znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 586/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Meszárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť L. S., zastúpenej   advokátom   JUDr.   Tiborom   Sanákom,   Námestie   SNP   2,   Trnava,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoP 22/2014 z 30. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť L. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 10 CoP 22/2014 z 30. júla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   úpravu   práv   a   povinností   k   mal.   A.   K.   (ďalej   len „maloletý“). Následne v tomto konaní sťažovateľka navrhla, aby okresný súd predbežným opatrením dočasne upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletému. Uznesením č. k. 20 P 130/2014-38 zo 6. júna 2014 okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým maloletého zveril do osobnej starostlivosti sťažovateľky, upravil styk otca Z. K. (ďalej len „otec maloletého“) s maloletým, zaviazal ho prispievať na jeho výživu a upravil výkon ďalších   práv   a   povinností.   Okresný   súd   nariadil   predbežné   opatrenie   do   právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie otec maloletého, o ktorom rozhodol krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   10   CoP   22/2014-100   z   30.   júla   2014   tak, že uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   maloletého   zveril   do   striedavej   osobnej starostlivosti oboch rodičov – sťažovateľky a otca maloletého, a upravil výkon ďalších práv a povinností.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu, uvádza obsah svojho návrhu vo veci samej a tiež návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zoznam dôkazov, ktoré v konaní predložila a z ktorých má vyplývať nevhodné správanie otca maloletého a vhodnosť úpravy vzťahov tak, aby maloletý A. bol aspoň dočasne zverený do jej osobnej starostlivosti.

Sťažovateľka   uvádza   relevantné   ustanovenia   zákona   č.   36/2005   Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   rodine“)   a   tiež   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Následne vo svojej sťažnosti takto argumentuje:

„Som   toho   názoru,   že   pokiaľ...   predpoklady   pre   rozhodnutie   súdu   o   striedavej osobnej starostlivosti v zmysle § 24 ods. 2 ZoR nie sú kumulatívne splnené, alebo hoc aj z čiastočne z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani nemôžu byť splnené, nemôže súd ani   v   rámci   predbežného   opatrenia nariadiť   zverenie maloletého   do   striedavej osobnej starostlivosti v zmysle § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p.

Pokiaľ tieto predpoklady pre rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti nie sú kumulatívne splnené v čase vydania rozhodnutia o predbežnom opatrení, súd nemôže predbežným opatrením rozhodnúť o nariadení striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, pretože by to bolo v rozpore s ust.   § 24 ods. 2 ZoR, ale zároveň by to bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Striedavá osobná starostlivosť, tak ako o nej rozhodol odvolací súd, nie je a ani nemôže byť v záujme maloletého, pretože:

a/ Mal. A. bude mať dve bydliská, ktoré sú vzdialené od seba cca 40 km, pričom nie je jasné z rozhodnutia odvolacieho súdu, kam bude mal. A. chodiť do školy od 01. 09. 2014, či na ZŠ v T., kde by pokračoval v štúdiu v zmysle mojich predstáv a mojich súčasných možností, alebo bude prehlásený na ZŠ v P., v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z., tak ako sa to snaží presadiť otec a tým ma úplne vylúčiť zo starostlivosti o maloletého, vzhľadom na moju súčasnú situáciu po narodení dieťaťa alebo ju významne obmedziť. Otec si veľmi dobre uvedomuje, že počas týždňa, keď budem ja zabezpečovať starostlivosť o mal. A., nebudem môcť s ním z T. cestovať do školy do P. a po skončení vyučovania späť z P. do T., nakoľko mi v tom bude reálne brániť starostlivosť o mal. D. Pri takomto režime by bola prakticky zmarená aj účasť mal. A. na rôznych krúžkoch po skončení vyučovania organizovaných v rámci školy, alebo mimo školy, tak ako na to poukazujem aj vo svojich listinných dokladoch.

