znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 587/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Meszárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené pod spisovými značkami: Rvp 2206/2014, Rvp 2207/2014, Rvp 2208/2014, Rvp 2209/2014, Rvp   2210/2014,   Rvp   2211/2014,   Rvp   2212/2014,   Rvp   2213/2014,   Rvp 2214/2014, Rvp 2215/2014,   Rvp   2216/2014,   Rvp   2217/2014,   Rvp   2579/2014,   Rvp 2580/2014, Rvp 2581/2014,   Rvp   2582/2014,   Rvp   2583/2014,   Rvp   2584/2014,   Rvp 2585/2014, Rvp 2586/2014   a   Rvp   2587/2014, ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl. 47   Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   Okresného   súdu   Lučenec,   Okresného   súdu   Brezno, Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Rimavská Sobota a Okresného   súdu   Žiar nad   Hronom   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   2 Er 542/2005 a uznesením z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 919/2006 a uznesením zo 7. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1287/2008 a uznesením zo 14. novembra 2012, sp. zn. 13 Er 132/2005 a uznesením z 24. septembra 2013, sp. zn. 13 Er 444/2010 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 22 Er   438/2004   a uznesením   z 19.   júna   2013,   sp.   zn.   6   Er   103/2007   a uznesením z 8. apríla 2013,   sp.   zn.   5 Er   1288/2008   a uznesením   z 22.   mája   2012,   sp.   zn. 11 Er 4646/2006 a uznesením zo 6. novembra 2012, sp. zn. 24 Er 931/2008 a uznesením z 19.   decembra   2012,   sp.   zn.   11 Er   856/2004   a uznesením   z 18.   mája   2011,   sp.   zn. 24 Er 456/2008   a uznesením   z 19. decembra   2012,   sp.   zn.   4   Er   15/2007   a uznesením z 20. mája 2011,   sp.   zn.   5 Er 24/2007   a uznesením   z 12. februára 2013,   sp.   zn. 13 Er 529/2004   a uznesením   z 20. septembra 2013,   sp.   zn.   21   Er   498/2008   a uznesením z 20.   septembra   2013,   sp.   zn.   1 Er   72/2010   a uznesením   z 27.   marca   2012,   sp.   zn. 1 Er 909/2006   a uznesením   z 5. decembra   2012,   sp.   zn.   5   Er   3590/2007   a uznesením z 18. apríla   2013,   sp.   zn.   16 Er 87/2007   a uznesením   zo 4.   decembra   2012   a   sp.   zn. 10 Er 59/2004   a uznesením   z 18. mája   2012,   ako aj porušenie   svojich   základných práv podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa čl. 47 Charty základných   práv   Európskej   únie a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici v konaniach   vedených   pod sp.   zn.   2 CoE 315/2013   a uznesením z 27.   novembra   2013,   sp. zn.   6 CoE 125/2013   a uznesením   z 18. decembra 2013,   sp. zn. 1 CoE 163/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 3 CoE 127/2013 a uznesením z 11.   decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 394/2013 a uznesením   z 10. decembra 2013, sp. zn. 14 CoE 148/2013 a uznesením z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 265/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 164/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 390/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 270/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 423/2013 a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn. 41 CoE 345/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 257/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 408/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn. 41 CoE 451/2013 a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 6 CoE 136/2013 a uznesením z 9.   januára   2014,   sp. zn.   1 CoE 225/2013   a uznesením   z 31. októbra   2013,   sp. zn. 2 CoE 219/2013   a uznesením   z 25. októbra   2013,   sp. zn.   6 CoE 107/2013   a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 13 CoE 154/2013 a uznesením zo 17. decembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 293/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp   2206/2014,   Rvp   2207/2014,   Rvp   2208/2014,   Rvp   2209/2014, Rvp 2210/2014,   Rvp   2211/2014,   Rvp   2212/2014,   Rvp   2213/2014,   Rvp   2214/2014, Rvp 2215/2014,   Rvp   2216/2014,   Rvp   2217/2014,   Rvp   2579/2014,   Rvp   2580/2014, Rvp 2581/2014,   Rvp   2582/2014,   Rvp   2583/2014,   Rvp   2584/2014,   Rvp   2585/2014, Rvp 2586/2014 a Rvp 2587/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2206/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca 2014 a 17. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl. 47   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Brezno, Okresného súdu Veľký Krtíš, Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Rimavská Sobota   a   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresné   súdy“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 542/2005 a uznesením z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 919/2006 a uznesením zo 7. mája 2012, sp. zn. 5 Er 1287/2008 a uznesením zo 14. novembra 2012, sp. zn.   13   Er   132/2005   a uznesením   z 24.   septembra   2013,   sp. zn.   13   Er   444/2010 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 22 Er 438/2004 a uznesením z 19. júna 2013, sp. zn. 6 Er 103/2007 a uznesením z 8. apríla 2013, sp. zn. 5 Er 1288/2008 a uznesením z 22.   mája   2012,   sp. zn.   11 Er 4646/2006   a uznesením   zo 6.   novembra   2012,   sp. zn. 24 Er 931/2008   a uznesením   z 19.   decembra   2012,   sp. zn.   11   Er   856/2004   a uznesením z 18. mája   2011,   sp. zn.   24 Er 456/2008   a uznesením   z 19.   