znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 59/97

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   JUDr.   Júliusa Černáka a zo sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca na verejnom zasadnutí 15. októbra 1997 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania   podľa   čl.   125   písm.   c)   Ústavy   Slovenskej   republiky   o vyslovenie   nesúladu všeobecne   záväzného   nariadenia   Miestneho   zastupiteľstva   mestskej   časti   Bratislava   - Petržalka č. 4/1993 z 23. apríla 1993 v znení všeobecne záväzného nariadenia Miestneho zastupiteľstva   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   č. 1/1997   z   25.   marca   1997   o podmienkach   držania   a   chovu   zvierat   na   území   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat a takto

r o z h o d o l :

1. Všeobecne záväzné nariadenie Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 4/1993 z 23. apríla 1993 v znení všeobecne záväzného nariadenia Miestneho zastupiteľstva   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   č.   1/1997   z 25. marca   1997   o podmienkach držania a chovu zvierat na území mestskej časti Bratislava - Petržalka   n i e   j e   v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68, čl. 71 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, s § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m) a § 6 ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v   znení neskorších predpisov, ani s § 29 ods. 1 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

2. Vo zvyšnej časti sa návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal 18. júla 1997 návrh   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“ alebo   „navrhovateľ“)   na   začatie   konania   o   súlade   všeobecne   záväzného   nariadenia Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 4/1993 z 23. apríla 1993 v znení všeobecne záväzného nariadenia Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 1/1997 z 25. marca 1997 o podmienkach držania a chovu zvierat na území mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   so zákonom   č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a so zákonom č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

Generálny   prokurátor   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   všeobecne   záväzné nariadenie   Miestneho   zastupiteľstva   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   č. 4/1993 z 23. apríla 1993 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 1/1997 z 25. marca 1997 o podmienkach držania a chovu zvierat na území mestskej časti Bratislava - Petržalka (ďalej len „nariadenie“) nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68, čl. 71 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   s   §   123   zákona   č.   40/1964   Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), s § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m), § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), ani s § 29 ods. 1 a § 37 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon o ochrane zvierat“).

Navrhovateľ   uviedol,   že   nariadenie   rieši   problematiku   chovu   zvierat   na   území mestskej   časti,   pričom upravuje práva a povinnosti fyzických osôb   a právnických   osôb najmä   tým,   že   im   stanovuje   konkrétne   zákazy, povinnosti   a podmienky   chovu   a   držby zvierat, obzvlášť s dôrazom na chov spoločenských zvierat.

Podľa   názoru   navrhovateľa:   „Oprávnenie   mestskej   časti   na   vydanie   nariadenia vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb. o Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Bratislave“) a článku 26 ods. 4 písm. a) Štatútu mesta.

Z dôvodu, že zákon o Bratislave neupravuje postup pri prijímaní nariadení a ani podmienky   či   právne   pravidlá,   za   splnenia   ktorých   ich   možno   prijímať,   upravuje   túto činnosť mesta § 6 zákona o obecnom zriadení.

Obec má právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy alebo v prípade, že to ustanovuje zákon (§ 6 ods. 1 prvá veta zákona o obecnom zriadení) a napokon i v prípade plnenia úloh prenesenej štátnej správy (§ 6 ods. 1 tretia veta zákona o obecnom zriadení).“

Navrhovateľ sa v ďalšej časti svojho návrhu pri odôvodňovaní nesúladu nariadenia Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Petržalka s ústavou a zákonmi stotožnil s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v konaní II. ÚS 19/97, v ktorom rozhodol o nesúlade všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky č. 2/1996 z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy s ústavou a zákonmi a v konaní II. ÚS 94/95 o súlade všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava Karlova Ves č. 23/1995 z 11. apríla 1995 s ústavou a zákonmi.

Navrhovateľ okrem uvedených nedostatkov nariadenia, ktoré sú dané od prvého dňa jeho účinnosti, poukázal aj na rozpor s ústavou, ktorý nastal dňom nadobudnutia účinnosti zákona o ochrane zvierat.

Podľa návrhu generálneho prokurátora: „Popri už vyššie spomenutých nedostatkoch nariadenia, ktoré sú dané od prvého dňa jeho účinnosti je potrebné poukázať tiež na rozpor s ústavou, ktorý nastal dňom nadobudnutia účinnosti zákona na ochranu zvierat.

Z ustanovení článku 152 ods. 4 ústavy i § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení vyplýva zásada jednotnosti právneho poriadku, podľa ktorej predpisy nižšej právnej sily musia po celý čas svojej účinnosti byť v súlade so všetkými predpismi vyššej právnej sily a najmä s ústavou.

Nadobudnutím účinnosti zákona o ochrane zvierat prešla oblasť právnych vzťahov súvisiacich s   chovom zvierat jednoznačne do sféry vplyvu štátnej správy. Tento zákon stanovil okruh orgánov ochrany zvierat (§ 29 ods. 1 zákona o ochrane zvierat), pričom obce do neho nepojal. Naviac, ustanovenie § 37 tohto zákona obsahuje zmocňovaciu klauzulu, ktorou právo podrobnejšie upraviť právne vzťahy obsiahnuté v zákone prenáša na ústredné orgány   štátnej   správy,   nie   však   na   obce.   Najneskôr   týmto   okamihom   stratili   obce   aj poslednú možnosť považovať okruh právnych vzťahov súvisiacich s chovom zvierat za doménu územnej samosprávy.

Vzhľadom k tejto skutočnosti bolo povinnosťou miestneho zastupiteľstva Mestskej časti Bratislava - Petržalka napadnuté nariadenie zrušiť najneskôr ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona o ochrane zvierat. Jeho nečinnosť spôsobila, že od tohoto okamihu je nariadenie v rozpore aj s článkami 68 a 71 ods. 2 ústavy, § 4 ods. 1, 3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ako aj s § 29 ods. 1 a § 37 zákona o ochrane zvierat.“Ústavný súd listom   z 24.   júla 1997 požiadal   starostu   mestskej   časti   Bratislava   - Petržalka   Ing.   Vladimíra   Bajana   o   stanovisko   k   návrhu   generálneho   prokurátora a o vyjadrenie, či v konaní trvá na ústnom pojednávaní.

Starosta mestskej časti Bratislava - Petržalka predložil 21. augusta 1997 stanovisko k návrhu generálneho prokurátora, oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní a ústavnému súdu predložil splnomocnenie pre povereného zástupcu.

V stanovisku mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 97/11940 - 01 z 8. augusta 1997 sa k návrhu generálneho prokurátora uvádza:«Návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   na   vyslovenie   nesúladu   všeobecne   záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 4/1993 o podmienkach držania a chovu zvierat   na   území   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   v   znení   všeobecne   záväzného nariadenia   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   č.   1/1996   (ďalej   len   „nariadenie“) predchádzal protest obvodného prokurátora Bratislava V (ďalej len „obvodný prokurátor“) z 20. mája 1996 sp. zn. Pd 5003/96 proti všeobecne záväznému nariadeniu mestskej časti Bratislava - Petržalka č. 4/1993 o podmienkach držania a chovu zvierat na území mestskej časti   Bratislava - Petržalka. Obvodný   prokurátor   Bratislava   V   označeným   protestom   sa domáhal zrušenia napadnutého nariadenia s poukazom na porušenie v podstate rovnakých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a ďalších zákonov, na ktoré poukazuje   generálny   prokurátor   vo   svojom   návrhu,   s   konkretizáciou   tých   ustanovení nariadenia, ktorými mestská časť porušila Ústavu a v proteste citované zákony. Považujem za potrebné zdôrazniť, že protest obvodného prokurátora vo svojej argumentácii, napriek tomu, že sa domáhal zrušenia napadnutého nariadenia, nevyčerpával celý jeho obsah, ale len časť, preto bolo namieste, aby sa domáhal zosúladenie napadnutého nariadenia so zákonom č. 115/1995 Zb. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon o ochrane zvierat“).