b/ Rozhodnutie odvolacieho súdu tak vytvára predpoklady pre ďalší spor rodičov na súde v zmysle ust. § 35 ZoR o tom, kam bude mal. A. chodiť do školy, či na základnú školu v T. alebo základnú školu P.

c/ Odvolací súd si zrejme neuvedomil, že v porovnaní s obdobím do 30. 06. 2014 (ukončenie   školského   roku)   sa   zásadným   spôsobom   zmenili   vzťahy   medzi   rodičmi, ako aj zásadne sa zmenili pomery a možnosti na mojej strane, pričom pôvodné dohody ohľadne úpravy práv a povinností k mal. A. už prestali platiť a režim úpravy, ktorý sme mali dohodnutý približne do konca mája 2014, je už neaktuálny.

Zmeny sú podrobne opísané v mojom návrhu na začatie konania zo dňa 22. 05. 0214, z môjho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia 04. 06. 2014, ako aj z vyjadrenia matky k odvolaniu otca zo dňa 21. 07. 2014.

Podstatou týchto zmien je neseriózne konanie a správanie sa otca voči mne, ktorý v prvom   polroku   2014   so   mnou   prestal   spolupracovať   na   riešení   základných   otázok a problémov súvisiacich s výchovou mal. A. a zároveň začal zneužívať situáciu v čase, keď mal mal. A. v starostlivosti a začal pripravovať pôdu na to, aby mal. A. mohol navštevovať ZŠ v P. v súvislosti s tým, že otec Z. K. sa presťahoval zo S. do R. pri P., čo odvolací súd taktiež vo veci neriešil.

Ja som na to prišla náhodou, keď mi to spontánne, v rámci rozhovoru prezradil mal. A V tom momente som stratila akúkoľvek dôveru v seriózne konanie Z. K., ktorý vedel o mojom   tehotenstve,   vedel   o   približnom   termíne   pôrodu   a   počítal   s mojimi   zúženými možnosťami aktívne sa brániť a zasiahnuť. Vzhľadom na uvedené konanie otca, som bola nútená obrátiť sa na súd a následne aj podať návrh na nariadenia predbežného opatrenia, aby   som   stabilizovala   situáciu,   predišla   chaosu   pri   zabezpečovaní   starostlivosti o maloletého tak, ako bola organizovaná približne do 11. 06. 2014 (doručenie uznesenia Okresného   súdu   Trnava   o   predbežnom   opatrení)   s   prihliadnutím   na   to,   že   Z.   K. sa v priebehu prvého pol roka 2014 presťahoval aj so svojou priateľkou M. R. a jej dcérou L. zo S. do R. pri P.

Je poľutovania hodné, že otec dokonca vo svojom odvolaní zo dňa 24. 06. 2014 proti uzneseniu súdu prvého stupňa, poukazuje na str. 91 bod 7. posledná veta, keď spochybňuje moju schopnosť zabezpečovať starostlivosť o maloletého, a že či práve z dôvodu môjho tehotenstva a pôrodu nebude vhodné, aby mal otec umožnené zabezpečovať starostlivosť o maloletého tak, ako tomu bolo doteraz a tým prezrádza svoj zámer.

Otec maloletého ale neupozorňuje súd na obrovské problémy, ktoré reálne môžu vznikať   v   súvislosti   s   nariadením   striedavej   osobnej   starostlivosti   v   atmosfére   mojej nedôvery voči konaniu zo strany otca, ako je organizovanie školskej dochádzky (T. – P.), zabezpečovanie striedavej starostlivosti z mojej strany po pôrode, s prihliadnutím na veľkú vzdialenosť   dvoch   bydlísk   maloletého   a   možného   prehlásenia   maloletého   do   školy   v P. a na celkovú nevhodnosť nariadenia striedavej osobnej starostlivosti pre maloletého. d/ Prvostupňový súd, ako aj odvolací súd, nevykonali v zmysle § 24 ods. 2 ZoR povinné skúmanie, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa, aby odvolací súd vôbec mohol rozhodnúť o striedavej osobnej starostlivosti.

