znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 585/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republikyna   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Meszárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   Coryn,   s.   r.   o.,   Jesenná   8,   Prešov,   zastúpenej   advokátom JUDr. Michalom   Feciľakom,   Jesenná   8,   Prešov,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   S   3/2014 z 23. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Coryn,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Coryn, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 3/2014-35 z 23. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 3 S 3/2014 je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je «... výlučným   vlastníkom parcely...,ktorá   bola   vytvorená   z   pôvodnej   parcely...,   na   ktorej   je   zapísaná   ťarcha pod č. Z − 886/2013 − právo vecného bremena v prospech oprávneného...

Sťažovateľ   na   Okresnom   úrade   Prešov,   katastrálnom   odbore   zistil,   že   návrh na zápis vecného   bremena   do   katastra   nehnuteľností,   medzi   ktorými   bola   aj   vyššie uvedená parcela   vo   vlastníctve   sťažovateľa...,   podal   oprávnený   z   vecného   bremena dňa 11. 02.   2013.   Z   návrhu   na   zápis   vecného   bremena   vyplýva,   že   jeho   prílohou   bolo aj stavebné   povolenie   mesta...   zo   16.   06.   2009   č.   B/11843/2009-Se   a   geometrický   plán č. 70/2012, overený... dňa 25. 09. 2012 pod č. G1-1217/12.

Listom   zo   dňa   10.   06.   2013   sťažovateľ   vyzval   mesto...   o   doručenie   stavebného povolenia   č.   B/11843/2009-Se   zo   dňa   16.   06.   2009,   ako   aj   všetkých   ostatných   listín týkajúcich   sa   uvedenej   veci,   nakoľko   sťažovateľ   nebol   účastníkom   predmetného stavebného konania,   ktorým   bola   povolená   stavba   „Prívesové   centrum...“, na základe ktorého bolo, okrem iného, zapísané vecné bremeno aj k pozemku sťažovateľa... Dňa 03. 07. 2013 bolo sťažovateľovi zo strany mesta..., ako príslušného stavebného úradu, doručené stavebné povolenie č. B/11843/2009-Se zo dňa 16. 06. 2009, voči ktorému sťažovateľ dňa 08. 07. 2013 podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal odvolací orgán,   aby   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a   aby   vec   vrátil   prvostupňovému   správnemu orgánu na nové konanie.

Na   odvolanie   sťažovateľa   z   08.   07.   2013   Okresný   úrad   Prešov,   odbor   výstavby a bytovej   politiky   reagoval   listom   z   23.   08.   2013,   ktorým   oznámil   sťažovateľovi, že rozhodnutie mesta... č. B/11843/2009-Se zo 16. 06. 2009 nebude preskúmavať.

Následne sťažovateľ listom zo 14. 10. 2013 podal voči jeho postupu sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. a zároveň opätovne vyzval Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky na vydanie rozhodnutia.

... Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky listom z 19. 12. 2013 oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť je neopodstatnená...»

Sťažovateľ   následne   24.   januára   2014   podal   krajskému   súdu   návrh   označený ako „žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, ktorým sa domáhal, aby krajský súd uložil Okresnému úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „okresný úrad“) konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 23. mája 2014 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   právne   závery   krajského   súdu v napadnutom uznesení z 23. mája 2014, pričom uvádza svoju argumentáciu:

„...   porušovateľ   pochybil   najmä   v   tom,   že   zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   proti nečinnosti orgánu verejnej správy odôvodnil tým, že správny orgán nemá povinnosť konať a rozhodnúť o oneskorenom odvolaní rozhodnutím.

Je   právne   neudržateľné   tvrdenie   porušovateľa,   že   rozhodnutie   mesta... č. B/11843/2009-Se   zo   16.   06.   2009 nadobudlo   právoplatnosť   dňa 22.   06.   2009,   keďže v prípade ak zo strany konajúceho správneho orgánu došlo k pochybeniu, a to v podobe opomenutia niektorého z účastníkov konania, ako je to aj v tomto prípade, táto skutočnosť spôsobuje   fakt,   že   takéto   rozhodnutie   správneho   orgánu   nemohlo   nadobudnúť právoplatnosť.“

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ tiež poukazuje na právne závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25. augusta 2010, pričom ďalej uvádza:«Skutočnosť,   že   rozhodnutie   vydané   správnym   orgánom   nemôže   nadobudnúť právoplatnosť ak nebolo doručené všetkým účastníkom konania, vyplýva aj z legálneho výkladu   ust.   §   52   ods.   1   správneho   poriadku,   rozhodnutie,   proti   ktorému   sa   nemožno odvolať,   je   právoplatné.   Pričom   lehota   na   podanie   odvolania   je   15   dní   od   doručenia rozhodnutia všetkým účastníkom konania a začína plynúť odo dňa, kedy bolo rozhodnutie doručené poslednému účastníkovi konania.

