znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 586/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.   12   Er   602/2009   a jeho   uzneseniami   z 10.   novembra   2009   a 20.   mája   2011 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoE 31/2010 a jeho uznesením z 25. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011 doručená   sťažnosť   M.   F.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uzneseniami z 10.   novembra   2009   a 20.   mája 2011   a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24 CoE 31/2010   a jeho   uznesením z 25. januára 2011. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   III   pod   sp.   zn.   10   C   138/01,   v ktorom   sa v procesnom   postavení   žalobkyne domáhala voči   L.   S.,   B.   (ďalej   len   „žalovaná“ alebo „povinná“), za účasti S. ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší účastník“),   zaplatenia   peňažnej   sumy   z   titulu   náhrady   škody   na   zdraví.   Okresný   súd Bratislava III vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 138/2001 zo 17. mája 2005 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 630 000 Sk a trovy konania, v časti uplatneného úroku z omeškania konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku (v jeho zamietajúcej časti) podala sťažovateľka odvolanie. Na základe sťažovateľkou   podaného   odvolania   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   aj   „odvolací   súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 491/2005 z 21. februára 2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že „žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni celkom sumu 637.200,- Sk do 15 dní od právoplatnosti   tohto   rozsudku“, a vo   zvyšnej   zamietajúcej   časti   odvolaním   napadnutý rozsudok   potvrdil.   Z doložky   právoplatnosti   vyznačenej   na   rozsudku   okresného   súdu vyplýva,   že   tento   rozsudok   v spojení   s rozsudkom   odvolacieho   súdu   nadobudol právoplatnosť 10. septembra 2008 a vykonateľnosť 26. septembra 2008.

Po   doručení   rozsudku   odvolacieho   súdu   sa   sťažovateľka   domáhala   zaplatenia judikovanej   pohľadávky   v sume   637   200   Sk,   pretože   považovala   tento   rozsudok   za vykonateľný v celom rozsahu, teda v sume 637 200 Sk. Sťažovateľka podala 23. apríla 2009 návrh   na   vykonanie   exekúcie,   pretože   podľa   jej   slov   žalovaná   ani   vedľajší   účastník dobrovoľne nesplnili povinnosť vyplývajúcu z vykonateľného rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaná ako povinná v exekučnom konaní podala proti prebiehajúcej exekúcii námietky, ktoré   odôvodnila   tým,   že   z vykonateľného   rozsudku   odvolacieho   súdu   jej   vyplýva povinnosť zaplatiť len sumu 7 200 Sk, pretože sumu 630 000 Sk uhradil za ňu vedľajší účastník   ešte   v roku   2005.   Žalovaná   zároveň   podala   návrh   na   opravu   a odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol uznesením sp. zn. 8 Co 491/2005 z 1. februára   2010   zamietnutý.   O   námietkach   proti   exekúcii   rozhodol   okresný   súd uznesením   č.   k.   12 Er 602/2009-117   z 10.   novembra   2009   tak,   že   námietkam   povinnej vyhovel a povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach a súčasne zamietol   návrh   povinnej   na   zastavenie   exekúcie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 24 CoE 31/2010-156   z 25. januára   2011   rozhodnutie   okresného   súdu   v časti,   v ktorej vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii, potvrdil. Následne okresný súd uznesením č. k. 12 Er 602/2009-182 z 20. mája 2011 exekúciu zastavil.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti v podstatnom uviedla: „Tým, že porušovateľ v prvom rade exekúciu zastavil a voči uzneseniu porušovateľa v prvom rade nie je prípustné odvolanie, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože konaním porušovateľa v prvom i druhom rade bola sťažovateľke zmarená   možnosť   domáhať   sa   výkonu   rozhodnutia   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. K tomuto zmareniu práva sťažovateľky došlo nesprávnym postupom oboch odporcov vo veci rozhodovania o námietkach voči exekúcii, ako i konaním porušovateľa v druhom rade, ktorý exekúciu zastavil, hoci je nesporné, že právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co 491/2005-149 zo dňa 21.2.2008,   bola   odporkyňa   zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   637.200,-   Sk   a   tento záväzok odporkyne, ktorý existoval ku dňu 21.2.2008, bol vysporiadaný len v časti 7.200,- Sk.... sťažovateľka ani po právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa nemôže domáhať súdnej ochrany a priznané nároky uplatniť v exekučnom konaní.... Práva sťažovateľky na výkon rozhodnutia podľa právoplatného a vykonateľného rozsudku, v zmysle výrokovej časti sú práve postupom porušovateľov zmarené...“