V zmysle vyššie uvedených skutočností sa uznesenie Krajského súdu v Trnave... javí byť svojvoľné, nezákonné a neústavné.“

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP/22/2014-100, porušil základné právo L. S... v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... v čl. 6 ods. 1 Dohovoru......   Zrušuje...   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   30. 07. 2014   sp.   zn. 10 CoP/22/2014-100 a vec... vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Trnave je povinný L. S. uhradiť trovy konania v sume 340,09 €... na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   z   30.   júla   2014   poukázal   na   odôvodnenie uznesenia   okresného   súdu   zo   6.   júna   2014,   na   odvolanie   otca   maloletého,   vyjadrenie sťažovateľky a kolízneho opatrovníka. V odôvodnení tiež zhrnul obsah návrhu sťažovateľky vo veci samej, pričom uviedol:

„Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 20 P/130/2014 je návrh matky, v ktorom táto žiada, aby súd zveril maloletého do jej osobnej starostlivosti, aby   bol   otec   zaviazaný   platiť   výživné   na   maloletého   vo   výške   500   eur   mesačne a aby bol upravený styk otca s maloletým každý párny týždeň od soboty 9.00 hod. do nedele 17.00 hod. Taktiež žiadala upraviť styk počas Vianoc a letných prázdnin. Návrh odôvodnila tým, že maloletý je dieťa narodené mimo manželstva, pričom ako rodičia spolu žili do roku 2011,   kedy   sa   rozhodli   nenasťahovať   do   ich   novopostaveného   domu   v R.   a ona odišla s maloletým   do   prenajatého   bytu   v   P.   V   súčasnosti   matka   žije   v rodinnom   dome   v D. s jej súčasným manželom. Od roku 2011 do roku 2013 bol maloletý v starostlivosti otca každý víkend, resp. každý druhý týždeň a to od soboty večera do utorka rána a zvyšný čas v starostlivosti   matky.   Od   leta   2013   po   vzájomnej   dohode   rodičov   fungovala   striedavá starostlivosť   o   maloletého   v   týždňových   intervaloch   od pondelka   do   pondelka   s   tým, že rodičia ho zaviezli ráno do školy a poobede si dieťa prevzal druhý rodič. Dôvodom podania návrhu je obava matky o nevhodnosti starostlivosti o maloletého zo strany otca. Príprava maloletého do školy v čase jeho pobytu u otca je podľa tvrdení matky horšia ako keď sa nachádza u nej, maloletému taktiež nevyhovuje dochádzanie do školy v T. zo S. (kde býva otec so svojou priateľkou), nevhodné je aj to, že otec si maloletého kupuje vecami, ktoré maloletý ani nepotrebuje. Bezprostredným dôvodom na podanie návrhu je to, že otec sa   plánuje   nasťahovať   do   R.   a maloletému   vybavuje   prestup   na   základnú   školu   v P., čo matka považuje za absolútne nevhodné pre maloletého, ktorému sa na základnej škole v T. páči. Maloletý má v T. aj mimoškolské aktivity, ktoré mu ale otec počas doby keď je syn v jeho starostlivosti neumožňuje vykonávať.“

Následne krajský súd citoval príslušné ustanovenia zákona o rodine (§ 24 ods. 2 a 4, § 36 ods. 1) a Občianskeho súdneho poriadku [§ 74, § 76 ods. 1 písm. b)] a s poukazom na charakter rozhodnutia o predbežnom opatrení a jeho účel konštatoval:

