znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 587/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 48 Cb 3/93 a postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   5   Obo   3/2009   (po   opravnom   uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky správne sp. zn. 5 Obo 13/2009) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. V. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Cb 3/93 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 3/2009 (po opravnom uznesení najvyššieho súdu správne sp. zn. 5 Obo 13/2009).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   napadnuté   konanie,   v   ktorom   vystupuje   ako odporca v 2. rade, začalo návrhom žalobcu podaným na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 1990. Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia v   sume   475 000 Kčs.   Po   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   žalobný   návrh   zamietol, nasledovalo zrušujúce uznesenie krajského súdu, v zmysle ktorého vec ďalej z dôvodu príslušnosti prerokovával krajský súd. Bola mu pridelená sp. zn. 48 Cb 3/93.

Po viacerých rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu rozhodoval o veci aj dovolací súd, ktorý rozsudkom z 31. januára 1997 zrušil napadnuté a žalobe vyhovujúce rozsudky nižších súdov a vec vrátil opätovne krajskému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Krajský súd posledným rozsudkom z 24. októbra 2007 sp. zn. 48 Cb 3/93-Kl-545 opäť   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   vydať   žalobcovi   bezdôvodné   obohatenie   v   sume 121 689   Sk   na   jeho   odvolanie.   Najvyšší   súd   rozsudkom   z   31.   mája   2011   sp.   zn. 5 Obo 3/2009 rozsudok krajského súdu potvrdil. Toto ostatné rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi 1. augusta 2011.

Keďže podľa sťažovateľa išlo opäť o nezákonné, nepreskúmateľné a nespravodlivé súdne rozhodnutie, sťažovateľ podal proti nemu 20. augusta 2011 dovolanie, o ktorom bude ešte rozhodovať dovolací súd, ktorým je najvyšší súd.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že: „...   jednoduchá   vec,   bežne   sa   vyskytujúca v rozhodovacej praxi všeobecných súdov, prebiehala od 14.11.1990 a zatiaľ bola skončená až 1.8.2011, teda po 20 rokoch a 8 a pol mesiacoch od jej nápadu a domnievame sa, že ešte nešlo   o   konečné   rozhodnutie,   lebo   podľa   nás   dovolací   súd   musí   opätovne   napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť kraji kému súdu na ďalšie konanie (i keď tento záver nie je s hľadiska sťažnosti podstatný).

Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva konečné rozhodnutie vo veci,   je   neoddeliteľnou   súčasťou   merítok   celkovej   spravodlivosti   konania.   Požiadavka rýchlosti súdneho konania sa tak stala ústavným princípom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Je vecou súdu organizovať si svoju prácu tak, aby uvedené princípy, vzťahujúce sa na skončenie veci v primeranej lehote alebo bez zbytočných prieťahov, boli bezpodmienečne rešpektované; tomu nasvedčuje aj celý rad procesných inštitútov, zakotvených v OSP /napr. §   1,   §   6,   §   100,   §   114n/.   Prípadné   nedostatky   v   tomto   smere,   nemôžu   ísť   na   ťarchu účastníkov   konania,   ktorí   od   súdu   právom   očakávajú   ochranu   svojich   práv   a   záujmov v primeranej dobe. Na splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nestačí, aby sa súd vecou účastníka kedy-tedy zaoberal, ale aby ju aj právoplatne skončil, a tak odstránil stav jeho právnej neistoty.

Domnievame   sa,   že   sťažovateľ   svojim   správaním   absolútne   neprispel   k   uvedenej bezprecedentnej   dobe   konania.   ESĽP   pomenuváva   to,   čo   účastník   konania   prežíva   pri prieťahoch,   ako   stav   úzkosti,   beznádeje,   neistoty   ap.,   ktoré   sa   natoľko   ťaživé,   že   si zasluhujú,   aby   mu   ich   previnivší   súd   odškodnil   vo   forme   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo JUDr. V. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 48 Cb 3/93, porušené boli.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinné zaplatiť JUDr. V. Č. titulom finančného zadosťučinenia každý po 8.000 EUR v lehote do 1 mesiaca od doručenia nálezu,

3. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR sú povinné zaplatiť JUDr. V. Č. solidárne trovy konania v sume 314,18 €... a to na účet JUDr. E. Ľ... v lehote do 1 mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Cb 3/93 a postupom najvyššieho súdu v konaní, ktoré sťažovateľ neoznačil,   dochádza   k   porušovaniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

1. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Cb 3/93, ústavný súd zistil, že toto konanie bolo ukončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 48 Cb 3/93 z 24. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. augusta 2011.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00, II. ÚS 12/01,   IV.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   109/03)   sa   ochrana   základnému   právu   vrátane základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským a   najvyšším   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom   z   toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Sťažovateľ ústavnú sťažnosť doručil ústavnému súdu 25. augusta 2011, teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu namietané porušovanie označeného základného práva sťažovateľa na krajskom súde už netrvalo. Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu, sťažovateľ v petite sťažnosti neuviedol spisovú   značku   konania,   ktoré   napáda,   ale   z   obsahu   sťažnosti   možno   dedukovať,   že sťažovateľ napáda konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Obo 3/2009, v ktorom najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd o odvolaní odporcov, medzi nimi aj sťažovateľa, proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 48 Cb 3/93 z 30. novembra 2007.

(V   spise   krajského   súdu   sa   nachádza   opravné   uznesenie   sp.   zn.   5   Obo   13/2009 z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd opravuje spisovú značku v úvodnej časti svojho rozsudku z 31. mája 2011 sp. zn. 5 Obo 3/2009 tak, že správna sp. zn. je 5 Obo 13/2009.)

Konanie vedené pod sp. zn. 5 Obo 3/2009 (5 Obo 13/2009) však bolo skončené rozsudkom sp. zn. 5 Obo 3/2009 z 31. mája 2011 (právoplatnosť nadobudlo 1. augusta 2011), to znamená, že v čase podania tejto sťažnosti namietané porušenie základných práv ani na najvyššom súde už netrvalo.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše, vzhľadom na to, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní a ani netvrdí,   že ju nepodal z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   jeho   sťažnosti   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe súdov, vybavovaní   sťažnosti   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného   práva   sťažovateľa   priznaného mu podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   bolo   možné   jeho   sťažnosť   odmietnuť   aj   z dôvodu neprípustnosti.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011