znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 590/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 12411/2013 až sp. zn. Rvp 12419/2013 a sp.   zn.   Rvp   13157/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   1   NcC   68/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 90/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 1 NcC 30/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 1 NcC 29/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 37/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 33/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 12/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 36/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 34/2012 z 19. októbra 2012 a sp. zn. 9 NcC 13/2012 z 22. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12411/2013 až sp. zn. Rvp 12419/2013 a sp. zn. Rvp 13157/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12411/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. marca 2013 a   2.   apríla   2013   doručených   10   sťažností   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) už označenými uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) (ďalej len „označené uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) (Rvp 12411/2013 a Rvp 12412/2013) a Okresnému súdu Rožňava (Rvp 12413/2013 až Rvp 12419/2013 a Rvp 13157/2013) sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov   v   platnom   znení,   smerujúcimi   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného   súdu   Košice   I  ...(Okresného   súdu   Rožňava)   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti   z   objektívneho   pohľadu)“.   Sťažovateľka   požiadavku   na   prikázanie   vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného   súdu   argumentačne   odôvodnila   tým,   že   v   prípade   neprikázania   konaní o označených žalobách inému súdu bude o týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými slovami, podľa sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   v   sťažovateľkou   napádaných   uzneseniach   „mal“   rozhodnúť   tak,   že z prerokovania   žalôb   sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu v exekučných konaniach je buď vylúčený iba sudca, príp. sú vylúčení sudcovia okresného súdu, ktorý bol (ktorí boli) zákonnými sudcami v predmetných exekučných   konaniach, v   ktorých   k   nesprávnemu   úradnému postupu   malo dôjsť,   avšak ostatní   sudcovia   okresného   súdu   z   prerokovania   a   rozhodnutia   o   týchto   žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   Košice   I   a Okresného   súdu Rožňava,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne   symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad zníženie rozpočtových prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III.   ÚS   24/05   a   sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011,   v   ktorých   preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu... rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či označenými uzneseniami krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 12411/2013 až sp. zn. Rvp 12419/2013 a sp. zn. Rvp 13157/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Sťažovateľka v 10 sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 12411/2013 až sp. zn. Rvp 12419/2013 a sp. zn. Rvp 13157/2013 namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami nevyhovel   jej   návrhu   a   z   prerokovania   ňou   podaných   žalôb na okresných súdoch nevylúčil (sudcu), resp. sudcov týchto okresných súdov napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení vzniknúť v príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   práve   týchto   okresných   súdov, ktorých sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal a odmietol jej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu (v tejto súvislosti preto odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, iba na svoje identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2012 z 12. septembra 2013 a sp. zn. II. ÚS 448/2013 z 12. septembra 2013).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a zásady procesnej hospodárnosti ústavný súd preto tieto sťažnosti sťažovateľky odmietol už bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013