znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   spol. s r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. P. P., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   6   Co17/2010 z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co17/2010 z 29. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   28   C   102/2007   z   18.   novembra   2009   bola   sťažovateľka v procesnom postavení odporcu povinná zaplatiť navrhovateľovi J. N. istinu v sume 139,98 € so 4 % ročným úrokom z omeškania. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobný návrh navrhovateľa zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 28 C 102/2007 z 18. novembra 2009 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Co 17/2010 z 5. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej   časti   zamietnutá,   potvrdil   a   vo   vyhovujúcom   výroku   zmenil   napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol.

Následne rozhodoval okresný súd samostatným uznesením č. k. 28 C 102/2007-246 z 13. júla 2010 o trovách konania. Na základe predmetného uznesenia okresného súdu bol navrhovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky trovy konania v sume 787,97 €. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 6 Co 17/2010 z 29. septembra 2010 tak, že sťažovateľke náhradu trov nepriznal.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co17/2010 z 29. septembra 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru a základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka svoje tvrdenia odôvodnila takto:

„Rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čoho následkom je protiprávny zásah do našich práv garantovaných zákonom a Ústavou SR... Máme však za to, že odvolací súd pochybil aj pri aplikácii hmotnoprávnych noriem, keď zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že náhradu trov konania úspešnému odporcovi nepriznal. Rozhodnutie urobil v rozpore so zákonom ustáleným postupom.

Keďže ústavný súd nie je v súlade s platným právnym poriadkom odvolacím súdom nejakej ďalšej inštancie, ale koná a rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   podávame   túto sťažnosť a žiadame, aby ju v súlade s príslušnými právnymi predpismi prejednal.

Všeobecný súd v občianskom súdnom konaní aplikoval príslušný právny predpis na konkrétny prípad v rozpore s Ústavou SR.

Odvolací   súd   totiž   v   už   právoplatne   rozhodnutej   veci   (v   časti   týkajúcej   sa   veci samej), rozhodoval v odvolacom konaní len o trovách konania. Návrh na začatie konania sme   nepodali   my.   Naša   spoločnosť   bola   odporcom.   Nárok   si   podľa   svojho   vlastného rozhodnutia a podľa svojho názoru uplatnil samotný navrhovateľ, ktorý bol v celom konaní zastúpený právnym zástupcom. Keďže prvostupňový súd najskôr rozhodol o veci vydaním platobného rozkazu, kde nás zaviazal na plnenie, neostávalo nám nič iné, len brániť naše práva podaním odporu. V priebehu konania sa jednoznačne preukázalo, že oba nároky navrhovateľom uplatnené v konaní boli nedôvodné. Navyše odvolací súd potvrdil, že oba nároky   boli   dokonca   prekludované.   Naša   úspešná   obrana   spočívala   v   tom,   že   sme v žiadnom   prípade   nezavinili   predmetný   stav,   práve   naopak,   snažili   sme   sa   vo   veci pomáhať. Navrhovateľ zastúpený od samého počiatku vo veci advokátom, navyše uplatnil svoj nárok, ktorý súd právoplatným rozhodnutím považoval za prekludovaný, teda už v čase podania   návrhu   bolo   minimálne   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   zrejmé,   že   návrh nemôže byť úspešný pred súdom. Jednoznačne teda trovy konania zavinil navrhovateľ, nie my. Súd prvého stupňa teda o náhrade trov konania správne rozhodol.

