znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 59/03-32

  Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. P., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. R.-H., so sídlom Advokátska kancelária, N., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. P.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právnej   pomoci 4 950 Sk   (slovom štyritisícdeväťstopäťdesiat slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. E. R. - H., N..

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2003 doručená   sťažnosť   M.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. R.-H., so sídlom Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového   spoluvlastníctva   proti   odporcovi   Ing.   J.   O.,   CSc.,   bytom   B.,   ktorá   bola doručená   okresnému   súdu   31.   októbra   1997.   Okresný   súd   nariadil   vo   veci   prvé pojednávanie   na   10.   február   1999.   Následne   konal   vo   veci   tak,   že   nariadil   znalecké pojednávanie   pribratím   znalca,   ktorý   pozval   účastníkov   konania   na   17. apríl   1999   na obhliadku predmetnej nehnuteľnosti. Sťažovateľka sa tohto stretnutia zúčastnila. Od toho času okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľky vo veci nekoná.

Podaním z 30. septembra. 2002 požiadala sťažovateľka okresný súd o informáciu, prečo sa vo veci nekoná. Na túto žiadosť nedostala odpoveď.

Na   základe   týchto   skutočností   vyjadruje   sťažovateľka   presvedčenie,   že   „...   súd svojou   neodôvodnenou   nečinnosťou   spôsobuje   prieťahy   v konaní   a tak   porušuje   moje ústavné právo a to právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého ako občan tejto republiky mám právo, aby bola moja vec prejednaná bez   zbytočných   prieťahov“, a žiada   ústavný   súd,   aby   vo   veci   jej   sťažnosti   prijal   toto rozhodnutie:„Právo M. P. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR   nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v konaní   pod   sp.   zn.   8   C   377/97   bolo porušené“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že nie sú dôvody na jej odmietnutie, a preto ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku a okresný súd na vyjadrenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila ústavnému súdu, že po porade so svojou klientkou žiada, aby ústavný súd vo veci nariadil ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Predseda okresného súdu zaujal k sťažnosti toto stanovisko:

„V súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. si dovoľujeme poukázať na skutočnosť,   že   v danom   prípade   ide   o neprípustnú   sťažnosť,   pretože   navrhovateľka nevyčerpala   iné   právne   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   práv   poskytuje. Navrhovateľka nevyužila svoje právo podať sťažnosť v zmysle ust. § 17 zák. č. 80/1992 Zb. v platnom znení, jej sťažnosť by bola riadne prešetrená, predovšetkým by vedenie súdu zabezpečilo   odstránenie   akéhokoľvek   možného   prieťahu   v konaní.   Prečo   navrhovateľka nevyužila túto formu nápravy nám nie je známe.

V konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97 bol návrh podaný na tunajší súd bez zaplatenia súdneho poplatku tak ako ustanovuje zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, napriek skutočnosti, že poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu. Až na základe výzvy súdu doručenej právnemu zástupcovi navrhovateľky, dňa 16. 7. 1998 bol súdny poplatok uhradený.   Po   doručení   vyjadrenia   k návrhu   súdu   dňa   16.   7.   1998   bol   súdny   poplatok uhradený.   Po   doručení   vyjadrenia   k návrhu   súdu   dňa   16.   10.   1998   spolu   s listinnými dôkazmi, následne po zaslaní stanoviska navrhovateľky súdu dňa 10. 11. 1998, sudkyňa dňa 13. 11. 1998 stanovila termín pojednávania na 10. 2. 1999. Návrh na vykonanie znaleckého dokazovania bol doručený súdu dňa 30. 12. 1998. Uznesením č. k. 8 C 377/1997 zo dňa 8. 3.   1999   súd   ustanovil   znalca   z odboru   stavebníctva   Ing.   Š.   T..   Úlohou   znalca   bolo v stanovenej lehote 60 dní vyhotoviť znalecký posudok. Dňa 4. 5. 1999 požiadal súdny znalec o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku o ďalších 60 dní z dôvodu, že na stanovený termín ohliadky sa odporca nedostavil a doporučený list si nevyzdvihol. Osobne sa dodatočne na znalca obrátil a sprístupnil mu časť nehnuteľnosti, ktorú užíva. Od účastníkov   konania   neboli   požadované   doklady   týkajúce   sa   preukázania   vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti znalcovi doručené. Dňa 19. 5. 1999 znalec opätovne žiadal zaslanie dokladov a zároveň oznámil súdu, že navrhovateľku osobne pozná (je klientom požičovne,   ktorú   prevádzkuje   navrhovateľka)   a požiadal   súd   o rozhodnutie   o jeho zaujatosti.   Listom   doručeným   súdu   5.   8.   1999   znalec   oznámil,   že   obdržal   požadované doklady a opätovne oznámil svoju zaujatosť voči navrhovateľke.

