znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 586/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRADEUNIONspoločnosť   s   ručením   obmedzeným   Vranov   nad   Topľou,   Družstevná   1,   Nacina   Ves,zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Ignácom Ilčišinom, Advokátska kancelária, Herľanská 547,Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť   s   ručením   obmedzenýmo d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená   sťažnosť   spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“) a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   na   ochranuľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   7   Cbs   8/2006-1015   z   1.   februára   2012a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cbs/8/2006 a Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   pod   sp.   zn.   5Obo/36/2012   porušili   základné   právo spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   Vranov   nad   Topľou na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   7Cbs/8/2006   zo   dňa 01.02.2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obo/36/2012 z 28. 10. 2014 a vracia vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   TRADEUNION   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   Vranov nad Topľou priznáva náhradu trov konania...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľkabola   ako   žalobkyňa   účastníčkou   konania   vedeného   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn.7 Cbs 8/2006,   v   ktorom   sa   po   pripustení   zmeny   návrhu   a   vstupu   ďalších   účastníkova vedľajšieho   účastníka   do   konania   domáhala   so   žalobcom   v 2.   rade

, žalobcom v 3. rade

, žalobcom vo 4. rade

,   a žalobcom   v   5.   rade,,proti Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj„žalovaný v 1. rade“), Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „žalovanýv   2.   rade“)   a spoločnosti (ďalej len „žalovaný v 3. rade“), za účasti vedľajšiehoúčastníka na strane žalovaných (ďalej len„vedľajší účastník“), určenia, že právny úkon, ktorým žalovaný v 2. rade a žalovaný v 1.rade previedli na žalovaného v 3. rade 931 verejne neobchodovateľných akcií na menos poradovým číslom 0001 až 0931 s menovitou hodnotou akcie 1 000 000 Sk vedľajšiehoúčastníka, je neplatný. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že v súlade s právomv exekučnom konaní proti povinnej Slovenskej republike nadobudla 9. októbra 1998 akcievedľajšieho účastníka, bola ako ich majiteľ zapísaná v Stredisku cenných papierov (ďalej len„stredisko“) a vykonávala svoje akcionárske práva tým, že 26. novembra 1998 sa zúčastnilamimoriadneho valného zhromaždenia vedľajšieho účastníka a hlasovala na ňom. Neskôrbolo   rozhodnutím   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   uložené   stredisku   uviesťdo pôvodného   stavu   evidenciu   účtu   majiteľa   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskejrepubliky   ako   jediného   majiteľa   akcií   vedľajšieho   účastníka,   ako   aj   evidenciu   registraemitenta, čo stredisko realizovalo a akcie sťažovateľke odpísalo z účtu. Tento postup bolnezákonný, sťažovateľka ním bola zbavená majetku na základe rozhodnutia orgánu štátnejsprávy, napriek zákonnému zákazu navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konanípodľa   §   61   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o   súdnychexekútoroch   a   exekučnej   činnosti   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučnýporiadok“), pričom v samotnej exekúcii boli námietky povinného právoplatne zamietnuté.Správnosť   a opodstatnenosť   exekúcie   uznal   najvyšší   súd   v   rozhodnutí,   ktorým   zamietolmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn.MCdo 2/99 z 28. februára 2001, a exekučné konanie bolo skončené vrátením povereniasúdnej exekútorky súdu. Mimoriadne valné zhromaždenie vedľajšieho účastníka v decembri1998 rozhodlo o premene podoby akcií zo zaknihovaných na listinné, avšak sťažovateľkenebolo 110 akcií, ktorých je vlastníkom (čo predstavuje 5,78 % podiel), odovzdaných.Na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z 19. decembra 2001 o privatizácii častimajetkovej účasti štátu v spoločnosti, previedol žalovaný v 1. radežalovanému v 2. rade 931 kmeňových akcií, v listinnej podobepredstavujúcich   49   %   základného   imania   spoločnosti Majiteľkou 110 ks z nich bola však sťažovateľka, žalovaní nimi neboli a nemali právo ichpreviesť.   Sťažovateľka   uplatnila   7.   novembra   2001   ako   majiteľka   110   ks   akcií, voči žalovanému v 1. rade predkupné právo, ktoré jej vyplývalozo stanov,   avšak   žalovaný   v   1.   rade   toto   predkupné   právosťažovateľky nerešpektoval. Prevod akcií bol neplatný z dôvodu, že jeho obsah odporujezákonu,   zákon   obchádza   a   prieči   sa   dobrým   mravom   (§   39   zákona   č.   40/1964   Zb.Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), pretože akcie prevádzal ten, kto nebolich vlastníkom, a nerešpektoval navyše predkupné právo sťažovateľky. Naliehavý právnyzáujem na požadovanom určení u sťažovateľky je daný tým, že sleduje dosiahnutie zápisudo   zoznamu   akcionárov   v   stredisku   ako   predpokladu   na   to,   aby   jej   emitent, vydal akcie na meno.