Obvodný prokurátor dôvodil, že k vytýkanému porušeniu právnych predpisov došlo:

a) vydaním nariadenia v rozpore s pôsobnosťou mestskej časti, pretože zákon   o ochrane zvierat nezveril   obciam výkon štátnej správy na úseku ochrany zvierat a veterinárnej starostlivostib) predovšetkým ustanoveniami § 5 ods. 1 a 3 a § 7 ods. 8 nariadenia.

Miestne   zastupiteľstvo   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   protest   obvodného prokurátora prerokovalo 25. júna 1996, vyhovelo jeho výhrade, že Miestny úrad mestskej časti   Bratislava   -   Petržalka   nemôže   rozhodovať   o   právach   a   povinnostiach   občanov   a všeobecne   záväzným   nariadením   č.   1/1997   pôvodné   nariadenie   zmenilo,   teda   čiastočne protestu obvodného prokurátora vyhovelo.

V   podrobnostiach   poukazujem   na   protest   obvodného   prokurátora,   ktorý   súčasne pripájam k tomuto vyjadreniu.

Generálny prokurátor namieta pôsobnosť mestskej časti vydať nariadenie s obsahom, ktorý   napadnuté   nariadenie má a to v podstate   z rovnakých   právnych   dôvodov,   akými pôsobnosť mestskej časti vydať napadnuté nariadenie namietal i obvodný prokurátor.

Z úvodnej vety napadnutého nariadenia vyplýva, že mestská časť vydala nariadenie na plnenie úloh samosprávy (§ 6 ods. 1 prvá veta zák. SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) v spojení s § 29 zák. SNR č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, a nie na plnenie úloh preneseného výkonu štátnej správy. Ak by mestská časť Bratislava   -   Petržalka   (ďalej   len   „mestská   časť“)   vydávala   nariadenie   na   plnenie   úloh preneseného výkonu štátnej správy, musela by sa v úvodnej vete nariadenia odvolať na príslušné   splnomocnenie   zákona   (§   6   ods.   1   druhá   veta   zákona   o   obecnom   zriadení). Rovnako by sa mestská časť v úvodnej vete nariadenia odvolala na príslušný zákon, ak by tento ustanovil obci povinnosť vydať nariadenie na plnenie úloh samosprávy. Pravdaže, to je formálna stránka problému. Preto v súvislosti s posudzovaním pôsobnosti mestskej časti vydať či nevydať nariadenie typu napadnutého nariadenia považujem za potrebné porovnať predovšetkým účel (pôsobnosť) zákona č. 115/1995 Zb. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon o ochrane zvierat“) a účel napadnutého nariadenia. Podľa zákona o ochrane zvierat (§ 1 ods. 1),   citujem:   „Účelom   tohto   zákona   je   utvoriť   predpoklady   na   ochranu   zvierat   úpravou správania   ľudí   k   ním   a   upraviť   základné   podmienky   chovu   a   držby   nebezpečných živočíchov.“ Nariadenie (§1 ods. 1), citujem: „Toto všeobecne záväzné nariadenie upravuje podmienky   držania   a   chovu   domácich,   hospodárskych   a   iných   zvierat,   nakladania   s uhynutými   zvieratami   a   ich   prinášania   a   privádzania   na   územie   mestskej   časti.“   Z porovnania citovaných ustanovení možno dôvodiť rozdielnu pôsobnosť zákona na ochranu zvierat a napadnutého nariadenia. Zákon na ochranu zvierat reguluje spoločenské vzťahy v záujme   dosiahnutia   ochrany   zvierat   pred   správaním   sa   človeka,   nariadenie   reguluje spoločenské vzťahy pre prípad chovu zvierat na území mestskej časti tým, že ustanovuje podmienky   držania   a   osobitne   chovu   zvierat.   Už   z   uvedeného   vyplýva,   že   pôsobnosť zákona o ochrane zvierat a napadnutého nariadenia sa neprekrývajú, ale sú rozdielne. Takto deklarovanému   účelu   porovnávaných   právnych   predpisov   ustanovených   v   úvodných ustanoveniach, ak má byť argumentom rozdielnosti pôsobnosti každého z porovnávaného právneho predpisu, musí korelovať aj obsah právneho predpisu. Analýza porovnávaných právnych predpisov dovoľuje urobiť záver, že zákon o ochrane zvierat svojím obsahom zodpovedá deklarovanému účelu zákona a napadnuté nariadenie tiež. Na tom nič nemenia niektoré podobné ustanovenia napadnutého nariadenia so zákonom o ochrane zvierat. Tak napr.   ustanovenie   §   4   ods.   2   písm.   d)   napadnutého   nariadenia,   citujem:   „Chovateľ   má povinnosť   dbať   na   ochranu   zdravia,   riadnu   výživu   a   čistotu   držaného   a chovaného zvieraťa,“ svojou dikciou môže zvádzať k záveru, že ustanovenie je na ochranu zvieraťa, a preto vyčerpáva dikciu zákona o ochrane zvierat. Som však toho názoru, že nariadenie treba interpretovať v zmysle účelu, pre ktorý bolo vydané a teda, že ustanovenie nie je na ochranu zvieraťa,   ale   v   záujme   ochrany   nevlastníkov   (nechovateľov),   pretože   zviera,   ktorého potreby sú uspokojené, neobťažuje tak intenzívne tretie osoby (ak odhliadneme samozrejme od naturelu zvieraťa) ako zviera hladné, zapáchajúce a trúsiace okolo seba špinu a pod. Z rovnakých pozícií vychádzam i pri interpretácii ustanovenia § 5 ods. 5 nariadenia, citujem: „Je zakázané ukončiť chov zvierat ich vypustením.“ Aj keď nariadenie mestská časť vydala pred účinnosťou zákona o ochrane zvierat, korešponduje s jeho ustanovením § 10 prvá veta, citujem: „Chovateľ nesmie zviera opustiť s úmyslom zbaviť sa ho.“ Zákon o chove zvierat a napadnuté nariadenie podobnými dikciami citovaných ustanovení sledujú rozdielne ciele, preto   nemôžu   byť   posudzované   ako   totožné,   a   teda   ako   ustanovenia   len   z pôsobnosti výkonu štátnej správy.

Konštatovaniu, že napadnuté nariadenie nepôsobí v oblasti zákona na ochranu zvierat neodporuje   ani   to,   že   oba   právne   predpisy   operujú   na   niektorých   miestach   rovnakými pojmami (napr. chov a držba zvierat), pretože rovnaké pojmy nezasahujú do účelu právneho predpisu, ale plnia len komunikatívnu funkciu.