Preto tvrdenie porušovateľa, že správny orgán nemá povinnosť konať a rozhodnúť o oneskorenom odvolaní sťažovateľa, treba považovať za irelevantné − arbitrárne, (keďže sťažovateľ podal odvolanie po doručení rozhodnutia zo strany prvostupňového správneho orgánu v zákonom stanovenej lehote), ktoré je z právneho hľadiska neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

K   úvahe   porušovateľa   (na   námietku   sťažovateľa,   že   odvolací   správny   orgán postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   ak   o   jeho   odvolaní   nerozhodol,   ale   vec   vybavil iba neformálnym listom), že správny poriadok výslovne neustanovuje povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie v predpísanej forme, pričom za rozhodnutie je možné považovať aj   list   s   charakterom   rozhodnutia,   sťažovateľ   uvádza,   že   takéto   tvrdenie   porušovateľa je scestné, keďže praxou správnych orgánov a judikatúrou súdov je už ustálené, že v konaní podľa správneho poriadku správny orgán vydáva rozhodnutia, aj keď návrhu nevyhovie. (Pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 1/01).

Uvedená skutočnosť vyplýva aj z komentára k správnemu poriadku, cit.: „Správny orgán musí vždy o veci rozhodnúť. Podanie účastníka nemožno vybaviť iba neformálnym spôsobom“. [k uvedenej citácii sťažovateľ uvádza nasledovnú literatúru: Sobihard,   J.   Správny   poriadok   –   komentár.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2002,   s.   488, pozn.]V tejto súvislosti je potrebné dodať, že za nečinnosť správneho orgánu sa považuje aj to, ak správny orgán namiesto rozhodnutia argumentuje nedostatkom právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou.

V prípade, ak by sme prisvedčili argumentácii porušovateľa, že rozhodnutie mesta... č.   B/11843/2009-Se   zo   16.   06.   2009   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   22.   06.   2009 napriek tomu, že sťažovateľovi bolo toto rozhodnutie zo strany mesta... doručené až dňa 03. 07. 2013 s tým, ako porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: lebo došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 68 ods. 1 Správneho poriadku), sú potom závery uvedené vo vyššie citovanom uznesení Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   279/2010   irelevantné.   A   každé doručenie rozhodnutia niektorému z opomenutých účastníkom konania je de facto zbytočné, keďže tak či   tak   je takéto   rozhodnutie   právoplatné doručením   ostatným neopomenutým účastníkom konania. Judikatúra ústavného súdu, na ktorú poukázal sťažovateľ, je potom vlastne zbytočná a nepotrebná.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie a v danom prípade z povinnosti všeobecného súdu postupovať v súlade so zákonom, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej veci postupom porušovateľa došlo k porušeniu základných práv   sťažovateľa   a   preto   postup   porušovateľa   nezodpovedá   požiadavkám   kladeným zákonom na spravodlivé súdne konanie.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo spoločnosti Coryn, s. r. o. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., článku 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 3/2014 zo dňa 23. 05. 2014, porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 3/2014 zo dňa 23. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť spoločnosti Coryn, s. r. o. trovy konania pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   340,90   EUR...   na   účet   advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd v napadnutom uznesení z 23. mája 2014 poukázal na obsah návrhu sťažovateľa a na vyjadrenie okresného úradu, pričom ďalej uviedol:

«Predmetom   konania   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.   −   konanie   proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t) nie je skúmanie a posudzovanie otázky, či bol navrhovateľ ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy na svojich právach a právom chránených záujmoch, ale tvrdená bezdôvodná nečinnosť tohto orgánu (rozsudok NS SR č. k. 5 Sžnč 5/2005).