Žalovaní v konaní tvrdili, že neexistuje právny dôvod na určenie neplatnosti prevoduakcií (žalobcovia nie sú akcionári vedľajšieho účastníka a neboli nimi ani v čase prevoduakcií, ktorý je predmetom konania) a neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomtourčení (nie je zrejmé, ako by prípadné vyhovujúce rozhodnutie súdu odstránilo tvrdenúprávnu neistotu žalobcov, keď takéto rozhodnutie nemôže predstavovať podklad na zápisdo zoznamu   akcionárov   vedľajšieho   účastníka   ani   na   vydanie   akcií,   či   pre   inéuplatnenie akcionárskych   práv).   Navyše   žalovaný   v   3.   rade   v   marci   2009   previedol49 % akcií   vedľajšieho   účastníka   spätne   na   Slovenskú   republiku   (reprezentovanúžalovanými v 1. a 2. rade). Samotný údajný exekučný prevod akcií bol absolútne neplatnýmprávnym úkonom, pretože jeho plnenie bolo nemožné, keďže akcie vedľajšieho účastníkamohli byť v danom čase iba vo vlastníctve Slovenskej republiky a exekúciou nemožnopostihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný (§ 114 Exekučnéhoporiadku). Žalovaný v 3. rade k tejto argumentácii dodal, že sťažovateľka (a rovnako ostatnížalobcovia) nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti i preto, ženaliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   zmluvy   nemá   ten,   kto   môže   žalovaťna určenie existencie práva alebo na plnenie.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   Cbs   8/2006-1015   z   1.   februára   2012   žalobusťažovateľky a ostatných žalobcov zamietol a žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi priznalnáhradu trov konania. S poukazom na § 114 Exekučného poriadku, § 10 ods. 1 zákonač. 92/1991   Zb.   o podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   v znení   neskoršíchpredpisov (podľa ktorého o privatizácii podniku alebo jeho časti s charakterom prirodzenéhomonopolu a o privatizácii majetkovej účasti štátu alebo majetkového fondu na podnikaníinej právnickej osoby, ktorá má charakter prirodzeného monopolu, vždy rozhoduje vláda ato po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade Slovenskej republiky) a spoukazom   na   §   2   ods.   3   zákona   č.   192/1995   Z.   z.   o zabezpečení   záujmov   štátu   priprivatizácii   strategicky   dôležitých   štátnych   podnikov   a akciových   spoločností   v zneníneskorších   predpisov   (podľa   ktorého   predmetom   privatizácie   nemôžu   byť   akcie, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát), ako aj s poukazom na § 80písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dospel krajský súd k záveru,podľa   ktorého   sťažovateľka   nemohla   platne   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k akciámvedľajšieho účastníka, ktorých majiteľom bol, a aj v čase rozhodovania krajského súdu, ještát. Navyše, sťažovateľka a ani ostatní žalobcovia nemali naliehavý právny záujem napožadovanom určení neplatnosti v petite žaloby uvedenej zmluvy, pretože nepreukázali, žeby   sa   ich   postavenie   bez   tohto   určenia   stalo   neistým,   ale   najmä   preto,   že   jedinýmakcionárom   vedľajšieho   účastníka   je   Slovenská   republika   (akcie   sú   vydané   na   menoMinisterstva hospodárstva Slovenskej republiky). S ohľadom na súčasný stav vlastníctvasporných akcií krajský súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi žalobyuvádzanými sťažovateľkou.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, o ktorom rozhodol najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu akovecne správny potvrdil a žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 7. januára 2015.