Mestská časť napadnuté nariadenie nevydala v rozpore s čl. 71 ods. 2 Ústavy a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ale naopak v súlade s čl. 68 Ústavy a § 6 ods. 1 prvá veta a § 4 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Generálny   prokurátor   v   úvode   argumentácie   porušenia   ním   citovaného   radu ustanovení ústavy a zákonov dôvodí, že podstatou na posúdenie nesúladu nariadenia s čl. 20 Ústavy sa stala otázka právneho postavenia zvieraťa. S týmto jeho tvrdením nesúhlasím, lebo   zastávam   s   generálnym   prokurátorom   zhodný   názor,   že   v   právnom   poriadku Slovenskej republiky zviera, hoci živý tvor, nemá nikdy postavenie subjektu práva alebo právneho vzťahu a aj vecné práva sú konštruované ako vzťahy medzi ľuďmi, nikdy nie človekom a vecou. Teda je úplne mimo diskusie právne postavenie zvieraťa. Samozrejme, že   vlastníctvo   k   zvieraťu   požíva   ústavnú   ochranu   ustanovenú   v čl.   20   Ústavy,   a   to samozrejme nielen v celom komplexe ustanovenia Ústavy, ale aj ďalších nadväzujúcich právnych   predpisov.   V   tejto   súvislosti   generálny   prokurátor   dôvodí,   že   obec,   v   tomto prípade mestská časť, „je právnickou osobou, ktorej Ústava nedovoľuje obmedziť základné ľudské práva a slobody. Ak orgán územnej samosprávy nariadením ustanoví podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 Ústavy, lebo svojím nariadením upraví vzťahy,   ktoré   Ústava   dovoľuje   regulovať   jedine   zákonom.“   Proti   citovanej   časti argumentácie   generálneho   prokurátora   nemôžem   namietať,   lebo   korešponduje   s objektívnym   právom.   Nesúhlasím   však   s   tým,   že   mestská   časť   nariadením   obmedzila základné práva a slobody. Pokiaľ nariadenie obsahuje aj ustanovenia, ktoré „hovoria“ o obmedzení práv,   tieto   práva   neobmedzujú,   len preberajú právnu úpravu   zákonov,   ktoré práva zakotvené v Ústave bližšie upravujú. Preto mestská časť napadnutým nariadením neporušila, ani nemohla porušiť čl. 20 ods. 1 Ústavy, a v súvislosti s tým aj čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhá veta a čl. 13 ods. 2 a 3 Ústavy („v súvislosti s čl. 20 ods. 1 Ústavy“ chápem tak, že pokiaľ nedošlo k porušeniu čl. 20 ods. 1 Ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu v súvislostiach s ním citovaných ďalších ustanovení Ústavy).

Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, citujem: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“ Ústava   však   tým   problematiku   vlastníckeho   práva   nevyčerpáva.   Pred   „zlovoľnými“ (osobnosť človeka je rôznorodá, mnohoštrukturovaná, preto nemožno vylúčiť, že môžu byť aj   takí   vlastníci,   ktorí   by   dokázali   svoje   ústavou   zaručené   vlastnícke   práva   zneužiť,   či zneužívať) vlastníkmi Ústava chráni ostatné subjekty právneho vzťahu určením zásadných hraníc výkonu vlastníckeho práva v ods. 3 čl. 20, citujem: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných   alebo v rozpore so   všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.“ V tejto súvislosti nemôžem nepoukázať   na   čl.   152   ods. 4   Ústavy,   podľa   ktorého,   citujem:   „Výklad   a   uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ Citované ustanovenie čl. 20 ods. 3 Ústavy je smernicou, že vlastnícke právo nemožno chápať ako absolútne právo v zmysle svojvôle jeho uplatňovania, ale len ako absolútne právo vo vzťahu k nevlastníkom. Uplatňovanie vlastníckeho práva má Ústavou a ďalšími zákonmi ustanovené medze. A mestská časť sa nimi riadila pri úprave vzťahov napadnutým nariadením.

Keďže   generálny   prokurátor   svoju   argumentáciu   v   tomto   smere   nekonkretizuje, dovolím   si   vypomôcť   v   tomto   smere   argumentáciou   obvodného   prokurátora   v   hore označenom proteste. Obvodný prokurátor namietal, že predovšetkým § 5 ods. 1 a 3 odporuje citovaným ustanoveniam Ústavy a označených zákonov. Obmedzenia zakotvené v § 5 ods. 1 a 3 vychádzajú zo skúseností získaných v praxi súčasných i bývalých orgánov verejnej správy   o   strete   záujmov   vlastníckych   práv   s   inými   právami   nevlastníkov,   rovnako chránenými Ústavou a ďalšími zákonmi. Len príkladmo uvediem z Ústavy čl. 23 ods. 1 („Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje“), čl. 16 ods. 1 prvá veta („Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená“), čl. 15 ods. 1 prvá veta („Každý má právo na život.“), či čl. 40 prvá veta („Každý má právo na ochranu zdravia“) alebo čl. 44 ods. 1 („Každý má právo na priaznivé   životné   prostredie.“).   Všetky   tu   príkladmo   citované   ustanovenia   Ústavy podrobnejšie upravuje celý rad právnych predpisov, ktoré v súlade s čl. 13 ods. 2 Ústavy vytvárajú základný rámec, medze práv človeka aj pri uplatňovaní jeho vlastníckeho práva. V týchto súvislostiach chápem aj spojenie čl. 2 ods. 3 Ústavy, citujem: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ s čl. 20 ods. 1 Ústavy a dôvodím, že obmedzenia ustanovené § 5 ods. 1 a 3 vyplývajú z iných   právnych   noriem,   ktoré   majú   svoj   základ   aj   v   príkladmo   vybraných   vyššie citovaných ustanoveniach Ústavy a do nariadenia sú len implementované na dosiahnutie jeho účelu. Je len samozrejme, že mestská časť pri hľadaní inštrumentov napĺňania funkcií samosprávy formuluje právne predpisy tak, aby vystihovali sledovaný účel, preto nemôže používať   doslovnú   dikciu   vzťahujúcich   sa   právnych   predpisov,   opúšťa   ju   a   dikcia nariadenia potom vyznieva ich interpretácia. Tak konkrétne s námietkou porušenia čl. 20 ods. 1 Ústavy poukazujem na ustanovenie čl. 127 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka (ktoré je súvisiacim ustanovením s už tu citovaným čl. 20 ods. 3 Ústavy), podľa ktorého, citujem: „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv.“ Ustanovenia § 5 ods. 1 a 3 vychádzajú   a   sú   v súlade   s   práve   citovanými   ustanoveniami   Ústavy   a   Občianskeho zákonníka.

Generálny prokurátor, vzhľadom na ním použitú argumentáciu v návrhu, absolutizuje jednu   stránku   právneho   vzťahu   (subjektívne   práva   vlastníka)   a   opomína   zohľadniť subjektívne   práva   nevlastníkov   korelujúce   s   povinnosťami   vlastníka   vyplývajúcimi   z Ústavy a ďalších zákonov. Preto nemôžem súhlasiť s názorom generálneho prokurátora, že napadnutým   nariadením   mestská   časť   fyzickým   a právnickým   osobám   obmedzila vlastníctvo hospodárskych a spoločenských zvierat nad rámec zákona v ich právach držať a nakladať s ich zvieraťom, naopak, dôsledne vychádzala z ustanovení tých zákonov, ktoré v súlade   s   čl.   20   ods.   3   Ústavy   ustanovujú   medze   výkonu   vlastníckeho   práva,   a   to   vo verejnom záujme.

Ustanovením   §   3   ods.   5   nariadenia,   citujem   „Na   chov   hospodárskych   zvierat   je potrebný   súhlas   vlastníkov   všetkých   susedných   nehnuteľností.“   podľa   generálneho prokurátora došlo k porušeniu čl. 16 ods. 1 Ústavy, citujem: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“, ktoré chráni telesnú integritu osoby a materiálne hodnoty súkromnej povahy. Som toho názoru,   že   interpretácia   ustanovenia   „nedotknuteľnosť   súkromia   osoby“   ako   „ochrany materiálnych   hodnôt   súkromnej   povahy“   nevystihuje   podstatu   pojmu   „súkromie“.   Len veľmi ťažko si možno predstaviť, že útoky proti materiálnym hodnotám súkromnej povahy, čiže proti majetku fyzických osôb, sú útokom proti súkromiu osoby, ktoré chráni Ústava citovaným   ustanovením   čl.   16   ods.   1.   Materiálne   hodnoty   súkromnej   povahy   požívajú ochranu   vyplývajúcu   z   čl.   20   Ústavy   ako   objekt   vlastníckeho   vzťahu.   Za   súkromie považujem v súlade s názorom publikovaným v Československom občianskom práve, 1. zv., Bratislava, Obzor 1986, s. 162 a nasl. od autorov Lazar, J. a kol.: „Právo na osobné súkromie, ktoré sa odvodzuje od všeobecnej klauzuly § 11 a z demonštratívneho výpočtu v ňom   obsiahnutých   osobnostných   práv.   Právo   na   osobné   súkromie   spočíva   v   práve jednotlivca „rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, prípadne v akom rozsahu majú byť skutočnosti jeho súkromného života sprístupnené iným. Predmet práva na osobné súkromie tvorí vnútorná, intímna sféra života jednotlivca, vytváraná skutočnosťami jeho súkromného života.“ (Knap, K. - Švestka, J.: Ochrana osobnosti v československém občanském právu, Praha, Orbis 1969, s. 141 a nasl.).“

Čiže   súkromím   sú   psychosociálne   prejavy   osoby,   ktoré   sa   právne   relevantným spôsobom prejavujú v konaní alebo nekonaní fyzickej osoby. Je to súhrn osobnostných prejavov, nie materiálna hodnota. Ak vychádzame z takto definovanej podstaty súkromia potom čl. 3 ods. 5 sa nemôže dotýkať práv osoby zaručených jej čl. 16 ods. 1 Ústavy.