Z obsahu podania vyplýva, že návrhom zo dňa 24. 1. 2014 sa navrhovateľka domáha súdnej   ochrany   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorá   má   spočívať   v   tom, že odporca o jej odvolaní zo dňa 8. 7. 2013 proti rozhodnutiu Mesta... zo dňa 16. 6. 2009 nekonal a nevydal rozhodnutie, len listom oznámil, že vec odkladá.

Nečinnosť   je   pasivita   správneho   orgánu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli   predložené na rozhodnutie, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje v opomenutí predpísaných úkonov (vykonávanie   úkonov   bez   upovedomenia   účastníkov,   opomenutie   predvolať   účastníka), alebo zbytočných prieťahoch, teda v absencii konkrétnych zákonom predpísaných úkonov pri postupe správneho orgánu.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   dňa   16. 6. 2009   vydalo   Mesto...   rozhodnutie,   ktorým povolilo stavbu „Prívesové centrum...“ na..., umiestnenú... pre stavebníka AUTOCAR − Ťažné zariadenia, s. r. o., Dolný Kubín. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 6. 2009.

Listom   zo   dňa   10. 6. 2013   navrhovateľka   požiadala   o   doručenie   predmetného rozhodnutia, ktoré jej stavebný úrad doručil dňa 3. 7. 2013.

Podaním zo dňa 8. 7. 2013 doručeným toho istého dňa stavebnému úradu, podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie z dôvodu, že sa s ňou malo konať ako s účastníčkou konania, pričom sa tak nekonalo.

Odporca   ako   príslušný   správny   orgán   nevydal   rozhodnutie,   ale   listom   zo   dňa 23. 8. 2013   oznámil   zmeškanie   zákonnej 15   dňovej   lehoty   na podanie odvolania   s tým, že nebolo možné postupovať ani podľa § 65 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), lebo došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 68 ods. 1 Správneho poriadku).»

Následne   krajský   súd   citoval   relevantné   ustanovenia   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (§ 60, § 65 ods. 1 až 3 a § 68 ods. 1) a uviedol tieto právne závery:

„Nečinnosťou je len také konanie alebo postup správneho orgánu, ak správny orgán bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom, ktorý mu ukladá zákon.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nevyplýva pre správny orgán povinnosť konať   a   rozhodnúť   o   oneskorenom   odvolaní   rozhodnutím.   Rovnako   ani   podanie,   ktoré sa posudzuje ako podnet v zmysle § 65 Správneho poriadku nepodlieha právnemu režimu správneho   poriadku   a   ak   správny   orgán   nezistí   dôvod   na   preskúmanie   právoplatného rozhodnutia, oznámi túto skutočnosť úradným listom.

Je preto potrebné prisvedčiť argumentácii odporcu v tom, že ak Správny poriadok výslovne neustanovuje povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie v predpísanej forme, pričom   za   rozhodnutie   je   možné   považovať   aj   list   s   charakterom   rozhodnutia,   ktorý je vydaný príslušným správnym orgánom, ak sa v ňom autoritatívnym spôsobom konštatuje určitá skutočnosť, zákonná povinnosť, či opatrenie, nemožno takéto konanie alebo postup považovať za nečinnosť správneho orgánu.

Keďže v danom prípade Správny poriadok výslovne neukladá správnemu orgánu povinnosť konať a rozhodnúť rozhodnutím, pričom ani sám navrhovateľ v návrhu neuviedol a nekonkretizoval, aké ustanovenia ktorého právneho predpisu takúto povinnosť správnym orgánom ukladajú, krajský súd návrh ako nedôvodný zamietol.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v správnom súdnictve bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická   osoba   tvrdí,   že   boli   nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   [§   247   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy.   Uvedené   právne závery   možno primerane aplikovať aj v prípade   konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom všeobecný súd v systéme správneho súdnictva poskytuje fyzickej osobe alebo   právnickej   osobe   ochranu   pred   tvrdenou   nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Podľa § 53 Správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Podľa   §   59   ods.   2   Správneho   poriadku   ak   sú   pre   to   dôvody,   odvolací   orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu   orgánu,   ktorý   ho   vydal,   na   nové   prejednanie   a   rozhodnutie,   pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

Podľa   §   59   ods.   4   Správneho   poriadku   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Podľa § 60 Správneho poriadku odvolací orgán je povinný preskúmať i oneskorené odvolanie z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Podľa   §   65   ods.   1   Správneho   poriadku   rozhodnutie,   ktoré   je   právoplatné,   môže z vlastného   alebo   iného   podnetu   preskúmať   správny   orgán   najbližšie   vyššieho   stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).

