SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 586/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRADEUNIONspoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves,zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Ignácom Ilčišinom, Advokátska kancelária, Herľanská 547,Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzenýmo d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným,Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranuľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cbs/8/2006 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5Obo/36/2012 porušili základné právo spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Cbs/8/2006 zo dňa 01.02.2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obo/36/2012 z 28. 10. 2014 a vracia vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou priznáva náhradu trov konania...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľkabola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.7 Cbs 8/2006, v ktorom sa po pripustení zmeny návrhu a vstupu ďalších účastníkova vedľajšieho účastníka do konania domáhala so žalobcom v 2. rade
, žalobcom v 3. rade
, žalobcom vo 4. rade
, a žalobcom v 5. rade,,proti Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj„žalovaný v 1. rade“), Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „žalovanýv 2. rade“) a spoločnosti (ďalej len „žalovaný v 3. rade“), za účasti vedľajšiehoúčastníka na strane žalovaných (ďalej len„vedľajší účastník“), určenia, že právny úkon, ktorým žalovaný v 2. rade a žalovaný v 1.rade previedli na žalovaného v 3. rade 931 verejne neobchodovateľných akcií na menos poradovým číslom 0001 až 0931 s menovitou hodnotou akcie 1 000 000 Sk vedľajšiehoúčastníka, je neplatný. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že v súlade s právomv exekučnom konaní proti povinnej Slovenskej republike nadobudla 9. októbra 1998 akcievedľajšieho účastníka, bola ako ich majiteľ zapísaná v Stredisku cenných papierov (ďalej len„stredisko“) a vykonávala svoje akcionárske práva tým, že 26. novembra 1998 sa zúčastnilamimoriadneho valného zhromaždenia vedľajšieho účastníka a hlasovala na ňom. Neskôrbolo rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky uložené stredisku uviesťdo pôvodného stavu evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárstva Slovenskejrepubliky ako jediného majiteľa akcií vedľajšieho účastníka, ako aj evidenciu registraemitenta, čo stredisko realizovalo a akcie sťažovateľke odpísalo z účtu. Tento postup bolnezákonný, sťažovateľka ním bola zbavená majetku na základe rozhodnutia orgánu štátnejsprávy, napriek zákonnému zákazu navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konanípodľa § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučnýporiadok“), pričom v samotnej exekúcii boli námietky povinného právoplatne zamietnuté.Správnosť a opodstatnenosť exekúcie uznal najvyšší súd v rozhodnutí, ktorým zamietolmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn.MCdo 2/99 z 28. februára 2001, a exekučné konanie bolo skončené vrátením povereniasúdnej exekútorky súdu. Mimoriadne valné zhromaždenie vedľajšieho účastníka v decembri1998 rozhodlo o premene podoby akcií zo zaknihovaných na listinné, avšak sťažovateľkenebolo 110 akcií, ktorých je vlastníkom (čo predstavuje 5,78 % podiel), odovzdaných.Na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z 19. decembra 2001 o privatizácii častimajetkovej účasti štátu v spoločnosti, previedol žalovaný v 1. radežalovanému v 2. rade 931 kmeňových akcií, v listinnej podobepredstavujúcich 49 % základného imania spoločnosti Majiteľkou 110 ks z nich bola však sťažovateľka, žalovaní nimi neboli a nemali právo ichpreviesť. Sťažovateľka uplatnila 7. novembra 2001 ako majiteľka 110 ks akcií, voči žalovanému v 1. rade predkupné právo, ktoré jej vyplývalozo stanov, avšak žalovaný v 1. rade toto predkupné právosťažovateľky nerešpektoval. Prevod akcií bol neplatný z dôvodu, že jeho obsah odporujezákonu, zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom (§ 39 zákona č. 40/1964 Zb.Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), pretože akcie prevádzal ten, kto nebolich vlastníkom, a nerešpektoval navyše predkupné právo sťažovateľky. Naliehavý právnyzáujem na požadovanom určení u sťažovateľky je daný tým, že sleduje dosiahnutie zápisudo zoznamu akcionárov v stredisku ako predpokladu na to, aby jej emitent, vydal akcie na meno.
