znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   2   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva   na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín   č.   k.   61   Er   1295/2008-58   z   19.   januára   2009   a   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE 52/2009-83 zo 16. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení   s   §   1   ods.   1   listiny,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 61 Er 1295/2008-58 z 19. januára 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 2/2009-3 zo 16. júna 2009 a žiadal vydať tento nález:

„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17CoE/52/2009-83,   IČS: 3108213874   zo   dňa   16.06.2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.zn. 61Er/1295/2008-58,   IČS:   3108213874   zo   dňa   19.01.2009   došlo   k   porušeniu   práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl.2 ods.2, čl. 20 ods.1, čl. 46 ods.1 a ods.4 Ústavy SR, ust. § 1 ods.1, ust. čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17CoE/52/2009-83,   IČS: 3108213874   zo   dňa   16.06.2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.zn. 61Er/1295/2008-58, IČS: 3108213874 zo dňa 19.01.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastupovania Sťažovateľa v zmysle § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   61 Er 1295/2008, sťažovateľ   bol   ako   oprávnený   účastníkom   exekučného   konania   vedeného   súdnym exekútorom   JUDr.   M.   Š.,   N.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   proti   A.   G.,   D.   (ďalej   len „povinná“), o vymoženie sumy 208,79 € s prísl. Toto exekučné konanie sa začalo 23. apríla 2008   a exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   bolo   vedené,   bol   platobný   výmer č. 683/2005   z 5. mája   2005   vydaný   JUDr.   T.   K.,   správcom   konkurznej   podstaty   P. v konkurze (ďalej len „platobný výmer“). Platobný výmer ukladal platiteľovi zdravotného poistného   (povinnej)   zaplatiť dlžné   poistné   v sume   6   290   Sk   s poplatkom   z omeškania 0,1 % denne z dlžnej sumy do dňa zaplatenia na účet P. v konkurze. Na platobnom výmere, ktorý bol (ako to vyplýva z jeho obsahu) vydaný podľa § 18 ods. 8 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení všeobecnej zdravotnej poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), bola vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňom 22. júla 2005 a vykonateľnosť dňom 1. augusta 2005. Potom, ako okresný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, bolo vydané súdnym   exekútorom   21.   augusta   2008   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   sp.   zn. EX 1499/2008. Povinná v zákonnej lehote po jeho doručení podala proti exekúcii 2. októbra 2008 námietky. Dôvodila tým, že potom, ako zdravotná poisťovňa P. vstúpila do likvidácie, podľa § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli pohľadávky zrušenej zdravotnej poisťovne P. na všeobecnú poisťovňu alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov a za tejto situácie hoci bol na jej majetok uznesením Krajského súdu v Bratislave vyhlásený 20. apríla 2001 konkurz,   nebol   správca   konkurznej   podstaty   oprávnený   pohľadávky   postúpiť   na sťažovateľa. Sťažovateľ sa k podaným námietkam vyjadril v tom zmysle, že ich obsah sa vzťahuje na skutočnosti, ktoré vznikli ešte pred vznikom exekučného titulu (čo je v rozpore s   §   50   Exekučného   poriadku),   a   poukázal   na   to,   že   správca   konkurznej   podstaty   P. v konkurze   bol   oprávnený   vydávať   platobné   výmery,   pretože   mu   takéto   oprávnenie vyplývalo z § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), ktoré malo prednosť pred zákonom č. 273/1994 Z. z. Poukázal   i   na   to,   že   exekučný   súd   už   preskúmal   exekučný   titul   i   vecnú   legitimáciu sťažovateľa   pri   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ako aj na to, že postúpeniu pohľadávok predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým bol odpredaj odsúhlasený.

