znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 585/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2015v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   LajosaMészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Máriom   Buksom,   právne   služby,s. r. o., Červenej armády 1, Martin, vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomOkresného súdu Žilina sp. zn. 28 T 80/2013 z 20. júna 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 55/2014 z 29. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomJUDr. Máriom Buksom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 T 80/2013 z 20. júna2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 1 Tdo 55/2014 z 29. októbra 2014.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   najmä,   že „bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina sp. zn.: 28T/80/2013 z 20.06.2013 uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák. za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, ktoré výkon súd podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu vo výmere 15 mesiacov a uložil mu obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania omamných a psychotropných látok.

Týmto rozsudkom súd schválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom Okresnej prokuratúry v Žiline dňa 03.05.2013 sp. zn.: 3 Pv 1068/12-17. Sťažovateľ podaním zo dňa 25.07.2014 napadol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.: 28T/80/2013 z 20.06.2013 dovolaním podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., v ktorom namietal, že v konaní, ktoré predchádzalo schváleniu dohody o vine a treste, ktorá bola   následne   rozsudkom   schválená,   došlo   k   závažnému   porušeniu   práva   obvineného na obhajobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 1Tdo/55/2014 z 29.10.2014 postupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie sťažovateľa odmietol a to v podstate z tých dôvodov, že v konaní, ktoré predchádzalo schváleniu dohody o vine a treste, ktorá bola   následne   rozsudkom   schválená,   nedošlo   k   žiadnemu   porušeniu   práva   obvineného na obhajobu. Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ani prípadné   porušenie   niektorého   z   čiastkových   práv   obvineného   upravených   Trestným poriadkom za účelom naplnenia práva obvineného na obhajobu, pokiaľ sa to zásadným spôsobom, neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.. V praxi to podľa súdu znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Súd ďalej uviedol, že ohľadne námietky obvineného pre porušenie jeho práv, lebo nebol policajtmi poučený o práve   nevypovedať,   resp.   nevydať   dôkaz   proti   svojej   osobe,   nezákonnosti   vykonania osobnej   prehliadky   a   následnej   nezákonnosti   dôkazov   pri   týchto   úkonoch   získaných, konštatoval, že táto argumentácie nenapĺňala dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ale pod iný dovolací dôvod, ktorý sťažovateľ nemohol uplatniť. Napokon poukázal na to, že sám sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu inicioval konanie o dohode o vine a treste, nezákonnosť získaných dôkazov a postupu polície vtedy nenamietal a že keď bol vypočúvaný v postavení svedka, bol riadne poučený o svojom práve odmietnuť vypovedať a že príslušníci mestskej polície takúto povinnosť nemali, lebo ho predviedli za účelom preukázania totožnosti, nie výsluchu...

Sťažovateľ namieta, že konaním a rozhodnutiami vydanými v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/80/2013 a Najvyššieho súdu SR v Bratislave pod sp. zn. 1Tdo/55/2014 došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2,   3,   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   preto   že   v   konaní   pred   týmito   súdmi   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   prezumpciu   neviny   a   práva nekriminalizovať svoju osobu a práva na obhajobu.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, § 56 ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom SR, Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28T/80/2013 rozsudkom zo dňa 20.06.2013   v   konaní   vedenom   pred   Najvyšším   súdom   SR   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 1Tdo/55/2014 uznesením zo dňa 29.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom zrušuje sa rozsudok Okresného   súdu   Žilina   vyhlásený   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28T/80/2013   zo   dňa 20.06.2013.

