znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 589/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť Mgr.   M.   P., K., zastúpeného   advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom právnej   istoty   podľa   čl.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 7/2009 z 8. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2010   doručená   sťažnosť Mgr.   M.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s princípom   právnej   istoty   podľa   čl.   1   ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3   Sži   7/2009   z 8. októbra   2009   (dostupný na internete <www.supcourt.gov.sk>).

2.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   riadne s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), pričom na základe reštriktívneho výkladu daného ustanovenia, ktorý najvyšší súd arbitrárne odobril, ústavný súd ako povinný subjekt neposkytol   podľa   zákona   o slobodnom   prístupe   k informáciám   uznesenie   o nevylúčení sudcu ústavného súdu Petra Brňáka vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01, hoci uvedené uznesenie poskytnúť mal.

Sťažovateľ sa v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám obrátil 11. júla 2008 na ústavný súd ako na povinnú osobu so žiadosťou o informácie. Sťažovateľ žiadal o sprístupnenie informácií, ktoré sa týkajú sudcu ústavného súdu Petra Brňáka, konkrétne žiadal rozhodnutie,   ktorým   plénum   ústavného   súdu   nevylúčilo   sudcu   z   rozhodovania v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/01.

Povinná   osoba   –   ústavný   súd   –   odpovedala   na   žiadosť   listom   z   23.   júla   2008 nasledovne: „V zmysle   ustanovení zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov Vám oznamujem, že ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 26. septembra 2007 uznesením rozhodol, sudca ústavného súdu Peter Brňák nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01.“ V liste sa ďalej uvádza, že nie je možné sprístupniť samotné uznesenie, a to s odvolaním sa na ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v spojení s § 34 a § 79 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a v spojení s ustanovením § 28 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu (uverejnený pod č. 114/1993 Z. z.) (ďalej len „Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu“).

Ústavný súd teda nesprístupnil požadovanú informáciu, ale len obsah jednej jej časti, a to informáciu o výroku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie a dožadoval sa toho, aby ústavný súd sprístupnil celú informáciu – t. j. celé uznesenie o nevylúčení Petra Brňáka z rozhodovania vo veci sp. zn. PL. ÚS 12/01. O odvolaní rozhodovala predsedníčka ústavného   súdu,   ktorá   rozhodnutím   sp.   zn. Spr   731/08   zo   14.   augusta   2008 zamietla odvolanie sťažovateľa a potvrdila prvostupňové rozhodnutie vedúcej Kancelárie ústavného súdu.

Sťažovateľ podal správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia predsedníčky ústavného súdu. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 114/08 žalobu zamietol rozsudkom z 12. marca 2009. Krajský súd (ako súd prvostupňový) s poukazom na ustanovenie § 31 Spravovacieho   a   rokovacieho   poriadku   ústavného   súdu   konštatoval,   že   rozhodnutia ústavného súdu sa sprístupňujú prostredníctvom internetu. Rozhodnutia pléna ústavného súdu a rozhodnutia senátov ústavného súdu sa uverejňujú v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu; z rozhodnutia sa pritom uverejňuje výrok a podstatný obsah odôvodnenia. Krajský   súd   tiež   poukázal   na   ustanovenie   §   34   zákona   o ústavnom   súde   v   spojení s ustanovením § 28 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu, ktoré upravujú doručovanie rozhodnutí ústavného súdu.

Sťažovateľ podal proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny   rozsudku   prvostupňového   súdu.   O   odvolaní   rozhodoval   najvyšší   súd   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sži 7/2009 a rozsudkom z 8. októbra 2009 potvrdil prvostupňový rozsudok. Podľa odvolacieho súdu je rozhodnutie o námietke zaujatosti svojou povahou procesným rozhodnutím a «z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm.   d)   zákona o   slobodnom prístupe   k informáciám   vyplýva,   že pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie čiastkové procesné rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale práve naopak   pokračuje   ďalej». Najvyšší   súd   tiež   konštatoval,   že   nezverejnenie   rozhodnutia o námietke   zaujatosti   nepredstavuje   negatívny   zásah   do   práva   žalobcu   na   informácie, „pretože zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám“.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   sťažovateľovi   doručený   prostredníctvom   jeho právnej zástupkyne 13. novembra 2009.