«Pri   zvážení   týchto   skutočností   ako   aj   odvolacím   súdom   citovaných   ustanovení a napokon   tiež   s   ohľadom   na   obsah   spisového   materiálu   v   prejednávanej   veci   potom za osvedčený treba považovať nedostatok spolužitia rodičov dieťaťa (čo nespochybňuje ani jeden z rodičov a čo bolo potvrdené prakticky všetkými doterajšími podaniami v spise, preukazujúcimi odchylnosť ich adries), ako aj ich súčasná neochota sa dohodnúť na tom, ako bude prebiehať starostlivosť o maloletého, pričom v aktuálnom stave veci je zrejmé, že je   tu   neochota   matky   zotrvať   na   doterajšej   striedavej   starostlivosti   o   maloletého v týždňových   intervaloch   a   na   druhej   strane   požiadavka   otca,   aby   takáto   forma starostlivosti bola i naďalej realizovaná. Potrebnou tak vystala otázka úpravy rodičovských práv a povinností spolu nežijúcich rodičov maloletého dieťaťa podľa ust. § 36 ods. 1 ZoR). Už   na   tomto   mieste   je   potrebné   odmietnuť   argumentáciu   snažiacu   sa   presvedčiť o krajnosti (výnimočnosti) súdneho rozhodnutia predstavovaného predbežným opatrením o styku, nakoľko tu naopak každý prípad prerušenia spolužitia rodičov maloletého dieťaťa, spojený   s jeho   vymanením   z osobnej   starosti   jedného   z rodičov,   je   dôvodom   prakticky bezodkladnej   potreby   upravenia   rodičovských   práv   a   povinností   k   dieťaťu.   Na   takúto úpravu s prihliadnutím k možnosti začatia konania vo veci starostlivosti o maloleté deti súdom aj bez návrhu (§ 81 ods. 1 O. s. p.), a to okamžite po zistení príslušnej skutočnosti, dokonca nie je potrebný ani návrh (čo na druhej strane ale nebráni uplatneniu práva na dočasnú   úpravu   pomerov   návrhom).   Úprava   predbežným   opatrením   však   musí   mať samozrejme opodstatnenie najmä v čase pred vydaním konečného rozhodnutia preto, že dokazovanie   smerujúce   k   podstate   problému,   teda   sporu   medzi   rodičmi,   je   obvykle prácnejším a časovo náročnejším a očakávateľný čas rozhodnutia vo veci takto pomerne vzdialeným.   Je   to   tak   i preto,   aby   tu   zverenie   alebo   ponechanie   maloletého   dieťaťa   v starostlivosti   jedného   z rodičov   nebolo   založené   na   svojvôli   a   aby   nedochádzalo   ani   k faktickému zneužívaniu nedostatku úpravy práve tým rodičom, ktorý má dieťa vo svojej starostlivosti a ktorý, nebyť čo i len dočasnej úpravy výkonu práv a povinností, by mohol svoju   ochotu   umožniť   druhému   rodičovi   podiel   na   výchove   dieťaťa   podmieňovať   či   už splnením   celkom   nesplniteľných,   alebo   pre   druhého   rodiča   z   určitého   dôvodu neakceptovateľných podmienok.

Pre rozhodovanie súdu o predbežnej úprave rodičovských práv a povinností (v časti zabezpečenia   stabilného výchovného   prostredia maloletého   dieťaťa   aspoň do tej miery, do akej   to   umožňuje   povaha   konania   o   predbežnom   opatrení)   najvýznamnejším   bolo, že aj napriek opačnému názoru matky neboli zistené vonkoncom žiadne pochybnosti o plnej výchovnej spôsobilosť otca. Určujúcim pri zvolení úpravy aj vo forme striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov (§ 24 ods. 2 ZoR) je totiž v prvom rade záujem dieťaťa a na odpovedanie   otázky   existencie   takéhoto   záujmu   nemôže   poslúžiť   len   konanie o predbežnom   opatrení   −   v   ktorom   sa   i   pre   krátkosť   času   vymedzeného   pre   súd na rozhodnutie o návrhu účastníka vyžaduje iba osvedčenie významných skutočností a nie aj ich preukázanie.

