znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 590/2012-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., k. s., zastúpenej A. s. r. o., vo veci namietaného   porušenia   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 2 K 42/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., k. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2011   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   k.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 K 42/2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   2   K   42/2008-412 z 23. septembra 2011 bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu   E.,   s.   r.   o.   v   konkurze   (ďalej   len   „úpadca“).   Uznesenie   bolo   zverejnené v Obchodnom vestníku 29. septembra 2011, v dôsledku čoho v zmysle § 199 ods. 1 a 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“)   nadobudlo právoplatnosť 30. septembra 2011.

Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka závažným spôsobom porušila povinnosti správcu tým, že dala určiť hodnotu majetku zapísaného do oddelenej i všeobecnej podstaty znaleckým posudkom len na základe požiadavky zabezpečeného veriteľa, čím mala porušiť ustanovenie   §   77   zákona   o   konkurze.   Tvrdenie,   podľa   ktorého „Do   súpisu   všeobecnej podstaty a oddelenej podstaty úpadcu boli spísané peňažné pohľadávky úpadcu najmä voči S.“, je neakceptovateľné. Predovšetkým ide o to, že konkrétny majetok [v danom prípade pohľadávka voči S. (ďalej len „S.“)] môže byť zapísaný len v jednej súpisovej podstate. Konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého pohľadávka voči S. bola zapísaná tak do oddelenej   podstaty,   ako   aj   do   všeobecnej   podstaty,   popiera   znenie   zákona   o   konkurze. Okrem toho nezodpovedá ani skutočnosti. Vyplýva to jednak z ustanovenia § 68 zákona o konkurze, podľa ktorého všeobecnú podstatu tvorí majetok podliehajúci konkurzu, ktorý netvorí   žiadnu   z   oddelených   podstát,   ale   aj   z   ustanovenia   §   69   zákona   o   konkurze definujúceho   majetok   tvoriaci   oddelenú   podstatu   zabezpečeného   veriteľa.   V   konkurze na majetok úpadcu S., a. s., ako veriteľka (ďalej len „zabezpečený veriteľ“) prihlásila jednak svoju   pohľadávku   voči   úpadcovi,   ale   aj   záložné   právo   k pohľadávke   úpadcu   voči   S. zabezpečujúce pohľadávku zabezpečeného veriteľa. Sťažovateľka preto zapísala majetok úpadcu tvorený jeho pohľadávkou voči S. do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Tento postup bol správny a v zmysle zákona jediný možný. Názor okresného súdu, podľa ktorého pohľadávka voči S. patrí do všeobecnej podstaty a súčasne aj do oddelenej podstaty, nemá   žiadnu   oporu   v   zákone   ani   v rozhodovacej   praxi.   Ohodnotenie   majetku   vykoná správca buď podľa vlastného uváženia, alebo na základe znaleckého posúdenia podľa § 77 ods.   4   zákona   o   konkurze,   pričom   veriteľský   výbor   alebo   zabezpečený   veriteľ   môže požadovať,   aby správca dal stanoviť hodnotu   majetku znaleckým posudkom. V zmysle tohto   ustanovenia   teda   o   ustálenie   znaleckej   hodnoty   môže   požiadať   buď   zabezpečený veriteľ (ak ide o majetok patriaci do jeho oddelenej podstaty), alebo veriteľský výbor (ak ide o   majetok patriaci do   všeobecnej   podstaty).   Právna predchodkyňa   sťažovateľky   najskôr určila hodnotu   pohľadávky úpadcu   voči   S. vo výške 2 624 200,84 € v zmysle účtovnej evidencie   úpadcu.   Toto   ohodnotenie   však   nezohľadňovalo   spornosť   pohľadávky   a   jej hodnotu   z   dôvodu   prebiehajúcich   súdnych   sporov.   Sťažovateľka   preto   na   žiadosť zabezpečeného   veriteľa   podľa   §   77   ods.   4   zákona   o konkurze   dala   určiť   hodnotu pohľadávky znalcovi. Hodnota pohľadávky bola ustanovená znalcom na sumu 402 972 €. V dôsledku   zmeny   hodnoty   ostala   pohľadávka   úpadcu   voči   S.   naďalej   zapísaná   len v oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa s jeho výlučným oprávnením žiadať znalecké určenie jej hodnoty, pričom veriteľský výbor prestal byť príslušným orgánom vo veci jej speňažovania, lebo s prihliadnutím na znalcom zistenú hodnotu pohľadávky nebolo možné ďalej predpokladať,   že po uspokojení zabezpečenej   pohľadávky zabezpečeného veriteľa zostane ešte v oddelenej podstate nejaký majetok (znalcom určená hodnota pohľadávky úpadcu voči S. dosahovala len asi 50 % hodnoty zabezpečenej pohľadávky zabezpečeného veriteľa).