Generálny prokurátor v podanom návrhu ďalej dôvodí, že mestská časť ustanovením § 4 ods. 2 písm. b) nariadenia, citujem: „Chovateľ má povinnosť dbať na ochranu zdravia, riadnu výživu a čistotu držaného a chovaného zvieraťa,“ konala v rozpore s čl. 19 ods. 2 Ústavy,   citujem:   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a   rodinného   života.“,   pretože   porušila   Ústavou   zaručenú   ochranu nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy.

Generálny prokurátor v tejto časti návrhu sa dopustil viacerých nepresností.

Pravdepodobne,   ak   v   uvedených   súvislostiach   hovorí   o   §   4   ods.   2   písm.   b) nariadenia,   ale   parafrázuje   ustanovenie,   ktoré   možno   podradiť   pod   iné   ustanovenie nariadenia,   potom   zrejme   nemyslí   na   ustanovenie   §   4   ods.   2   písm.   b)   nariadenia,   ale ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) nariadenia, citujem: „Chovateľ má povinnosť netýrať držané a chované zvieratá fyzicky a nedržať ich na tých miestach, kde nie je zabezpečený stály dozor chovateľa (pivnice, povaly, záhrady, záhradkárske osady, atď.)“.

Čl.   19   ods.   2   Ústavy   nezaručuje   ochranu   nemateriálnym   hodnotám   súkromnej povahy,   ale   zaručuje   každému   právo   dožadovať   sa   ochrany   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Tu je ústavné právo občana koncipované ako   výsostne   subjektívne   právo   a   je   len   na   oprávnenej   osobe,   či   a   ako   ho   využije. Samozrejme, že takto formulované ústavné právo osoby na druhej strane nedáva tretím osobám, ani obciam nie, právo neoprávnene zasahovať do súkromného a rodinného života. Čl. 19 ods. 2 Ústavy teda nezaručuje bez ďalšieho ochranu osôb pred takým konaním, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené zasahovanie do súkromného a rodinného života.

Ustanovenie   §   4   ods.   2   písm.   c)   nariadenia   však   v   intenciách   účelu   nariadenia nemožno   interpretovať   ako   ustanovenie   na   ochranu   zvierat,   ale   ako   ustanovenie   na dosiahnutie ochrany nevlastníkov pred imisiami, ev. iným obťažovaním zo strany zvierat spôsobeného   nedostatočným   dohľadom   chovateľa   nad   nimi.   V   takomto   chápaní   potom „zabezpečenie stáleho dozoru chovateľa“ neznamená nepretržitý dozor nad zvieraťom, ale taký   dozor,   ktorý   je   spôsobilý   zachovať   takú   kvalitu   regulácie   pohybu   a správania chovaného zvieraťa, že nemôže dôjsť k nežiadúcemu, verejný poriadok a iné oprávnené záujmy   tretích   osôb   porušujúcemu   kontaktu   medzi   zvieraťom   a   treťou   osobou   - nevlastníkom, ev. nechovateľom zvieraťa. Tzn. kto chová zviera na mieste, na ktoré nemajú prístup   tretie   osoby,   okrem   osôb   s   vedomím   chovateľa,   ten   nemusí   zabezpečiť   nad zvieraťom taký intenzívny ( v zmysle „trvania“) dozor, ako ten, kto chová zviera na mieste prístupnom tretím osobám. Citované ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) nariadenia teda nebráni nikomu uplatňovať vlastnú filozofiu chovu zvieraťa, len mu v záujme zachovania verejného poriadku, slobody pohybu a pobytu obyvateľov mestskej časti, ochrany životného prostredia a   z   viacerých   ďalších   dôvodov   určuje   hranice,   ktoré,   ak   dotknutá   osoba   považuje   za neoprávnený zásah do súkromného života, môže žiadať odstrániť zo svojho života. Som preto presvedčený, že nariadenie z vyššie uvedených dôvodov nie je v nesúlade s čl. 16 ods. 1 ani čl. 19 ods. 2 Ústavy.

Keďže   všetky   ustanovenia   napadnutého   nariadenia   vychádzajú   dôsledne   z vyššie citovaných   ustanovení Ústavy   a len   v záujme rešpektovania   a ďalšieho   rozvíjania práv človeka   a   občana   využívajú   všetky   zákonmi   ustanovené   obmedzenia   ľudských   a občianskych   práv   tak,   ako   to   ukladá   Ústava   v   čl.   152   ods.   4,   citujem:   „Výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“, mestská časť napadnuté nariadenie nevydala v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy, ale naopak, v prísnom súlade s ním.

Generálny prokurátor v závere svojho návrhu dôvodí, že nadobudnutím účinnosti zákona   o   ochrane zvierat   prešla   oblasť právnych   vzťahov   súvisiacich   s chovom   zvierat jednoznačne   do   sféry   vplyvu   štátnej   správy   a   zákon   o   ochrane   zvierat   v   §   29   ods.   1 ustanovil okruh orgánov ochrany zvierat, pričom obce do neho nepojal, preto je napadnuté nariadenie v nesúlade s čl. 71 ods. 2 Ústavy, § 4 ods. 1, 3 písm. g) a m) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení a § 29 ods. 1 zákona o ochrane zvierat.

Ako už vyššie uvádzam, pôsobnosť nariadenia nie je v oblasti ochrany zvierat, ale v ochrane   nevlastníkov   (nechovateľov)   zvierat   v   mestskej   časti   pred   takým   správaním vlastníkov (chovateľov) zvierat pri ich držbe (chove), ktoré by - a podľa skúsenosti aj - mohlo nevlastníkov (nechovateľov) obťažovať nad mieru primeranú pomerom alebo mohlo vážne ohrozovať výkon ich práv. Mestská časť má záujem na vytváraní podmienok života svojich   obyvateľov   čo   možno   najviac   zbavených   faktorov   spôsobujúcich   občianske konflikty.

Domnievam   sa,   že   ani   argumentácia   generálneho   prokurátora   o   zmocňovacom ustanovení   §   37   zákona   o   ochrane   zvierat   nič   nemení   na   horeuvedených   tvrdeniach pôsobnosti zákona o ochrane zvierat a napadnutého nariadenia.

Ak aj pripustím, že zákon o ochrane zvierat rozšíril oblasť výkonu štátnej správy aj na oblasť verejnej správy nepatriacu pred účinnosťou zákona do štátnej správy, nie som presvedčený, že je to dôvod na zrušenie napadnutého nariadenia. Podľa mňa to bol dôvod na preskúmanie nariadenia, či zákon sa nedotkol pôsobnosti napadnutého nariadenia, a v prípade   kladnej   odpovede   na   zisťovanie   rozsahu   negatívneho   ovplyvnenia   pôsobnosti nariadenia. Až po vykonaní tejto analýzy by bolo možné adekvátne rozhodnúť o spôsobe naloženia s nariadením, a to buď jeho zmenou alebo zrušením. Preto ak aj pripustím, tak ako   to   vyššie   zdôvodňujem,   určité   čiastočné   prekrývanie   pôsobnosti   zákona   o   ochrane zvierat a napadnutého nariadenia (ktoré je diskutabilné), je to dôvod na zmenu napadnutého nariadenia, nie je na jeho zrušenie.»

