znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Mgr.   K.   M.,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 5 CoE 77/2006-31 z 28. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2007 faxom a 10. augusta 2007 poštou doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing. Mgr. K. M. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20   ods.   1   a 3   ústavy,   práva,   aby   od   neho   nebola vyžadovaná povinná a nútená práca podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 dohovoru   uznesením   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský   súd“) č. k. 5 CoE 77/2006-31 z 28. februára 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   20.   januára   2006   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   Okresný súd uznesením   sp.   zn.   20   Er   213/2005   z 28.   februára   2006   exekúciu   zastavil a oprávnenému uložil   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   –   sťažovateľovi   trovy exekúcie v sume 2 362 Sk. Dňa 22. marca 2006 sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie.   Dňa   11. júna   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 5 CoE   77/2006-31   z 28.   februára   2007,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu vo výroku o trovách exekúcie.

Sťažovateľ, odvolávajúc sa na čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, na zákon Národnej rady   Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   a na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov, vo svojej sťažnosti uvádza:«Z citovaných ustanovení právnych predpisov a skutkových okolností (...) vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 CoE 77/2006 zo dňa 28. 2. 2007 došlo k porušeniu práva sťažovateľa

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

-   práva,   aby   od   neho   nebola   vyžadovaná   povinná   a nútená   práca   podľa   čl.   4   ods.   2 Dohovoru,

- práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR. (...)

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu povaľovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v   tom,   že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   upretá   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta prvá Vyhlášky č.   288/1995 Z,   z.   možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť,   že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítame času trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   týmto ustanovením.“

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlúčiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy:

Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený   návrh   na   začatie   exekúcie,   je   povinný   exekúciu   vykonať.   Exekútor   postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol uspokojený, Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonáva!   v   exekučnom   konaní   od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2%) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 77/2006-31 z 28. februára 2007 s tým, aby bolo predmetné uznesenie zrušené, aby bola vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sa krajskému súdu zabránilo pokračovať v porušení jeho práv. Nakoniec požaduje, aby mu krajský súd nahradil všetky trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   vzhľadom   na   ustanovenie   §   196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd   sťažovateľovi   náhradu   trov   exekučného   konania   nepriznal,   porušil   tým   zákon a označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 CoE 77/2007-31 z 28. februára 2007 vyplýva nasledovné:

«Odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal uznesenie v napadnutom výroku bez nariadenia odvolacieho pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.] a dospel k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vo   výroku   o   trovách   exekúcie   správne   rozhodol,   preto uznesenie v napadnutom výroku ako vecne správne v súlade s ust. § 219 O. s. p. potvrdil. V nenapadnutej časti o zastavení exekúcie odvolanie podané nebolo a uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť.

V danej veci exekučné konanie sa začalo 6. 5. 2005, kedy bol exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).

Podľa ust. § 238 ods. 1) O. s. p. konania začaté pred 1. 9. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 8. 2005, ako odsek 2) neustanovuje inak. V prejednávanej veci   bolo preto potrebné aplikovať Exekučný poriadok v znení platnom v čase začatia exekučného konania (v ďalšom texte sa uvádza Exekučný poriadok len v tomto znení).

Rozhodnutie o trovách exekúcie vyplýva zo špeciálneho ust § 203 ods. 1 EP. Podľa tohto ustanovenia môže súd uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému, ak k zastaveniu exekúcie došlo jeho zavinením.

Pre   prípad   zastavenia   exekúcie   patrí   odmena   súdnemu   exekútorovi   podľa III. oddielu tejto vyhlášky a určuje sa

a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, pričom základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 200,- Sk za každú aj začatú hodinu a súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti (§ 14 ods. 2 vyhlášky)

b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, pričom ktorá je určená sumou 100,- Sk za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti.

Účelnosť   počtu   hodín   vynaložených   na   exekúciu   treba   posudzovať   v   súvislosti s účelom   exekučného   konania   so   zreteľom   na   to,   či   jednotlivé   procesné   úkony   a   čas vynaložený na ich realizáciu bol v priamej súvislosti s účelom exekučného konania. Súdny   exekútor   v   odvolaní   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   jednotlivé   úkony exekučnej činnosti nesprávne zrátal napriek tomu, že boli vykonané v rozličnom časovom období, keďže hodinová sadzba 200,- Sk patrí aj za každú začatú hodinu.

Ust.   §   203   ods.   I   EP   výslovne   upravuje   prípad,   ak   súd   uloží   oprávnenému nahradenie „nevyhnutných“ trov exekúcie. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý považoval za „nevyhnutné“ trovy exekúcie za priznanú sumu 2.362,- Sk, ktorá postáva z odmeny v celkovej výške 900,- Sk + 19 % DPH, ktorá činí 171,- Sk a náhrady hotových výdavkov v celkovej sume 1.291,- Sk. K správnym právnym záverom súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné: Zákonodarca   v   ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   pri   určení   časovej   odmeny   stanovil vychádzať z „počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“. Ide o exekúciu ako celok; ak by zákonodarca mienil, že sadzba 200,- Sk patrí za každú aj začatú hodinu pri jednotlivých úkonoch exekučnej činnosti, bol by toto ustanovenie (ohľadne časovej odmeny) formuloval tak, ako je formulované pod písm. b) (ohľadne paušálnej odmeny), t. j., že odmena sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Navyše aj pri rozhodovaní o odmene a náhrade exekútora súd musí posudzovať, či ide o úkony účelne vykonané a náklady účelne vynaložené. Účel je potrebné posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Navyše ust. § 203 EP vychádza z práva exekútora na náhradu „nevyhnutných“   trov   exekúcie   v   tých   prípadoch,   v ktorých   možnosť   uspokojenia   sa   na povinnom bola   zmarená a v takýchto prípadoch musí   oprávnený   splniť   povinnosť   inak vyžadovateľnú od povinného. Pojem „nevyhnutné trovy“ exekúcie upravený v ust. § 203 EP ukladá súdu skúmať okrem úkonov účelne vykonaných a nákladov účelne vynaložených aj skutočnosť, či ide o „nevyhnutné trovy“ exekúcie, ktorý pojem sám o sebe napovedá, že súd je oprávnený preskúmavať nielen,   či ide o účelne vykonané úkony a účelne vynaložené trovy,   ale   preskúmavať   špecifikáciu   trov   súdneho   exekútora   aj   z   hľadiska,   či   išlo

o nevyhnutné trovy.  

Z týchto podstatných dôvodov odvolací súd v súlade s ust. § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.»

V uznesení krajského súdu sú jasne uvedené dôvody, prečo krajský súd uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdil, t. j. vo výroku o trovách exekúcie potvrdil.

Keďže   ústavný   súd   odôvodnenie   rozhodnutia   napriek   nesúhlasu   sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu nepovažuje za svojvoľné ani arbitrárne, nemohlo dôjsť k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy   a jeho   práv   podľa dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008