znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 40/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2013 doručená opakovaná sťažnosť J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So 40/2012 zo 16. októbra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podáva novú ústavnú sťažnosť „proti porušeniu práva   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v spojení s čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1 So 40/2012 zo dňa 16. 10. 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. februára   2012   sp.   zn.:   5   Sp/8/2010-42,   vo   veci   preskúmania   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne č.: BA-15176/2010 zo dňa 29. marca 2010“.

Sťažovateľ ďalej uviedol,   že „podal ústavnú sťažnosť dňa 22.   12.   2012 o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením, sp. zn.: I. ÚS 599/2012-18 zo dňa 12. 12. 2012 tak, že sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú.

Vzhľadom   k   tomu,   že   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   dňa   14. 11. 2012,   posledný   deň   lehoty   na podanie sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky v zmysle uvedeného ustanovenia pripadá na 14.1.2013. Sťažovateľ teda podáva opakovanú sťažnosť v zákonnej lehote.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „odvolaním zo dňa 24. 10. 2010, doručeným Krajskému   súdu   v   Košiciach   dňa   25.   10.   2010   sa   domáhal   na   súde   prvého   stupňa preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne Bratislava, č. BA-15176/2010 z 29. 3. 2010 vo   veci   úrazovej   dávky   -   úrazová   renta   podľa   §   88   a   §   89   zákona   č.   461/2003   Z.   z. o sociálnom poistení.

Konanie   bolo   vedené   na   Krajskom   súde   v   Košiciach,   ktorý   rozhodol   rozsudkom sp. zn.: 5 Sp/8/2010-42 zo dňa 14. 2. 2012. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolacie konanie bolo vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn.: 1 So 40/2012 zo 16. 10. 2012.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v rozsiahlom popise skutkových a právnych záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutí správneho orgánu a vo veci konajúcich všeobecných súdov s poukazom   na niektoré   rozhodnutia najvyššieho súdu a   Ústavného súdu Českej republiky   v   analogických   veciach,   ako   aj   na   úvahy   z oblasti   právnej   teórie   sťažovateľ vyslovil   názor,   že „Uvedenými   rozsudkami   prvostupňového   a   druhostupňového   súdu, ktorými bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Dôsledky rozhodnutia Krajského súdu Košice potvrdeného rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Košiciach hlboko zasahujú do práv sťažovateľa a popierajú samotné princípy právneho štátu....

Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne odôvodnené.“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   16.   10.   2012   sp.   zn. 1 So 40/2012,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   Košice   zo   14.   2.   2010   sp.   zn. 5 S/8/2010-42, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.   10.   2012 sp.   zn. 1 So 40/2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 323,50 EUR, a to advokátskej kancelárii JUDr. D. A... najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ako je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva a slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   najvyššieho   súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 40/2012 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   v   sťažnosti označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil prvostupňové rozhodnutie) najmä tým, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho nesprávneho právneho posúdenia, najmä však nesprávnej interpretácie a následnej aplikácie v jeho právnej veci použitých ustanovení, najmä zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, s ktorými sa nestotožňuje.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ už v tejto veci podal ústavnému súdu sťažnosť 22. decembra 2012 (sťažnosť bola ústavnému súdu   podaná v skutočnosti 26. novembra 2012,   pozn.),   o   ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   599/2012-18 z 12. decembra 2012 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v opakovanej sťažnosti namieta, že v «odôvodnení uznesenia Ústavný súd Slovenskej   republiky   uviedol:   „Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, ale sa domáha výlučne aby sa rešpektov ale platný právny poriadok Slovenskej republiky. Sťažovateľ k tomu na spresnenie uvádza, že sa nedomáha rozhodnutia v „súlade so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania“,   ale   sa   domáha   výlučne   aby sa rešpektoval platný právny poriadok Slovenskej republiky.».

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ polemizuje s citovaným rozhodnutím ústavného súdu   a   poukazuje   na   svojvoľné   rozhodnutia   prvostupňového   a   druhostupňového   súdu, „pretože de facto a de iure vlastne odmietli kompetenciu úspešného podnikateľa poskytnúť vyššiu mzdu“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „zotrváva   vo   všetkých   bodoch   na   pôvodne   podanej sťažnosti a nenachádza dôvod sa od svojich tvrdení odkloniť. Z uvedeného dôvodu pokladá aj pôvodnú sťažnosť za nedeliteľnú súčasť tejto sťažnosti, vrátane všetkých príloh, ktoré opakovane k tejto sťažnosti nepredkladá, a navrhuje ich pripojenie k tejto novej sťažnosti.“.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza aj porušenie iných práv (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 36 ústavy   a   čl.   28   Listiny   základných   práv   a   slobôd),   v   petite   sťažnosti   však   uvádza   iba porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013