Sťažovateľka   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   7   Cbs   8/2006-1015   z   1.   februára   2012a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnila tým, žekrajský súd i najvyšší súd prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií vedľajšieho účastníkanapriek   tomu,   že   táto   otázka   bola   už   právoplatne   vyriešená   inými   rozhodnutiaminajvyššieho   súdu   tak,   že   sťažovateľka   spolu   s   ďalšími   žalobcami   platne   nadobudlavlastníctvo   k   110   akciám   vedľajšieho   účastníka,   čo   zakladá   prekážku res   iudicata.S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 2/99 z 28. februára 2001 sútieto závery najvyššieho súdu záväzné podľa § 159 ods. 2 OSP pre všetky orgány. Navyše,v exekučnom   konaní   platí   zákaz   navrátenia   do   predošlého   stavu   (§   61   Exekučnéhoporiadku). Aj podľa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007 jevylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inomkonaní.   Preto   je   sťažovateľka   presvedčená,   že   žalobcovia   preukázali,   že   nadobudlivlastníctvo k 647 akciám vedľajšieho účastníka. Pokiaľ túto otázku znova riešil krajský súd inajvyšší súd, porušil tým zásadu právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných súdnychrozhodnutí.   Zákonnosť   nadobudnutia   akcií   sťažovateľom   a   nemožnosť   opätovnéhopreskúmavania   tejto   otázky   súdmi   vyplýva   z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 180/2006z 30. apríla 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 77/2008 z 29. mája 2008, ako ajz uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008. Rozhodnutie krajskéhosúdu a najvyššieho súdu v tejto veci porušilo princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,tieto rozhodnutia sú navyše nedostatočne odôvodnené a voči sťažovateľke diskriminačné,keď rovnakú situáciu riešia odlišne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012 a jednakrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodolrozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bolsúdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosťsťažovateľky v tej časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006-1015 z 1. februára 2012, a toz dôvodu nedostatku právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012z 28.   októbra   2014.   Na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   je   právomocústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS   136/05,   III.   ÚS   198/07).   K iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovanípríslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka   porušenie   označených   základných   práv   odôvodňuje   jednak   tým,   žerozsudok   najvyššieho   súdu   je   nedostatočne   odôvodnený,   a   jednak   tým,   že   vec   bolaprerokovaná napriek tomu, že otázka, či sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k akciámvedľajšieho účastníka, už bola prv právoplatne vyriešená v iných konaniach.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolania žalobcov podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s, p. a dospel k záveru, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.

Podľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalobcovia v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. – súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam a ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. – rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí.

Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný. Žalobcovia   v   odvolaní   namietali,   že   súd   prvého   stupňa   na   základe   vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal všetky žalobcami, žalovanými a tiež vedľajším účastníkom navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné zistenie   skutkového stavu,   čo   je zrejmé   z obsahu   spisu. Skutkové   zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov   nevyplynuli   a   ani   inak   nevyšli   počas   konania   najavo   alebo   opomenul rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané   alebo   vyšli   počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti,   zákonnosti,   pravdivosti,   eventuálnej   vierohodnosti   alebo   keď   výsledok hodnotenia nezodpovedá tomu. čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré bolí vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Žalobcovia v odvolaní tiež namietali, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu na   zistený   skutkový   stav,   to   znamená,   že   vyvodzuje   zo   skutkového   zistenia,   aké   práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo   aplikoval   správny   právny   predpis,   ale   nesprávne   ho   vyložil,   prípadne   na   daný skutkový   stav   nesprávne   aplikoval   (z   podradenia   skutkového   stavu   pod   právnu   normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Žalobcovia len všeobecne v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, neuviedli však v čom vidia túto nesprávnosť, či v nesprávne použitej právnej norme, resp. ktorý právny predpis mal byť správne použitý alebo či došlo k jeho nesprávnej aplikácii.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.   Na   doplnenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   uvádza,   že   z   obsahu odvolania   vyplýva,   že   podľa   názoru   žalobcov   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   MCdo/2/1999   a   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II.ÚS 159/07-37   prestavujú   prekážku   už   rozhodnutej   veci   a   tieto   rozhodnutia   potvrdili vlastníctvo akcií žalobcov a preto súd v tomto konaní nie je oprávnený zaoberať sa otázkou vlastníctva akcií. Podľa názoru žalobcov bola týmito rozhodnutiami definitívne vyriešená otázka   nadobudnutia   vlastníctva   k   110   ks   akciám   spoločnosti, Krajský súd v Bratislave nebol oprávnený riešiť ako prejudiciálnu otázku vlastníctva akcií a je tu prekážka res iudicata. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,   nemôže   sa   prejednávať   znova.   Prekážka   právoplatne   rozhodnutej   veci   –   rei iudicata, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p. patrí medzi neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už uplatnený. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu,   o   ktorom   bolo   súdom   už   právoplatne   rozhodnuté.   Účastníci   konania pred Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   MCdo/2/1999   nie   sú   identickí s účastníkmi v tomto konaní. Predmetom konania nebola ani otázka nadobudnutia akcií spoločnosti, niektorým zo žalobcov v tomto konaní. Toto rozhodnutie nie je preto spôsobilé založil prekážku už rozhodnutej veci. V tomto konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. MCdo/2/1999 nepotvrdil, že sa niektorý zo žalobcov stal akcionárom V tomto konaní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal otázkou vlastníctva akcií a ani priebehom a zákonnosťou exekúcie, ktorá mala viesť k nadobudnutiu akcií žalobcami.