Dňa 1. 1. 2002 na základe dodatku k Rozvrhu práce Mgr. E. S. prevzala ako zákonný sudca 65 nevybavených vecí z oddelenia 8 C a zároveň vybavovala 380 vecí v oddelení 7 C (z toho nerozhodnutých 233 vecí).   Vzhľadom   na vysoký počet vecí sa čas potrebný na vykonanie jednotlivých úkonov sudcom predĺžil. Výzva súdu súdnemu znalcovi zo dňa 11. 4. 2002   a výzva   navrhovateľke   zo   dňa   12.   4.   2002   sa   vrátila   súdu   s oznamom   adresát neznámy.   Dňa   5.   9.   2002   oznámil   znalec,   že   trvá   na   námietke   zaujatosti   a požiadal o vylúčenie.

Uznesením č. k. 8 C 377/97-47 zo dňa 7. 3. 2003 súd vylúčil Ing. T. Š. z vykonania znaleckých úkonov a vypracovaním znaleckého posudku. Úpravou č. k. 8 C 377/97 zo dňa 29. 4. 2003 súd nariadil dokazovania znalcom z odboru stavebníctva.

Ako to vyplýva z pripojeného spisu sp. zn. 8 C 377/98 v konaní nedošlo k žiadnym zbytočným prieťahom. Subjektívne zavinenie sudkyne zistené nebolo.

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujem   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť M. P. zamietol ako neprípustnú resp. aby ju zamietol ako nedôvodnú a to v celom rozsahu.“.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. 8 C 377/97 zistil nasledovné:

1. Sťažovateľka doručila na okresný súd žalobu 13. októbra 1997.

2. Dňa   17.   októbra   1997   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na zaplatenie súdneho poplatku.

3. Podaním   doručeným   okresnému   súdu   29.   decembra   1997   právny   zástupca sťažovateľky vzniesol námietku proti výške súdneho poplatku.

4. Súd   akceptoval   námietku   a   pokynom   z 27.   apríla   1998   uložil   kancelárii   vyzvať sťažovateľku zaplatiť súdny poplatok (výzva bola vypravená až 24. júla 1998).

5. Dňa 23. septembra 1998 dal sudca pokyn na doručenie návrhu odporcovi, odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie 16. októbra 1998.

6. Dňa   10.   októbra   1998   bolo   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľky   k vyjadreniu odporcu.

7. Dňa 13. novembra 1998 sudkyňa určila termín pojednávania na 10. február 1999.

8. Dňa   30.   decembra   1998   odporca   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   vykonanie znaleckého dokazovania.

9. Na pojednávaní 10. februára 1999 okresný súd vypočul účastníkov konania, v časti sporu   konanie   uznesením   zastavil   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom znaleckého dokazovania.

10. Dňa 8. marca 1999 okresný súd uznesením ustanovil znalca a pokynom z 28. apríla 1999 ho vyzval na vyhotovenie znaleckého posudku.

11.   Znalec podaním doručeným okresnému súdu 4. mája 1999 požiadal o predĺženie lehoty na vyhotovenie znaleckého posudku a predloženie dokladov na preukázanie vlastníctva k danej nehnuteľnosti..