3. Sťažovateľ v právnom posúdení veci uvádza, že základnou otázkou, ktorú treba vo veci riešiť, je otázka aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám na sprístupňovanie rozhodnutia pléna ústavného súdu o nevylúčení sudcu z rozhodovania v konaní o súlade niektorých ustanovení zákona a vyhlášky s ústavou.

3.1   Sťažovateľ   žiadal   informáciu,   ktorá   sa bezprostredne   týka   nestrannosti a nezávislosti   rozhodovania   ústavného   súdu   – žiadal   rozhodnutie,   ktorým   plénum nevylúčilo sudcu Petra Brňáka z konania vedeného pod sp. zn. PL. ÚS 12/01. Sudca Peter Brňák nebol vylúčený z rozhodovania o tejto veci, hoci v čase, keď bol predkladaný návrh na začatie konania o súlade predpisov, nebol sudcom ústavného súdu, ale bol poslancom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a jedným   z   predkladateľov   tohto   návrhu. Inými slovami, bol navrhovateľom vo veci, o ktorej mal rozhodovať ako sudca pléna ústavného súdu. V prípade rozhodovania o súlade zákona o umelom prerušení tehotenstva (a príslušnej vyhlášky   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky)   išlo   podľa   sťažovateľa nepochybne   o   taký   problém,   ktorý bol   predmetom   živej   verejnej   diskusie, a   o otázku verejného záujmu. Legitimita sťažovateľa (ako verejnosti) na získaní informácie bola preto podľa neho nepochybne zjavná.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   poukázal na rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   vo veci Társaság a szabadságjogokért v.   Maďarsko   (sťažnosť   č.   37374/05,   rozsudok   zo 14.   apríla   2009). Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   citovanom   rozhodnutí   podriadil   preskúmavané rozhodnutia maďarských súdov testu, v ktorom skúmal, či je uplatnené obmedzenie uložené zákonom (prescribed by law), či sleduje legitímny cieľ (legitimate aim) a či je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (necessary in a democratic society). Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že preskúmavané rozhodnutie nebolo v súlade s podmienkou nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti, s poukazom na to, že použitie argumentu ochrany súkromia pri nesprístupnení   informácie   týkajúcej   sa   názoru   verejných   činiteľov   o   veciach   verejného záujmu   by   bolo   katastrofálne   pre   slobodu   prejavu   (fatal   for   freedom   of   expression). Povinnosťou štátu je neprekážať toku informácií dôležitých pre verejnú diskusiu o veciach verejného významu. Verejnosť má právo pýtať sa a verejné orgány sú povinné odpovedať, iný   postup   by   bol   porušením   práva   na   informácie.   Sťažovateľ   podotýka,   že   namietané rozhodnutie   sa   týkalo   informácie   o   podaní   predloženom   na   ústavný   súd   Maďarska. Rozhodnutia ESĽP sú pre Slovenskú republiku záväzné podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku. V   tomto   duchu   by   mali   všeobecné   súdy   aj   interpretovať   príslušné zákonné ustanovenia, rovnako ako by ich mali interpretovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4).

V namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu sa uvádza, že právo na informácie je ústavným   právom,   ktoré   možno   obmedziť   len   zákonom,   ak   sa   pritom   sleduje   určitý (konkrétny) legitímny cieľ v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. Zároveň najvyšší súd poukázal na znenie čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel; pričom rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.

Z   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   však   už   ďalej   nie   je   zrejmé,   ktorý z legitímnych cieľov explicitne vymenovaných v čl. 26 ods. 4 ústavy má byť chránený nesprístupnením   požadovaného rozhodnutia. Táto   skutočnosť   nevyplýva   ani z   rozsudku prvostupňového súdu. V ďalšom texte rozhodnutia najvyššieho súdu sa síce uvádza, že „právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v priebehu konania, a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci“, nie je však zrejmé, akým spôsobom by mohlo dôjsť k zásahu do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu sprístupnením odôvodnenia rozhodnutia (lebo práve o   to   ide). V   tejto   súvislosti   bolo   zdôraznené,   že   výrok   rozhodnutia   sťažovateľovi   bol sprístupnený,   nebolo   mu   však   sprístupnené   odôvodnenie   tohto   rozhodnutia.   Sťažovateľ uvádza, že podľa ústavného súdu (ako správneho orgánu, pozn.) teda neexistuje žiadny problém, pre ktorý   by sťažovateľ   nemohol   mať sprístupnený   výrok rozhodnutia (inými slovami,   neexistuje   žiadna   zákonná   ani   ústavná   prekážka,   pre   ktorú   by   nemohol   byť sprístupnený výrok procesného rozhodnutia), bez bližšieho odôvodnenia však ústavný súd konštatuje,   že   takáto   prekážka   existuje,   ak   má   byť   sprístupnené   odôvodnenie   tohto rozhodnutia. Sťažovateľ zdôraznil, že ide o odôvodnenie, z ktorého má vyplývať, prečo sudca, ktorý je zároveň navrhovateľom vo veci, môže byť aj sudcom, a teda prečo takýto sudca nie je zaujatý.