Ústavný súd návrh generálneho prokurátora prerokoval na verejnom zasadnutí senátu konanom 15. októbra 1997.

Odporca   vo   svojom   vystúpení   najskôr   poukázal   na   problémy   s   chovom   psov v mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka,   ale   aj   v   iných   obciach.   Tieto   problémy   môže operatívnejšie   riešiť   obec   ako   štát.   Všeobecne   záväzné   nariadenie   orgánu   územnej samosprávy uplatňuje obec. Občiansky zákonník sa uplatňuje v konaní pred všeobecnými súdmi. Preto je efektívne prijatím všeobecne záväzného nariadenia vytvoriť právny základ pre   vstup   obce   do   problémov   s   chovom   zvierat.   V   ďalšej   časti   svojho   vystúpenia   sa odporca zameral predovšetkým na odôvodnenie, prečo povinnosti, ktorých uložením orgán územnej samosprávy v Bratislave - Petržalke zasiahol do práva na súkromie chovateľov zvierat, sú opodstatnené ochranou práv a slobôd iných osôb.

Navrhovateľ vo svojom vystúpení súhlasil s odporcom v tom, že problémy treba riešiť, ale zdôraznil, že ich treba riešiť v súlade s ústavou. Ďalej zopakoval podstatné časti písomnej argumentácie uvedenej v návrhu. Osobitný dôraz položil na skutočnosť, že zákon nesplnomocnil obec vykonávať úlohy štátu na úseku chovu zvierat, čím sa vytvoril predel medzi   ústavnosťou   úpravy   nariadenia   pred   prijatím   zákona   o   chove   zvierat   a   jeho neústavnosťou po prijatí tohto zákona.

Ústavný   súd   po   analýze   všetkých   predložených   materiálov   a   oboznámení   sa s názormi účastníkov konania rozhodol podľa nasledujúcich právnych názorov:

II.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   sa   stalo,   či   Miestne   zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava - Petržalka prijatím všeobecne záväzného nariadenia č. 4/1993 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 1/1997 obmedzilo základné ľudské práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky, a či prijatie takého všeobecne záväzného nariadenia patrí do právomoci orgánov územnej samosprávy ustanovenej v Štvrtej hlave ústavy.

Odporca odmietol tvrdenie navrhovateľa o porušení čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy z dôvodu, že navrhovateľ nesprávne vymedzil účel práva na súkromie. Odporca predložil vlastnú definíciu súkromia ako „psychosociálnych prejavov osôb, ktoré sa právne relevantným spôsobom prejavujú v konaní alebo nekonaní fyzickej osoby“. Súkromie je podľa odporcu „súhrn osobnostných prejavov, nie materiálna hodnota“. „Ak vychádzame z takto definovanej podstaty súkromia, potom čl. 3 ods. 5 sa nemôže dotýkať práv osoby zaručených jej čl. 16 ods. 1 ústavy“, uviedol odporca.

Právo   na   súkromie   sa   v   Československej   socialistickej   republike   vytvorilo   ako implicitné   právo   v   odvetví   občianskeho   práva   hmotného.   Právna   veda   ho   odvodila z ustanovení § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník). Z implicitného na explicitné sa právo na súkromie zmenilo roku 1991. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky   sa   priznala   nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 7 ods. 1, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného   a   rodinného   života   sa   zaručilo   podľa   čl. 10   ods.   2   a   neporušiteľnosť tajomstva písomností   a záznamov uchovávaných   v súkromí sa zaručila podľa   čl.   13. V nadväznosti na prijatie tejto úpravy sa novelizoval aj Občiansky zákonník tak, že zákonom č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník sa v § 11 výslovne priznala aj ochrana súkromia.

Odporca svoju argumentáciu odvodil od definícií práva na súkromie v literatúre z odvetvia občianskeho práva. Odporcom použité definície pochádzajú z obdobia, keď sa právo na súkromie nezaručovalo výslovne, ani právnym predpisom so silou zákona. Na rozdiel   od   času   vzniku   citovaných   definícií,   v   platnom   právnom   poriadku   sa   ochrana súkromia zaručuje ako ústavné právo. Ústava spravidla zaručuje ochranu záujmov a hodnôt v   spoločenských   vzťahoch   presahujúcich   rozsah   jedného   právneho   odvetvia.   Ústavou zaručené právo na súkromie nie je identické s právom na súkromie, ktoré chráni Občiansky zákonník. Právo na súkromie podľa Občianskeho zákonníka nie je zanedbateľnou zložkou ústavného   práva   na   súkromie.   Ústavou   zaručené   právo   na   súkromie   sa   však   napĺňa   aj niektorými ustanoveniami Zákona o rodine. Ústavou zaručené právo na súkromie štát chráni aj v odvetví trestného práva vytvorením skutkových podstát trestných činov porušujúcich súkromie   (porušovanie   domovej   slobody   podľa   §   238   Trestného   zákona,   §   239   a   240 porušovanie tajomstva prepravovaných správ). Odporca neuviedol dôvody, pre ktoré by sa právo   na   súkromie   zaručené   ústavou   malo   stotožniť   s   právom   na   súkromie   podľa Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil   niekoľko právnych   názorov   slúžiacich   na   vymedzenie   účelu   a   rozsahu   práva   na   súkromie   ako základného   ľudského   práva   zaručeného   ústavou   a   medzinárodnými   dohovormi,   ktoré spĺňajú podmienky čl. 11 ústavy. Ústavný súd v týchto názoroch uviedol:

„Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť štátnym orgánom   i   orgánom   územnej   samosprávy,   aby   zasahovali   do   správania jednotlivca   nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život“ (II. ÚS 94/95).„Spolu s formálnymi a materiálnymi podmienkami čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ústavy pri obmedzovaní   práva   na   súkromie   nemožno   porušiť   ani   podmienky   prijaté   na   ochranu súkromia podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných slobodách“ (II. ÚS 94/95).

„Právom   na   súkromie   sa   zaručuje   ochrana   hodnôt   uznaných   za   súkromné   pred verejnou mocou, fyzickými aj právnickými osobami“ (PL. ÚS 43/95).

„Ústava vo viacerých ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa   svojich   predstáv   bez   zbytočných   obmedzení,   príkazov   a   zákazov   ustanovených orgánom verejnej moci“ (II. ÚS 19/97).

„Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 spája s nedotknuteľnosťou osoby. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy“ (II. ÚS 19/97).

Námietky   odporcu   vyplynuli   z   nesprávneho   pochopenia   práva   na   súkromie   ako základného ľudského práva. Odporca namietol, že materiálne hodnoty súkromnej povahy požívajú ochranu vyplývajúcu z čl. 20 ústavy ako objekt vlastníckeho vzťahu. V tomto tvrdení nevzal do úvahy tú časť právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého predmetom ochrany článkom 16 ods. 1 ústavy je „súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy“. Predmetom takto zaručenej ústavnej ochrany v platnom právnom poriadku je napríklad telesná integrita darcu transplantátu odňatého z tela živého človeka, do ktorej možno zasiahnuť, ak sa splnia podmienky, ktoré zákonodarca ustanovil v § 46 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Materiálne   hodnoty   súkromnej   povahy   nemožno   stotožniť   s   majetkom   fyzických   osôb. Určovanie počtu zvierat, ktoré chovateľ môže chovať, je zásahom do sféry jeho súkromného života.   Ochrana   práv   iných,   ktorá   je dôvodom   verejného   záujmu   opodstatňujúcim   taký zásah do súkromia, nie je v príčinnej súvislosti s počtom zvierat, ktoré chovateľ vlastní. Ochranu práv iných možno zabezpečiť úpravou spôsobu, ako sa chovateľ stará o svoje zvieratá. Podmienkou uloženia takých obmedzení je, aby boli v súlade s ústavou.