12. Znalec   podaním   doručeným   súdu   19.   mája   1999   opätovne   požiadal   o doklady na preukázanie vlastníctva a žiadal, aby okresný súd zvážil, či vzhľadom na to, že osobne pozná navrhovateľku, nejde v jeho prípade o predpojatosť.  

13. V liste doručenom okresnému súdu 5. augusta 1999 sa znalec informoval, či okresný súd akceptoval jeho predpojatosť, a žiadal o tom písomné vyrozumenie.

14. Listom z 11. apríla 2002 okresný súd vyzval znalca, aby sa vyjadril, či sa cíti zaujatý.

15. Dňa 12. apríla 2002 okresný súd vyzval navrhovateľku na doplnenie podkladov.

16.   Vzhľadom   na   vrátenie   výziev   s oznamom   adresát   neznámy   okresný   súd   listami z 12. augusta 2002 opätovne vyzval znalca a navrhovateľku.

17. Listom doručeným okresnému súdu 12. septembra 2002 znalec oznámil súdu, že sa cíti zaujatý.

18. Dňa   1.   októbra   2002   navrhovateľka   okresnému   súdu   doručila   žiadosť,   v ktorej popísala doterajší priebeh konania a žiadala o informáciu, prečo sa vo veci nekoná.

19. Dňa   17.   februára   2003   oznámila   navrhovateľka   okresnému   súdu   zmenu   svojho trvalého bydliska a zmenu svojho právneho zástupcu.

20. Právna   zástupkyňa   navrhovateľky   listom   doručeným   26.   februára   2003   oznámila okresnému   súdu   prevzatie   právneho   zastupovania   a žiadala   informáciu   o stave konania.

21. Okresný súd uznesením zo 7. marca 2003 vylúčil znalca z vykonania znaleckých úkonov.

22. Sudkyňa pokynom z 12. marca 2003 nariadila termín pojednávania.

23. Na pojednávaní 29. apríla 2003 boli vypočutí účastníci konania a odročilo sa na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie. V ten istý deň okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie.

24.   Dňa   24.   júna   2003   bolo   telefonicky   zistené   na   okresnom   súde,   že   vec   sp.   zn. 8 C 377/97 je na lehote, pretože 29. apríla 2003   bolo pojednávanie odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Dňa 29. mája 2003 bolo expedované uznesenie, 17. júna 2003 bol vyhotovený záznam o zaplatení preddavku na znalecké dokazovanie.   Po   preukázaní   doručenia   uznesenia   o nariadení   znaleckého dokazovania účastníkom okresný súd predloží spis znalcovi za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Ústavný   súd   na   základe   žiadosti   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   nariadil   ústne pojednávanie   na   25.   jún   2003.   Na   pojednávaní   sa   zúčastnila   právna   zástupkyňa sťažovateľky. Predseda okresného súdu svoju neúčasť na ústnom verejnom pojednávaní ospravedlnil z dôvodu čerpania dovolenky a následnej pracovnej zaneprázdnenosti.Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   na   ústnom   pojednávaní   zotrvala   na   obsahu sťažnosti. K využitiu sťažnosti podanej orgánu štátnej správy súdov, na absenciu ktorého poukázal   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   uviedla,   že   ju   nepovažuje   za   procesný prostriedok   domáhania   sa   práva;   podľa   jej   názoru   jej   klientka   využila všetky   dostupné procesné   oprávnenia.   Na   výzvu   ústavného   súdu   uviedla,   že   si   uplatňuje   náhradu   trov konania v celkovej sume 4 944 Sk. II.