Okresný súd Žilina a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 355,73 EUR a to na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   Mario   Buksa,   právne   služby,   s.   r. o.,   Červenej   armády   1, Martin č. účtu...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   okresného   súdusp. zn. 28 T 80/2013 z 20. júna 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 55/2014z 29. októbra 2014 „došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu, práva na prezumpciu neviny a práva odmietnuť poskytnúť dôkaz o svojej trestnej činnosti“ podľa čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, pretože keď ho 28. septembra 2012 „zadržala hliadka Mestskej polície v Žiline pri tom, ako jeho kamarát fajčil. Príslušník hliadky ho vyzval, aby preukázal svoju totožnosť a keďže nemal pri sebe občiansky preukaz, vyzvali, ho, aby s nimi išiel na oddelenie Mestskej polície v Žiline, kde ho prehľadali, pričom u neho našli sáčky s marihuanou. Príslušníci mestskej polície takto konali napriek tomu, že sa sťažovateľ ani jeho kamarát nedopúšťali žiadnej protiprávnej činnosti a to ani trestnej, ani páchania priestupku. Príslušníci mestskej polície konali svojvoľne, bez toho, aby poučili sťažovateľa o jeho právach, najmä o práve na odmietnutie výpovede, práve odmietnuť predložiť polícii dôkazy o jeho prípadnej trestnej činnosti a o práve na rešpektovanie jeho súkromia. Následne bol sťažovateľ predvedený na Obvodné oddelenie PZ Žilina – západ, kde tiež neboli žiadnym relevantným spôsobom poučení o svojich právach a vo veci bolo začaté   trestné   stíhanie   pre   prečin   podľa   §   171   ods.   1,   2   Tr.   zák...,   porušenie   práv sťažovateľa zo strany orgánov činných v trestnom konaní žiadnym spôsobom nenapravili ani všeobecné súdy pri zisťovaní podmienok na schválenie o dohody o vine a treste ani v rámci konania o jedinom možnom opravnom prostriedku, ktorý je možné uplatniť po jej schválení rozsudkom súdu.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobilnebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje saza nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 50 ods. 4 ústavy obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva honemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 28 T 80/2013 z 20. júna 2013

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutímokresného   súdu   ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   z   čl.   127   ods.   1   ústavyvyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzivšeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založenáprimárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomocústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti rozsudku okresného súdu, ktorým podľa § 334 ods. 1 a 4 Trestného poriadkuschválil dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilinaa sťažovateľom, nebolo prípustné odvolanie ani dovolanie, okrem dovolania podľa § 371ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ túto možnosť využil a proti rozsudku okresného súdu z 20. júna 2013podal dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

O jeho dovolaní bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd a v prípade zistenia zásahudo základných práv alebo slobôd sťažovateľa postupom alebo rozhodnutím prvostupňovéhosúdu   bol   povinný   týmto   poskytnúť   primeranú   ochranu.   Právomoc   najvyššieho   súdurozhodnúť   o dovolaní   sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť   o častisťažnosti podliehajúcej prieskumnej právomoci najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časťsťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tdo 55/2014 z 29. októbra 2014

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382písm. c) Trestného poriadku, pretože neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1písm. c), podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušenéprávo na obhajobu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 20. júna 2013 sp. zn. 28T 80/2013 schválil podľa § 334 ods. 1, ods. 4 Tr. por. dohodu o vine a treste zo dňa 3. mája 2013, uzavretú medzi   prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   Žilina   a   obvineným   ml. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛. Obvinený ml. ⬛⬛⬛⬛ bol uznaný za vinného zo spáchania prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 2 Tr. zák., a to na skutkovom základe, že od presne nezisteného času dňa 28. septembra 2012 až do 14.50 hod. dňa 28. septembra 2012   v   Žiline   mal   neoprávnene   v   držbe   dve   igelitové   vrecká   so   sušeným   rastlinným materiálom, ktorý vykazoval morfologické a mikroskopické znaky typické pre rastliny rodu Cannabis (konopa),... pričom rastliny rodu Cannabis (konopa) sú zaradené do I. skupiny psychotropných látok v zozname omamných a psychotropných látok, uvedenom v prílohe č. 1 zákona č. 139/19998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov.