Žalobcovia   v   odvolaní   proti   rozsudku   poukázali   tiež   na   ust.   §   61   zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v zmysle, ktorého je v exekučnom konaní vylúčený návrat   do predošlého   stavu.   Z   tohto   ustanovenia   vychádzal   Ústavný   súd   SR   v   náleze z 11. 12. 2008 pod sp. zn. II. ÚS 159/07-37, ktorým vyslovil porušenie základného práva žalobcu v 1. rade na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky sa však v tomto rozhodnutí nezaoberal vlastníckym právom žalobcu v 1. rade a ani iným právom, ktoré je predmetom tohto konania o neplatnosť právneho úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na neskorší nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 01. 2011, v ktorom uviedol, že podľa ústavného súdu je zrejmé, že otázka vlastníctva akcií zatiaľ nebola vyriešená, preto všeobecné súdy sa musia s touto   otázkou   vysporiadať.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ani   nemôže   svojim rozhodovaním o sťažnosti zakladať, meniť alebo zrušovať vlastnícke právo k akciám ako cenným papierom. O takýchto nárokoch rozhodujú výlučne všeobecné súdy (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/1995).

Odvolací súd ďalej uvádza, že jedným z predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je vecná legitimácia. Vecná legitimácia je vo svojej podstate hmotno-právny stav, ktorého existencia zakladá žalovateľnosť nároku. V tomto prípade bude na podanie určovacej žaloby vecne legitimovaný účastník právneho vzťahu či práva, o ktoré v určovacej žalobe ide. Nie je však vylúčené, aby vecnou legitimáciou disponoval i subjekt, ktorý je vo svojom právnom postavení dotknutý existenciou či neexistenciou právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou osobou. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o neexistencii aktívnej vecnej   legitimácie   žalobcov   na   podanie   predmetnej   žaloby.   Žalobcovia   v   1.   až 5. rade nepreukázali súdu žiadnymi relevantnými dôkazmi, že boli ku dňu podania žaloby, resp. ku dňu zrealizovania prevodu 49 % akcií spoločnosti na základe kúpnej zmluvy   zo   dňa   28.   01.   2002,   resp.,   že   v   súčasnosti   sú   akcionármi   spoločnosti Žalobcovia   neosvedčili   súdu   svoju   aktívnu   vecnú   legitimáciu na podanie   predmetnej   určovacej   žaloby   o   neplatnosť   právneho   úkonu.   Žalobcovia nepreukázali, že sa stali akcionármi a ani sa nikdy nemohli stať akcionármi Dôvodom   nemožnosti   nadobudnutia   akcii,   žalobcami   je   ust.   §   2   ods.   3   zákona   č.   192/1995   Z.   z. o strategických podnikoch, ktoré určovalo, že akcie, nemohli byť predmetom privatizácie, keďže, predstavoval strategický podnik štátu, jeho akcie mohla vlastniť len Slovenská republika. Akcie neboli spôsobilým predmetom exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku. Hoci postupom exekútorky   došlo   v   roku   1998   k   formálnemu   prevodu   zaknihovaných   akcií a k ich zapísaniu na účty cenných papierov žalobcov vedených Strediskom cenných papierov. Tento zápis v Stredisku cenných papierov bol na základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky opravený a akcie, boli z účtov žalobcov odpísané. Zápis na účtoch cenných papierov a neskoršia oprava tohto   zápisu   nevyvolala   hmotno-právne   účinky,   pretože   exekučný   prevod   akcií, ktorý i odporoval zákonu bol absolútne neplatný právny úkon na základe,   ktorého   nedošlo   k   zmene   právneho   stavu.   Keďže   prevod   akcií, odporoval v tom čase platnému zákonu o strategických podnikoch je tento prevod v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010 pod sp. zn. 2 Cb 272/02 o určenie vlastníctva. Krajský súd v Košiciach žalobu spoločnosti, zamietol a uviedol, že zmluva o prevode 100 ks akcií, je absolútne   neplatná   a   spoločnosť sa   nestala   akcionárom Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24. 06. 2011 potom ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 3 Obo 71/2010 odmietol odvolanie spoločnosti a TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov   nad Topľou   proti rozsudku ako   odvolanie   podané neoprávnenými osobami. Tiež Krajský súd v Bratislave v rozsudku pod sp. zn. 27Cb/77/2002, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. 06. 2010 pod sp. zn. 3Obo/9/2009   konštatoval,   že   spoločnosť nepreukázala nadobudnutie akcií spoločnosti a teda, že nie je akcionárom spoločnosti a preto nemôže uplatňovať žiadne akcionárske práva.

