znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 589/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   MST PARTNERS,   s.   r.   o.,   Zámocké   schody   2/A,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Martina   Timcsáka,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 11948/2013 a sp. zn. Rvp 17963/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cdo   49/2012   a   jeho   uznesením z 27. novembra 2012   a   v   konaní   vedenom   sp. zn.   7   Cdo   82/2012   a   jeho   uznesením z 30. apríla   2013   a   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 19 CoE 397/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 92/2011 a jeho uznesením z 19. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   vedené pod sp. zn. Rvp 11948/2013 a sp. zn. Rvp 17963/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11948/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. marca 2013 a 12. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 11948/2013 a sp. zn. Rvp 17963/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 49/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 82/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   397/2011   a   jeho   uznesením z 30. novembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 92/2011 a jeho uznesením z 19. januára 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Z obsahu sťažností a z príloh k nim priložených vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci v oblasti poisťovníctva uzavrela s povinnými poistné zmluvy, v ktorých boli dojednané   tzv.   rozhodcovské   doložky,   podľa   ktorých   všetky   spory   súvisiace   s   týmito poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinným a tieto jej boli priznané rozhodcovskými rozsudkami (rozsudky Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 963/2009 z 8. marca 2010 a sp. zn. 2 C 881/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinným zaplatiť   sťažovateľke   dlžné   poistné   s   úrokom   z   omeškania   a   trovy   rozhodcovského konania), na základe ktorých ako exekučných titulov podala návrhy na vykonanie exekúcií voči povinným.

Okresný súd Považská Bystrica   (ďalej len „okresný   súd“)   v exekučných veciach sťažovateľky o vymoženie dlžnej sumy s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu predložila poistnú zmluvu a poistné podmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy, svojím uznesením sp. zn. 5 Er 210/2011 z 11. mája 2011 a uznesením sp. zn. 5 Er 653/2011 z 15. augusta 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky „Súd prvého stupňa nevykonal prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie. Prieskum spisových podkladov pritom v zmysle základnej logiky musí obsahovať prieskum spisu, ktorý vydaniu   exekučného   titulu   predchádzal...   Sťažovateľovi   bolo   upreté   jeho   právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu... Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu rozhodcovského súdu a dospel k úplne opačným právnym záverom.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých krajský súd, stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, rozhodol tak, že uznesenia okresného súdu svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil.

Sťažovateľka   podala   proti   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu   dovolania. Prípustnosť dovolaní vyvodzovala okrem   iného z § 237 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   pričom   namietala,   že   súdy   jej   odňali   možnosť   konať   pred súdom.   Odňatie možnosti   konať pred súdom   spočíva   podľa   nej v tom, že okresný   súd vo veciach vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), napriek   tomu   vo   veci   nenariadil   pojednávanie,   a   tak   neoboznámil   sťažovateľku   ako účastníčku konaní s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.

Podľa   sťažovateľky   k   odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   došlo   aj   tým,   že napadnuté uznesenia krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené, keďže krajský súd sa podľa nej náležite nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.

Napokon k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľky aj tým, že krajský súd odobril uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora na vydanie poverenia, hoci pre takéto uznesenia podľa jej názoru neboli splnené zákonom ustanovené podmienky a takýmito rozhodnutiami sa jej v exekučných konaniach odoprelo právo na výkon vykonateľných rozhodnutí.

Najvyšší   súd   v   napadnutých   dovolacích   konaniach   dospel   k   záveru,   že v posudzovaných   veciach   nie sú   splnené podmienky   prípustnosti   dovolaní podľa   § 237 písm. f) OSP, a svojimi napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami   porušil   v   sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj právo podľa dohovoru, keďže tieto svoje rozhodnutia založil na nesprávnych právnych záveroch o neprípustnosti dovolania proti napadnutým uzneseniam krajského súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, pričom navyše ich nedostatočne odôvodnil. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka odkazuje aj na judikatúru ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 60/04, z ktorej podľa nej vyplýva, že „ak exekučný súd vykonáva dokazovanie za účelom, či sú splnené predpoklady na vydanie rozhodnutia podľa Exekučného poriadku, musí sa v takomto prípade v súlade s § 122 ods. 1 O.   s.   p.   nariadiť   pojednávanie“.   Sťažovateľka   ďalej   namieta   neústavnosť   postupu najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   nezaoberal   dovolacou   námietkou   [§   237   písm.   f)   OSP] o nepreskúmateľnosti   napadnutých   uznesení   krajského   súdu,   a   zároveň   poukazuje na odlišnú   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o   vecne   a   právne podobných veciach.

Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3 OZ“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo odňaté právo „argumentovať a dokazovať špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste odôvodnenie   Smernice   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto výnimka   vyplývajúca   z   označenej   smernice   nebola   podľa   sťažovateľky   premietnutá do Občianskeho   zákonníka,   avšak   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   veciach   na   ňu   mali prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách vynímajú   zmluvné   podmienky   v   poistných   zmluvách.“.   Sťažovateľka   zároveň   poukázala na samotnú   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu,   predovšetkým   na   nález   sp.   zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej veci.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   16.   júla   2014   obchodná   spoločnosť   MST PARTNERS, s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava (ďalej aj „nástupnícka spoločnosť“), oznámila,   že   s   účinnosťou   od   14.   mája 2014   sa   stala   právnou   nástupkyňou   zaniknutej obchodnej spoločnosti JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., ktorá pôvodne sťažovateľku pred ústavným súdom zastupovala. Uvedenú skutočnosť nástupnícka spoločnosť preukázala výpisom z obchodného registra Slovenskej republiky a dodatkom č. 1 k Projektu rozdelenia obchodnej   spoločnosti   JUDr.   Martin   Timcsák,   advokát,   s.   r.   o.,   vyhotoveným   vo forme notárskej zápisnice č. N 616/2014, Nz 17021/2014, NCRIs 17349/2014 zo 6. mája 2014, z ktorého   vyplýva,   že   na   nástupnícku   spoločnosť   prešli   aj   všetky   mandátne   zmluvy a splnomocnenia a práva a povinnosti z nich vyplývajúce, teda aj splnomocnenie udelené sťažovateľkou. Ústavný súd preto ďalej pokračoval v konaní s obchodnou spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., ako právnou zástupkyňou sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý prechádzal ich vydaniu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutých   uzneseniach,   ktorými   potvrdil   uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu,   a   tiež   namieta nedostatočné   odôvodnenie   napadnutých   uznesení,   ako   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa v napadnutých   uzneseniach   nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   s   jej s odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názorom dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   v   jej   veciach   neboli   naplnené   dôvody   prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek   tomu   v   predmetných   veciach   nenariadil   pojednávanie,   a   tak   ju   ako   účastníčku konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský   súd   takýto   postup   okresného   súdu   potvrdzujúcimi   uzneseniami   odobril. Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú   nedostatočne odôvodnené.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala...   a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru možno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti   (m.   m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný   súd   pri   rozhodovaní   o   vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   prípadne navrhnúť   vlastné   dôkazy   na   vyvrátenie   záverov   okresného   súdu.   Uvedený   nedostatok pritom   nenapravil   v   predmetných   veciach   ani   krajský   súd   a   následne   ani   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným súdom   vytýka,   že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Podľa názoru sťažovateľky sú napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a   zjavne   nepreskúmateľné   a   postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný   súd v súvislosti   s rozhodovaním   o   sťažnostiach   sťažovateľky   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom   náleze   «v   prerokúvanej   veci   okresný   súd   i   krajský   súd   pri   rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale   nad   rámec   toho   preskúmali   aj   obsah   poistnej   zmluvy   s   pripojenými   všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny   záver   o   právnej   povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona)   sa   v   zásade   zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   (takto   vymedzenej   odlišnej)   veci   „v   jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru II. senátu ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce   v   tom,   že   nedal   sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   svojim   skutkovým zisteniam a z nich   vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom   súde,   v   rámci   ktorého   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčové   právne názory   I.,   II.   a   III.   senátu   ústavného   súdu   vyslovené   v   ich   doterajších   rozhodnutiach o v zásade   identických   sťažnostiach   sťažovateľky   na   posúdenie   plénu   ústavného   súdu na účel   zjednotenia   právnych   názorov   pri   rozhodovaní   o   dosiaľ   nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazaný uznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senát ústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   pléna ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutia najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší   súd   v   napadnutých   uzneseniach,   ktorými   odmietol   dovolania   podané sťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   k   dovolaciemu   dôvodu   uplatnenému sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutia vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov, za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto štádiu,   v   ktorom   exekučný   súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore so zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávneného v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   sa dokazovanie   v   zásade   nevykonáva,   pretože   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti dostatočne   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu   vrátane do   neho založených listín.