znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 590/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., Rakúsko, zastúpených Advokátskou kanceláriou, s. r. o., v mene ktorej koná Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10 C 118/2002 z 11. mája 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 212/2011 z 12. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2011 doručená (na poštovú prepravu bola odovzdaná 9. novembra 2011) sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou, s. r. o., v mene ktorej koná Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný súd“) sp. zn. 10 C 118/2002 z 11. mája 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 212/2011 z 12. augusta 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli: «Sťažovatelia   na   základe   kúpnych   zmlúv   zo   dňa   23.11.1993   a   dňa   3.12.1993 uzatvorených   so   V.,   a.s.   nadobudli   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov nehnuteľnosti,   ku   ktorým   patril   aj   dom   so   súpisným   číslom   854   postavený   na   parcele registra „C“ parc.č. 25 v katastrálnom území Š., ktorého časť mali v nájme manželia V. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 08.04.1995 a následne zo dňa 21.04.1995.

Z dôvodu neplnenia si uhradzovacej povinnosti nájomcov po dobu dlhšiu ako tri mesiace,   dňa   23.7.2001   sťažovatelia   dali   nájomcom   výpoveď   z   nájmu   a   neskôr   dňa 30.8.2002   podali sťažovatelia   na Okresnom súde Dunajská   Streda   žalobu   o vypratanie nehnuteľnosti osobám, ktoré nehnuteľnosti neoprávnene užívali, okrem iného aj voči pánovi V., ktorý v spore vystupuje ako odporca v 1. rade, jeho terajšia manželka vystupuje v konaní ako   odporkyňa   v   4.   rade.   O   uvedenej   žalobe   súd   pojednáva   v   konaní   pod   sp.zn. 10C/118/2002 už 9 rokov.

Uznesením   zo   dňa   11.05.2011,   teda   po   takmer   9   rokoch   od   podania   žaloby o vypratanie   nehnuteľnosti,   Okresný   súd   Dunajská   Streda   zakázal   sťažovateľom akýmkoľvek spôsobom brániť odporcovi v 1. rade v riadnom užívaní nehnuteľnosti súp. č. 854 na parc.č. 25,... kat. územie Š... a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 10C/62/2010 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Proti uvedenému uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia podali sťažovatelia dňa   06.   06.   2011   odvolanie,   v ktorom   poukázali   na to,   že v   konaní nebola osvedčená existencia   reálnej   potreby   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   konania.   Rovnako poukázali na to, že odporca v 1. rade mal už v roku 2003 uzatvorené nájomné zmluvy s tretími   osobami,   na   základe   ktorých   mohol   užívať   iné   nehnuteľnosti.   V   čase   vydania predbežných opatrení odporca v 1. rade spolu so svojou manželkou užívali 2 - izbový byt, ktorý im bol pridelený Mestom Š. a ktorý užívali od 1. 8. 2007 na dobu určitú, t.j. na tri roky podľa príslušných právnych predpisov mesta a výnosu Ministerstva výstavby, regionálneho rozvoja SR o poskytovaní dotácií na rozvoj bývania, pričom nájomná zmluva odporcov s Mestom Š. bola dňa 1. 8. 2010 opätovne predĺžená o ďalšie tri roky. Rovnako poukázali na to,   že medzi nariadeným predbežným opatrením a požadovaným rozsudkom vo veci 10C/62/2011   nie   je   žiadna   súvislosť.   V   závere   zdôraznili,   že   vydaním   predbežného opatrenia   sa   odporcom   poskytuje   ochrana   „práva“,   ktorým   nikdy   disponovať   nebudú. Zároveň sťažovatelia odvolanie doplnili podaním zo dňa 10.6.2011, kde sťažovatelia mierne sarkasticky podotkli, že „v jeho (odporcom v 1. rade) riadnom užívaní (nehnuteľnosti) mu akýmkoľvek   spôsobom   brániť   nevieme!   My   mu   vieme   brániť   len   v neriadnom   čiže protiprávnom   užívaní   nehnuteľností...,   čím   chceli   poukázať   na   fakt,   že   práve   odporca v 1. rade   je   tou   osobou,   ktorá   sústavne   porušuje   svoje   povinnosti,   ktoré   mu   vyplývajú z nájomnej   zmluvy   a   súd   paradoxne   nariadil   sťažovateľom   umožniť   riadne   užívanie nehnuteľnosti osobe, ktorá ju riadne neužíva.