Takto potom rozhodnutie súdu prvého stupňa opierajúce sa len o návrh a tvrdenia matky, ktoré prakticky bez bližšej analýzy a odôvodnenia súd prvého stupňa len prevzal do odôvodnenia   napadaného   uznesenia,   nebolo   správne.   Matka   totiž   v   návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   iba   vyjadrila svoje subjektívne   obavy o úmysloch otca,   pri   nestotožnení   s   ktorými   ale   pripadá   do   úvahy   konanie   podľa   §   35   ZoR,   t.   j. rozhodovanie   súdu   pri   nezhode   rodičov,   podľa   ktorého   ak   sa   rodičia   nedohodnú o podstatných   veciach   súvisiacich   s   výkonom   rodičovských   práv   a   povinností   (najmä o vysťahovaní   maloletého   dieťaťa   do   cudziny,   o   správe   majetku   maloletého   dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie), rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd   (na   čo   správne   poukázal   aj   odvolateľ).   Ak   potom   obidvaja   rodičia   zhodne   tvrdili, že tu od   roku   2011   až   do   podania   návrhu   matky   bola   riadne   vykonávaná   striedavá starostlivosť o maloletého, v poslednom roku v režime týždenných intervalov, a v súčasnom stave   veci   nie   je   nič   spochybňujúce   výchovnú   spôsobilosť   oboch   rodičov   a   ani   nič nasvedčujúce, že by samotné dieťa takúto formu starostlivosti odmietalo, za opodstatnené a v záujme maloletého je možné považovať faktické potvrdenie doterajšej striedavej osobnej starostlivosti   s   tou   zmenou,   že   tu   týždenné   intervaly   budú   vymedzené   (či   ohraničené) nedeľou (konkrétne 18-tou hodinou), keďže tento deň je podľa súdu prvého stupňa vhodný na   vytvorenie   ucelenej   doby   jedného   týždňa,   neviazanej   na   návštevu   školy, a to i s prihliadnutím na to, že v súčasnosti sú (tzv. letné) školské prázdniny a možné (aj keď nie nevyhnutné) je, že tu pondelok i počas riadneho školského roka môže pripadnúť na deň školských   prázdnin   či   deň   pracovného   pokoja   (pričom   samozrejme   dohodou   rodičov založenou na báze dobrovoľnosti môže byť tento deň nimi modifikovaný).

Za správny tak bolo možné považovať len záver súdu prvého stupňa, že tu existovala potreba dočasnej úpravy pomerov, no správnym už nebolo stotožnenie sa s návrhom matky v plnom rozsahu.

Odvolaciemu   súdu   preto   neostávalo   iné,   ako   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa   podľa   §   220   O.   s.   p.   zmeniť   spôsobom   uvedeným   vo   výroku   tohto   svojho rozhodnutia,   Spôsob   úpravy   zvolený   odvolacím   súdom   možno   považovať   za   primeraný potrebe dočasnej úpravy pomerov, nakoľko práve takáto úprava zabezpečí na jednej strane istú   stabilizáciu   výchovného   prostredia   maloletého   až   do   času,   kedy   sa   výsledkami dokazovania   vo   veci   poskytnú   podklady   či   už   pre   potvrdenie   takéhoto   spôsobu   úpravy osobnej starostlivosti o dieťa alebo naopak pre ústup od nej, na druhej strane potom aj potrebnú kultiváciu vzťahu oboch rodičov a dieťaťa v priebehu časových úsekov aspoň niekoľkých   po   sebe   nasledujúcich   dní   (v   rámci   ktorých   sa   opäť   predbežný   záver   o dostatočnej výchovnej spôsobilosti oboch rodičov buď môže potvrdiť alebo vyvrátiť). Odvolací   súd   svojím   rozhodnutím   napokon   v   súlade   so   svojou   ustálenou rozhodovacou   praxou   (tu   por.   napr.   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave z 23. decembra 2011 vo veci sp. zn. 10 CoP/32/2011) reagoval aj na stav vzdialenia bydlísk rodičov a možné (i keď nie nevyhnutné) zmeny v tomto smere. Toto sa prejavilo v tom, že považoval (odvolací súd) za spravodlivé,   aby sa riziko znášania zvýšených výdavkov spojených s realizáciou práva rodičov na styk (a to i výdavkov s možným ich vznikom až v budúcnosti) rozdelilo medzi oboch rodičov − a to tak, že sa za miesto odovzdania a prevzatia maloletého určí bydlisko toho rodiča, ktorý má dieťa odovzdať (čo takto prinúti nielen   „prvého“   rodiča   pre   prípad   záujmu   na   výkone   príslušného   práva   vycestovať za „druhým“   rodičom,   ktorý   má dieťa   v   príslušnom   týždni   v   osobnej   starostlivosti, ale i opačne   po   skončení   styku   bude   vyžadovať   od   „druhého“   rodiča,   aby   za   účelom prevzatia si dieťaťa meral rovnakú cestu, hoc aj opačným smerom).