Okresný súd uložil obvinenému ml. ⬛⬛⬛⬛ podľa § 171 ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zák. s použitím § 117 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. a s použitím § 119 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu vo výmere 15 (pätnásť) mesiacov.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. súd obvinenému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze používania omamných a psychotropných látok. Proti tomuto rozsudku podal obvinený ml. ⬛⬛⬛⬛, prostredníctvom obhajcu, dovolanie,   uplatniac   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.,   teda s odôvodnením, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V   odôvodnení   dovolania   obvinený   namietal,   že   v   konaní,   ktoré   predchádzalo schváleniu dohody o vine a treste uzavretej medzi prokurátorom a obvineným, došlo k vade spočívajúcej   v   závažnom   porušení   práva   obvineného   na   obhajobu.   Obvinený   musí   byť riadne poučený o svojom práve nevypovedať, resp. neposkytnúť dôkazy, na základe ktorých by   mohol   byť   trestne   stíhaný,   t.   j.   obvineného   nemožno   vystaviť   nebezpečenstvu samoobvinenia. Príslušníci Mestskej polície v Žiline sa uvedenými zásadami neriadili, keď obvineného nepoučili o jeho právach, len ho vyzvali na legitimovanie sa. Obvinený nemal pri sebe občiansky preukaz, preto ho vyzvali, aby s nimi išiel na oddelenie Mestskej polície, kde   obvineného   prehľadali   a   po   nájdení   sáčkov   s   marihuanou,   obvineného   odovzdali príslušníkom   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky.   Obvinený   následne   nebol   riadne poučený ani zo strany príslušníkov Obvodného oddelenia PZ Žilina – západ.

Podľa názoru obvineného mal byť po zistení totožnosti prepustený. Príslušníci PZ, ani   príslušníci   Mestskej   polície   nemali   dôvod   vykonať   prehliadku   osoby   v   zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, pretože nevykonávali služobný zákrok a prehliadka obvineného nebola zameraná na zistenie, či obvinený nemá zbraň. Nezákonne uskutočnená prehliadka mala za následok nezákonné získanie dôkazov – „dobrovoľne“   vydaných   vecí   dôležitých   pre   trestné   stíhanie.   Ak   policajti   nevykonali prehliadku obvineného po jeho poučení o práve odmietnuť takýto úkon a nedisponovali súhlasom   prokurátora,   konali   v   rozpore   so   zákonom,   preto   takto   získaný   dôkaz   bol v trestnom konaní nepoužiteľný. Následne vykonané dôkazy, priznanie obvineného, boli tiež nezákonné.

Obvinený dovolaciemu súdu navrhol, aby postupom podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom, že rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 20. júna 2013 sp. zn. 28 T 80/2013 boli porušené práva obvineného ⬛⬛⬛⬛ v čl. 47 ods. 1, čl. 50 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 4, ods. 9 a § 34 ods. 1 Tr. por., zrušil napadnutý rozsudok a okresnému súdu prikázal, aby vec znova rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina, ktorá uviedla, že predmetné   trestné   stíhanie   obvineného   bolo   právoplatne   skončené   schválením   dohody o vine a treste Okresným súdom Žilina. Dohoda o vine a treste bola medzi prokurátorom Okresnej   prokuratúry   Žilina   a   obvineným   ml. uzatvorená   so   súhlasom   jeho obhajcu JUDr. Mária Buksu. Obvinený, ani jeho obhajca, v priebehu prípravného konania a súdneho konania nenamietali zákonnosť vykonaných dôkazov. Obvinený sa k spáchaniu skutku priznal a oľutoval ho. Podľa názoru prokurátorky boli všetky dôkazy v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom. Argumentáciu obvineného považovala za účelovú, preto dovolaciemu súdu navrhla,   dovolanie obvineného podľa   § 382   písm. c/   Tr.   por. odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie podané obvineným ml. ⬛⬛⬛⬛ nie je dôvodné...

