znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 590/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Vincentom   Lechmanom,   Popradská 80,   Košice,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 24 Ro 27/2011 a sp. zn. 17 Cpr 3/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2013 osobne doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 24 Ro 27/2011 a sp. zn. 17 Cpr 3/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal okresnému súdu 1. februára   2011   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   spoločnosti   V.,   s. r. o.,   K. (ďalej len „žalovaná“), ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 2 042,82 € s príslušenstvom z titulu   vyplatenia   dlžnej   mzdy   za   obdobie   mesiacov   júl   a august   2010,   náhrady   mzdy za výpovednú dobu a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 24 Ro 27/2011. Sťažovateľ súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Vzhľadom na nečinnosť   okresného   súdu   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal 13. októbra 2011 „Sťažnosť na postup súdu podľa § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z...“, ktorá bola predsedom okresného súdu vyhodnotená ako dôvodná.

Následne okresný súd uznesením č. k. 24 Ro 27/2011-34 z 8. decembra 2011 priznal sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych   poplatkov.   Vo   veci   samej   okresný   súd   rozhodol 8. marca 2012 platobným rozkazom č. k. 29 Ro 27/2011-39. Proti označenému platobnému rozkazu   podala   žalovaná   v   zákonnej   lehote   odpor,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený 21. mája 2012 na vyjadrenie. Prvé pojednávanie vo veci bolo okresným súdom nariadené na 13. september 2012, ďalšie pojednávania na 15. november 2012 a 29. január 2013. Žalovaná na základe rozhodnutia valného zhromaždenia z 15. augusta 2012 vstúpila do likvidácie. Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľ podal 13. novembra 2012 okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zložiť do súdnej úschovy peňažnú sumu 2 458,97 €. Navrhované predbežné opatrenie okresný súd nariadil uznesením č. k. 17 Cpr 3/2012-178 z 12. decembra 2012. Proti nariadeniu predbežného opatrenia podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   CoPr   1/2013   zo   7.   marca   2013   tak,   že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom na predĺženie spoločnosti, likvidátor žalovanej podal návrh na vyhlásenie konkurzu   na   jej   majetok,   ktorý   bol   vyhlásený   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 30 K 16/2012 z 10. januára 2013. Okresný súd uznesením sp. zn. 30 K 16/2012 z 15. marca 2013 rozhodol o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku. V dôsledku tejto skutočnosti   došlo   k   zrušeniu   žalovanej   a   následne   k   jej   výmazu   z obchodného   registra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „obchodný   register“)   k   28. augustu   2013.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 17 Cpr 3/2012 z 3. septembra 2013 zastavil konanie vo veci sťažovateľa z dôvodu   zániku   spôsobilosti   žalovanej   byť   účastníčkou   konania.   Predmetné   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. septembra 2013.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol: «Celkový   výsledok   uvedeného   súdneho   konania   od   podania   návrhu   na   začatie konania je,   že sťažovateľ   nemá ani formálny exekučný titul voči odporcovi,   keďže dňa 03.09.2013   vydal   Okresný   súd   Košice   I   Uznesenie   sp.   zn.   17Cpr   3/2012-212,   ktorým konanie zastavuje z dôvodu, že odporca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, keďže dňa 28.08.2013 došlo k jeho výmazu z obchodného registra bez právneho nástupcu. Konania 24Ro 27/2011 bolo poznačené prieťahmi, a to v období od podania návrhu vo veci samej do samotného vydania platobného rozkazu (prieťah v trvaní jedného roka!) Počas celého konania sťažovateľ osobne nedal príčinu na vznik prieťahov, aktívne poskytoval   súčinnosť   prostredníctvom   právneho   zástupcu   a   zabezpečoval   jeho   účasť na nariadených pojednávaniach, ktorý takisto aktívne vystupoval počas celého konania. Sťažovateľ   súhlasil   s   pojednávaním   vo   veci   bez   jeho   prítomnosti,   v   prítomnosti právneho zástupcu z dôvodu dlhodobého pobytu v zahraničí.

Sťažovateľ je toho názoru, že prieťahy v konaní ako i následný postup súdu spôsobili, že jeho nárok nielen že nie je reálne vymožiteľný, ale nedošlo ani k jeho judikovaniu. Teda pre sťažovateľa tu takýmto nedôsledným postupom nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa sťažovateľ domáhal účinnej a hlavne rýchlej ochrany svojich práv... Je neúnosné, aby v rozkaznom konaní trvalo súdu viac ako jeden   rok   vydať   platobný   rozkaz   bez   zjavného   dôvodu,   a   to   napriek   skutočnosti   že sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Oneskoreným rozhodnutím súdu sa pritom poskytnutá právna ochrana minie účinku, čo v danom prípade aj reálne nastalo....

V tomto prípade bolo včasné rozhodnutie vo veci zvlášť dôležité, pretože sa jedná o pracovnoprávny nárok, ktorý vznikol sťažovateľovi v dôsledku nevyplatenia riadnej mzdy za obdobie júl 2010 a august 2010, ďalej náhrady mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku.