Ďalším predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého právneho záujmu. Doktrína i pomery v nej konštatujú i judikatúra sa zhodli na tom, že naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho vyplýva,   že   určovacia   žaloba   spravidla   nebude   opodstatnená   v   prípadoch,   keď   možno žalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Tiež bude daný naliehavý právny záujem na určení spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný právny základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ – zabráni ďalším   prípadným   sporom   medzi   účastníkmi.   V   prípadoch,   kedy   požadované   určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo charakter len prejudiciálnej   otázky   k inému   sporu   medzi   účastníkmi,   nebude   daný   naliehavý   právny záujem na takomto určení. Ak je teda možné žalovať priamo na určenie vlastníckeho práva žalobcu s tým, že súd prejudiciálne posudzuje otázku platnosti či neplatnosti zmluvy, tak nie je   naliehavý   právny   záujem   na   samostatnom   určení   platnosti   či   neplatnosti   zmluvy. Odvolací   súd   sa   stotožnil   so závermi   súdu   prvého   stupňa,   že   žalobcovia   v   doterajšom konaní   nepreukázali   existenciu   právnej   neistoty,   jej   pretrvávajúci   charakter,   ani bezprostrednosť ohrozenia svojich záujmov a nepreukázali ani preventívnu funkciu žaloby. Žalobcovia sa v konaní najprv domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu – prevod akcií zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade, neskôr požiadali o zmenu   žaloby a domáhali sa určenia neplatnosti prevodu akcií zo žalovaných v 1. a 2. rade na žalovaného v 3. rade. Žalobcovia neuviedli aký prínos by pre nich mal pozitívny výsledok žaloby a akým spôsobom by zmenil ich právne postavenie, prípadne ako by došlo k odstráneniu ohrození ich záujmov. V prípade, že by súd vyhovel žalobcom a rozhodol by, že zmluva na základe, ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti na spoločnosť je neplatná obnovil by sa právny stav, ktorý platil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií spoločnosti by sa stala Slovenská republika, ak by prvostupňový súd žalobe vyhovel, nemalo by to žiaden vplyv na žalobcov, nezmenilo by sa ich právne postavenie a nijakým spôsobom by to neovplyvnilo ich právnu istotu. Žalobcovia v konaní tvrdili, že mali záujem na potvrdení toho, že sa v roku 1998 stali akcionármi spoločnosti V tejto súvislosti však žalobcovia mali možnosť podať žalobu o určenie vlastníctva akcii spoločnosti, alebo sa domáhať svojich práv žalobou na plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto správny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia nepreukázali vo vzťahu k žalovanému v 3. rade naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o neplatnosť právneho úkonu.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, keďže tento je vo výroku vecne správny.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššiehosúdu   konštatuje,   že   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Najvyšší súd reagoval najmäna všetky   pre   vec   podstatné   argumenty   sťažovateľky.   Ako   vyplýva   z   odôvodneniarozhodnutia najvyššieho súdu, jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý obstojí zamietnutiežaloby   sťažovateľky   krajským   súdom,   bol   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmuna sťažovateľkou požadovanom určení neplatnosti zmluvy v situácii, keď vlastníkom akciíje znova Slovenská republika a naliehavý právny záujem je vylúčený formuláciou žalobysťažovateľky. Najvyšší súd jasne, zrozumiteľne a s potrebným odôvodnením vysvetlil, žev danej situácii, ak by aj súd vyhovel sťažovateľke a rozhodol by, že zmluva na základe,ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti,na spoločnosť, je neplatná, obnovil by sa tým iba právny stav, ktorýplatil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií vedľajšieho účastníka by sa stalaSlovenská republika, čo by nemalo žiaden vplyv na postavenie sťažovateľky. Obdobne ajvo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenej prekážke res iudicata najvyšší súd svoj právny názoro neexistencii tejto prekážky náležite odôvodnil, keď uviedol, že právoplatné rozhodnutiesúdu   tvorí   prekážku   rozsúdenej   veci   iba   v   takom   rozsahu,   o   ktorom   bolo   súdom   užprávoplatne rozhodnuté, a vysvetlil, že pokiaľ ide o konanie vedené pred najvyšším súdompod sp. zn. MCdo 2/1999, jednak nebola splnená podmienka totožnosti účastníkov v obochkonaniach,   ale   najmä   jeho   predmetom   nebola   otázka   nadobudnutia   akcií   vedľajšiehoúčastníka niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto vecinetvorí prekážku res iudicata.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   odvolaniu   sťažovateľkynevyhovel a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