Z namietaného rozhodnutia tiež vyplýva, že «z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že pod pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a   nie   čiastkové   procesné   rozhodnutia   vydané   v   priebehu   procesu,   ktorých   vydaním   sa konanie nekončí, ale práve naopak pokračuje ďalej». Sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že takéto odôvodnenie je vnútorne nekonzistentné a protirečivé, keďže ústavný súd nevidel žiadny problém pri sprístupnení rozhodnutia, ktoré je podľa ústavného súdu procesného charakteru, ale mal problém so sprístupnením jeho odôvodnenia. Táto skutočnosť podľa názoru   sťažovateľa   nevyplýva   z   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ani z prvostupňového rozhodnutia krajského súdu.

3.2 Z odôvodnenia namietaného rozsudku tiež podľa sťažovateľa nie je zrejmé, hoci je to kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej, prečo v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám by mali byť sprístupnené rozhodnutia vo veci samej, ale nie aj procesné rozhodnutia. Najvyšší súd v tejto súvislosti dôvodí „logickým a systematickým výkladom“, avšak bez toho, aby bližšie popísal, na základe akej logiky a akým systematickým výkladom dospel k tomuto záveru. Inými slovami, najvyšší súd predostrel záver svojich úvah bez toho, aby tieto úvahy aj bližšie popísal. Rozhodnutie najvyššieho súdu je tak nepreskúmateľné a neodôvodnené, a ako také ho teda možno považovať za arbitrárne. Ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ani žiadne iné ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám totiž nenaznačujú, že zákonodarca zamýšľal sprístupňovať rozhodnutia v merite veci, avšak nie aj procesné rozhodnutia. Navyše, predmetné rozhodnutie o nevylúčení sudcu z konania má významné   dopady   pre   samotnú   podstatu   súdneho   konania   –   bezprostredne   totiž   súvisí s právom   na   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom, ako   aj   s   právom na zákonného sudcu. Z uvedeného je tiež nepochybné, že dôvody, pre ktoré sudca Peter Brňák nebol vylúčený z konania o súlade právnych predpisov (kde bol zároveň aj jedným z navrhovateľov), sú predmetom záujmu verejnosti.

Z uvedeného má byť podľa sťažovateľa zrejmé, že najvyšší súd, rovnako ako aj krajský súd, neodôvodnili svoje rozhodnutia dostatočne a nezodpovedali kľúčové otázky nevyhnutné pre spravodlivé vyriešenie veci: (1) nie je zrejmé, prečo je možné sprístupniť výrok rozhodnutia,   avšak nie aj jeho odôvodnenie   (ktoré   má kľúčové dôsledky   priamo súvisiace s ústavným právom na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom), (2) nie je   zrejmé,   prečo   by   procesné   rozhodnutia   (resp.   odôvodnenia   procesných   rozhodnutí) nemali byť sprístupnené na žiadosť podľa   zákona o slobodnom   prístupe k informáciám, a (3) nie je zrejmé, ktorý legitímny cieľ v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy všeobecné súdy sledovali, keď odmietli sprístupniť požadované informácie.

Vzhľadom na to možno konštatovať, že takéto rozhodnutia všeobecných súdov sú neodôvodnené a arbitrárne a ako také v priamom rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu mal byť sťažovateľ ukrátený na svojom základnom   práve na spravodlivý   proces podľa   čl.   46   ods.   1 a 2 ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru. Porušenie práva na spravodlivý proces nastáva podľa sťažovateľa aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale sa nevysporiada so skutočnosťou, ktorej zohľadnenie je nevyhnutné pre právne posúdenie veci.

3.3   Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že rozhodnutie   je   v rozpore   s princípom   právnej istoty vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 46 ústavy, ktorého imanentnou   súčasťou   je   aj legitímna   predvídateľnosť   postupu   orgánov   verejnej   moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.