Konanie bolo súdom prvého stupňa vedené od roku 2006 až do roku 2009, pričom navrhovateľ produkoval dôkazy, ktoré súd vykonával a my sme sa vždy riadne zúčastňovali všetkých konaní pred súdom prvého stupňa. Navrhovateľ navrhoval znalecké dokazovanie, navrhovateľ   navrhoval   vypočutie   svedkov   a   ďalšie   dokazovanie,   nie   my.   Je   preto nespravodlivé, aby sme znášali náklady predstavujúce znalecké dokazovanie, či náklady predstavujúce trovy konania. Súd určoval priebeh konania a nie našou vinou sa vo veci uskutočnilo osem pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Je preto nespravodlivé, aby sme znášali   náklady   predstavujúce   trovy   konania.   Rozhodnutie   je   v   tejto   časti   nie   len nespravodlivé, ale najmä v rozpore s ústavnými princípmi, na ktoré poukazujeme v tomto podaní. Nie našou vinou tak náklady predstavujúce trovy konania boli nakoniec vyššie, ako navrhovateľom uplatnený nárok, či nároky v návrhu na začatie konania. Považujeme za v rozpore so zákonmi SR a Ústavou SR stav, keď nás odvolací súd vystavil do situácie, že bolo   pre   nás   lepšie   rezignovať   od   začiatku   na   spravodlivosť   a   zákonnosť   a   zaplatiť navrhovateľovi návrhom na začatie konania uplatnený nárok bez akéhokoľvek bránenia našich práv, keďže by nás to vyšlo reálne menej finančných prostriedkov, či nákladov, ako tento samotný úspešný súdny spor. Odkazujeme na základné zásady Občianskeho súdneho poriadku. Odkazujeme na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa náhrady trov konania a rozhodovania o nich. Odkazujeme na príslušné znenie článkov Ústavy SR. Je   absolútne   nezákonným   predmetné   rozhodnutie,   ktoré   odvolací   súd   urobil s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O. S. P. - dôvody hodné osobitného zreteľa. Máme za to, že v   danom   prípade   neboli   a   nie   sú   splnené   podmienky   na   aplikáciu   ust.   §   150   ods.   1 O. S. P....

Odôvodnenie použitia ust. § 150 O. S. P. v súvislosti s hrubým domácim produktom v Európskej únii už potom považujeme za absurdné...

V súvislosti s bránením našich práv v súdnom konaní a v súvislosti s predmetným rozhodnutím   odvolacieho   súdu   tak došlo k neprimeranému   zásahu   do našej   majetkovej sféry, keďže sme pôvodne očakávali, že ako úspešnému účastníkovi konania bude náhrada trov konania predstavujúca bránenie našich práv v súdnom konaní nahradená. V opačnom prípade by pre nás ani bránenie práva pred súdom nemalo zmysel a význam...

Krajský súd v Prešove napadnutým rozhodnutím, porušil naše právo vlastniť majetok nakoľko predmetným rozhodnutím súdu nám bolo v rozpore so zákonom a našim dôvodným očakávaním znížený majetok, resp. ponížená majetková sféra...

Absencia   odpovedí   na   vyššie   uvedené   právne   otázky   znamená   neodôvodnenosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, nezlučiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu.   Rozhodnutím   tak   bolo   porušené   i   naše   právo   nerušene   vlastniť   a   užívať majetok...“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co 17/2010 zo dňa 29. 09. 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co 17/2010 zo dňa 29. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1,- EUR.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co17/2010 z 29. septembra 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky   v   tej   časti,   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co17/2010 z 29. septembra 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   17/2010 z 29. septembra 2010 okrem iného vyplýva:

«Zákon   nemôže   byť   tak   kazuistický,   aby   postihol   všetky   rozmanitosti   života. Ustanovenie   §   150   O.   s.   p.   je   práve   výnimočným   ustanovením,   ktoré   umožňuje   súdu reagovať   na   osobitosti   prípadu   a   docieliť   to,   aby   aj   rozhodnutie   o   trovách   napĺňalo spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, výchovu na zachovávanie zákonov, čestné plnenie povinnosti a úctu k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.). Zákon pritom len indikatívne naznačuje, ktoré skutočnosti môžu mať pri rozhodovaní o trovách konania význam (arg. slovo „najmä“).

Odvolaciemu   súdu   už   nijako   neprichodí   robiť   závery   vo   veci   samej,   vec   je právoplatne rozhodnutá, no okolnosti konkrétnej právnej veci majú význam pri aplikácii citovaného ustanovenia § 150 O. s. p. (porov. Napr. Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, vydavateľstvo C. H. BECK, str. 388, tiež napr. R 21/1981)...

...   odvolací   súd   za   rozhodujúce   nepovažoval   sociálne   a   majetkové   pomery účastníkov. Nakoniec nie kvôli majetkovým a sociálnym pomerom sa odvolací súd rozhodol aplikovať ustanovenie § 150 O. s. p., i keď nepochybne majú svoj význam pri aplikácii § 150 O. s. p...