Dňa   12.08.2011   rozhodol   Krajský   súd   v   Trnave   o   podanom   odvolaní   tak,   že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd v svojom potvrdzujúcom uznesení   okrem   iného   uviedol   aj   to,   že   postup   súdu   prvého   stupňa   v   podobe   vydania predbežného opatrenia bol správny aj z toho dôvodu, že v prípade úspechu žaloby v konaní 10C/62/2011   vedenom   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   by   sa   sťažovatelia   ocitli   v pozícii osôb, ktoré nemajú k nehnuteľnosti žiadne právo a takto by zjavne bolo usudzovať na   neoprávnenosť   požiadavky   na   vypratanie   predmetnej   nehnuteľnosti,   na   platenie nájomného ako aj na výpoveď z nájmu z dôvodu jeho neplatenia...

Vlastnícke   právo   sťažovateľov   k   predmetným   nehnuteľnostiam   tak   bolo   v   rámci vyššie uvedených rozhodnutí potvrdené.

Napriek vyššie uvedenej skutočnosti zakladajúcej prekážku rozhodnutej veci je dnes proti   sťažovateľom   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   vedené   konanie   10C/62/2011, v ktorom   sa   Slovenská   republika   opätovne   domáha   neplatnosti   kúpnych   zmlúv k predmetným   nehnuteľnostiam   a   určenia,   že   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   je Slovenská republika.

Obsah   vlastníckeho   práva,   ktorého   ochranu   poskytuje   osobám   článok   20   Ústavy Slovenskej republiky, je bližšie špecifikovaný v ustanovení § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho   zákonníka   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“).   Podľa   tohto   ustanovenia   je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.... k vlastníckemu právu neodmysliteľne patrí aj možnosť realizácie jednotlivých práv v zmysle rímskoprávneho uti, frui, habere a disponere, teda aj užívať a požívať jeho plody.... obmedziť výkon vlastníckeho práva prostredníctvom predbežného opatrenia je možné iba v odôvodnených prípadoch, ktoré si takúto ochranu predbežnej   povahy   zasluhujú.   Nakoniec   podmienka   potreby   odôvodneného   záujmu   pri vydaní predbežného opatrenia obmedzujúceho práva iných je odzrkadlená aj v §75 ods. 2 O.s.p., ktoré pre úspešné podanie návrhu na vydanie predbežného opatrenia stanovuje aj popísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   nariadenie   predbežného   opatrenia. Okresný   súd   Dunajská   Streda   ani   Krajský   súd   Trnava   sa   v   napádaných   uzneseniach nezaoberali   otázkou   nevyhnutnosti   a   primeranosti   tohto   zásahu   vzhľadom   k   podstate vlastníckeho   práva   sťažovateľov.  ....   súdy   v   rámci   rozhodnutí   o   predbežnom   opatrení obmedzujúcich   vlastnícke   práva   sťažovateľov   dôsledne   nezhodnotili   primeranosť a nevyhnutnosť   vydania   predbežného   opatrenia.   Súd   zakázal   sťažovateľom   ako dobromyseľným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti brániť odporcovi v 1. rade v riadnom užívaní nehnuteľnosti... no v rámci tohto zákazu nijako nezohľadnil skutočnosť, že odporca v   1.   rade   užíval   predmetnú   nehnuteľnosť   bez   toho,   aby   za   predmetné   užívanie   riadne uhrádzal sťažovateľom ako zapísaným vlastníkom nehnuteľnosti akékoľvek platby spojené s nájomným   a   ani   to,   že   nájomná   zmluva   bola   zrušená   a   že   v   čase   vydania   tohto predbežného opatrenia mal na základe vyjadrení mesta Š. potvrdené, že odporca v 1. rade má možnosť   užívať aj byt mimo bytu vo vlastníctve sťažovateľov.   Okresný súd v rámci svojho   rozhodnutia   o   vydaní   predbežného   opatrenia   tak   predovšetkým   nezohľadnil synalagmatickosť   nájomného   vzťahu   v   podobe   obligatórnej   odplatnosti   za   užívanie nehnuteľnosti   nájomníkom.   Sťažovatelia   majú   za   to,   že   odporca   v   1.   rade   nijako nepreukázal   úhradu   nájomného   za   obdobie   trvania   súdneho   sporu   o   jeho   vypratanie z predmetnej nehnuteľnosti. Odporca v 1. rade sa tak, na jednej strane domáhal riadneho plnenia z nájomného vzťahu zo strany sťažovateľov ako prenajímateľov, no na strane druhej sám   neplnil   svoju   uhradzovaciu   povinnosť   voči   sťažovateľom.   Okresný   súd   tak   svojim prístupom   neprimerane   a   v   rozpore   s   absenciou   existencie   skutočností   odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia obmedzil sťažovateľom ich vlastnícke práva a to v rozpore s ustanoveniami článkov 20 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko ústavný   súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   iba   v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia pristupuje len za celkom výnimočných okolností, je potrebné dodať, že sťažovateľmi opísaný skutkový stav ako aj porušenie ich vlastníckeho práva v prospech neplatiacich užívateľov podľa nášho názoru   zodpovedá   podmienke   výnimočnosti,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   9   ročnú   dobu súdneho konania o jednoduchom predmete súdneho sporu...