Nesprávne   pochopenie   práva   na   súkromie   odporca   prejavil   aj   v   svojom   názore: „Článok 19 ods. 2 Ústavy nezaručuje ochranu nemateriálnym hodnotám súkromnej povahy, ale zaručuje každému právo dožadovať sa ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Tu je ústavné právo občana koncipované ako výsostne subjektívne právo a je len na oprávnenej osobe, či a ako ho využije.“ Vyjadrenie odporcu spája čl. 19 ods. 2 ústavy s fázou aplikácie práva. Ustanovenie čl. 19 ods. 2 však neupravuje iba aplikáciu práva, ale vzťahuje sa aj na fázu tvorby práva. Ochrana poskytnutá vo fáze tvorby práva je dokonca natoľko intenzívna, že ústavou aj medzinárodnými dohovormi, ktoré majú povahu prameňa práva podľa čl. 11 ústavy, sa štátu ukladá, aby prijímal zákony, ktorými   sa   vytvoria   podmienky   umožňujúce   občanovi   uplatnenie   práva   na   súkromie. Nečinnosť štátu v oblasti prijímania zákonov na ochranu práva na súkromný a rodinný život sa   podľa   medzinárodného   štandardu   uplatňovania   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd opakovane stala príčinou, ktorú Európsky súd pre ľudské práva označil za porušenie čl. 8 Dohovoru (napr. vo veci Marckx, A, č. 31; Airey, A, č. 32; Rees, A, č. 106).

Odporca   vo   svojom   vyjadrení   na   ústnom   pojednávaní   výslovne   potvrdil,   že nariadenie obmedzuje súkromný život občanov. Súlad s čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy odôvodnil tým, že obmedzenia uložené obcou slúžia na ochranu práv a slobôd iných, a že obec ich uložila vo verejnom záujme.

Ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor: „Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva   alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre   určovanie primeranosti   obmedzenia každého základného práva a   slobody“   (PL.   ÚS 7/96). Verejný poriadok, sloboda pohybu a pobytu obyvateľov mestskej časti alebo ochrana životného   prostredia   predstavuje   hodnoty,   v   záujme   ochrany   ktorých   môže   existovať verejný záujem na obmedzení práva na súkromie. K ústavným garanciám základných práv a slobôd v Slovenskej republike nepatrí iba podmienka obmedziteľnosti základného práva alebo slobody v súlade s čl. 13 ods. 4 ústavy. Ďalšiu podmienku ustanovuje čl. 13 ods. 2 ústavy: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“ Ústava v tejto norme identifikuje subjekt a formu prameňa práva obmedzujúceho   základné   právo   alebo   slobodu.   Ústava   nepriznáva   orgánom   územnej samosprávy   právomoc   prijať   zákon.   Orgány   územnej   samosprávy   majú   normotvornú právomoc priznanú v čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   68   ústavy:   "Vo   veciach   územnej   samosprávy   môže   obec   vydávať všeobecne záväzné nariadenia."

Podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta ústavy: "Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom."

Normotvornú právomoc obce neupravuje čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy nezávisle od ostatných   ustanovení   ústavy.   Rozsah   normotvornej   právomoci   obce   je   vymedzený   a obmedzený predovšetkým čl. 64 ods. 2 a čl. 65 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 64 ods. 2 ústavy: "Obec je samostatný územný a správny celok Slovenskej republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt."

Podľa   čl.   65   ods.   1   ústavy:   "Obec   je   právnická   osoba,   ktorá   za   podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami."

Pri uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68, aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta ústavy, obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so všetkými súvisiacimi ustanoveniami ústavy.

Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy zvrchovaný demokratický a právny štát. Pri uplatnení   čl.   1   ústavy   sa   Slovenská   republika   nevzdáva   časti   svojej   zvrchovanosti   v prospech obcí. Obec podľa čl. 65 ods. 1 ústavy je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.   Týmito   svojimi právami sa   obec neodlišuje   od iných   typov právnických osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom. Ani touto podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne neodlišuje od všetkých ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu mať delegovanú normotvornú právomoc. Napríklad podľa § 1 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov: „Národná banka Slovenska je právnickou osobou so sídlom v Bratislave; nezapisuje sa do obchodného registra.“ Podľa § 1 ods. 3 tohto zákona: „Pri vydávaní všeobecne záväzných právnych predpisov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom má Národná banka Slovenska postavenie ako ministerstvá a iné   orgány   štátnej   správy   podľa   čl.   123   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Národná   banka Slovenska   vydáva   opatrenia   vyhlasované   v   Zbierke   zákonov   a rozhodnutia   v   rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi.“

Právnická   osoba   obec   má   privilegované   postavenie   len   vo   veciach   územnej samosprávy.

Normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy môže obec uplatniť kedykoľvek, bez splnomocnenia   v   zákone.   Normotvornú   právomoc   podľa   čl.   68   ústavy   nemôže   obec uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvorná pôsobnosť podľa čl. 68 ústavy sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu vecí územnej samosprávy podľa čl. 65 ods. 1 ústavy, ako aj podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, pričom aj na uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje čl. 152 ods. 4 ústavy: "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." To znamená, že ústava nepriznáva obciam normotvornú právomoc v celom rozsahu vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom   zriadení.   Obce   pri   správe   všetkých   svojich   vnútorných   vecí   zabezpečujú uplatňovanie   zákonov   a podzákonných   predpisov   vydaných   štátnymi   orgánmi. Normotvornú právomoc môžu uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou realizujú územnú samosprávu podľa čl. 65 ústavy. Nad rámec čl. 65 ústavy môžu upraviť   všeobecne   záväzným   nariadením   aj   ďalšie   vzťahy,   ak   im   zákonodarca   udelí výslovné splnomocnenie na normotvornú činnosť. Pri uplatnení normotvornej právomoci orgán   územnej   samosprávy   môže   ukladať   povinnosti,   ale   nie   spôsobom   obmedzujúcim základné práva a slobody nad rámec zákona. Obec teda ani v rámci svojej normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec zákonov. V rámci zákona nemôže   upraviť   vzťahy,   ktoré   nepatria   do   normotvornej   právomoci   orgánu   územnej samosprávy vymedzenej ústavou.

Národná rada Slovenskej republiky na obce nepreniesla úlohy štátnej správy podľa § 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Orgány územnej samosprávy dokonca ani nezaradila medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat. Podľa § 29 ods. 1 zákona o ochrane zvierat takými   orgánmi   sú:   Ministerstvo   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky,   Štátna veterinárna správa a okresné veterinárne správy.

Mestské   zastupiteľstvo   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   nevydalo   všeobecne záväzné nariadenie č. 4/1993 na plnenie úloh štátnej správy. Vydalo ho podľa čl. 68 ústavy nad rámec normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva a upravilo ním ústavou zaručené základné právo.

Odporca   proti   návrhu   namietol,   že   obec   v   nariadení   ústavou   zaručené   práva neobmedzila,   ale že miestne zastupiteľstvo v nich iba prevzalo právnu úpravu zákonov bližšie upravujúcich práva zakotvené v ústave.

Všeobecne záväzné nariadenie č. 4/1993 z 23. apríla 1993 sa novelizovalo všeobecne záväzným nariadením č. 1/1997 z 25. marca 1997. Novela má dva články. V prvom sa časť právomoci   Miestneho   úradu   Petržalka   zveruje   starostovi   Mestskej   časti   Bratislava   - Petržalka. V druhom článku sa ustanovuje účinnosť zmenenej úpravy. Novela nariadenia sa nedotkla   právneho   postavenia   chovateľov   zvierat,   ani   iných   osôb.   Novela   nadobudla účinnosť 10. apríla 1997 (čl. II všeobecne záväzného nariadenia č. 1/1997). Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. bol vyhlásený v čiastke 39 Zbierky zákonov Slovenskej republiky 15. júna 1995 a účinnosť nadobudol 1. júla 1995 (§ 39 zákona č. 115/1995 Z. z.). Možnosť výkonu nevyhláseného zákona nariadením v čase pred prijatím zákona Národnou radou Slovenskej republiky vôbec neprichádza do úvahy. Neústavný stav nemožno odstrániť spätne. Nesúlad nariadenia s ústavou v skúmanom prípade nemohol zaniknúť   ani   vtedy,   ak   by   zákonodarca   splnomocnil   orgány   územnej   samosprávy,   aby všeobecne záväzným nariadením   upravili podmienky   chovu   zvierat.   Tým   menej možno uvažovať o súlade nariadenia s ústavou v prípade, keď zákonodarca také splnomocnenie orgánom územnej samosprávy neudelil.