Okresný súd uznesením č. k. 61 Er 1295/2008-58 z 19. januára 2009 námietkam povinnej   vyhovel.   Vychádzal   z   toho,   že   po   zrušení   povolenia   na   zriadenie   zdravotnej poisťovne P. Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) dňom 17. júla 1999 (rozhodnutie č. 3215/1999-A z 1. júla 1999) vstúpila P. do likvidácie, likvidátor   určený   ministerstvom   bol   oprávnený   vykonávať   iba   úkony,   ktoré   smerujú k likvidácii poisťovne, pričom poistné, ktoré by po vstupe do likvidácie prišlo na účet P., bol   povinný   poukázať pomerne   iným   zdravotným   poisťovniam   podľa   pomeru,   v   akom prevzali   poistencov   P.   Preto   P.   už   v dôsledku   odňatia   povolenia   nemala   oprávnenie vykonávať   zdravotné   poistenie,   a   teda   ani   právomoc   vydávať   vo   veciach   zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty. Na tom nič nemohol zmeniť ani právny stav, ktorý nastal vyhlásením konkurzu na majetok P., ktorá nemohla iba preto znova nadobudnúť oprávnenie na vykonávanie zdravotného poistenia vrátane právomoci vydávať platobné výmery vo veciach zdravotného poistenia. Takúto právomoc pre správcu konkurznej   podstaty   nemožno   vyvodiť   ani   zo   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   a   jeho ustanovenia, podľa ktorého na správcu prechádza právo nakladať s majetkom podstaty [§ 14 ods.   1   písm.   a)   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní],   pretože   právomoc   vydávať   platobné výmery   ako   individuálne   správne   akty   správcovi   tento   zákon   priznať   nemôže.   Navyše, v čase vydania platobného výmeru č. 683/2005 z 25. mája 2005 bol zákon č. 273/1994 Z. z. (na   ktorý   sa   výmer   odvoláva)   zrušený,   a   to   od   1.   januára   2005.   Oblasť   zdravotného poistenia upravovali zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení zákona   č.   718/2004   Z.   z.)   v znení   neskorších   predpisov   a zákon   č.   581/2004   Z.   z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“), v zmysle ktorých poisťovne stratili právomoc vydávať platobné výmery. Platobné výmery vydával podľa týchto predpisov už Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Hoci podľa   § 81 zákona č.   581/2004 Z.   z. zdravotné poisťovne   dokončia   už začaté   správne konania, zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa   týka len zdravotných poisťovní, ktoré majú povolenie na vykonávanie zdravotného poistenia. Z týchto dôvodov považoval okresný   súd   platobný výmer,   ktorý   bol   v   danej   veci   exekučným titulom, za ničotný   individuálny   správny   akt,   ktorý   nemá   žiadnu   právnu   silu.   Exekúcia   je   preto neprípustná, a z tohto dôvodu okresný súd námietkam povinnej vyhovel.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 61 Er 1295/2008-58 z 19. januára 2009 podal 16.   februára   2009   sťažovateľ   odvolanie,   tvrdil,   že   okresný   súd   dospel   na   základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Zotrval   na   argumente,   podľa   ktorého   správca konkurznej   podstaty   bol   oprávnený   napadnutý   platobný   výmer   vydať,   pretože   na   neho prešlo   právo   nakladať   s   majetkom   konkurznej   podstaty   [§   14   ods.   1   písm.   a)   zákona o konkurze a vyrovnaní]. Počas konkurzu je likvidácia prerušená (§ 13a zákona o konkurze a vyrovnaní). Prioritne sa na vec mal aplikovať zákon o konkurze a vyrovnaní (§ 66e ods. 2 zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní).   Ak   podľa   §   14   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   konkurze a vyrovnaní po vyhlásení konkurzu súdne a iné konania možno začať na návrh správcu, správca môže začať aj správne konanie, môže vydať aj platobný výmer a konanie, ktoré inicioval,   môže   viesť   i   ďalej.   Platobný   výmer   preto   nie   je   ničotným   právnym   aktom. Na vydanie   platobného   výmeru   sa   vzťahoval   zákon   č.   273/1994   Z.   z.,   pretože   za   jeho účinnosti vznikla povinnej povinnosť uhradiť poistné na zdravotné poistenie. Podľa názoru sťažovateľa pohľadávky P. neprešli na V. ani na inú zdravotnú poisťovňu. Rozhodnutím ministerstva č. M/5068/2001 z 19. decembra 2001, ktorým ministerstvo vyhovelo protestu generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   bola   zrušená   časť   výroku   rozhodnutia č. 3215/1999-A   z   1.   júla   1999,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   tom,   že   na   V.   prechádzajú záväzky poisťovne P. voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania. Podľa tohto rozhodnutia prechodu práv a záväzkov predchádza likvidácia a až po jej skončení a následnom schválení účtovnej závierky ministerstvom môžu prejsť práva a záväzky, ktoré nebolo možné uspokojiť z majetku zrušenej zdravotnej poisťovne.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   CoE   52/2009-83   zo   16.   júna   2009   uznesenie okresného súdu č. k. 61 Er 1295/2008-58 z 19. januára 2009 ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2009.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 61 Er 1295/2008-58 z 19. januára 2009 a uzneseniu krajského súdu č. k. 17 CoE 52/2009-83 zo 16. júna 2009 odôvodnil v prvom rade tým, že ak okresný súd i krajský súd pri svojom rozhodovaní posudzovali platobný výmer z hľadiska jeho zákonnosti, nemali právomoc tak urobiť   (konali   nad   rámec   zákonom   zverenej   rozhodovacej   právomoci),   pretože   tento platobný   výmer   patrí   preskúmavať   iba   správnemu   súdu.   Správny   súd   zruší   správne rozhodnutie   i   v   prípade,   ak   rozhodnutie   vydal   orgán,   ktorý   na   to   nebol   podľa   zákona oprávnený   [§   250j   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)].   Povinná platobný výmer na správnom súde nenapadla. Nulitným aktom je taký akt, ktorého vady dosahujú tak závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Aj nulitnosť právneho aktu však v záujme právnej istoty vyžaduje autoritatívne potvrdenie jeho nulity (§ 250j ods. 3   OSP).   Pritom   možnosť   takéhoto   konštatovania   prichádza   do   úvahy   iba   počas zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia. Inak by došlo (tak ako v prípade sťažovateľa) k porušeniu princípu právnej istoty. Obe rozhodnutia sú však nezákonné i preto, že sú založené na nesprávnom právnom posúdení oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, keď túto možno vyvodiť z § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní, ako to uviedol sťažovateľ už v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   1   S   11/2007   zo   4.   októbra   2007   (správny   súd   ním   zastavil   po   výmaze   P. z obchodného   registra   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   P.,   ktorými   boli potvrdené platobné výmery č. 848/2002 z 21. októbra 2002 a č. 847/2002 z 21. októbra 2002), v ktorom bolo konštatované, že odvolacím orgánom rozhodujúcim o odvolaniach proti platobným výmerom bol v tomto prípade správca konkurznej podstaty, na ktorého prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   patriacim   do   konkurznej   podstaty.   Sťažovateľ poukázal   i   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   Cdo   2588/2007 z 5. augusta 2008, v ktorom bolo konštatované, že exekučný súd skúma vecnú legitimáciu účastníkov   po   začatí   konania   výlučne   z   pohľadu   titulu   pre   exekúciu   bez   toho,   aby   sa zaoberal   jej   správnosťou.   Ak   vydala   platobný   výmer   poisťovňa   v   konkurze,   ktorá vyhlásením   konkurzu   svoju   právnu   subjektivitu   nestratila,   nemôže   exekučný   súd   jej oprávnenie na vydanie podkladového rozhodnutia už preskúmavať. Aj s ohľadom na toto rozhodnutie   možno   konštatovať,   že   ak   je   exekučný   súd   viazaný   materiálnou právoplatnosťou   rozhodnutia,   potom   ju   nemôže   v   exekučnom   konaní   ani   posudzovať. Oprávnenie   správcu   konkurznej   podstaty   vydávať   platobné   výmery   možno   subsumovať práve pod materiálnu právoplatnosť rozhodnutia.