Ústavný súd v konaniach, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa stabilne opiera o východisko, že účelom základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej rozhoduje súd (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 8 C 377/97 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania vedeného pod sp. zn. 8 C 377/97 je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré patrí do štandardnej   rozhodovacej   agendy   prvostupňových   súdov   a nejde   o právne   zložitú   vec. Faktickú zložitosť veci nemožno však v takomto konaní vylúčiť, pretože pri vyporiadaní podielového   spoluvlastníctva   ide   spravidla   o posúdenie   skutočností,   ktoré   si   vyžadujú odborné znalosti, a preto často vyvstáva potreba ustanovenia znalca a vykonania znaleckého dokazovania. Práve ustanovenie znalca a vykonanie znaleckého dokazovania (významnou mierou) prispeli k celkovej   dĺžke doterajšieho   trvania   konania. Okresný   súd vo svojom stanovisku nenamietol, že ide o skutkovo a právne zložitý alebo inak problematický právny spor, ktorý by objektívne mohol vplývať na celkovú dĺžku konania.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania pred okresným súdom,   ústavný   súd   ho   hodnotil   ako   aktívne   a súčinnostné.   Procesné   úkony,   ktoré sťažovateľka využila (námietky proti výške súdneho poplatku, zmena právneho zástupcu), nemožno kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01), a preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke nemožno pripísať rozhodujúci podiel na celkovej dĺžke konania.

S námietkou   predsedu   okresného   súdu,   že   sťažnosť   je   neprípustná   vzhľadom   na nevyčerpanie   sťažnosti   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   o štátnej   správe   súdov,   o vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov, sa ústavný súd vysporiadal už pri rozhodnutí o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v súlade s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti vzal ústavný súd okrem iného na zreteľ písomnú žiadosť sťažovateľky o informáciu, prečo sa vo veci nekoná, ktorú adresovala okresnému súdu.

  3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97, bol postup samotného súdu.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu „otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu“, ktoré namieta vo svojom stanovisku predseda okresného súdu   „nie   sú   ústavne   významné   pre   posúdenie   toho,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní“ (III. ÚS 14/00). Naviac, predseda okresného súdu namieta tieto skutočnosti len v období od 1. januára 2002, pričom ústavný súd ustálil, že k zbytočným prieťahom, ktoré rozhodujúcim   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   konania,   došlo   hlavne   pred   týmto obdobím.

Z obsahu súdneho spisu, ale i stanoviska predsedu okresného súdu vyplýva, že na celkovú   dĺžku   konania   negatívne   vplýva   doba,   počas   ktorej   sa   vyhotovuje   znalecký posudok.   Okresný   súd   ustanovil   znalca   už 8.   marca   1999   a určil   mu   lehotu   60   dní   na vyhotovenie znaleckého posudku. Ustanovený znalec už v liste z 19. mája 1999 avizoval svoju   zaujatosť   vo   veci   a v liste   z 5.   augusta   1999   žiadal   okresný   súd   o písomné vyrozumenie   vo   veci   jeho zaujatosti.   Okresný   súd   na túto žiadosť   znalca reagoval   až 11. apríla   2002,   keď   znalca   vyzval,   aby   sa   vyjadril,   či   je   zaujatý,   pričom   o samotnom vylúčení znalca rozhodol až v marci 2003.

Na základe uvedeného vyplynulo, že okresný súd v období od 5. augusta 1999, keď sa ustanovený znalec informoval, či okresný súd akceptoval jeho predpojatosť, a žiadal tom písomné   vyrozumenie,   až do   7.   marca   2003,   keď   okresný   súd   vylúčil   znalca,   neurobil žiaden procesný alebo iný úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej, najmä počas takmer štyroch rokov sa nevysporiadal s predpojatosťou znalca, hoci tomu nebránila žiadna zákonná prekážka. Keďže   výsledok   znaleckého   dokazovania   má tvoriť   jeden   zo základov pre rozhodnutie okresného súdu vo veci samej, obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní   takmer   štyroch   rokov   hodnotí   ústavný   súd   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní. V nadväznosti na tento záver ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 377/97 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

1. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a môže prikázať tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 377/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o náhrade   trov   právnej   pomoci,   ktorú   sťažovateľka uplatnila   na   ústnom   pojednávaní   v rozsahu   4   944   Sk   (štyritisícdeväťstoštyridsaťštyri slovenských korún). Podľa § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je táto suma po zaokrúhlení na celé slovenské desaťkoruny smerom nahor 4 950 Sk (slovom štritisícdeväťstopäťdesiat slovenských korún).

P o uč e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003