Podľa   §   65   ods.   2   Správneho   poriadku   správny   orgán   príslušný   na preskúmanie rozhodnutia   ho   zruší   alebo   zmení,   ak   bolo   vydané   v   rozpore   so   zákonom,   všeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene   rozhodnutia   dbá   na   to,   aby   práva   nadobudnuté   dobromyseľne   boli   čo   najmenej dotknuté.

Podľa   §   65   ods.   3   Správneho   poriadku   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   vychádza správny   orgán   z   právneho   stavu   a   skutkových   okolností   v   čase   vydania   rozhodnutia. Nemôže preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo.

Podľa § 68 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nemôže mimo odvolacieho konania   rozhodnutie   zrušiť   alebo   zmeniť   po   uplynutí   troch   rokov   od   právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Nečinnosť správneho orgánu je považovaná za postup, môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo   informáciou,   prípadne   konanie   zastaví   záznamom   v   spise   a   pod.   (Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku k § 250t a § 250u, ASPI, stav k 11. 9. 2014).

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal preskúmania nečinnosti orgánu   verejnej   správy,   preskúmava   zákonnosť   postupu   správneho   orgánu,   t.   j.   skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je, alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd   skúma,   či   správny   orgán   vykonal   zákonom   predpísané   úkony,   alebo   ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne či nevykonal chybný úkon“ (uznesenie sp. zn. 4 Sž 120/2003 z 1. 7. 2004).

Najvyšší súd tiež uviedol, že „podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania nemá povahu podania, s ktorým by zákon spájal začatie správneho konania, teda i povinnosť správneho orgánu rozhodnutie mimo odvolacieho konania preskúmať a vydať rozhodnutie“ (uznesenie sp. zn. 3 Sžnč 1/2011 z 29. 3. 2011).

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   poukázal   na   relevantné   skutkové   okolnosti, následne poukázal na predmet konania podľa § 250t OSP, ktorým je tvrdená bezdôvodná nečinnosť orgánu verejnej správy, pričom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 5/2005. Krajský súd následne ďalším výkladom vymedzil nečinnosť orgánu verejnej správy   tak,   že   nečinnosť   je „pasivita   správneho   orgánu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli predložené na rozhodnutie, keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny   orgán   konal   a   rozhodol“. Podľa   krajského   súdu   sa   najčastejšie   prejavuje v „opomenutí   predpísaných   úkonov...,   alebo   zbytočných   prieťahoch,   teda   v   absencii konkrétnych   zákonom   predpísaných   úkonov...“. Rovnako   tak   uviedol,   že   nečinnosťou je „také konanie alebo postup správneho orgánu, ak správny orgán bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom, ktorý mu ukladá zákon“.

Na tomto základe krajský súd dospel k záveru, že zo Správneho poriadku nevyplýva povinnosť   pre   správny   orgán   konať   o   oneskorenom   odvolaní   a   rozhodnúť   o   ňom rozhodnutím. Rovnako ani podnet podľa § 65 Správneho poriadku nepodlieha právnemu režimu   správneho   poriadku,   preto   ak   správny   orgán   nezistí   dôvod   na   preskúmanie právoplatného   rozhodnutia,   oznámi   túto   skutočnosť   úradným   prípisom.   Krajský   súd tiež uviedol, že „za rozhodnutie je možné považovať aj list s charakterom rozhodnutia, ktorý   je vydaný   príslušným   správnym   orgánom,   ak   sa   v   ňom   autoritatívnym   spôsobom konštatuje   určitá   skutočnosť,   zákonná   povinnosť,   či   opatrenie,   nemožno   takéto   konanie alebo postup považovať za nečinnosť správneho orgánu“.