decembra   2012,   sp. zn. 4 Er 15/2007 a uznesením z 20. mája 2011, sp. zn. 5 Er 24/2007 a uznesením z 12. februára 2013, sp. zn. 13 Er 529/2004 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 21 Er 498/2008 a uznesením z 20. septembra 2013, sp. zn. 1 Er 72/2010 a uznesením z 27. marca 2012, sp. zn. 1 Er 909/2006 a uznesením z 5. decembra 2012, sp. zn. 5 Er 3590/2007 a uznesením z 18. apríla   2013,   sp. zn.   16   Er   87/2007   a uznesením   zo 4.   decembra   2012,   sp. zn. 10 Er 59/2004 a uznesením   z 18. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia   okresných súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a   podľa   čl. 47   charty   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   CoE   315/2013   a uznesením   z 27.   novembra   2013, sp. zn.   6   CoE   125/2013   a uznesením   z 18.   decembra   2013,   sp. zn.   1   CoE   163/2013 a uznesením   z 19.   novembra   2013,   sp. zn.   3   CoE   127/2013   a uznesením z 11. decembra 2013,   sp. zn. 1 CoE   394/2013 a uznesením   z 10. decembra 2013,   sp. zn. 14 CoE 148/2013 a uznesením z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 265/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 164/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 390/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn. 1 CoE 270/2013 a uznesením z 19. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 423/2013 a uznesením z 28. novembra 2013, sp. zn. 41 CoE 345/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 257/2013 a uznesením z 27. novembra 2013, sp. zn. 43 CoE 408/2013 a uznesením z 21. novembra 2013, sp. zn. 41 CoE 451/2013 a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 6 CoE 136/2013 a uznesením z 9.   januára   2014,   sp. zn.   1   CoE   225/2013   a uznesením   z 31.   októbra   2013,   sp. zn. 2 CoE 219/2013   a uznesením   z 25.   októbra   2013,   sp. zn.   6   CoE   107/2013   a uznesením z 18. decembra 2013, sp. zn. 13 CoE 154/2013 a uznesením zo 17. decembra 2013 a sp. zn. 2   CoE   293/2013   a uznesením   z 27.   novembra   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy   a charty   a   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením, už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako   súdov   exekučných,   v   kompetencii   ktorých   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   v tom-ktorom   prípade   k   dispozícii exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský   rozsudok   alebo   notársku   zápisnicu,   avšak   tento je nevykonateľný. Uvedené   pochybenie okresných   súdov   podľa   sťažovateľky   nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to   ukladá   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   od 9.   augusta 2012,   ako aj   to,   že   uvedené   súdy veci nesprávne   právne   posúdili   z hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   buď   dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali za neprijateľnú   podmienku,   a   v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovali ani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný   súd   rozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví   porušenie   jej   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru postupom   okresných   súdov   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutými   uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia   okresných   súdov   a napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresných súdov a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy zamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných   východiskových   rovín.   Sťažovateľka v   prvom   rade   namieta,   že krajský   súd nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií) Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na uznanie dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených, sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach   napr.   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta 2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   v rozhodnutiach   sp. zn. II. ÚS 79/2013   zo 7. februára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013   a sp.   zn.   I.   ÚS   745/2013   z 11.   decembra   2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   18 CoE 641/2011   z 30. novembra 2012,   ktorým   Krajský   súd v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v časti   istiny   a v   časti úrokov   z omeškania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   urobil   v dôsledku   nepreskúmateľnosti odôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotveného v § 221   ods. 1   písm. f)   OSP   (t. j.   odňatia   možnosti   sťažovateľky   konať   pred   súdom), nie však   z dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   sťažovateľka   mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z exekúcií,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospel k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z   materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch   ako   neefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   veľká   časť   námietok   sťažovateľky   o porušení jej v sťažnostiach   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a charty   a   práv   podľa dohovoru   a   dodatkového   protokolu   vo   vzťahu   ku   konaniam   okresných   súdov   (a   vecne nadväzne   na   neho   aj k odvolacím   konaniam),   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadostiam sťažovateľky   o udelenie   poverení   na vykonanie   exekúcií,   je odôvodnená   argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014