvojil si v tomto smere postup okresného súdu i odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti....

Krajský   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   štruktúra usvedčujúcich dôkazov tvorená výpoveďami svedkov M. M., J. H., M. C., F. J., T. H., R. F., M.   J.,   prepismi   telefonických   hovorov,   zaistenou   drogou   pri   osobnej   prehliadke a prehliadke iných priestorov a znaleckými posudkami, či už k určeniu množstva, kvality a hodnoty drogy, ale aj k osobe obžalovaného, vytvára taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého vyplýva jednoznačný a presvedčivý záver, že obžalovaný M. M. bol v žalovanom období hlavným, ak nie najväčším dílerom drog na viac ako dvadsaťtisícovom sídlisku v Ž., že drogy predával aj osobám mladším ako 18 rokov a že 11.2.2009 bol pristihnutý pri prevoze a prechovávaní marihuany v množstve zodpovedajúcom najmenej 438 obvyklým jednorazovým dávkam v hodnote najmenej 878,- Eur.

Okresný súd vo svojom rozsudku podrobne a výstižne rozobral a hodnotil vyššie uvedené   dôkazné   prostriedky   a   odvolací   súd   bez   toho,   aby   hodnotenie   dôkazov   stroho opakoval,   odkazuje   na   odôvodnenie   rozsudku súdu   prvého   stupňa,   ktoré   si   s výnimkou určitých odlišností uvedených aj vyššie osvojil. Na rozdiel od okresného súdu krajský súd na jednej strane neprihliadol na výpovede obžalovaného z prípravného konania, na druhej strane ale do štruktúry usvedčujúcich dôkazov zaradil výpovede svedkov H. a C.

Súd   druhého   stupňa   konštatuje,   že   skutkový   stav   uvedený   v   tomto   rozsudku   je obrazom   reálnej   situácie   v   žalovanom   období   a   bol   ustálený   na   základe   dôkazných prostriedkov získaných a vykonaných zákonným spôsobom.

Okresný   súd   správne   právne   kvalifikoval   konanie   obžalovaného   ako   obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a správne v odôvodnení rozsudku vysvetlil v tomto smere svoje právne úvahy, ktoré si krajský súd v celom   rozsahu   osvojil.   Preto   krajský súd nemal   dôvod   meniť   právnu   kvalifikáciu konania   obžalovaného   oproti   okresnému   súdu   a   z   toho   dôvodu   v   tejto   časti   rozhodol rovnako ako súd prvého stupňa. Takisto krajský súd nezistil pochybenie okresného súdu, pokiaľ tento rozhodol o uložení ochranného dohľadu obžalovanému a uložení ochranného protitoxikomanického   liečenia,   teda   ani   v   týchto   častiach   nemal   odvolací   súd   dôvod rozhodnúť inak ako súd prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu, týkajúce sa vyššie uvedených výrokov, považuje krajský súd za kompletné a vyčerpávajúce, bez toho, aby bolo odôvodnenie nutné dopĺňať, a preto odkazuje na rozsudok okresného súdu. Krajský   súd rozhodol rozdielne vo   výroku o treste odňatia slobody   a   vo výroku o treste prepadnutia veci, keď obžalovanému M. M. uložil miernejší trest odňatia slobody, a to trest na spodnej hranici trestnej sadzby (10 rokov) a na výkon trestu menovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a vo výroku o treste prepadnutia veci, keď vypustil konštatáciu, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

Pri   úvahách,   aký   druh   a   výmera   trestu   by   spravodlivo   zohľadňovali   konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosť jeho nápravy a   v   neposlednom   rade   aj   poľahčujúce   a   priťažujúce   okolnosti,   vychádzal   odvolací   súd zo zásady,   že   trest   je   právnym   následkom   trestného   činu,   a   teda   musí   byť   úmerný k spáchanému   trestnému   činu   (zásada   proporcionálnosti   trestu).   Trest   je   jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu -rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.»

Z judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že v odôvodnení   uznesenia   o preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutí   súdov   tieto   nemusia   dať odpoveď na všetky otázky, len na tie, ktoré sú podstatné pre záver rozhodnutia.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštitúcie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyvodené   právne   a   skutkové   závery   krajského   súdu nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Rovnako   výklad   zákonov krajským súdom bol ústavne konformný, čo je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúcou skutočnosťou. To, že sa sťažovateľ so závermi toho súdu nestotožňuje, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011