Žalovaní v konaní tvrdili, že neexistuje právny dôvod na určenie neplatnosti prevoduakcií (žalobcovia nie sú akcionári vedľajšieho účastníka a neboli nimi ani v čase prevoduakcií, ktorý je predmetom konania) a neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomtourčení (nie je zrejmé, ako by prípadné vyhovujúce rozhodnutie súdu odstránilo tvrdenúprávnu neistotu žalobcov, keď takéto rozhodnutie nemôže predstavovať podklad na zápisdo zoznamu akcionárov vedľajšieho účastníka ani na vydanie akcií, či pre inéuplatnenie akcionárskych práv). Navyše žalovaný v 3. rade v marci 2009 previedol49 % akcií vedľajšieho účastníka spätne na Slovenskú republiku (reprezentovanúžalovanými v 1. a 2. rade). Samotný údajný exekučný prevod akcií bol absolútne neplatnýmprávnym úkonom, pretože jeho plnenie bolo nemožné, keďže akcie vedľajšieho účastníkamohli byť v danom čase iba vo vlastníctve Slovenskej republiky a exekúciou nemožnopostihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný (§ 114 Exekučnéhoporiadku). Žalovaný v 3. rade k tejto argumentácii dodal, že sťažovateľka (a rovnako ostatnížalobcovia) nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti i preto, ženaliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy nemá ten, kto môže žalovaťna určenie existencie práva alebo na plnenie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012 žalobusťažovateľky a ostatných žalobcov zamietol a žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi priznalnáhradu trov konania. S poukazom na § 114 Exekučného poriadku, § 10 ods. 1 zákonač. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskoršíchpredpisov (podľa ktorého o privatizácii podniku alebo jeho časti s charakterom prirodzenéhomonopolu a o privatizácii majetkovej účasti štátu alebo majetkového fondu na podnikaníinej právnickej osoby, ktorá má charakter prirodzeného monopolu, vždy rozhoduje vláda ato po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade Slovenskej republiky) a spoukazom na § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu priprivatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v zneníneskorších predpisov (podľa ktorého predmetom privatizácie nemôžu byť akcie, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát), ako aj s poukazom na § 80písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dospel krajský súd k záveru,podľa ktorého sťažovateľka nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciámvedľajšieho účastníka, ktorých majiteľom bol, a aj v čase rozhodovania krajského súdu, ještát. Navyše, sťažovateľka a ani ostatní žalobcovia nemali naliehavý právny záujem napožadovanom určení neplatnosti v petite žaloby uvedenej zmluvy, pretože nepreukázali, žeby sa ich postavenie bez tohto určenia stalo neistým, ale najmä preto, že jedinýmakcionárom vedľajšieho účastníka je Slovenská republika (akcie sú vydané na menoMinisterstva hospodárstva Slovenskej republiky). S ohľadom na súčasný stav vlastníctvasporných akcií krajský súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi žalobyuvádzanými sťažovateľkou.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, o ktorom rozhodol najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu akovecne správny potvrdil a žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 7. januára 2015.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnila tým, žekrajský súd i najvyšší súd prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií vedľajšieho účastníkanapriek tomu, že táto otázka bola už právoplatne vyriešená inými rozhodnutiaminajvyššieho súdu tak, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami platne nadobudlavlastníctvo k 110 akciám vedľajšieho účastníka, čo zakladá prekážku res iudicata.S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 2/99 z 28. februára 2001 sútieto závery najvyššieho súdu záväzné podľa § 159 ods. 2 OSP pre všetky orgány. Navyše,v exekučnom konaní platí zákaz navrátenia do predošlého stavu (§ 61 Exekučnéhoporiadku). Aj podľa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007 jevylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inomkonaní. Preto je sťažovateľka presvedčená, že žalobcovia preukázali, že nadobudlivlastníctvo k 647 akciám vedľajšieho účastníka. Pokiaľ túto otázku znova riešil krajský súd inajvyšší súd, porušil tým zásadu právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných súdnychrozhodnutí. Zákonnosť nadobudnutia akcií sťažovateľom a nemožnosť opätovnéhopreskúmavania tejto otázky súdmi vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 180/2006z 30. apríla 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 77/2008 z 29. mája 2008, ako ajz uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008. Rozhodnutie krajskéhosúdu a najvyššieho súdu v tejto veci porušilo princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,tieto rozhodnutia sú navyše nedostatočne odôvodnené a voči sťažovateľke diskriminačné,keď rovnakú situáciu riešia odlišne.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012 a jednakrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.Najvyšší súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodolrozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bolsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľky v tej časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012, a toz dôvodu nedostatku právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012z 28. októbra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovanípríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka porušenie označených základných práv odôvodňuje jednak tým, žerozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že vec bolaprerokovaná napriek tomu, že otázka, či sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k akciámvedľajšieho účastníka, už bola prv právoplatne vyriešená v iných konaniach.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolania žalobcov podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s, p. a dospel k záveru, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.
Podľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Žalobcovia v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. – súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. – rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí.
Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný. Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal všetky žalobcami, žalovanými a tiež vedľajším účastníkom navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia nezodpovedá tomu. čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré bolí vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.
Žalobcovia v odvolaní tiež namietali, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne na daný skutkový stav nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Žalobcovia len všeobecne v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, neuviedli však v čom vidia túto nesprávnosť, či v nesprávne použitej právnej norme, resp. ktorý právny predpis mal byť správne použitý alebo či došlo k jeho nesprávnej aplikácii.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že z obsahu odvolania vyplýva, že podľa názoru žalobcov rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/2/1999 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 159/07-37 prestavujú prekážku už rozhodnutej veci a tieto rozhodnutia potvrdili vlastníctvo akcií žalobcov a preto súd v tomto konaní nie je oprávnený zaoberať sa otázkou vlastníctva akcií. Podľa názoru žalobcov bola týmito rozhodnutiami definitívne vyriešená otázka nadobudnutia vlastníctva k 110 ks akciám spoločnosti, Krajský súd v Bratislave nebol oprávnený riešiť ako prejudiciálnu otázku vlastníctva akcií a je tu prekážka res iudicata. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci – rei iudicata, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p. patrí medzi neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Účastníci konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/2/1999 nie sú identickí s účastníkmi v tomto konaní. Predmetom konania nebola ani otázka nadobudnutia akcií spoločnosti, niektorým zo žalobcov v tomto konaní. Toto rozhodnutie nie je preto spôsobilé založil prekážku už rozhodnutej veci. V tomto konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. MCdo/2/1999 nepotvrdil, že sa niektorý zo žalobcov stal akcionárom V tomto konaní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal otázkou vlastníctva akcií a ani priebehom a zákonnosťou exekúcie, ktorá mala viesť k nadobudnutiu akcií žalobcami.
Žalobcovia v odvolaní proti rozsudku poukázali tiež na ust. § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v zmysle, ktorého je v exekučnom konaní vylúčený návrat do predošlého stavu. Z tohto ustanovenia vychádzal Ústavný súd SR v náleze z 11. 12. 2008 pod sp. zn. II. ÚS 159/07-37, ktorým vyslovil porušenie základného práva žalobcu v 1. rade na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky sa však v tomto rozhodnutí nezaoberal vlastníckym právom žalobcu v 1. rade a ani iným právom, ktoré je predmetom tohto konania o neplatnosť právneho úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na neskorší nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 01. 2011, v ktorom uviedol, že podľa ústavného súdu je zrejmé, že otázka vlastníctva akcií zatiaľ nebola vyriešená, preto všeobecné súdy sa musia s touto otázkou vysporiadať. Ústavný súd Slovenskej republiky ani nemôže svojim rozhodovaním o sťažnosti zakladať, meniť alebo zrušovať vlastnícke právo k akciám ako cenným papierom. O takýchto nárokoch rozhodujú výlučne všeobecné súdy (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/1995).