Ústavný súd poukazuje na to, že výrok napadnutého uznesenia založil krajský súd predovšetkým na právnom závere, že Správny poriadok neukladá odvolaciemu správnemu orgánu   rozhodnúť   formálnym   rozhodnutím   o   oneskorenom   odvolaní   smerujúcom   proti rozhodnutiu   vydanému   správnym   orgánom   v   prvom   stupni.   Ústavný   súd   registruje, že v právnej   teórii   a   právnej   praxi   existujú   názory,   ktoré   nekorešpondujú   s   uvedeným právnym   záverom   krajského   súdu.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   napr.   na   Komentár k Správnemu poriadku (§ 59, ASPI, stav k 11. 9. 2014, pozn.), podľa ktorého „odvolací orgán   bez   ohľadu   na   závery   prvostupňového   orgánu   najskôr   opätovne   preskúma, či odvolanie   spĺňa   všetky   požadované   náležitosti,   najmä   či   nebolo   podané   oneskorene, či ho podala oprávnená osoba a či je prípustné. Ak by odvolací orgán zistil, že niektorá podmienka   nie   je   splnená,   odvolanie   zamietne.   V   prípade   oneskoreného   alebo neprípustného odvolania je však povinný najskôr preskúmať, či neodôvodňuje uplatnenie mimoriadnych   opravných   prostriedkov   (obnovu   konania   alebo preskúmanie rozhodnutia v mimoodvolacom   konaní).“. Z uvedeného výkladu   možno odvodiť   potrebu formálneho rozhodnutia   aj   v   prípade   oneskoreného   odvolania.   Obdobne   z   už   citovaného   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 1/2011 z 29. marca 2011 možno vyvodiť záver, že podanie, s   ktorým   zákon   spája   začatie   správneho   konania,   má   správny   orgán   povinnosť preskúmať a vydať následne rozhodnutie. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007 konštatoval, že „Správny poriadok... v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté, vzťahuje   správna   úvaha   správneho   orgánu.“   (tento   právny   názor   následne   ústavný   súd korigoval v náleze sp. zn. III. ÚS 343/07 z 20. januára 2009, ktorým preskúmal uvedené uznesenie najvyššieho súdu, pozn.). Z tohto hľadiska − v zmysle citovaného komentára k § 59 Správneho poriadku v spojení s § 53 Správneho poriadku, by bolo možné dospieť k záveru, že odvolanie je podaním účastníka konania, ktorým sa začína odvolacie správne konanie, ktoré je správny orgán povinný preskúmať a o ňom formálne rozhodnúť.

Ústavný súd však na tomto mieste pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť,   účelnosť   výkladu   príslušného   právneho   predpisu   všeobecným   súdom. Rovnako tak   ústavný   súd   nezjednocuje   rozdielnu   judikatúru   všeobecných   súdov   (m.   m. IV. ÚS   342/2010,   III.   ÚS   348/2011,   IV.   ÚS   142/2012,   III.   ÚS   11/2014).   Ústavný   súd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či   nie   je   arbitrárny   (svojvoľný)   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Ústavný   súd   takto konštatuje,   že   právny   záver   krajského   súdu   je   jeden   z   možných   výkladov   príslušných ustanovení Správneho poriadku, nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, v zásade   rešpektuje zmysel   a účel   uvedených   ustanovení a ako   celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje primeraný podklad pre jeho výrok, takto právny   záver   krajského   súdu   nie   je   ani   zjavne   neodôvodnený,   preto   je   ústavne akceptovateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo jeho práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu z 23. mája 2014.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a Správneho poriadku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Nad   rámec   veci   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   na   účely   väčšej presvedčivosti   svojho   právneho   záveru   a   rešpektujúc   predmet   konania   proti   nečinnosti orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   OSP,   mohol   sa   krajský   súd   vysporiadať s konštatovaním   okresného   úradu   vo   vyjadrení   k   návrhu   sťažovateľa,   podľa   ktorého „rozhodnutie zo dňa 16. 6. 2009 (stavebné povolenie) sa netýkalo parcely č. C-KN 3292/13 a   týmto   rozhodnutím   nebola   povolená   žiadna   stavba   vo   vzťahu   k   tejto   parcele.   Vecné bremeno, ktoré bolo na dotknutej parcele zriadené, bolo zriadené zo zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, nie na základ stavebného povolenia...“. Uvedené opomenutie krajského súdu však nemalo takú intenzitu, aby malo za následok   ústavne   relevantný   vplyv   na   postup   krajského   súdu   v   predmetnom   konaní a na sťažnosťou napadnuté uznesenie z 23. mája 2014.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014