Odvolací   súd   tu   pritom   zdôrazňuje,   že   toto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu je len rozhodnutím dočasného charakteru a konečnú odpoveď na opodstatnenosť striedavej starostlivosti (s prihliadnutím najmä na záujem dieťaťa) dá až právoplatné rozhodnutie vo veci samej.»

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   možno   považovať za dostatočnú   a akceptovateľnú.   Nemožno   teda   dospieť   k   záveru,   podľa   ktorého by rozhodnutie   o   zmene   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   bolo   nariadené   predbežné opatrenie, malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie, vzhľadom   na   osvedčený   skutkový   stav   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Krajský súd poukázal na charakter konania o nariadení predbežného opatrenia s tým, že   predbežným   opatrením   sa   dočasne   upravujú   pomery   účastníkov   konania   na   základe aspoň osvedčených skutočností spravidla bez potreby vykonávania dokazovania. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že v predmetnej veci bola daná potreba dočasnej úpravy pomerov   rodičov   k   maloletému   dieťaťu.   Za   relevantné   považoval   zistenie,   že   rodičia maloletého   nežijú   v   spoločnej   domácnosti   a   nedokážu   sa   dohodnúť   na   starostlivosti o maloletého.   Vychádzal   tiež   zo   zistenia,   že   od   roku   2011   až   do   podania   návrhu sťažovateľkou   rodičia   maloletého   zabezpečovali   oňho   starostlivosť   formou   striedavej osobnej   starostlivosti.   Konštatoval,   že   neboli   osvedčené   také   skutočnosti, ktoré by spochybňovali spôsobilosť otca maloletého zabezpečovať výchovu svojho syna, rovnako tak neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že maloletý takúto formu výchovy odmieta. Na tomto základe dospel k záveru, že je potrebné zachovať faktický   výkon   striedavej   osobnej   starostlivosti   až do   právoplatného   skončenia   konania vo veci   samej. Prihliadol   aj na to, že takouto dočasnou   úpravou pomerov   sa   zabezpečí stabilizácia   výchovného   prostredia   maloletého   a   jeho   pravidelný   kontakt   s   obidvoma rodičmi.   Pokiaľ ide   o nesúhlas sťažovateľky s ďalším pokračovaním striedavej   osobnej starostlivosti, krajský súd poukázal na to, že pri nezhode o podstatných veciach pri výkone rodičovských práv a povinností môže ktorýkoľvek z rodičov iniciovať konanie podľa § 35 zákona o rodine.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 30. júla 2014, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu tak, že predbežným opatrením zveril maloletého do striedavej osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov   a   upravil   výkon   ďalších   rodičovských   práv a povinností,   nemá   znaky   arbitrárnosti,   t.   j.   svojvôle,   je   v   súlade   s   procesnoprávnymi predpismi [napr. § 74, § 76 ods. 1 písm. b) OSP, § 36, § 24 ods. 2 a 4 zákona o rodine] s tým, že krajský súd ako odvolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).   Ústavný   súd   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením   krajského   súdu   z 30.   júla 2014.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym názorom   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   príslušných   ustanovení   OSP   –   predovšetkým   §   74   a   §   76   ods.   1   písm.   b) a príslušných   ustanovení   zákona   o   rodine   –   najmä   §   24   ods.   2   a   4   krajským   súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014