Predmetom všeobecne záväzného nariadenia č. 4/1993 sú pravidlá správania dvoch druhov. Prvým typom sú právne normy upravujúce regulovaný spoločenský vzťah zhodne so všeobecne záväzným právnym predpisom. Takú povahu má napr. § 2 ods. 3: „Držanie a chov zvierat, vrátane vedeckých a výskumných účelov, na území mestskej časti podlieha všeobecne platným právnym predpisom   z oblasti veterinárnej a zdravotnej (hygienickej) starostlivosti a stavebným predpisom a je možné len pri splnení podmienok podľa tohto nariadenia“, § 4 ods. 1 písm. b) všeobecne záväzného nariadenia č. 4/1993: „Chovateľ má právo na náhradu škody, ktorá bola spôsobená jeho zvieraťu a to podľa všeobecne platných právnych predpisov,“ alebo § 6 ods. 3: „Za škody spôsobené zvieraťom zodpovedá chovateľ podľa ustanovení všeobecne platných právnych predpisov.“V   niekoľkých   ďalších   ustanoveniach   sa   všeobecne   záväzným   nariadením   č.   4/1993   iba sumarizuje právna úprava daná všeobecne záväzným právnym predpisom. Do tejto skupiny patrí aj § 6 ods. 1: „Súvisiace právne predpisy, ktoré stanovujú podmienky chovu zvierat sú:

Zákon SNR č. 239/1991 Zb. o veterinárnej starostlivosti,

Zákon   č.   1/55   Zb.   o   štátnej   ochrane   prírody   v   znení   Zákona   SNR   č.   100/1977   Zb. a Zákona SNR č. 72/1986 Zb.,

Zákon   SNR   č.   11/1992   Zb.   o   organizácii   veterinárnej   starostlivosti   SR.“   Nariadenie okrem toho obsahuje ustanovenia, ktoré rovnaký spoločenský vzťah upravujú rozdielne od úpravy ustanovenej zákonom. Napríklad podľa § 7 ods. 1 zákona o chove zvierat: „Chovať alebo držať zviera možno len spôsobom ustanoveným týmto zákonom (§ 2).“Podľa § 2 ods. 1 nariadenia: „Držať a chovať zvieratá na území mestskej časti je možné len v súlade s týmto nariadením.“ Týmto ustanovením sa vytvára príležitosť pre vznik sporu o prameň   práva,   podľa   ktorého   sa   upravuje   chov   zvierat   v   mestskej   časti   Bratislava   - Petržalka. Podľa § 12 ods. 1 zákona o chove zvierat: „Hospodárskym zvieraťom sa na účely tohto zákona rozumie zviera, ktoré sa chová a drží najmä na účely úžitkovej produkcie.“ V porovnaní   so   zákonom   zužujúcu   definíciu   ustanovuje   nariadenie   v   §   3   ods.   1,   podľa ktorého:   „Pod   pojmom   „hospodárske   zvieratá“   sa   rozumejú:   hovädzí   dobytok,   ošípané, ovce,   kozy,   hrabavá   a   vodná   hydina,   nepárnokopytníky,   králiky,   kožušinové   zvieratá   a včely.“ Nariadenie v takých prípadoch nie je prameňom práva. Práva a povinnosti vyplývajú z predpisov so silou zákona a existujú nezávisle od vôle obce. O ich zmene alebo zrušení môže rozhodnúť iba zákonodarca. Navrhovateľ navrhol vysloviť nesúlad celého nariadenia s ustanoveniami ústavy. Tento návrh uprednostnil pred návrhom na preskúmanie súladu s ústavou v rozsahu tej časti nariadenia č. 4/1993, ktorá má rozdielny obsah od ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Štruktúra nariadenia č. 4/1993 nemá dve výrazne oddelené   časti,   v   ktorých   by   bolo   možné   identifikovať   normy   prevzaté   zo   všeobecne záväzných   právnych   predpisov.   Pretože   platnosť   týchto   noriem   sa   nezmení   v   prípade rozhodnutia   ústavného   súdu   o   nesúlade   nariadenia   s   ústavou,   ústavný   súd   preskúmal navrhovateľov   návrh   v   predloženej   podobe   bez   toho,   aby   zisťoval,   ktoré   ustanovenia nariadenia majú povahu rešeršu platnej právnej úpravy, a ktoré ustanovujú povinnosti nad rámec zákona.

Druhý typ ustanovení nariadenia predstavujú normy, ktoré nie sú prevzaté zo zákona. V nich Miestne zastupiteľstvo mestskej   časti Bratislava - Petržalka uplatnilo originálnu normotvornú   právomoc   tým,   že   chovateľom   zvierat   určilo   povinnosti   neustanovené zákonom. Takú povahu má napr. § 3 ods. 4 druhá veta, podľa ktorej: „Držitelia zvierat sú povinní zachovať medzi uličnou čiarou a chovným objektom vzdialenosť najmenej 10 m, od obytných objektov 10 m, ak podľa miestnych podmienok sa neschvália iné vzdialenosti.“ Normotvorná právomoc obce sa vo vzťahoch upravených zákonom nemôže uplatňovať nad rámec úpravy zákona. Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava - Petržalka však nariadením „dotvorilo“ obmedzenia určené občanom nad rámec úpravy zákona o ochrane zvierat.

Odporca vzniesol aj námietku, podľa ktorej pôsobnosť nariadenia a zákona o ochrane zvierat sa neprekrývajú. Zákon na ochranu zvierat reguluje spoločenské vzťahy v záujme dosiahnutia   ochrany   zvierat   pred   ľudským   správaním,   kým   nariadenie   podľa   názoru odporcu   reguluje spoločenské vzťahy pre prípad chovu zvierat na území mestskej časti určením   podmienok   držania   a   chovu   zvierat.   Podľa   názoru   odporcu:   „Analýza porovnávaných   právnych   predpisov   dovoľuje   urobiť   záver,   že   zákon   o ochrane   zvierat svojím obsahom zodpovedá deklarovanému účelu zákona a napadnuté nariadenie tiež“.

Ústavný súd toto tvrdenie neprijal. Pre rozhodnutie o súlade nariadenia s ústavou nie je podstatné, aký účel majú obe úpravy. Ústavne významné je, či nariadenie obmedzuje základné práva zaručené ústavou. To namietol navrhovateľ a nepoprel ani odporca, ktorý v svojom vyjadrení potvrdil zásah do súkromia, ale odôvodnil ich verejným záujmom na ochrane práv a slobôd iných.

