znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 59/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu Nitra z 27. novembra 2003 č. k. 10 C 227/01-187 a Krajského súdu v Nitre z 26. mája 2004 č. k. 7 Co 48/2004-216, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2005   doručená   sťažnosť   V.   Š.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta,   že rozsudkami   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   z 27.   novembra   2003 č. k. 10 C 227/01-187 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 26. mája 2004 č. k. 7 Co 48/2004-216 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť najmä tým, že okresný súd použil opätovne cirkevné právo,   ak oznámenie o cirkevnom   treste,   suspenzii,   považoval za zrušenie pracovného pomeru   podľa   Zákonníka   práce,   hoci   podľa   názoru   sťažovateľa   takýto   trest   nemá   nič spoločné   s rozviazaním   pracovného   pomeru   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   a   uvalením   cirkevných   trestov   nemožno   upravovať   pracovnoprávne   vzťahy v Slovenskej   republike.   V odvolaní   sťažovateľ   poukázal   na to,   že   cirkevný   trest   uložil inštitút cirkvi bez právnej subjektivity. Podľa názoru sťažovateľa sa odvolací súd práve touto námietkou nezaoberal a nevzal do úvahy to, že list vydal len Biskupský úrad v Nitre, ktorý nemá právnu subjektivitu.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bolo porušené tým, že všeobecné súdy použili cirkevné právo a nesprávne aplikovali rozhodnutie cirkevného orgánu, čím porušili § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho   odmietnutie.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   sťažnosť   aj   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   uvádza,   že   zásadne   nie   je   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní   obyčajných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich   rozhodnutí. Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo základnej slobody.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne   aj   I.   ÚS   20/03,   IV.   ÚS   43/04,   II.   ÚS   231/04).   Ak   nie   sú   splnené   tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov   a   postupom,   ktorý   im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, prípadne postupmi, ktoré mu predchádzali v konaní pred všeobecnými súdmi.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   môže   vyplývať   aj   z toho,   že   všeobecný   súd v konaní   vychádzal   zo   záväzného   právneho   názoru   ústavného   súdu   a   sťažnosťou   sa namieta také rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré taký záväzný právny názor ústavného súdu objektívne podľa textu odôvodnenia rešpektovalo.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napríklad   IV.   ÚS   77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bolo teda porušené tým, že všeobecné súdy použili cirkevné   právo   a   nesprávne   aplikovali   rozhodnutie   cirkevného   orgánu.   Z   obsahu odôvodnenia okresného súdu vyplýva (s. 5), že okresný súd sa riadil záväzným právnym názorom ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 64/00, v ktorom sa uviedlo, že vec treba posudzovať podľa Zákonníka práce.

Okresný súd považoval suspenziu z 18. augusta 1994 za úkon podľa Zákonníka práce, ktorý znamenal okamžité zrušenie pracovného pomeru, pričom vychádzal z obsahu a účinkov takého úkonu. Vzhľadom na to, že neplatnosť takého skončenia pracovného pomeru sťažovateľ mohol uplatniť len do 19. októbra 1994 a neurobil tak, bola žaloba o určenie, že jeho pracovný pomer trvá, zamietnutá ako neopodstatnená.

Krajský súd tento rozsudok potvrdil ako vecne správny a prevzal skutkové a právne závery okresného súdu s čiastočným pozmenením právnych záverov týkajúcich sa povahy žaloby   sťažovateľa,   ktoré   však   nemali   vplyv   na   vecnú   správnosť   prvostupňového rozsudku. Odvolací súd dodal, že nie sú pochybnosti o tom, že suspenziu urobil cirkevný orgán   s právnou   subjektivitou   a   pomerne   rozsiahlo   vysvetlil   tento   svoj   právny   záver. Krajský súd zdôraznil, že pri rozhodovaní tejto veci považoval cirkevné právo - v súlade s právnym názorom ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 64/00 - za súčasť skutkovej stránky veci, a nie aj právnej stránky veci. V spojitosti s rozviazaním pracovného pomeru sťažovateľa odvolací súd usúdil, že nie je významné zaoberať sa otázkou odňatia štátneho súhlasu.

Podľa   názoru   ústavného súdu,   ktorý   vychádzal   z   obsahu   odôvodnení   okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľ neuviedol žiadny ústavne akceptovateľný argument na to,   aby   bolo   možné   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutými   rozsudkami   okresného a krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   im   predchádzal,   a   napokon   aj   ich   dôvodmi a označeným základným právom na súdnu ochranu. Ústavný súd takú spojitosť nezistil ani po preskúmaní napadnutých rozsudkov, ktoré sa navyše opierali o právny názor ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 64/00.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   súdy,   najmä   krajský   súd,   sa   nevenovali   jeho námietkam,   ktoré   uviedol   v odvolaní   so   zreteľom   na   nedostatok   právnej   subjektivity cirkevného orgánu, ktorý rozhodol o jeho suspenzii a doručil mu oznámenie o nej.

Ústavný súd v súlade so stabilnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (pozri najmä rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd poukazujúc na odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu je toho názoru, že oba rozsudky obsahujú dostatok odpovedí na dôvody žaloby a odôvodnenie odvolania.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   10   C   227/01-132   ústavný   súd   nerozhodoval napriek tomu, že ho v návrhu na rozhodnutie sťažovateľ uviedol. Tento rozsudok, ako to uvádza sám sťažovateľ, ku dňu podania sťažnosti neexistoval, pretože bol 14. mája 2003 zrušený odvolacím súdom.