Sťažovatelia...   majú   za   to,   že   okresný   súd   napriek   preukázaným   skutočnostiam a v rozpore   so   zásadami   synalagmatickosti   nájomného   vzťahu   neodôvodnene   vydal predbežné opatrenie, ktorým obmedzil vlastnícke právo sťažovateľov a fakticky im zabránil v práve brať z predmetu svojho vlastníctva plody v podobe nájmu. Okresný súd Dunajská Streda tak spolu s Krajským súdom v Trnave, ktorý uznesením zo dňa 12.08.2011 potvrdil uznesenie   okresného   súdu,   po   deviatich   rokoch   trvania   konania   výrazným   spôsobom zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľov a zvýšil tak rozsah ich právnej neistoty.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich návrhu rozhodol týmto nálezom:„základné právo sťažovateľov J. M... a I. M..., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení   Protokolu   č.11,   boli uznesením Okresného súdu Dunajská Streda z 11.5.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 118/2002 a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.8.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co/212/2011 porušené.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.08.2011 vo veci vedenej pod sp.zn. 11Co/212/2011 a uznesenie 10C/62/2011-38 Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 11.05.2011 vo veci vedenej pod sp.zn. 10C 62/2011.

Ústavný súd priznáva J. M... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1500 EUR, ktoré je mu Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd v Trnave povinný uhradiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva I. M... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1500 EUR, ktoré je jej Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd v Trnave povinný uhradiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Dunajská Streda je povinný uhradiť J. M... a I. M... trovy právneho zastúpenia vo výške 276,64 EUR na účet právneho zástupcu - Advokátskej kancelárii B., s.r.o.,..., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 69823/B, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd pripomína, že jeho právomoc poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd, preto potom:

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím okresného súdu   uznesením   sp.   zn.   10   C   118/2002   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu   predchádzal,   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľov   krajský   súd,   ktorý rozsudkom sp. zn. 11 Co 212/2011 z 12. augusta 2011 napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 10 C 118/2002 z 11. mája 2011 v celom rozsahu potvrdil.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (I.   ÚS   103/02, III. ÚS 70/02).