Okresný súd vychádzal tiež z toho, že sťažovateľka opakovane porušila povinnosť vyplývajúcu   z   ustanovenia   §   37   ods.   5   zákona   o   konkurze   (v   znení   účinnom v inkriminovanom   čase),   podľa   ktorého   správca   je   povinný   každých   30   dní   predložiť veriteľskému   výboru   písomnú   správu   o   svojej   činnosti,   keďže   nepredkladala   správu o činnosti každých 30 dní. Uvedené ustálenie okresného súdu neobstojí, lebo sťažovateľka túto   povinnosť   vo   vzťahu   k   funkčnému   veriteľskému   výboru   nesplnila   iba   jediný   raz, a preto   povinnosť   neporušila   opakovane.   Veriteľský   výbor   bol   nefunkčný,   lebo   zaniklo členstvo dvoch členov, z ktorých bol jeden súčasne predsedom veriteľského výboru, pričom správy sa podávajú práve predsedovi veriteľského výboru. Po kreovaní nového veriteľského výboru   (dovolením   nových   členov)   sťažovateľka veriteľský   výbor o   stave konkurzného konania informovala.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sú závery okresného súdu absolútne arbitrárne a nemajú oporu v zákone, ale ani v rozhodovacej praxi.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 K 42/2008 s tým, aby uznesenie z 23. septembra 2011 bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 €. Napokon požaduje, aby ústavný súd považoval vec za naliehavú a dočasným opatrením odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 2 K 42/2008-412 z 23. septembra 2011.

Z   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   4002/12   z   8.   februára   2012 doručeného ústavnému súdu 14. februára 2012 vyplýva, že bez ohľadu na skutočnosť, že pohľadávky boli zapísané iba do oddelenej podstaty, do sumy prevyšujúcej zabezpečenú pohľadávku   zabezpečeného veriteľa   príslušným orgánom   bol   aj veriteľský   výbor.   Preto na zmenu   ohodnotenia   pohľadávok   bol   potrebný   súhlas   veriteľského   výboru   ako príslušného orgánu. Okresný súd sa v uznesení opieral o informáciu sťažovateľky z 8. júla 2009 uverejnenú v Obchodnom vestníku, v ktorej sama sťažovateľka uviedla, že do súpisu všeobecnej a oddelenej podstaty boli zapísané peňažné pohľadávky úpadcu, a to najmä voči S.

Z repliky sťažovateľky z 27. februára 2012 doručenej ústavnému súdu 2. marca 2012 vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí so stanoviskom okresného súdu, zdôrazňuje, že zákon o konkurze   neustanovuje   potrebu   súhlasu   veriteľského   výboru   na   zmenu   ohodnotenia súpisovej zložky. Túto právomoc má totiž správca, ktorý môže hodnotu určiť vlastným odhadom alebo na základe znaleckého posudku, ak o to požiada zabezpečený veriteľ alebo veriteľský výbor. V danom prípade predchádzajúca správkyňa konkurznej podstaty určila hodnotu   pohľadávky   voči   S.   vlastným   odhadom   vychádzajúc len   z účtovnej   evidencie. Potom   zabezpečený   veriteľ   požiadal   sťažovateľku   o   znalecké   ohodnotenie   pohľadávky. Tento   postup   bol   preto   celkom   zákonný.   Pokiaľ   okresný   súd   uvádza,   že   konštatovanie o zaradení   pohľadávky   úpadcu   voči   S.   do   oboch   podstát   urobil   na   základe   informácie sťažovateľky uverejnenej v Obchodnom vestníku, treba uviesť, že takéto tvrdenie nemôže v právnom štáte obstáť. Jeden a ten istý majetok nemôže byť zapísaný v dvoch podstatách a zo   zverejnenej   informácie   to   ani nevyplýva. Záver   okresného   súdu   je v   tomto   smere vytrhnutý z kontextu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 K 42/2008-412 z 23. septembra 2011 vyplýva, že sťažovateľka   bola   odvolaná   z   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu,   pričom   za nového správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. D. P. Podľa názoru okresného súdu do súpisu všeobecnej podstaty a oddelenej podstaty boli spísané peňažné pohľadávky úpadcu,   najmä   voči   S.   Podaním   z   11.   marca   2010   zabezpečený   veriteľ   požiadal sťažovateľku o zabezpečenie vypracovania znaleckého posudku na ocenenie pohľadávok úpadcu voči S. Podľa podaného znaleckého posudku všeobecná hodnota týchto pohľadávok bola ustálená na 425 000 €. Sťažovateľka v ďalšom pri speňažovaní majetku konala ako s príslušným   orgánom   už   iba   so   zabezpečeným   veriteľom.   Porušila   tiež   povinnosť ustanovenú v § 37 ods.   5 zákona   o   konkurze,   keď   nepredkladala veriteľskému   výboru každých 30 dní písomnú správu o svojej činnosti. Sťažovateľka závažne porušila svoje povinnosti, keď dala určiť hodnotu majetku zapísaného i do oddelenej i všeobecnej podstaty znaleckým posudkom len na základe požiadavky zabezpečeného veriteľa a na základe takto určenej všeobecnej hodnoty zapísaného majetku opätovne určila jeho hodnotu a následne pri speňažovaní majetku nekonala s príslušným orgánom podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. b) zákona o konkurze, ktorý spolu so zabezpečeným veriteľom tvorí i veriteľský výbor. Okrem toho sťažovateľka opakovane porušila povinnosť ustanovenú § 37 ods. 5 zákona   o   konkurze,   keď   nepredkladala   veriteľskému   výboru   každých   30   dní   písomnú správu o svojej činnosti. Túto povinnosť má správca bez ohľadu na zloženie príslušného orgánu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Okresný   súd   správne   poukazuje   na   to,   že   z   ustanovenia   §   36   ods.   1   zákona o konkurze je zrejmé, že o výmene správcu sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov, pričom   v   rámci   tejto   k   výmene   môže   dôjsť   z   akéhokoľvek   dôvodu.   Oproti   tomu na neskoršej schôdzi veriteľov možno o výmene správcu rozhodnúť, ak správca opakovane alebo   závažne   porušil   povinnosti   ustanovené   zákonom   (ďalšie   možné   dôvody   výmeny správcu nie sú z hľadiska tejto veci relevantné).