Podľa § 334 ods. 4 Tr. por. ak súd dohodu o vine a treste schváli, potvrdí to rozsudkom, ktorý verejne vyhlási. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/. V posudzovanom prípade obvinený napadol rozsudok, ktorým okresný súd schválil dohodu o vine a treste, z dôvodu uvedenom v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z takéhoto dôvodu je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. c Tr. por. a § 373 Tr. por. Dovolanie bolo podané na Okresnom   súde   Žilina,   t.   j.   v   mieste   uvedenom   v   ustanovení   §   370   Tr.   por.,   a   to v zákonnej 3-ročnej lehote.

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané, tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. teda, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:

- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu á vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní   a   súdu   na   uplatnenie   každého   obhajovacieho   práva.   Platný   Trestný   poriadok obsahuje   celý   rad   ustanovení,   ktoré   upravujú   jednotlivé   čiastkové   práva   obvineného, charakteristické   pre   príslušné   štádium   trestného   konania.   Prípadné   porušenie   len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.   Zo   znenia   tohto   ustanovenia   totiž   jednoznačne   vyplýva,   že   len   porušenie   práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Dovolací súd takéto pochybenie súdu prvého stupňa, ani orgánov činných v trestnom konaní nezistil. Obvinený mal obhajcu počas celého prípravného konania, ako aj v konaní pred   súdmi,   keď   si   obhajcu   po   doručení   uznesenia   o   vznesení   obvinenia,   doručené obvinenému dňa 27. decembra 2012, splnomocnením zo dňa 3. januára 2013 sám zvolil. Následné úkony trestného konania boli vykonané za prítomnosti zvoleného obhajcu. Pokiaľ   ide   o   námietku   obvineného   ohľadne   porušenia   jeho   práv,   pretože   nebol policajtmi   poučený   o   práve   nevypovedať,   resp.   nevydať   dôkaz   proti   svojej   osobe, nezákonnosti   vykonania   prehliadky   osoby   a s   tým   súvisiacou   nezákonnosťou   získaných dôkazov, dovolací súd primárne konštatuje, v zmysle vyššie uvedeného, že argumentácia obvineného nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Obvineným uvádzané dôvody dovolania možno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., ktorý však obvinený, vzhľadom na schválenú dohodu o vine a treste, nemohol uplatniť.

Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca obvineného inicioval začatie konania o dohode o vine a treste (záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa   21.   februára   2013),   pričom   počas   konania   nenamietal   nezákonnosť   vykonaných dôkazov, ani iné nedostatky konania.

Nad rámec rozhodnutia najvyšší súd uvádza, že obvinený bol pred svojim výsluchom v   postavení   svedka   (zápisnica   o   výsluchu   svedka   zo   dňa   28.   septembra   2012,   č.   l.   9) poučený o práve odoprieť výpoveď v zmysle ustanovenia § 130 ods. 2 Tr. por. Mestskí policajti nemali povinnosť obvineného poučovať o práve nevypovedať, nakoľko obvinený bol predvedený na útvar mestskej polície za účelom preukázania jeho totožnosti, nie výsluchu. Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného ml. ⬛⬛⬛⬛ na neverejnom zasadnutí odmietol.»

Z čl. 124 ústavy vyplýva, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou čimimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne anioprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúrekonštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecnésúdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   tedavšeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal napadnuté rozhodnutienajvyššieho   súdu,   pričom   zistil,   že   toto rozhodnutie   nesignalizuje   možnosť   porušeniazákladných práv a slobôd sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatísťažnosti na ďalšie konanie.  

Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnené, keďže zrozumiteľne reaguje na kľúčovú dovolaciunámietku sťažovateľa založenú na tvrdení sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu.

Právna argumentácia, na základe ktorej najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľa,podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyvoláva   ústavné   pochybnosti,   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu nie je arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Za týchto okolností nietdôvodov na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu zasiahol. Skutočnosť, žeprávne závery najvyššieho súdu nekorešpondujú s právnym názorom sťažovateľa, samaosebe nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených základnýchpráv.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv, ktorýchvyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2015