znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. S., súdneho exekútora, P., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1081/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2008 doručená sťažnosť Mgr. D. S., súdneho exekútora, P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1081/00.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   26.   septembra   2000   podal   na   okresnom   súde žalobu proti J. O., Š. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie náhrady škody v sume 61 896 Sk. Písomným   podaním   z   12.   augusta   2002   sťažovateľ   upresnil   žalovaný   návrh   v časti požadovanej   náhrady   škody   v sume   12 252,50 Sk.   Počas   konania   právny   zástupca žalovaného   na   pojednávaní   vzniesol   námietku   predpojatosti   zákonnej   sudkyne,   o ktorej 16. mája 2001 rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) tak, že zákonná sudkyňa JUDr. M. K. z dôvodu predpojatosti bola z rozhodovania veci vylúčená, a krajský súd zároveň rozhodol aj o tom, ktorí sudcovia okresného súdu nie sú z prerokúvania veci vylúčení.   Sťažovateľ   12.   augusta   2002   písomným   návrhom   namietal   nezaujatosť   sudcu okresného súdu JUDr. Š. Z., o čom krajský súd uznesením z 29. novembra 2002 rozhodol, že namietaný sudca okresného súdu nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci (uznesenie doručené okresnému súdu 22. januára 2003). Okresný súd 6. mája 2005 rozhodol o zmene žalobného petitu, keď túto pripustil, a konanie v časti o zaplatenie 49 643,65 Sk zastavil.   Okresný   súd   rozsudkom   z   11. mája 2006   rozhodol   o zastavení   konania   v časti istiny o zaplatenie 49 643,65 Sk a žalobu o zaplatenie 12 252,50 Sk s úrokmi z omeškania od 1. októbra 1999 do zaplatenia zamietol. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ 21.   augusta   2006   odvolanie.   Dňa   24.   júna   2008   okresný   súd   doručil   sťažovateľovi doplňujúci rozsudok zo 17. júna 2008, ktorým rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť štátu trovy v sume 224 Sk, ktorý sťažovateľ napadol odvolaním zo 7. júla 2008. Sťažovateľ sťažnosťou zo 16. júla 2008 namietal nečinnosť okresného súdu.

Podľa sťažovateľa okresný súd predložením námietky predpojatosti na rozhodnutie krajskému súdu a neprerokovaním veci prideleným sudcom podľa osobitného predpisu mal porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ taktiež namietal, že nečinnosťou okresného súdu od doručenia žaloby (26. september 2000) do 11. mája 2006, keď došlo k vyhláseniu rozsudku o uplatnenom nároku, bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1081/00 porušené bolo, a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a úhradu trov konania v sume 7 680 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 1081/00.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03).

Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namietal porušenie základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   ústavy   tým,   že predseda   okresného   súdu predložil spis okresného súdu sp. zn. 8 C 1081/00 s námietkou zaujatosti sťažovateľa proti konajúcemu zákonnému sudcovi krajskému súdu namiesto toho, aby zvolil postup v zmysle ustanovení   §   15   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a pridelil   vec   inému   sudcovi okresného súdu podľa osobitného predpisu.

Ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovateľ   sa   o   ním   tvrdenom   nezákonnom   postupe okresného súdu v súvislosti s vybavovaním podanej námietky zaujatosti dozvedel najneskôr 12. februára 2003, keď mu bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 NcC 88/02 z 29.   novembra   2002,   ktorým   krajský   súd   o tejto   námietke   zaujatosti   rozhodol. Od 12. februára 2003 do podania sťažnosti ústavnému súdu teda márne uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto ústavný sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II. ÚS 32/00,   I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,   II.   ÚS   298/06)   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označených práv došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   zisťovania ústavného   súdu   vyplýva,   že   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1081/00 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 11. mája 2006, t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ktorá mu bola doručená 30. júla 2008.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1081/00 bola teda ústavnému súdu doručená potom, ako okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok. V čase podania sťažnosti už okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené   práva   sťažovateľa,   pretože   vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   okresný   súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   77/02,   II.   ÚS   55/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   týchto   práv   ešte   trvalo.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa obsiahnutého v sťažnosti však o takýto prípad v danej veci nejde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   predmetnú   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009