Namietané   rozhodnutie   je   podľa   sťažovateľa   arbitrárne   a   nepreskúmateľné   pre nedostatok   dôvodov   a   ako   také   aj nepresvedčivé.   Namietané rozhodnutie   ignoruje   účel a zmysel zákonných ustanovení upravujúcich prístup verejnosti k informáciám, a to na úkor subjektívneho práva sťažovateľa na prístup k informáciám, ako aj práva na spravodlivý proces a práva na zachovanie princípu právnej istoty.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím najvyšší súd de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným uznesením najvyššieho súdu bola sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv. Namietané rozhodnutie, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP zásahom do práva na spravodlivý proces.

4.   Vzhľadom   na   už   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosť po predbežnom   prerokovaní prijal na   ďalšie   konanie   a   aby   následne   nálezom   takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sži   7/2009   zo   dňa 08. 10. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   právo   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sži   7/2009   zo   dňa 08. 10. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

7.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   riadne s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe   k informáciám,   pričom   na   základe   reštriktívneho   výkladu   daného   ustanovenia, ktorý najvyšší súd arbitrárne odobril, neposkytol ústavný súd ako povinný subjekt podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám uznesenie o nevylúčení sudcu ústavného súdu Petra Brňáka vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/01, hoci uvedené uznesenie poskytnúť mal.

8. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v znení do 31. decembra 2011 povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní,   ak   sa   týka   rozhodovacej   činnosti   súdu   vrátane   medzinárodných   súdnych orgánov,   alebo   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   podľa   osobitných   predpisov   okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.

9. Ústavný súd uvádza, že výklad ustanovenia bol v čase jeho účinnosti predmetom neustálych nejasností. Súdne orgány vydávajú množstvo rozhodnutí vo veľmi rôznorodých formách, a tak nebolo jednoduché pre zákonodarcu jednoznačným spôsobom určiť, ktoré rozhodnutia   poskytovať   žiadateľom.   Z tohto   dôvodu   azda   zvolil   vágne   ustanovenie „o rozhodnutí alebo o výsledku konania“ ako výnimku vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa rozhodovacej činnosti, ktoré sa neposkytujú.

Samotný   najvyšší   súd   má   v uvedenom   smere   nejednotnú   judikatúru.   Vzápätí po vydaní napadnutého rozhodnutia najvyšší súd vyjadril v rozsudku sp. zn. 1 Sžo 184/2008 z 24. novembra 2009 (informácie o trestnom konaní vo veci tzv. fiktívnych darcov SDKÚ) právny názor, podľa ktorého «pojem „informácia o rozhodnutí“ neobsahuje len informáciu o výroku   rozhodnutia,   ale   umožňuje   pod   neho   zahrnúť   aj   informáciu   o   celom   obsahu rozhodnutia (napr. aj o obsahu odôvodnenia), z čoho možno vyvodiť, že možno sprístupniť aj celý text rozhodnutia, resp. jeho kópiu, za predpokladu súčasného splnenia podmienky stanovenej v § 12 zákona t. j., že z takéhoto rozhodnutia budú vylúčené zákonom chránené informácie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že z obsahu ustanovenia § 215 ods. 5 TP nevyplýva zákaz „sprístupnenia“ uznesenia o zastavení trestného stíhania iným osobám ako v   ňom   vymedzeným,   pretože   toto   ustanovenie   len   upravuje   okruh   osôb,   ktorým   sa predmetné uznesenie musí z procesnoprávnych dôvodov doručiť. Pretože TP ako osobitný predpis neobsahuje výslovný zákaz sprístupniť uznesenie o zastavení trestného stíhania aj iným   osobám,   je   dôvodné   konštatovať,   že   takéto   uznesenie   (aj   jeho   obsah)   možno   za dodržania podmienok stanovených v § 6 TP sprístupniť aj tretím osobám. Z uvedených dôvodov   sa   odvolací   súd   nestotožnil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   ktorého   výklad ustanovenia   §   11   ods.   1 písm.   d)   zákona   považoval   za   nedôvodne   reštriktívny   napriek neexistencii zákonného dôvodu.» V rozsudku sp. zn. 3 Sži 5/2011 z 2. augusta 2011 sa však najvyšší súd opäť stotožnil s reštriktívnym výkladom «Krajský súd v konaní správne ustálil, že spor medzi účastníkmi konania sa týka výkladu a aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d)   zákona   o   slobode   informácii.   Najvyšší   súd   sa   však   nestotožnil   s   výkladom Krajského   súdu   v   Bratislave   k   aplikácii   tohto   ustanovenia,   keď   pojem   „informácia o rozhodnutí“   stotožnil   s   pojmom   „súdne   rozhodnutie“. Informácia   o   rozhodnutí   je evidenčnou informáciou. Je to informácia v rozsahu v akom je evidovaná v príslušnom registri súdneho oddelenia. Takáto informácia nevyžaduje ďalšie spracovanie a pracovník súdu ju môže žiadateľovi poskytnúť jednoduchým nahliadnutím do príslušného súdneho registra. Naproti tomu súdne rozhodnutie je kvalitatívne odlišný druh informácie. Vyžaduje ďalšie spracovanie vo forme anonymizácie. Dikcia zákona je v tomto jednoznačná, pričom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»

