znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 586/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 16089/2012 až sp. zn. Rvp 16092/2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 26 Er 847/2008 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 11 Er 1316/2004 z 3. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 2005/2003 z 27. augusta 2010 a sp. zn. 11 Er   3488/2007 z 10. novembra 2011, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 375/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE 400/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 43 CoE 159/2012 z 28. augusta 2012 a sp. zn. 17 CoE 207/2012 z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16089/2012 až sp. zn. Rvp 16092/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16089/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Er 847/2008 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 11 Er 1316/2004 z 3. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 2005/2003 z 27. augusta 2010 a sp. zn. 11 Er 3488/2007 z 10. novembra 2011 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 375/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE 400/2012 z 18. septembra 2012,   sp. zn.   43 CoE 159/2012   z 28.   augusta   2012   a   sp.   zn.   17   CoE   207/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní splatiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vo veciach pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp   16090/2012   a   sp.   zn.   Rvp   16091/2012   bolo   na   zabezpečenie   úveru   účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak dlžník   neplní   svoje povinnosti,   je   možné   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá má povahu   exekučného   titulu.   Táto   zápisnica   bola   exekučným   titulom   na   vykonanie exekúcie.   Vo   veciach   pôvodne   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   16089/2012   a   sp.   zn. Rvp 16092/2012 bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou S., a. s., B. Súdny exekútor na základe   poverení   udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j. exekúciu. V priebehu exekučného konania bolo napadnutými uzneseniami okresného súdu rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

V   sťažnostiach   sťažovateľka   uvádza,   že   sa   nemohla „... stotožniť   s odôvodnením označeného   rozhodnutia   porušovateľa   a to   tak   po   stránke   právnej,   ako   aj   po   stránke skutkovej   a preto   podal   proti   nemu   odvolanie.   Navyše,   sťažovateľ   podal   po   podaní odvolania návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ! Porušovateľ v prvom rade a ani porušovateľ v druhom rade   nerozhodli   do   skončenia   konania   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania! Porušovateľ v druhom rade rozhodol priamo o odvolaní sťažovateľa a to tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil... V danom rozhodnutí sa súd vôbec nezmieňuje o procesnom návrhu   sťažovateľa!   Práve   chýbajúca   procesná   činnosť   porušovateľov   vecne   vyjadrená vydaním   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   postupom   podľa   ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie   a tvrdení   sťažovateľa   vo   vzťahu   k nutnosti   súdu   konať   položením prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   zásadným   spôsobom   porušila základné práva sťažovateľa...“.

Sťažovateľka   podala   v priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   návrhy na prerušenie konaní postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré odôvodnila tým, že «súd   sa   nijako   nevysporiadal   s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v smernici   Rady 93/13/EHS   a nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v rámci   spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.   Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty   základných   práv   EÚ   a to   v súvislosti   s výkladom   pojmu   „neprijateľná   zmluvná podmienka“   v kontexte   smernice   Rady   93/13/EHS   a jej   následnej   aplikácii   exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.».

Podľa sťažovateľky „Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom sťažovateľa   a umožniť   mu   tak   dosiahnuť   stav   (resp.   minimálne   ovplyvniť   pokračovanie civilného   procesu),   v ktorom   by   sa   právna   vec   pred   vnútroštátnym   súdom   rozhodovala na základe   správneho   a adekvátneho   právneho   základu,   súčasťou   ktorého   je   aj   výklad práva   spoločenstva   (či   úniového   práva)   podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ   Súdnym dvorom Európskej únie v konaní o prejudiciálnej otázke.“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu,   alternatívne   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami krajského súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov.

V   zmysle   §   112   ods.   2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 16089/2012   až   sp. zn.   Rvp   16092/2012   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci, odmietne ju ako neprípustnú už po jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný   súd   zo   spisov   pôvodne   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 16097/2012,   sp.   zn. Rvp 16098/2012, sp. zn. Rvp 16101/2012 a sp. zn. Rvp 16103/2012 zistil, že sťažovateľka 21. decembra 2012 doručila ústavnému súdu obdobné sťažnosti, v ktorých (zhodne s týmito sťažnosťami) namietala okrem iného aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, pričom v týchto sťažnostiach   okrem   iného   formuluje   aj výhrady   voči   tomu,   že   v predmetných   veciach konajúce   súdy   nepožiadali   Súdny   dvor   Európskej   únie   o rozhodnutie   o prejudiciálnej otázke.   O sťažnostiach   pôvodne   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   16097/2012   a sp.   zn. Rvp 16103/2012 ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 320/2013 z 5. júna 2013 tak,   že tieto spojil   na spoločné konanie a následne ich   odmietol. Ústavný súd obdobne rozhodol   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   338/2013   z   19.   júna   2013   o sťažnostiach   pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 16098/2012 a sp. zn. Rvp 16101/2012.

Porovnaním   posudzovaných   sťažností   a sťažností   pôvodne   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 16097/2012,   sp.   zn.   Rvp   16098/2012,   sp.   zn.   Rvp   16101/2012   a sp.   zn. Rvp 16103/2012,   ktoré   ústavný   súd   spojil   na   spoločné   konanie   a   o ktorých   rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 320/2013 z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn. II. ÚS 338/2013 z 19. júna 2013 (ktoré odmietol z dôvodu nedostatku právomoci a zjavnej neopodstatnenosti sťažností),   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   nimi   namieta   postup   okresného   súdu a krajského súdu v totožnom súdnom (exekučnom) konaní a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých práv a zrušiť totožné uznesenia krajského súdu.

Z   uvedeného   teda   nespochybniteľne   vyplýva,   že   ústavný   súd   už   o sťažnostiach sťažovateľky   s totožným   petitom,   teda   aj   predmetom   konania,   rozhodol   uznesením sp. zn. II. ÚS 320/2013 z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn. II. ÚS 338/2013 z 19. júna 2013. Uvedené   zistenie   odôvodňuje   odmietnutie   posudzovaných   sťažností   ako   neprípustných podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   keďže   tým   došlo   k naplneniu   dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení   ani   skutočnosť,   že   posudzované   sťažnosti   obsahujú   podrobnejšiu   argumentáciu vo vzťahu   k povinnosti   všeobecného   súdu   prerušiť   napadnuté   konanie   v súvislosti s prejudiciálnou otázkou. Pokiaľ sťažovateľka chcela rozšíriť alebo doplniť argumentáciu k už   skôr   doručeným   sťažnostiam,   mohla   tak   urobiť   formou   ich   doplnenia.   Keďže sťažovateľka   namiesto   uvedeného   postupu   zvolila   podanie   nových   sťažností,   ktorých predmetom je porušenie identických práv postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v totožnom konaní, vystavila sa tak riziku, že posudzované sťažnosti budú odmietnuté z dôvodu ich neprípustnosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013