Odvolací súd ďalej uvádza, že jedným z predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je vecná legitimácia. Vecná legitimácia je vo svojej podstate hmotno-právny stav, ktorého existencia zakladá žalovateľnosť nároku. V tomto prípade bude na podanie určovacej žaloby vecne legitimovaný účastník právneho vzťahu či práva, o ktoré v určovacej žalobe ide. Nie je však vylúčené, aby vecnou legitimáciou disponoval i subjekt, ktorý je vo svojom právnom postavení dotknutý existenciou či neexistenciou právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou osobou. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcov na podanie predmetnej žaloby. Žalobcovia v 1. až 5. rade nepreukázali súdu žiadnymi relevantnými dôkazmi, že boli ku dňu podania žaloby, resp. ku dňu zrealizovania prevodu 49 % akcií spoločnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28. 01. 2002, resp., že v súčasnosti sú akcionármi spoločnosti Žalobcovia neosvedčili súdu svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetnej určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Žalobcovia nepreukázali, že sa stali akcionármi a ani sa nikdy nemohli stať akcionármi Dôvodom nemožnosti nadobudnutia akcii, žalobcami je ust. § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. o strategických podnikoch, ktoré určovalo, že akcie, nemohli byť predmetom privatizácie, keďže, predstavoval strategický podnik štátu, jeho akcie mohla vlastniť len Slovenská republika. Akcie neboli spôsobilým predmetom exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku. Hoci postupom exekútorky došlo v roku 1998 k formálnemu prevodu zaknihovaných akcií a k ich zapísaniu na účty cenných papierov žalobcov vedených Strediskom cenných papierov. Tento zápis v Stredisku cenných papierov bol na základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky opravený a akcie, boli z účtov žalobcov odpísané. Zápis na účtoch cenných papierov a neskoršia oprava tohto zápisu nevyvolala hmotno-právne účinky, pretože exekučný prevod akcií, ktorý i odporoval zákonu bol absolútne neplatný právny úkon na základe, ktorého nedošlo k zmene právneho stavu. Keďže prevod akcií, odporoval v tom čase platnému zákonu o strategických podnikoch je tento prevod v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010 pod sp. zn. 2 Cb 272/02 o určenie vlastníctva. Krajský súd v Košiciach žalobu spoločnosti, zamietol a uviedol, že zmluva o prevode 100 ks akcií, je absolútne neplatná a spoločnosť sa nestala akcionárom Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24. 06. 2011 potom ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 3 Obo 71/2010 odmietol odvolanie spoločnosti a TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou proti rozsudku ako odvolanie podané neoprávnenými osobami. Tiež Krajský súd v Bratislave v rozsudku pod sp. zn. 27Cb/77/2002, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. 06. 2010 pod sp. zn. 3Obo/9/2009 konštatoval, že spoločnosť nepreukázala nadobudnutie akcií spoločnosti a teda, že nie je akcionárom spoločnosti a preto nemôže uplatňovať žiadne akcionárske práva.
Ďalším predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého právneho záujmu. Doktrína i pomery v nej konštatujú i judikatúra sa zhodli na tom, že naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Tiež bude daný naliehavý právny záujem na určení spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný právny základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ – zabráni ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi. V prípadoch, kedy požadované určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak je teda možné žalovať priamo na určenie vlastníckeho práva žalobcu s tým, že súd prejudiciálne posudzuje otázku platnosti či neplatnosti zmluvy, tak nie je naliehavý právny záujem na samostatnom určení platnosti či neplatnosti zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že žalobcovia v doterajšom konaní nepreukázali existenciu právnej neistoty, jej pretrvávajúci charakter, ani bezprostrednosť ohrozenia svojich záujmov a nepreukázali ani preventívnu funkciu žaloby. Žalobcovia sa v konaní najprv domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu – prevod akcií zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade, neskôr požiadali o zmenu žaloby a domáhali sa určenia neplatnosti prevodu akcií zo žalovaných v 1. a 2. rade na žalovaného v 3. rade. Žalobcovia neuviedli aký prínos by pre nich mal pozitívny výsledok žaloby a akým spôsobom by zmenil ich právne postavenie, prípadne ako by došlo k odstráneniu ohrození ich záujmov. V prípade, že by súd vyhovel žalobcom a rozhodol by, že zmluva na základe, ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti na spoločnosť je neplatná obnovil by sa právny stav, ktorý platil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií spoločnosti by sa stala Slovenská republika, ak by prvostupňový súd žalobe vyhovel, nemalo by to žiaden vplyv na žalobcov, nezmenilo by sa ich právne postavenie a nijakým spôsobom by to neovplyvnilo ich právnu istotu. Žalobcovia v konaní tvrdili, že mali záujem na potvrdení toho, že sa v roku 1998 stali akcionármi spoločnosti V tejto súvislosti však žalobcovia mali možnosť podať žalobu o určenie vlastníctva akcii spoločnosti, alebo sa domáhať svojich práv žalobou na plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto správny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia nepreukázali vo vzťahu k žalovanému v 3. rade naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o neplatnosť právneho úkonu.