10.   Novela   zákona   o ústavnom   súde,   zákon   č.   33/2011   Z.   z.,   s účinnosťou od 1. januára 2012 jednoznačne stanovila, že poskytovať sa majú celé rozhodnutia vrátane procesných (§ 36a ods. 3 zákona o ústavnom súde): Ústavný súd sprístupňuje verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona (zákon o slobodnom prístupe k informáciám, pozn.) všetky súdne rozhodnutia, vrátane rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej. Pritom robí opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. Dôvodová správa   uvádza,   že jej zmyslom   bolo odstrániť pretrvávajúce spory   o to,   či   musia   súdy sprístupňovať aj svoje procesné rozhodnutia.

11. Ústavný súd síce má rozpaky z výkladu najvyššieho súdu v predmetnej veci, ale na   druhej   strane   akceptuje,   že   výklad   najvyššieho   súdu   z perspektívy   zákazu   procesnej a extrémnej arbitrárnosti je plauzibilný. Najvyšší súd zvolil v danej veci textuálny výklad vychádzajúci z kontrastu medzi pojmami rozhodovacia činnosť (kde sa informácie jej sa týkajúce neposkytujú, pozn.) na jednej strane a pojmami informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania na druhej strane. Rozsah slovného spojenia „informácia o rozhodovacej činnosti“,   resp.   presnejšie   „informácia   týkajúca   sa   rozhodovacej   činnosti“   (t.   j.   pojem rozhodovacia činnosť) je širší ako rozsah jazykových spojení „informácie o rozhodnutí“ alebo   „informácie   o výsledku   konania“.   Z uvedených   dôvodov   pojem   informácia o rozhodovacej činnosti zahŕňa aj (ale nielen) pojmy informácia o rozhodnutí a informácia o výsledku konania. Zároveň však možno povedať, že „použijúc právny jazyk“ sú v akomsi vzťahu špeciality. A tak sa z množiny informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti, ktoré sa   v zmysle   zákona   nesprístupňujú,   vyčleňujú   informácie   o rozhodnutí   a informácie o výsledku konania, u ktorých platí iný právny režim – sprístupňujú sa [porovnaj slovo „okrem“ v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom prístupe k informáciám]. Najvyšší súd taktiež   vníma   kontrast   a rozlišuje   medzi   rozhodnutím   ako   takým   a informáciou o rozhodnutí. Podľa najvyššieho súdu bolo sťažovateľovo právo na informácie saturované informáciou ústavného súdu o rozhodnutí a jeho výsledku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedený   výklad   je   jedným   z možných,   čo   svojím spôsobom potvrdzuje aj novela zákona. Najvyšší súd ho síce lakonicky, ale ešte stále nie arbitrárne   odôvodnil,   a preto   neporušil   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia   a zákaz arbitrárnosti ako komponent práva na spravodlivý proces. Možno dodať, že česká právna úprava   (zákon   č.   106/1999   Sb.   o   svobodném   přístupu   k informacím),   ktorá   zaiste inšpirovala   v roku   2000   aj   úpravu   slovenskú,   sa   vyvíjala   od   výluky   informácií „o rozhodovací činnosti soudů“ smerom k súčasnej výluke „o rozhodovací činnosti soudů, s výjimkou rozsudků“.

12.   Z   uvedených   dôvodov   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   právny   názor najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí hodnotiť ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený, a preto ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012