Podľa   názoru   okresného   súdu   došlo   zo   strany   sťažovateľky   tak   k   závažnému porušeniu povinnosti, ako aj k opakovanému porušeniu povinnosti.

Opakované porušenie povinnosti zistil okresný súd vo vzťahu k ustanoveniu § 37 ods. 5 zákona o konkurze (v znení v inkriminovanom čase), podľa ktorého bol správca povinný každých 30 dní predložiť veriteľskému výboru písomnú správu o svojej činnosti. Sťažovateľka   po   skutkovej   stránke   nepopierala,   že   takúto   správu   viackrát   nepredložila, avšak   i   napriek   tomu   podľa   jej   názoru   k   opakovanému   porušeniu   povinnosti   nedošlo, pretože   nemala   povinnosť   predkladať   správy   v   čase,   keď   veriteľský   výbor   nebol   plne obsadený vrátane postu predsedu. V čase, keď už bol veriteľský výbor znova kompletne zvolený, nepodala správu iba raz, čo však za opakované porušenie povinnosti považovať nemožno.

Okresný súd uvedenú argumentáciu sťažovateľky neakceptoval a zaujal stanovisko, podľa ktorého povinnosť predložiť veriteľskému výboru písomnú správu má správca bez ohľadu na zloženie príslušného orgánu.

Ani podľa názoru ústavného súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že sťažovateľka označenú   povinnosť   opakovane   porušila.   Opakované   nepodanie   správy   sťažovateľka nepoprela. Na jej povinnosti podať správu nič nemôže meniť okolnosť, či je v aktuálnom časovom   momente   veriteľský   výbor   plne   obsadený   a   uznášaniaschopný.   Povinnosťou správcu je správu podať a je vecou veriteľského výboru, ako so správou naloží vrátane toho, či je vôbec schopný ju zužitkovať. Ani okolnosť, že v určitom časovom rozmedzí nebol obsadený post predsedu veriteľského výboru, nemôže na uvedenom závere nič meniť. Totiž, aj keď podľa § 37 ods. 6 zákona o konkurze písomnosti určené veriteľskému výboru sa doručujú   na   adresu   predsedu   veriteľského   výboru,   zároveň   platí,   že   ak   sa   písomnosť nepodarí   predsedovi   veriteľského   výboru   doručiť,   možno   ju   doručiť   na   adresu ktoréhokoľvek člena veriteľského výboru.

Keďže   opakované   porušenie   povinnosti   správcu   bolo   preukázané,   ústavný   súd nemôže   uznesenie   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Na tomto   závere   nič   nemení   okolnosť,   že   (ako   sa   zdá)   závažné   porušenie   povinnosti ustálené   okresným   súdom   sa   javí   skôr   ako   pochybné.   Evidentne   totiž   nezodpovedá skutočnosti (vo vyjadrení ústavnému súdu to uznal aj okresný súd), že by sťažovateľka zapísala   pohľadávky   úpadcu   voči   S.   tak   do   oddelenej,   ako   aj   do   všeobecnej   podstaty. Navyše, takýto postup by bol aj právne vylúčený.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012