Sťažovateľ minimálne dva mesiace od zamestnávateľa (odporcu V., s.r.o.) nedostal mzdu,   teda   ostal   bez   základného   príjmu,   ktorý   bol   aj   jeho   jediným   zdrojom   príjmu, a z ktorého uspokojoval svoje základné životné potreby.

Túto nepríjemnú a neľahkú životnú situáciu musel sťažovateľ riešiť vycestovaním do zahraničia.

Z dôvodu potreby okamžitej ochrany svojich práv využil sťažovateľ inštitút návrhu na vydanie   platobného   rozkazu...   ako   jedného   z   typov   rozkazného   konania,   ktoré   sa od základného civilného konania má líšiť práve rýchlosťou zásahu.

Neprimeraná   dĺžka   konania   a   postup   súdu   však   úplne   zmaril   nielen   šancu sťažovateľa na vymoženie jeho zákonného nároku, ale nedostalo sa mu ani súdnej ochrany spočívajúcej vôbec v judikovaní jeho nároku, čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ   sa   pokúsil   svoje   právo   na   dávku   garančného   poistenie   uplatniť   v Sociálnej poisťovni, ale s ohľadom na právnu úpravu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa vydala dňa 21.10.2013 Rozhodnutie č. 242/2013-KEM-DGP, v ktorom   uviedla   že   sťažovateľ   nemá   nárok   na   dávku   garančného   poistenia   z   dôvodu: „Vzhľadom na to, že v posledných 18 mesiacoch pred začiatkom platobnej neschopnosti Vášho zamestnávateľa... ste nepreukázali žiadne neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu...“

... Sťažovateľ tak z dôvodu pochybného postupu súdu nemá žiadnu právnu možnosť domôcť sa svojich zákonných nárokov, ktoré boli porušené zo strany jeho predchádzajúceho zamestnávateľa.»

Podľa   názoru   sťažovateľa „Postupom   súdu   bolo...   sťažovateľovi   odopreté   jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... ako aj právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Takisto bolo porušené aj základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na Dohovor nadväzujúcich...“.

Sťažovateľ sa „s ohľadom na mieru porušenia svojich základných práv a následky tohto porušenia“ súčasne domáha primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 €, ktoré odôvodňuje tým, že „sťažovateľovi sa nepodarilo svojho práva domôcť vôbec, a teda celý   jeho   zákonný   postup   pre   legálne   vymoženie   jeho   práva   bol   márny,   čo   značne ovplyvnilo dôveru v súdny systém Slovenskej republiky.

Zároveň následky neúčinného postupu súdu znáša v plnom rozsahu sťažovateľ, keď za svoj odpracovaný čas a vykonanú prácu mu nebola poskytnutá zákonná odmena - mzda, a tejto sa nedomohol ani v súdnom konaní.

Sťažovateľ je zároveň s ohľadom na výsledok súdneho konania v stave permanentnej právnej   neistoty,   ktorá   už nemôže byť   žiadnym spôsobom odstránená.   Sťažovateľovi sa nedostalo ani formálneho meritórneho rozhodnutia, ktoré by konštatovalo, či bol jeho nárok oprávnený a do akej miery.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa M. S... na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   č.   209/1992   Zb.   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I.   pod   sp.   zn. 24Ro 27/2011 a 17Cpr 3/2012 porušené boli.

Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3   500,-   eur,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Súd   priznáva   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa: JUDr. Vincent Lechman, advokát so sídlom Popradská č. 80 v Košiciach... v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z. z. vo výške 275,96 Eur..., ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 24 Ro 27/2011 a sp. zn. 17 Cpr 3/2012.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo, resp. mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,   už nedochádza, resp.   nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde)   bez   ohľadu   na   to,   z   akých   dôvodov   skončilo   toto   porušovanie (II. ÚS 139/02).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jednou   zo   základných pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 17 Cpr 3/2012, ktorý si ústavný súd vyžiadal, ako aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 17 Cpr 3/2012 z 3. septembra 2013, ktorým konanie zastavil. Predmetné   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   30.   septembra   2013. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou, ktorú doručil ústavnému   súdu   osobne   28.   októbra   2013,   t.   j.   v   čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na všeobecnom súde, ktoré označil za účastníka konania, už netrvalo (nemohlo trvať) a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom preto nebolo spôsobilé naplniť   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   vo vzťahu   k   základnému   právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   malo   dôjsť   v   príčinnej   súvislosti   s   porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Podľa   sťažovateľa   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť súdnu ochranu sťažovateľovi práve v dôsledku zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná   celková   dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť   a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   a   nie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods.   1   ústavy,   pokiaľ   namietané   porušenie   tohto   základného   práva   nedosahuje   takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti a z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 17 Cpr 3/2012, konštatuje, že v danom prípade nedostatky v postupe okresného súdu   v   namietanom   konaní   nedosahujú   takú   intenzitu,   že   by   bolo   možné   uvažovať o odmietnutí spravodlivosti, a teda aj o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní, v ktorom nedošlo k judikovaniu jeho žalobou uplatneného nároku a ktoré   bolo   právoplatne   zastavené,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľ „nemá   žiadnu   právnu možnosť domôcť sa svojich zákonných nárokov“, ústavný súd pripomína svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí   podľa   predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym základom na namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07 a iné).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, taktiež   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014