znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 589/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 12108/2013 až sp. zn. Rvp 12122/2013, sp. zn.   Rvp   12123/2013   až   sp. zn.   Rvp 12132/2013   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 6 NcC 402/2012 z 2. novembra 2012, sp. zn. 19 NcC 611/2012 z 5. novembra 2012, sp. zn. 4 NcC 606/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 661/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 17/2013 z 21. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 417/2012 z 2. novembra 2012, sp. zn. 6 NcC 19/2013 z 21. januára 2013, sp. zn. 19 NcC 23/2013 z 24. januára 2013, sp. zn. 19 NcC 17/2013 z 21. januára 2013, sp. zn. 19 NcC 18/2013 z 24. januára 2013, sp. zn. 19 NcC 21/2013 z 24. januára 2013, sp. zn. 19 NcC 523/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC 631/2012 z 5. novembra 2012, sp. zn. 19 NcC 20/2013 z 24. januára 2013, sp. zn. 19 NcC 623/2012 z 5. novembra 2012, sp. zn. 6 NcC 347/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC 535/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 523/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC 524/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 352/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 522/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 532/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 529/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC 534/2012 z 23. októbra 2012 a sp. zn. 17 NcC 533/2012 z 18. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12108/2013 až sp. zn.   Rvp   12122/2013,   sp. zn.   Rvp   12123/2013   až   sp. zn.   Rvp 12132/2013, s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12108/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. marca 2013 a 25. marca 2013 doručených 25 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) už označenými uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) (ďalej len „označené uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   žalobami   podanými   Okresnému   súdu Prievidza   (Rvp   12108/2013   až Rvp   12122/2013)   a   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica (Rvp 12123/2013 až Rvp 12132/2013) (ďalej aj „okresné súdy“) sa sťažovateľka domáhala svojich   nárokov   na   náhradu   škody   –   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení – smerujúcimi proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu   argumentačne odôvodnila   tým,   že   v prípade neprikázania konaní o označených žalobách inému súdu bude o týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím nesprávnym úradným   postupom   túto   škodu   aj   spôsobil.   Inými   slovami,   podľa   sťažovateľky   by   tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   v   sťažovateľkou   napádaných   uzneseniach   „mal“   rozhodnúť   tak,   že z prerokovania   žalôb   sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu v exekučných konaniach je buď vylúčený iba sudca, príp. sú vylúčení sudcovia okresného súdu, ktorý bol (ktorí boli) zákonnými sudcami v predmetných exekučných   konaniach, v   ktorých   k   nesprávnemu   úradnému postupu   malo dôjsť,   avšak ostatní   sudcovia   okresného   súdu   z prerokovania   a   rozhodnutia   o   týchto   žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   Prievidza   a   Okresného   súdu Považská   Bystrica,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne   symptómy   vyvolávajúce   podľa sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti,   ktoré   sa   podľa   nej   prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad zníženie rozpočtových prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. I. ÚS 265/05,   sp. zn.   III.   ÚS   24/05   a   sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011,   v   ktorých   preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu... rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti...“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či označenými uzneseniami krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 12108/2013   až   Rvp   12122/2013,   Rvp   12123/2013   až   Rvp   12132/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Sťažovateľka v 25 sťažnostiach vedených pod spisovými značkami: Rvp 12108/2013 až Rvp 12122/2013,   Rvp   12123/2013   až   Rvp   12132/2013   namieta   porušenie   ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresných súdoch nevylúčil sudcu, resp. sudcov týchto okresných súdov napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení   vzniknúť   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   práve   týchto okresných súdov, ktorých sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal a odmietol jej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu (v tejto súvislosti preto odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, iba na svoje identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2012 z 12. septembra 2013 a sp. zn. II. ÚS 448/2013 z 12. septembra 2013).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a zásady procesnej hospodárnosti ústavný súd preto tieto sťažnosti sťažovateľky odmietol už bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013