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti súdneho exekútora   o poverenie na vykonanie exekúcie,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov v prítomnosti   účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi § 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne, a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok [napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše, vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči povinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojenie priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vec prerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojem v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadením pojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili jej   tak   uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   samo   osebe   postačuje   pre   záver   o   porušení   jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje, že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice 93/13/EHS z 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len „smernica“ alebo „smernica o nekalých podmienkach“) sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   v   rámci   preskúmania ex   offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel stanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   teda   dodržiavať   zásadu kontradiktórnosti   najmä   vtedy,   ak   rozhoduje   v   spore   na   základe   dôvodu   uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať   sa   s dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdu   a   vyjadrovať   sa   k   nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne   rozhodnutie   vychádza   zo   skutkových   okolností   alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanovisko pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu   „materiálneho“ možnosť vyjadriť   sa   k   skutkovým zisteniam okresného   súdu a z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvod na zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej   obranou   zaoberal   krajský   súd   v   rámci   odvolacích   konaní   (m.   m.   I.   ÚS   675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššiemu súdu, keďže tieto   procesné   nedostatky   boli   odstránené   v   rámci   odvolacieho   konania.   Z   uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal   vydaniu   napadnutých   uznesení,   za   také,   ktoré   porušujú   sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   odklon   od   judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS   60/04),   pričom   uvádza,   že   povinnosťou   najvyššieho   súdu   bolo   svoje   odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   vyjadrenie obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom dotknutý.   Oprávnený   má   totiž   záujem   na   pokračovaní   exekúcie   a   pokiaľ   sa   súd   chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje protiargumenty   a   donútiť   súd,   aby   mu   na   podstatné   z   nich   dal   riadnu   odpoveď. V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   „devätnástym   odôvodnením“   smernice   o   nekalých podmienkach   namieta,   že   všeobecné   súdy   nezohľadnili   špecifikum   dané   citovaným odôvodnením,   ktoré z pod   vecného   rozsahu   smernice   o nekalých   podmienkach   vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažovateľkou   uvádzané „devätnáste   odôvodnenie“   smernice   o   nekalých   podmienkach,   podľa   ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah   kvalita/cena   tovaru   alebo   dodávaných   služieb;   keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení   primeranosti   ostatných   podmienok   (rozumej   ostatných   podmienok   poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc a rovnako   ani   nemožnosť   posúdenia   nekalého   charakteru   podmienky   zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru došlo   aj   tým,   že   najvyšší   súd   sa   v   posudzovaných   veciach   nedostatočne   zaoberal dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   sú   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   sú nedostatočne   odôvodnené.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   zhode   so   svojou   doterajšou judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   481/2011,   IV.   ÚS   161/2012,   IV.   ÚS   196/2014)   opakovane uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd   nezistil   v   posudzovaných   veciach   relevantné   dôvody   na   odchýlenie   sa   od   svojej doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru   a   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý predchádzal   ich   vydaniu,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny   a   práva   podľa   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54),   a   preto   v   rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky posudzoval aj opodstatnenosť ich častí, ktoré smerujú proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupom, ktoré predchádzali ich vydaniu.