Podľa   názoru   sťažovateľky „Porušovatelia   nemôžu   svojím   postupom   opravovať prípadné chybné rozhodnutia súdov z vlastného podnetu, ale výlučne na návrh niektorého z účastníkov konania.   Rovnako v návrhových konaniach,   v ktorých sa výlučne vyžaduje aktivita účastníkov konania, a prípadná pasivita je na ujmu toho, kto sa ochrany svojich práv   nedomáha,   nemôžu   súdy   ako   nestranný   a   nezávislý   orgán...   suplovať   aktivitu účastníkov konania, či už by im rozhodnutie bolo na prospech alebo neprospech.“.

Sťažovateľka   tiež   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodnila takto:

„...   postup porušovateľov vyvoláva   u sťažovateľky   pocit krivdy,   právnej neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, popiera jej základné práva a slobody a má pocit, že v jej prípade konanie porušovateľov vykazuje znaky porušenia nezávislosti a nestrannosti súdu a sťažovateľka postup porušovateľov vníma ako prejav arogancie súdnej moci, ktorým došlo   k   zmareniu   vymožiteľnosti   jej   pohľadávky.  ...   Sťažovateľka   poukazuje   i   na   tú skutočnosť, že nárok, ktorý jej bol priznaný, zaniká smrťou, pretože ide o osobnostný nárok, a konanie porušovateľov vidí z tohto pohľadu za ešte závažnejšie...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Porušovateľ v prvom rade - Okresný súd Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 12Er/602/2009 porušil základné právo sťažovateľky:

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Porušovateľ v druhom rade - Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 491/2005 porušil základné právo sťažovateľky:

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

3. Rozhodnutia porušovateľa v prvom rade:

- uznesenie 12Er/602/2009-182 zo dňa 20.5.2011;

- uznesenie 12Er/602/2009-117 zo dňa 10.11.2009 a

rozhodnutie porušovateľa v druhom rade

- uznesenie sp. zn. 24 CoE/31/2010-156 zo dňa 25.1.2011 sa zrušujú a vec sa vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-€, ktoré sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť porušovatelia v prvom a druhom rade...

5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 305,84 €... k rukám advokátky JUDr. E. B...“

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   nesprávne   označenie   spisovej   značky konania   vedeného   krajským   súdom   v bode   2   petitu   sťažnosti,   v ktorom   sťažovateľka uviedla, že k porušeniu jej práv malo dôjsť postupom krajského súdu „v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 491/2005“. Z obsahu sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že pod uvedenou spisovou značkou prebiehalo konanie pred Krajským súdom v Bratislave vo veci odvolania sťažovateľky   proti   meritórnemu   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III.   Z obsahu sťažnostných námietok sťažovateľky však nepochybne vyplýva nespokojnosť s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a s postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   CoE   31/2010,   v ktorých   označené   súdy   rozhodovali o námietkach povinnej proti exekúcii a následne o zastavení exekúcie. Nesprávne označenie spisovej značky konania vedeného krajským súdom preto ústavný súd považoval za zrejmú nesprávnosť   a vychádzajúc   z obsahu   relevantnej   argumentácie   sťažovateľky   a označenia porušovateľov v záhlaví sťažnosti a v jej petite vymedzil predmet konania pred ústavným súdom uvedením správnej sp. zn. 24 CoE 31/2010 tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uzneseniami z 10. novembra 2009 a 20. mája 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoE 31/2010 a jeho   uznesením   z 25.   januára   2011.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je nesúhlas   sťažovateľky   s   postupom   exekučných   súdov,   ktoré   v   rámci   exekúcie   vecne posúdili námietky povinnej ako dôvodné a vyhoveli im. Okresný súd následne exekúciu zastavil,   čím   podľa   sťažovateľky   zmaril   jej   právo   domáhať   sa   núteného   výkonu rozhodnutia.