V   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti   ústavný   súdpovažoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanousťažovateľkou v priebehu konania pred krajským súdom, pričom najvyšší súd sa s ňouzaoberal a vysporiadal v odvolacom konaní dostatočným spôsobom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismiupravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   právnym   predpisom   jev posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššiehosúdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo   36/2012   a   jeho   rozhodnutiez 28. októbra 2014, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Najvyšší   súd   sa   v   namietanom   uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   s   ktorými   sanestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny   potvrdil.   Ústavný   súd   nezistil   ani   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovalasvojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V   prípade   sťažovateľky   aplikovali   všeobecné   súdy   na   vec   §   80   písm.   c)   OSP,v zmysle ktorého predpokladom meritórneho prejednania určovacej žaloby je preukázanienaliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Toto ustanovenie vykladalnajvyšší   súd   s   poukazom   na   doktrínu   i   judikatúru   tak,   že   naliehavý   právny   záujemna požadovanom   určení   bude   daný   spravidla   iba   vtedy,   ak   by   bez   tohto   určenia   boložalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jehoprávne   postavenie   neistým.   A naopak,   určovacia   žaloba   spravidla   nebude   opodstatnenáv prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a preto ak požadovanéurčenie   existencie   či   neexistencie   práva   či   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   malocharakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavýprávny záujem na takomto určení (ako tomu bolo v prípade sťažovateľky).

Pokiaľ   sťažovateľka   osobitne   poukazovala   na   existenciu   prekážky res   iudicata,najvyšší súd vykladal ustanovenie § 159 ods. 3 OSP (podľa ktorého len   čo sa o veciprávoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa   prejednávať   znova)   tak,   že   prekážka   právoplatnerozhodnutej veci bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäťprejednaná iba vtedy, ak ide o rovnakú vec, t. j. je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosťpredmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stavvymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol užuplatnený. Aj v takom prípade právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veciiba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Tento výklad § 159ods. 3 OSP a aplikácia tohto ustanovenia na vec sťažovateľky najvyšším súdom zodpovedáaj podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia a je potrebnépovažovať ju za ústavne konformnú.

Za   tejto   situácie   sú   už   bez   právneho   významu   ďalšie   argumenty   prednesenésťažovateľkou v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, resp. obsiahnuté v sťažnostidoručenej ústavnému súdu, pretože už len z uvedených dôvodov žaloba sťažovateľky ňouformulovaným petitom nemohla pri ústavne konformnej aplikácii dotknutých zákonnýchustanovení obstáť. V tejto situácii je potom už bez právneho významu aj to, či a ako rozhodlivšeobecné súdy v iných konaniach o veciach sťažovateľky, ako aj úvaha sťažovateľky oviazanosti skoršími rozhodnutiami súdov v iných konaniach.

Právne   názory   odvolacieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Obo   36/2012z 28. októbra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje z medzí pravidiel ústavnekonformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (citovaných v rozhodnutínajvyššieho súdu) upravujúcich konanie o určovacej žalobe a prekážku veci rozsúdenej.Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje takápríčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušeniapo prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   to   ani   v   kontexte   argumentáciesťažovateľky princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami.Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   36/2012   z   28.   októbra   2014   podľa   názoruústavného   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárny   a   nezlučiteľný   s   aplikovanýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2015