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, keďže tento je vo výroku vecne správny.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Najvyšší súd reagoval najmäna všetky pre vec podstatné argumenty sťažovateľky. Ako vyplýva z odôvodneniarozhodnutia najvyššieho súdu, jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý obstojí zamietnutiežaloby sťažovateľky krajským súdom, bol nedostatok naliehavého právneho záujmuna sťažovateľkou požadovanom určení neplatnosti zmluvy v situácii, keď vlastníkom akciíje znova Slovenská republika a naliehavý právny záujem je vylúčený formuláciou žalobysťažovateľky. Najvyšší súd jasne, zrozumiteľne a s potrebným odôvodnením vysvetlil, žev danej situácii, ak by aj súd vyhovel sťažovateľke a rozhodol by, že zmluva na základe,ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti,na spoločnosť, je neplatná, obnovil by sa tým iba právny stav, ktorýplatil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií vedľajšieho účastníka by sa stalaSlovenská republika, čo by nemalo žiaden vplyv na postavenie sťažovateľky. Obdobne ajvo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenej prekážke res iudicata najvyšší súd svoj právny názoro neexistencii tejto prekážky náležite odôvodnil, keď uviedol, že právoplatné rozhodnutiesúdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom užprávoplatne rozhodnuté, a vysvetlil, že pokiaľ ide o konanie vedené pred najvyšším súdompod sp. zn. MCdo 2/1999, jednak nebola splnená podmienka totožnosti účastníkov v obochkonaniach, ale najmä jeho predmetom nebola otázka nadobudnutia akcií vedľajšiehoúčastníka niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto vecinetvorí prekážku res iudicata.
Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odvolaniu sťažovateľkynevyhovel a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanousťažovateľkou v priebehu konania pred krajským súdom, pričom najvyšší súd sa s ňouzaoberal a vysporiadal v odvolacom konaní dostatočným spôsobom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom jev posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 36/2012 a jeho rozhodnutiez 28. októbra 2014, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
V prípade sťažovateľky aplikovali všeobecné súdy na vec § 80 písm. c) OSP,v zmysle ktorého predpokladom meritórneho prejednania určovacej žaloby je preukázanienaliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Toto ustanovenie vykladalnajvyšší súd s poukazom na doktrínu i judikatúru tak, že naliehavý právny záujemna požadovanom určení bude daný spravidla iba vtedy, ak by bez tohto určenia boložalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jehoprávne postavenie neistým. A naopak, určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnenáv prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a preto ak požadovanéurčenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malocharakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavýprávny záujem na takomto určení (ako tomu bolo v prípade sťažovateľky).
Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na existenciu prekážky res iudicata,najvyšší súd vykladal ustanovenie § 159 ods. 3 OSP (podľa ktorého len čo sa o veciprávoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova) tak, že prekážka právoplatnerozhodnutej veci bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäťprejednaná iba vtedy, ak ide o rovnakú vec, t. j. je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosťpredmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stavvymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol užuplatnený. Aj v takom prípade právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veciiba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Tento výklad § 159ods. 3 OSP a aplikácia tohto ustanovenia na vec sťažovateľky najvyšším súdom zodpovedáaj podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia a je potrebnépovažovať ju za ústavne konformnú.
Za tejto situácie sú už bez právneho významu ďalšie argumenty prednesenésťažovateľkou v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, resp. obsiahnuté v sťažnostidoručenej ústavnému súdu, pretože už len z uvedených dôvodov žaloba sťažovateľky ňouformulovaným petitom nemohla pri ústavne konformnej aplikácii dotknutých zákonnýchustanovení obstáť. V tejto situácii je potom už bez právneho významu aj to, či a ako rozhodlivšeobecné súdy v iných konaniach o veciach sťažovateľky, ako aj úvaha sťažovateľky oviazanosti skoršími rozhodnutiami súdov v iných konaniach.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 5 Obo 36/2012z 28. októbra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje z medzí pravidiel ústavnekonformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (citovaných v rozhodnutínajvyššieho súdu) upravujúcich konanie o určovacej žalobe a prekážku veci rozsúdenej.Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje takápríčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušeniapo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a to ani v kontexte argumentáciesťažovateľky princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami.Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 podľa názoruústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný s aplikovanýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2015