1.   Jednou   zo   základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná   a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu č. k. 12 Er 602/2009-117 z 10.   novembra   2009,   ktorým   okresný   súd   vyhovel   námietkam   povinnej   proti   exekúcii a povolil   odklad   exekúcie   do   právoplatnosti   rozhodnutia   o námietkach,   v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   24   CoE   31/2010-156   z 25.   januára   2011   nadobudlo právoplatnosť   28.   februára   2011.   Sťažnosť   sťažovateľky   doručená   ústavnému   súdu 5. augusta   2011   (resp.   podaná   na poštovú   prepravu   2.   augusta   2011)   je tak   vo   vzťahu k označeným rozhodnutiam podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie   označených   práv   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 602/2009 a jeho uznesením z 20. mája 2011,   ktorým   okresný   súd   exekúciu   vedenú   na   podklade   rozsudku   odvolacieho   súdu zastavil, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom okresného súdu, ktorým okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa vyhovelo námietkam povinnej, exekúciu zastavil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).

K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenia   čl.   46   ústavy   vykonávajú (II. ÚS 14/01).   Právo   na súdnu   ochranu nie   je absolútne, ale v   záujme zaistenia   najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky jeho výkonu (m. m. III. ÚS 331/04).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či účinky výkonu právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o zastavení exekúcie sú v súlade označeným článkom ústavy a dohovoru.

Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd exekúciu zastavil podľa § 50 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné. Uznesením okresného súdu č. k. 12 Er 602/2009-117 z 10. novembra 2009 exekučný   súd   vyhovel   námietkam   povinnej   proti   exekúcii   a povolil   jej   odklad do právoplatnosti   rozhodnutia   o   námietkach.   Krajský   súd   na   základe   sťažovateľkou podaného odvolania uznesením č. k. 24 CoE 31/2010-156 z 25. januára 2011 uznesenie okresného súdu v časti, v ktorej vyhovel námietkam, potvrdil. Keďže predmetné uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. februára 2011, okresný súd exekúciu zastavil. Z ustanovenia § 50 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu ex   offo   zastaviť   exekúciu   na   základe   splnenia   zákonného   predpokladu,   ktorým   je právoplatné   uznesenie   o vyhovení   námietkam   proti   exekúcii.   Vzhľadom   na   citované ustanovenie je exekučný súd v konaní o zastavení exekúcie viazaný už vyriešenou právnou otázkou   dôvodnosti   podaných   námietok   a neposudzuje   opätovne   dôvody,   ktoré   viedli k vyhoveniu námietkam proti exekúcii. Opätovnému posúdeniu dôvodnosti námietok bráni aj   materiálna stránka   právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia   (v   tomto   prípade   rozhodnutia o vyhovení   námietkam),   ktorá   spočíva   v záväznosti   výroku   rozhodnutia   a jeho   zásadnej nezmeniteľnosti   prejavujúcej   sa   v prekážke   brániacej   novému   prejednaniu   veci (impedimentum   rei   iudicatae).   Dôsledkom   tejto   vlastnosti   súdneho   rozhodnutia   je nemožnosť   preskúmania   jeho   vecnej   správnosti   v rámci   konania   o zastavenie   exekúcie. Zastavenie exekúcie podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku je obligatórnym následkom procesu námietkového konania, v ktorom sa námietkam vyhovelo. Preto postup okresného súdu, ktorý rozhodol o zastavení exekúcie s obmedzením sa na konštatovanie, že námietkam povinnej bolo právoplatne vyhovené, považuje ústavný súd za súladný so zákonom, a teda za ústavne akceptovateľný.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Z rozhodnutia   okresného   súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade § 50 ods. 5 Exekučného poriadku), ktorá by bola popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že medzi namietaným rozhodnutím okresného súdu a právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka v sťažnosti namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala   možné   porušenie   týchto   práv,   preto   prichádzalo   do   úvahy   odmietnutie sťažnosti   v tejto časti   podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011