znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 119/05 z 26. júla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2005 doručená sťažnosť J. H., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Toš 119/05 z 26. júla 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol namietaným uznesením najvyššieho súdu vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.   a),   c)   Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   ako   súd   špeciálny   rozhodoval   o vzatí sťažovateľa   do   väzby,   keďže   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry podal sťažnosť proti   uzneseniu   sudkyne Krajského súdu   v Banskej Bystrici s právomocou špeciálneho súdu sp. zn. Pš 25/05-BB z 19. júla 2005.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v jeho   prípade   nebol   dodržaný   zákon,   konkrétne   §   454a Trestného poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 15. apríla 2005, keďže „... ku dňu podania sťažnosti   prokurátorom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   proti   rozhodnutiu   súdu o mojom prepustení zo zadržania, ako aj ku dňu rozhodovania Najvyššieho súdu SR ako súdu   špeciálneho   o mojom   vzatí   do   väzby   v dôsledku   predmetnej   sťažnosti   prokurátora nebol Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR oprávnený a príslušný podávať v konaní sťažnosť a Najvyšší súd SR ako súd špeciálny nebol oprávnený a príslušný vo veci rozhodovať. (...) O mojom vzatí do väzby rozhodoval miestne a vecne nepríslušný súd (Najvyšší súd SR   ako   súd   špeciálny)   a rozhodoval   tak   na   základe   miestne   a vecne   nepríslušného prokurátora (Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho podania prijal nasledovné rozhodnutie:

„1) Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Toš 119/05 zo dňa 26. júla 2005 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 5 ods. 1 písm. b) a čl. 6 ods. 1.

2) Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1 Toš 119/05 z 26. júla 2005.“

Pretože sťažnosť nemala všetky zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd vyzval sťažovateľa   na   ich   doplnenie.   Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   kópiu   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 119/05 z 26. júla 2005 a na základe ďalšej výzvy upresnil argumentáciu vo vzťahu k čl. 48 ods. 1 ústavy, keď uviedol, že podľa čl. 48 ods. 1 ústavy príslušnosť súdu ustanovuje zákon, čo je v súlade s čl. 13 ods.   2 ústavy. Ústava podľa názoru   sťažovateľa   nepripúšťa,   aby   príslušnosť   súdu   ustanovoval   generálny   prokurátor opatrením,   resp.   aby   opatrením   cez   ustanovenia   Trestného   poriadku   alebo   zákona o prokuratúre odňal vec Špeciálnej prokuratúre, a tým založil príslušnosť v danom prípade Krajskej prokuratúry v Trenčíne alebo naopak.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

1. Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru „1. Každý má právo na slobodu a osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...) b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatoval,   že   účelom   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   je ustanovenie dôvodov, pri ktorých existencii možno osobu pozbaviť slobody, pričom tieto dôvody sú taxatívne určené, a to nielen v čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru, ale aj v jeho ďalších   ustanoveniach   (čl.   5 ods.   1 písm.   a),   c)   až f).   Vychádzajúc z účelu citovaného ustanovenia Dohovoru a opierajúc sa o argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti, ako aj v nej opísané skutkové okolnosti prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením práv obsiahnutých v čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru, sťažovateľom namietaná skutočnosť, že o jeho vzatí do väzby „... rozhodoval miestne a vecne nepríslušný súd“, nie je príčinná súvislosť. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu garantovaného   v čl.   48   ods.   1   ústavy,   ktorý   súčasne   ustanovuje,   že   príslušnosť   súdu ustanoví zákon. Porušenie svojho základného práva vidí sťažovateľ v tom, že o jeho vzatí do väzby rozhodoval miestne a vecne nepríslušný súd (najvyšší súd ako súd špeciálny) a rozhodoval tak na základe miestne a vecne nepríslušného prokurátora (Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky);   argumentuje   tým,   že   Úrad špeciálneho prokurátora a ani najvyšší súd ako súd špeciálny nedodržali zákon č. 122/2005 Z. z. zo 17. marca 2005, ktorý nadobudol účinnosť 15. apríla 2005, a ktorý v čl. I. bode 4 v § 454a ods. 1 Trestného poriadku ustanovuje: „Vo veci, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie pred   1.   septembrom   2004   a   pôvodne   v   nej   vykonával   dozor   podľa   § 174   prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej prokuratúry a ktorá bola postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry z dôvodu § 454a, je príslušný na konanie od nadobudnutia účinnosti tohto zákona prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom 2004, ak do nadobudnutia účinnosti tohto zákona nebola podaná obžaloba. Súdne konanie a úkony v prípravnom konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom 2004; to neplatí, ak o   príslušnosti   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   rozhodne   generálny   prokurátor   podľa osobitného predpisu; 12) v takom prípade súdne konanie a úkony v prípravnom konaní vykoná Špeciálny súd.“

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   musel zareagovať na námietku sťažovateľa proti zneniu platnej právnej úpravy § 454a Trestného poriadku (platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu), podľa ktorej žiadne opatrenie generálneho prokurátora nemôže zmeniť zákonnú úpravu (posledná veta § 454a ods. 1 Trestného poriadku). V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že posúdiť súlad zákona s ústavou nemôže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale len v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a preto v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uplatňuje ústavný súd prezumpciu ústavnosti právneho predpisu.

Ak   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   vo   veci   koná   a rozhoduje   nepríslušný   súd,   mal uplatniť   túto   námietku   v rámci   právnych   prostriedkov   v súlade   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   na   ochranu   svojho   základného   práva sťažovateľ uplatnil a vzniesol na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo 26. júla 2005 a na ktorom bol prítomný, námietku nepríslušnosti súdu vo veci konať a rozhodovať. Za týmto účelom si ústavný súd vyžiadal zápisnicu z verejného zasadnutia senátu najvyššieho súdu z 26. júla 2005 o 9,00 h v trestnej veci proti obvinenému J. H. a spol. pre trestný čin podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a iné. Zo zápisnice zistil, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajca nevzniesli   námietku   nepríslušnosti   súdu.   Nevyužitie   námietky   nepríslušnosti   súdu   ako prostriedku možnej nápravy podľa § 53 Trestného poriadku viedlo ústavný súd k záveru o odmietnutí tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006