Predmetom   prieskumu   zo   strany   ústavného   súdu   bola   vo   vzťahu   k   tejto   časti sťažnosti   námietka   sťažovateľky   o   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch, na ktorých   sú   založené napadnuté uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj jej   námietka   o   ich nedostatočnom odôvodnení.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 19 CoE 397/2011 z 30. novembra 2011 v rámci odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 210/2011 z   11.   mája   2011   je   potrebné   ako   vecne   správne   potvrdiť,   pričom   sa   v   celom   rozsahu stotožnil s odôvodnením okresného súdu, na ktoré podľa § 219 ods. 2 OSP odkázal, a ďalej doplnil:

„Smernica   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v   zmluve,   uzavretej   medzi   podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém   ochrany   zavedený   spomínanou   Smernicou   vychádza   z   myšlienky,   že   sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok   týkajúcich   sa   definície   hlavného   predmetu   zmluvy   alebo   primeranosti   ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade okresný súd   vo   veci   dôsledne   aplikoval   ustanovenie   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku,   ako   aj ustanovenia   §   53   Občianskeho   zákonníka   a   vykonal   aj   správny   výklad   citovaných zákonných   ustanovení.   Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   správne považoval   danú   zmluvu   uzatvorenú   medzi   účastníkmi   dňa   16.07.2007   za   spotrebiteľskú zmluvu (aj keď okresný súd nesprávne poukázal na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 3 ods. 3 zákona   č.   250/2007   Z.   z.   o   ochrane   spotrebiteľa),   na   ktorú   je   potrebné   aplikovať ustanovenia   spotrebiteľského   práva   a   následne   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Pokiaľ   vo   veci   vydal   rozhodcovský   rozsudok   rozhodca,   ktorý   konal   na   základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie.

V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   ktoré   poukazuje oprávnený vo svojom odvolaní.“

V uznesení sp. zn. 23 CoE 92/2011 z 19. januára 2012, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 Er 653/2011 z 15. augusta 2011, krajský súd okrem iného uviedol: „Exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť.   Takúto   možnosť   mu   poskytuje   §   45   ods.   1,   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   ukladá   súdu   zastaviť   výkon   rozhodcovského rozsudku   alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní nedostatky   uvedené   v   ods.   1   písm.   b/   alebo   c/   citovaného   zákona,   teda   najmä,   ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pred zastavením exekúcie   alebo   exekučného   konania   sa   potom   súd   zaoberá   zisťovaním   najmä,   či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie. Exekučnému súdu sa zároveň už pri rozhodovaní o udelení poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú zákonné ustanovenia, ktoré   by   bránili   vykonaniu   exekúcie   na   základe   tohto   exekučného   titulu.   Exekučný   súd v zmysle uvedeného skúma aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posudzuje, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Zákonodarca v ustanovení § 53 ods. 4 Obč. zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretiu   predmetnej   poistnej   zmluvy   v   ustanovení   §   53   ods.   3   Obč.   zákonníka) exemplifikatívne vypočítava neprijateľné podmienky. Exekučnému súdu však nič nebráni posudzovať   neprijateľnosť   zmluvnej   podmienky   v   spotrebiteľskej   zmluve   aj   podľa   tzv. generálnej   klauzuly   v   §   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   teda   nad   rámec   zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 alebo okruhu v Obč.   zákonníku.   Neprijateľnou   podmienkou   je   podmienka,   ktorá   je   obsiahnutá v štandardnej   formulárovej   zmluve,   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach a povinnostiach strán a nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnosť v preskúmavanej   veci   je   naplnená   zároveň   aj   tým,   že   predmetná   poistná   zmluva vo Všeobecných poistných podmienkach upravuje že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.

Pokiaľ   bol   vo   veci   vydaný   rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   vychádzal   z   neplatnej rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie,   a   preto   odvolací   súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil...“

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a nespreskúmateľné, keďže obsahujú dostatok právne relevantných   argumentov,   ktoré   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodňujú rozhodnutia   prijaté   v   posudzovaných   veciach.   Úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaných   rozhodnutí   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných pochybení,   ktoré   by   zakladali   rozpor   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   s   obsahom základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými poukazuje   aj   na   nejednotnosť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a   suplovať   právomoc,   ktorá   je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň poznamenáva,   že   vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne   obdobných prípadoch   nemožno   automaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci   konajúcich všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   nielen   so   zákonnosťou,   ale   aj   ústavnosťou   svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle   a   sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných sťažnostiach   (III.   ÚS   264/2012,   I.   ÚS   359/2012,   I.   ÚS   332/2012,   IV.   ÚS   366/2014, II. ÚS 389/2014 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014