2.   Tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn. 10 C 118/2002 z 11. mája 2011, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní podanom sťažovateľmi. Jeho závery sú presvedčivé, a ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol: „Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/118/2002 je určenie povinnosti odporcom v 1. - 4. rade vypratať spornú nehnuteľnosť, nachádzajúcu sa v kat. úz. Š. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu   prvého   stupňa,   ktorým   v   rámci   tohto   konania   bolo   vydané   predbežné   opatrenie, ktorým sa navrhovateľom v 1. a 2. tade zakázalo akýmkoľvek spôsobom brániť odporcovi v 1. rade v riadnom užívaní spornej nehnuteľnosti, to do právoplatného skončenia konania, vedeného   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   pod   sp.   zn.   10C/62/2011   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že odporca v 1. rade v konaní o určenie mu povinnosti vypratať nehnuteľnosť, a to byt v rodinnom dome č. súp. 854 na parc. č. 25, vedený na LV č. 1453 pre k. ú. Š. podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal navrhovateľom v 1. a 2. rade akýmkoľvek spôsobom brániť mu v riadnom užívaní   vypratávanej   nehnuteľnosti   do   právoplatného   skončenia   konania   o   určenie vlastníckeho práva k vypratávanej nehnuteľnosti vedenej na OS Dunajská Streda pod sp. zn. 10C/62/2011.   V návrhu   uviedol,   že   navrhovatelia   ako   vlastníci   domu   proti   nemu   vedú niekoľko sporov, ktoré doposiaľ nie sú právoplatne ukončené. Proti navrhovateľom je však vedený   spor   o určenie   vlastníctva,   kde   žalobu   podal   štát   v zastúpení   Ministerstva hospodárstva   SR,   nakoľko   došlo   k   nezákonným   predajom   rodinných   domov   štátnym podnikom, ktorému boli domy zverené do správy. On ako dlhoročný zamestnanec štátneho podniku Ž. Š. si chcel predmetný dom odkúpiť, nedostal však túto možnosť. Štátny podnik nebral do úvahy jeho žiadosť o odkúpenie domu, i keď zákon dovoľoval odkúpiť dom práve jeho   nájomníkom.   Navrhovatelia,   ako   terajší   vlastníci   sústavne   žiadajú   vyššie   a   vyššie nájomné,   nerešpektujú   zákon,   pristúpili   už   k   takým   drastickým   krokom,   že   mu   ako nájomníkovi uzavreli prívod vody do domu, čím mu znemožňujú byt riadne užívať. Vyhrážali sa mu, že dajú odpojiť aj elektriku a plyn, ich cieľom je takýmto spôsobom ho z bytu doslovne vyštvať. K uzavretiu prívodu vody došlo dňa 18.4.2011. Polícia, ktorá prišla vec riešiť   navrhla   požiadať   o vydanie   predbežného   opatrenia   súdom.   Vzhľadom   k tomu,   že navrhovateľmi je mu znemožnené riadne užívať dom, na ktorý má platnú nájomnú zmluvu, je   sústavne   napádaný   navrhovateľmi,   ktorí   sa   mu   neustále   vyhrážajú.   Žiadal,   aby   sa zabránilo   ďalším   nezákonným   postupom,   kým   súd   nerozhodne   vo   veci   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to nariadením predbežného opatrenia.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia,   ako   aj   obsahu   spisového materiálu   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v   dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutkového stavu a na vyhlásenie uznesenia a na základe dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Správny   bol   postup   súdu   prvého   stupňa,   keď   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia,   ktorým   zakázal   navrhovateľom   akýmkoľvek   spôsobom   brániť   odporcovi v riadnom   užívam   nehnuteľnosti   považoval   za   dôvodný   a   predbežné   opatrenie   nariadil. Odvolací súd dodáva, že nesporne vyplynulo z obsahu spisu, že paralelne prebieha konanie o určenie vlastníckeho práva k vypratávanej nehnuteľnosti, ktorého predmetom a účelom je spochybnenie správnosti vlastníckeho práva navrhovateľov k vypratávanej nehnuteľnosti. Za predpokladu úspechu žaloby v tomto konaní o určenie vlastníckeho práva, vedeného pod sp. zn. 10C/62/2011 by sa navrhovatelia ocitli v pozícii osôb, ktoré nemajú k nehnuteľnosti žiadne právo a takto by zjavne bolo usudzovať na neoprávnenosť požiadavky na vypratanie predmetnej   nehnuteľnosti,   na   platenie   nájomného,   na   výpoveď   z   nájmu   z   dôvodu   jeho neplatenia.   Za   situácie,   keď   je   spochybneným   vlastnícke   právo   osôb,   požadujúcich vypratanie nehnuteľnosti, pričom je irelevantné kým je spochybňované je namieste, aby bol zachovaný   status   quo   veci,   predchádzajúci   odporcom   v   1.   rade   tvrdenému   odpojeniu prívodu   vody   a   zabezpečujúci   mu   nerušené   užívanie   tejto   nehnuteľnosti.   V   prípade skoršieho právoplatného skončenia veci o vypratanie nehnuteľnosti ako konania o určenie vlastníckeho práva predbežné opatrenie zanikne v súlade s ust. § 77 ods. 1 písm. b),c) O.s.p.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom potvrdil. Tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   krajský   súd   v   danom   prípade   neporušil označené základné práva sťažovateľov. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Ústavný   súd   nie   je   opravným súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To však nie je prípad sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011