Vo vzťahu k opakovaným poruchám prevodovky odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že   problém   právneho   vzťahu   sa   dotýka   už   samotnej   dôvery   vo   výrobok   a   obavy navrhovateľa neboli nijako nepodložené, ale potvrdil ich aj odborník z odboru motorových vozidiel.   Neúspech   navrhovateľa   teda   nie   je   možné   podradiť   pod   nejaké   nerozvážne uplatňovanie práva, ale skôr odvolací súd videl na strane navrhovateľa opodstatnené pocity obrátiť sa na súd a žiadať ochranu so zdôraznením na opakovanú vadu vozidla.

...   Navrhovateľ   uplatnil   svoje   práva   v   súvislosti   s   trojnásobnou   poruchou motorového vozidla a túto skutočnosť odvolací súd zobral do úvahy.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,   pre ktoré zmenil uznesenie vo výroku o povinnosti zaplatiť trovy konania a náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal. Ústavný súd považuje za potrebné   konštatovať,   že   predmetný   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Krajský   súd   teda   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo sťažovateľky   rozhodnutím „v rozpore   s ústavnými princípmi“,   podľa   názoru   ústavného súdu   krajský   súd   poukázal   na   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   v   súlade   s ustanovením   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   umožňujú   súdu celkom   alebo   sčasti   nepriznať náhradu   trov   konania.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle ustálenej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného v   čl. 46   ods.   1 ústavy   alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   v   podstate   v   spojení s porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Osobitnou   námietkou   sťažovateľky   je   porušenie   jej   práv   v   dôsledku   údajného „procesného pochybenia“, keďže krajským súdom došlo k zmene rozhodnutia okresného súdu. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„Z   obsahu   odvolania   je   zrejmé,   že   odvolateľ   podal   odvolanie   s   poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. S. P., keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nepreskúmateľné, čo do dôvodov, čím sa účastníkovi mala odňať možnosť konať pred súdom.   V   odvolaní   odvolateľ   napadol   nesprávnosť   uznesenia   súdu   prvého   stupňa s poukazom na body 10 a 11 odôvodnenia. Odvolateľovi nebolo zrejmé, ako súd dospel k záveru,   že   v   jeden   a   ten   istý   deň   patrí   odporcovi   nárok   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia   za   jeden   celý   úkon   a   následne   za   jeden   štvrtinový.   Poukázal   na   Zápisnicu z pojednávania   zo   dňa   09. 09. 2009.   Toto   považoval   za   vadu   rozhodnutiu,   poukázal na následne nesprávne vyčíslenie DPH súdom, ako i nesprávnu výšku režijného paušálu. Máme   za   to,   že   odvolací   súd   rozhodol   nad   zákonný   rámec,   keďže   v   súlade s ust. § 212 O. S. P. je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

Odvolací   súd   rozhodnutie   zmenil.   V   tejto   časti   to   považujeme   za   procesné pochybenie.“

Sťažovateľka   sa   v   tejto   časti   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré vidí v údajnom „rozhodnutí nad zákonný rámec“, ktoré je „založené na nesprávnom právnom posúdení veci“. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v petite odvolania smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu č. k. 28 C 102/2007-246 z 13. júla 2010   navrhovateľ   jednoznačne   žiada   zrušiť   v   napadnutej   časti   predmetné   uznesenie okresného súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Skutočnosť, že odvolacím súdom   došlo   k   zmene   predmetného   uznesenia   okresného   súdu   (a   nie   k   jeho   zrušeniu a vráteniu veci prvostupňovému súdu ako to požadoval navrhovateľ), nie je podľa názoru ústavného súdu možné považovať za procesné pochybenie krajského súdu. Krajský súd mohol takto postupovať a rozhodnúť vzhľadom na ustanovenie § 212 ods. 4 OSP, podľa ktorého odvolací súd   môže   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušiť,   aj keď sa   navrhuje zmena, a naopak.

V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky   (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že v tejto súvislosti absentuje akákoľvek   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, porušenie ktorých sťažovateľka namietala, preto bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011