Odporca v tejto časti svojej argumentácie ďalej uviedol, že zákon o chove zvierat a nariadenie   podobnými   dikciami   citovaných   ustanovení   sledujú   rozdielne   ciele,   a   preto nemôžu   byť   posudzované   ako   totožné.   Odporca   k   tomu   uviedol:   „Konštatovaniu,   že napadnuté nariadenie nepôsobí v oblasti zákona na ochranu zvierat neodporuje ani to, že oba právne predpisy operujú na niektorých miestach rovnakými pojmami (napr. chov a držba zvierat), pretože rovnaké pojmy nezasahujú do účelu právneho predpisu, ale plnia len komunikatívnu funkciu.“

Podľa čl. 1 ústavy: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“ Pri   aplikácii   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   vyslovil,   že:   „Znakom   právneho   štátu   je vytváranie   právnej   istoty   tak   pri   prijímaní   zákonov   a   ďalších   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi“ (II. ÚS 34/95), a ďalej, že „obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“ (I. ÚS 87/93). Vytváranie právnej istoty v tvorbe a aplikácii práva je požiadavkou, ktorá sa v právnom štáte netýka iba štátnych   orgánov.   Rovnakou   mierou   zaväzuje   aj   orgány   územnej   samosprávy   v   ich normotvornej   a   právno-aplikačnej   praxi.   Predpokladom   rovnakého   uplatňovania   právnej úpravy v nezmenených podmienkach je terminologická jednoznačnosť právnych noriem a právnych inštitútov. Požiadavku terminologickej jednoznačnosti nemožno splniť aplikáciou práva založenou na téze, podľa ktorej právne normy a v nich použité pojmy môžu byť homonymné,   lebo   plnia   „len   komunikatívnu   funkciu“.   Jednoznačné   a   navzájom   presne odlíšené právne pojmy sú prostriedkom nastoľovania právnej istoty. Identický právny pojem nemožno interpretovať rozdielne a zároveň dodržať princíp právneho štátu. Preto ústavný súd neprijal odporcove tvrdenie.

Miestne   zastupiteľstvo   mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   nariadením   nad rámec zákona obmedzilo právo na súkromie zaručené ústavou. Nariadenie vydalo na základe   právomoci,   ktorú   si   samo   udelilo   nad   rámec   normotvornej   právomoci priznanej obciam podľa čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy. Tým porušilo aj § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Zároveň porušilo aj § 29 a § 37 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

Navrhovateľ   namietol   nesúlad   nariadenia   s   ústavou   od   momentu   účinnosti zákona   o   ochrane   zvierat.   Súlad   všeobecne   záväzného   nariadenia   orgánu   územnej samosprávy s ústavou však nezávisí od prijatia zákona. Nesúlad nariadenia s ústavou vznikol v okamihu, keď obec vydala nariadenie, ktorým obmedzila základné ľudské právo zaručené ústavou. Preto ústavný súd tento argument navrhovateľa odmietol. Prijatie zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat dávalo územnej samospráve signál o prekročení   právomoci,   ale   nezapríčinilo   nesúlad   nariadenia   s   právami   zaručenými podľa Druhej hlavy ústavy. Prijatie zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat nie je v príčinnej súvislosti ani s čl. 68 a 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto časti návrhu ústavný súd navrhovateľovi nevyhovel.

Navrhovateľ ďalej namietol nesúlad nariadenia s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy a § 123 Občianskeho zákonníka. Odporca túto časť návrhu   odmietol   v   podstate   z   rovnakých   príčin,   na   ktoré   sa   odvolával   pri   odmietnutí navrhovateľovej námietky o nesúlade nariadenia s čl. 16 ods. 1 a 19 ods. 2 ústavy. Svoju argumentáciu   rozšíril   o   tvrdenie,   podľa   ktorého   „ustanovenie   čl.   20   ods. 3   Ústavy   je smernicou, že vlastnícke právo nemožno chápať ako absolútne právo v zmysle svojvôle jeho uplatňovania,   ale   len   ako   absolútne   právo   vo   vzťahu   k nevlastníkom.   Uplatňovanie vlastníckeho práva má Ústavou a ďalšími zákonmi ustanovené medze. A mestská časť sa nimi riadila pri úprave vzťahov napadnutým nariadením“.

Aj v tejto časti argumentácie odporca nevzal do úvahy, že súčasťou ochrany základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou   je   aj   identifikácia   štátneho   orgánu, ktorý   ako   jediný   orgán   verejnej   moci   má   právomoc   obmedziť   základné   práva   a slobody.   Preto   tvrdenie   odporcu   nie   je   ústavnoprávne   relevantné.   Obec   všeobecne záväzným nariadením nemôže obmedziť právo zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože obec   je   právnickou   osobou,   ktorej   ústava   nedovoľuje   obmedziť   základné   práva   a slobody.

Odporca časť svojich tvrdení založil na úprave § 123 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia: „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“ Povinnosť, ktorú napr. v § 3 ods. 4 druhá veta nariadenia obec uložila chovateľom zvierat možno z § 123 Občianskeho zákon   odvodiť   len   nadmerne   extenzívnym   výkladom,   pričom   z čl.   68   ústavy   nemožno odvodiť   normotvornú   právomoc   obce   pre   vykonanie   tohto   ustanovenia   Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník, ani iný zákon neudeľujú orgánom územnej samosprávy právomoc, aby takú úpravu vydali podľa čl. 71 ods. 2 ústavy.   Miestne zastupiteľstvo mestskej   časti   Bratislava   -   Petržalka   nariadením   nad   rámec   zákona   obmedzilo   aj právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa čl. 68 ústavy, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím všeobecne záväzným nariadením upraví otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom. K odňatiu základného práva alebo slobody   v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo všeobecne záväznom nariadení orgánu územnej samosprávy v takom prípade dôjde aj v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy. Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava - Petržalka opatrením označeným v návrhu obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa čl. 20 ods. 1 ústavy spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy.

Obec uplatní svoju normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy len vtedy, keď vydá   také   všeobecne   záväzné   nariadenie,   ktoré   je   v   súlade   s   každým   relevantným ustanovením ústavy. Preto Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava - Petržalka prijatím   nariadenia   konalo   v   nesúlade   s   čl.   68   ústavy. V nadväznosti   na   to   nie   je nariadenie v súlade s čl. 20 ods. 1, v spojení s čl. 12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy.

Vydaním   nariadenia   sa   obmedzilo   vlastníctvo   občana   k   hospodárskym a spoločenským zvieratám nad rámec zákona v jeho právach držať a nakladať so svojím zvieraťom. Preto nariadenie nie je v súlade ani s § 123 Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ napokon namietol, že z čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva zásada jednotnosti právneho   poriadku,   podľa   ktorej   predpisy   nižšej   právnej   sily   musia   byť   v súlade   so všetkými predpismi vyššej právnej sily.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“

Predmetom   konania o tejto časti   návrhu   sa   stalo   určovanie účelu   čl.   152 ods.   4 z hľadiska, či ide o interpretačné pravidlo upravujúce proces aplikácie práva, alebo či ide o ústavnú normu vzťahujúcu sa aj na proces tvorby práva.

Tvorba práva je nielen proces kreatívny,   ale aj právnorealizačný. V podmienkach slovenského   právneho systému   je tvorba   práva   tak   ústavou, zákonmi a inými právnymi aktmi, ako aj legislatívnymi pravidlami upravený postup normotvorných orgánov verejnej moci normatívne právne akty alebo ich časti tvoriť, meniť, dopĺňať a zrušovať.

To znamená, že čl. 152 ods. 4 ústavy sa vzťahuje tak na oblasť realizácie práva a osobitne na aplikáciu noriem v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci ako aj na oblasť tvorby práva upravenú platným právom. Z toho vyplýva, že postup orgánov verejnej moci pri tvorbe právnych predpisov je tiež realizáciou práva, napríklad realizáciou rokovacieho   poriadku   parlamentu   alebo   rokovacieho   poriadku   obecného   zastupiteľstva, realizáciou zákona o vyhlasovaní právnych predpisov a pod.

Z uvedeného preto po druhé tiež vyplýva, že ak je všeobecne záväzné nariadenie obce v nesúlade s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a inými článkami ústavy, je nevyhnutne v nesúlade aj s čl. 152 ods. 4, a to bez ohľadu na fakt, či nesúlad s čl. 152 ods.   4   vznikol   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   vrátane   všeobecne   záväzných   nariadení obce alebo vznikol pri ich tvorbe.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Nález vyhlásený v Košiciach 28. októbra 1997