Najmä však sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008, v ktorom bolo v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly uvedené, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto   rozhodnutiu   príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní“.

Pre úplnosť sťažovateľ uviedol, že z tohto rozhodnutia vychádzal aj rovnaký krajský súd v rozhodnutí v inej veci, a to č. k. 5 CoE 34/2009-79 z 26. mája 2009.

K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo navyše i preto, že rozhodnutia okresného súdu a ani krajského súdu nie sú náležite odôvodnené, sú arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Vo   vzťahu   k   tvrdenému   porušeniu   základného   práva   na   vlastníctvo   sťažovateľ uviedol, že nadobudol pohľadávky P. v konkurznom konaní na základe opatrenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 70/01 z 22. júna 2005, nadobudol ich v dobrej viere, a tieto predstavovali majetok sťažovateľa. Rozhodnutiami okresného súdu i krajského súdu bolo toto jeho právo popreté, keď už Krajský súd v Bratislave svojím opatrením odsúhlasil de facto nadobudnutie práv sťažovateľom z exekučného titulu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to jednak uznesením okresného súdu č. k. 61 Er 1295/2008-58 z 19. januára 2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 52/2009-83 zo 16. júna 2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   61   Er   1295/2008-58   z   19.   januára   2009.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k.   17   CoE   52/2009-83   zo   16.   júna   2009. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu č. k. 17 CoE 52/2009-83 zo 16. júna 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom dospeli k názoru, že exekúciu   nie   je   možné   vykonať   pre   absenciu   jednej   zo   základných   podmienok   tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospeli totiž k záveru, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný   titul   považovať   nemožno.   V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu   sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupovali všeobecné súdy tak, že mu odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010